Ako hovoriť iným o viere?

Hector Parayuelos @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/ohhector/456611804/

Ak mám pomáhať ľuďom, ktorí nemajú záujem o Ježiša, lebo sú celkom spokojní s tým, v čo veria, musím si najprv ujasniť, čomu veria.

Ak mám pomáhať ľuďom, ktorí nemajú záujem o Ježiša, lebo sú celkom spokojní s tým, v čo veria, musím si najprv ujasniť, čomu veria. Musím urobiť všetko preto, aby som pochopil ich svetonázor. Až potom budem vedieť, aké otázky s nimi mám rozoberať.

V nasledujúcich dvoch kapitolách sa pokúsim ukázať, ako na to. V tejto kapitole sa pozrieme na princípy a v piatej kapitole si ukážeme príklady. Treba si však povedať, že tieto dve kapitoly nič nehovoria o tom, ako použiť pozitívnu dekonštrukciu pri obrátení nekresťana. To príde až v kapitole šiestej a siedmej. Štvrtá a piata kapitola sa zaoberajú len prípravným procesom — je to štúdium, ktoré musíme sami urobiť a tak môžeme pomôcť nekresťanom, aby prehodnotili svoju vieru.

Takáto príprava je dôležitá a misionári to už roky vedia. Ak ťa Pán Boh volá, aby si bol misionárom v inej kultúre, nemôžeš do toho len tak skočiť a začať. Ale naopak, musíš sa s tou kultúrou a jej svetonázorom zoznámiť — čo tí ľudia veria, prečo to veria, a ako by si im mohol pomôcť obrátiť sa od falošnej viery k pravde, ktorou je Pán Ježiš Kristus. To vyžaduje čas a úsilie. A ak miesto, kam by si mal ísť, je zmesou kultúr, musíš sa popasovať s každou z nich, a tak ti to bude trvať ešte dlhšie.

Je dôležité uvedomiť si, že súčasný západný svet je takou istou výzvou a mnohí misionári tomu čelia už roky. My dnes žijeme v situácii, ktorá vyžaduje misiu cez mnohé kultúry.

Samozrejme, že dnes väčšina z nás nemá čas na to, aby sa dozvedela všetko o svetonázoroch, ktoré nás obklopujú. Mnohí z nás sa musia učiť, ako uspieť s každodennou zvesťou evanjelia. Ale ak berieme vážne zasahovanie ľudí evanjeliom, musíme byť seriózni aj pri štúdiu svetonázorov, prijatých ľuďmi, ktorým chceme pomôcť.

Táto kapitola ponúka prístup, ktorý sa mi v tomto úsilí zdá byť užitočný.

Pozitívna dekonštrukcia

Proces pozitívnej dekonštrukcie má štyri časti: identifikácia základného svetonázoru, jeho analýza, potvrdenie jeho pravdivých prvkov a nakoniec odhalenie chýb.

1. Identifikácia svetonázoru. Väčšina ľudí si ani neuvedomuje svetonázory, ktoré prijali a ktoré sú teraz základom ich viery a hodnôt. Preto je zriedkavé, že ľudia vedia jasne definovať svoj svetonázor. Bežne vedia len jednoducho vyjadriť vieru alebo žiť určitým spôsobom, bez toho aby vedeli alebo rozmýšľali o svetonázore, od ktorého sa odvíja ich viera alebo správanie.

Mnohí študenti mi povedali, že ich vôbec nezaujíma počúvať o Ježišovi. Ale niektorí povedali: „Je to preto, že som existencialista“, alebo „Je to preto, že som vedecký materialista.“ V skutočnosti si vôbec neuvedomujú, že prijali nejakú filozofiu. Tú potom odhaľujú vo svojich vyhláseniach, ale zjavne je im to jedno.

Napríklad mi mnohí študenti povedia: „Nič nie je zlé na sexe s mojou priateľkou (priateľom). Nič nemôže byť zlé na tom, čo je od prírody.“

Keď sa ich pýtam, prečo tak hovoria a zvlášť, či vedia, odkiaľ majú takúto vieru, len zriedka vedia vyjadriť vieru, ktorá vychádza zo základného svetonázoru naturalizmu, (uvidíme to v siedmej kapitole.)

V súčasnosti si väčšina kresťanov neuvedomuje svetonázory, ktoré sú základom rozmýšľania ľudí, ktorých chceme zasiahnuť. Príliš často všetci pracujeme povrchne, reagujeme na individuálne vyhlásenia alebo správanie namiesto toho, aby sme sa snažili odpovedať na základnú filozofiu.

Keď hľadám spôsob, ako poučiť kresťanov o práve prevládajúcom svetonázore, veľmi často mi niektorí povedia: „Nepoznám nikoho, kto by mal taký názor.“ Ale ich postoj sa zmení, keď im poviem príklady rôznych výrokov a správanie, ktoré vyplýva z tohoto svetonázoru, (napríklad čo ľudia povedia alebo urobia, keď tento svetonázor prijmú).

Nedávno som napríklad učil skupinu kresťanov o pohanstve. Jedna dievčina namietala, že nikdy nemala priateľov, ktorí by boli pohanmi, takže toto (vyučovanie) by jej nemalo pomôcť. Spýtal som sa jej, či pozná ľudí, ktorí vyhlasujú, že nie sú kresťanmi, ale veria v duchovnosť.

Áno, poznala mnoho takých ľudí.

A poznala aj takých, ktorí hovorili, že organizované náboženstvo kazí našu skutočnú pôvodnú spiritualitu, takže potrebujeme znovu objaviť našu predchádzajúcu spiritualitu?

Áno, niektorí to potvrdili.

A verili niektorí z nich, že ak rozvíjame našu spiritualitu, môžeme robiť všetko, čo je nám prirodzené, pokiaľ niekoho nezraňujeme?

Áno, opäť niektorí žili takýmto spôsobom.

„Nuž,“ povedal som „títo ľudia prijali prvky pohanského svetonázoru.“

Dievčina si neuvedomila a bezpochyby ani väčšina ostatných v skupine, že tieto myšlienky pochádzali z tohoto základného svetonázoru. V ten večer videla, aké dôležité je pochopiť základný svetonázor. Reagovala len povrchne a nie na základ — reagovala na účinok a nie na príčinu.

Prvou úlohou v procese pozitívnej dekonštrukcie je teda identifikácia základného svetonázoru. To vyžaduje, aby sme pochopili svetonázory v širokom rozsahu. Nemôžeme niečo nájsť, ak nevieme, čo hľadáme. V podstate je to „vzorový“ proces. Mám na mysli veľký počet súčasných svetonázorov a poznám presvedčenia a hodnoty, ku ktorým vedú. Potom zoberiem do úvahy vieru a hodnoty, ktoré príslušná osoba vyjadruje, (alebo ich vyslovuje kniha či film), vyhľadám si najvhodnejší model (alebo sortiment modelov) a určím základný svetonázor resp. svetonázory.

Samozrejme, že to nie je ľahké, lebo to vyžaduje, aby sme sa oboznámili s veľkým počtom súčasných svetonázorov, a to mnohí z nás nerobia. Môže sa to zdať zvláštne, ale je to tak, že hoci sme obklopení rozličnými svetonázormi, väčšina z nás ich nepozná. Hlavným dôvodom je, že väčšina z nás nimi neprešla v čistej alebo ľahko identifikovateľnej forme. V druhej kapitole sme videli, že väčšina jednotlivcov má rozdrobenú a pospájanú zmes svetonázorov vzhľadom na spôsoby, ktorými ich prijali. Teraz si ukážeme, že samotná populárna kultúra obsahuje podobnú zmes kvôli spôsobom, akými sa vyvíjali, prenikli dovnútra a cirkulovali v celej kultúre.

V minulosti obvykle pochádzali svetonázory z akademických inštitúcií a podobne. Tu myslitelia (od Platona po Marxa, od Descarta po Feuerbacha) vyvinuli nové myšlienky alebo kombinácie myšlienok v úplne čistej forme. Odtiaľto mohli svetonázory pomaly prenikať do vzdelávacích zariadení a potom do médií, ktoré ich spropagovali do kultúry. Alebo stále vo väčšej miere môžu jednoducho preskočiť do kultúry cez médiá. Iný spôsob je, vzhľadom na ich obľúbenosť, že čisté svetonázory sa rozdrobujú a navzájom kombinujú s inými.

Rozdelené kúsky svetonázorov môžu byť použité a skombinované s inými, až sú prijaté do ľudovej kultúry. A naopak, táto ľudová kultúra vstupuje do médií. Vytvára sa kruh, kde v médiách sa uverejňujú pomiešané, rozdrobené a pospájané svetonázory a znovu cirkulujú bez spätnej analýzy na vyššej úrovni.

Povedal som, že toto sa dialo „v minulosti“, pretože nedávno sa proces vývoja a rozširovania nových svetonázorov ešte viac skomplikoval. V rôznych akademických inštitúciách vznikajú nové idey a ich kombinácie. Ale ich vznik rastie aj v televíznych produkčných štúdiách, domoch módy, nahrávacích štúdiách, v kluboch či na ulici. Ľudia, ktorí žijú či pracujú na tejto úrovni, aj tvoria aj sami sú ovplyvnení touto kultúrou, keďže vytvárajú aj spracúvajú pôdu pre vývoj a rozširovanie nových myšlienok. Keď sa toto deje, tak sú akademici donútení skôr k pozorovaniu a analýze nových myšlienok ako k ich tvorbe.

Tento dvojitý počiatok a vývoj svetonázorov vedie k zložitosti v súčasnej kultúre a k niektorým zaujímavým anomáliám. Napríklad, keď som písal túto knihu, vznikli a spropagované boli dva úplne odlišné svetonázory z dvoch odlišných zdrojov. Akadémia a základná úroveň sú diametrálne odlišné. Vysvetlím vám to.

V súčasnosti sa publikuje mnoho akademických prác, ktoré sa snažia vysvetľovať vedomie (alebo dušu) na čisto fyziologickom základe. Zdá sa, že tieto práce rozvíjajú a ospravedlňujú materialistický svetonázor, ktorý odmieta čokoľvek nadprirodzené alebo duchovné. V súčasnosti sa však rozvíja a propaguje aj úplne odlišný svetonázor. Keď som písal túto knihu, tri knihy z „top ten“ (z desiatich na vrchole rebríčka) boli zamerané na potvrdenie paranormálnych javov, televízny seriál Akty X viedol vysoko v sledovanosti a každú sobotu večer vo Veľkej Británii poskytovala mystická Meg svoje predpovede o číslach v národnej lotérii. Keď sa akademici usilujú o vývoj a propagáciu materializmu, iní sú priťahovaní opačným smerom. Ak sa máme zmysluplne začleniť medzi ľudí v súčasnej kultúre, musíme začať tým, že odhalíme a identifikujeme základné svetonázory tejto spoločnosti.

Toto nebude vôbec ľahké. Je mi úplne jasné, že nie je možné, aby každý z nás ovládal všetky existujúce svetonázory. Môžeme ale urobiť to, že sa zameriame a budeme sa snažiť pochopiť aspoň tie, ktoré majú najväčší vplyv. Vytvoril som niekoľko materiálov, ktoré nám s tým pomôžu, a aspoň trochu nám vec zjednodušia

2. Analýza svetonázoru. Keď sme už identifikovali určitý svetonázor, môžeme prejsť k ďalšiemu kroku: k jeho analýze.

V podstate by sme sa mali spýtať: „Je pravdivý?“ Zistil som, že najlepšie, čo pre to môžeme urobiť, sú tri štandardné testy pravdivosti: test súvislosti, test zhody (súladu) a test účelu (pragmatický test). V podstate to znamená, položiť si tri otázky: Má to súvislosť? (t.j. má to zmysel?) Odpovedá to realite? Funguje to? Pozrime sa teraz na každý test.

Má to súvislosť? Táto otázka vychádza z teórie, ktorá hovorí, že ak je výpoveď pravdivá, bude mať súvislosti (bude mať zmysel). To znamená, že pravda bude dávať zmysel. Nebude obsahovať logické nedôslednosti alebo prvky, ktoré si vzájomne protirečia. To, čo nemá súvislosti, nemôže byť pravdivé. Nemôže byť pravdivé to, čo nemá zmysel.

Uvediem príklad vyhlásenia, ktoré neprešlo testom súvislosti. Predpokladajme, že som vám povedal, že neverím v astrológiu, lebo som sa narodil v znamení vodnára a vodnár v takéto veci neverí. Vidíte, ako si toto vyhlásenie protirečí. Nemá logické súvislosti. Ako vyhlásenie to nedáva zmysel. Preto nemôže byť pravdivé.

Odpovedá to realite? Táto otázka vyplýva z teórie, že ak je vyhlásenie pravdivé, bude odpovedať realite. To znamená, že pravda správne popisuje reálny svet a nevyhlasuje niečo, čo nekorešponduje s realitou.

Tu sú vyhlásenia, ktoré neprešli testom reality. Mormóni sú presvedčení, že Krištof Kolumbus nebol prvým človekom, čo objavil Ameriku. Vyhlasujú, že stáročia pred Kristom pricestovala skupina ľudí zo Stredného východu, viedol ich muž menom Lehi. Našli tu veľkú civilizáciu, vrátane Nefitov a Lamanitov. Tento príbeh má súvislosť, čo sa týka obdobia, ale neopisuje reálny svet. Neviem o žiadnom dôkaze, že takéto civilizácie vôbec existovali. Je to slávny príbeh, ale jeho vyhlásenia jednoducho neodpovedajú realite.

Funguje to? Toto vyhlásenie vyplýva z teórie, že ak je dané tvrdenie pravdivé, bude funkčné. To znamená, že pravda nám dovoľuje pôsobiť, zatiaľ čo chyba nedovoľuje.

Príbeh hovorí o politikovi, farárovi a chlapcovi, ktorí spolu leteli v lietadle. Odrazu sa pokazil motor. Pilot vyskočil a nechal len dva padáky pre nich troch. Politik okamžite zareagoval: „Ja som najdôležitejší a najinteligentnejší v tomto lietadle, takže ja si beriem jeden padák.“ Schmatol najbližší padák aj s obalom a vyskočil.

Farár sa obrátil na chlapca a povedal: „Zober si druhý padák a zachráň sa. Ja sa nebojím smrti.“ „Ale to nemusíte,“ povedal chlapec „lebo najdôležitejšia a najinteligentnejšia osoba v tomto lietadle práve vyskočila s mojím ruksakom.“

Nezáleží na tom, ako veľmi politik veril, že ruksak je padák, čoskoro zistil, že nefunguje. Takže jeho viera nebola pravdivá. Ak niečo nie je funkčné, nie je to pravdivé. Tieto tri teórie o pravde a otázky, ktoré z nich vyplývajú, nám poskytujú návod na to, ako analyzovať svetonázor. Dávajú nám rámec rozhodujúcich otázok, ktoré môžeme použiť.

Je dôležité, aby sme použili všetky tri, lebo každá z nich sama osebe nie je dostačujúca. Ak tvrdenie zlyháva v jednom teste, vieme, že nemôže byť pravdivé. Ak vyhovuje len jednému alebo dvom testom, aj tak nie je pravdivé. Musí vyhovovať všetkým trom.

Nie všetko, čo má súvislosť, je pravdivé. Moja malá dcérka hovorí úžasne súvislé príbehy, že to niekto iný musel prísť a zašpiniť tapetu alebo rozbiť tú vázu. Príbehy majú zmysel, ale nie sú pravdivé.

Nie všetko, čo súhlasí s realitou, ktorú vnímame, musí byť pravdivé. Tisíce rokov ľudia verili, že Slnko obieha okolo Zeme. Videli to. Odpovedalo to ich vnímaniu reality. Ale nebola to pravda.

Ani všetko, čo funguje, nemusí byť pravdivé. Poznám lekára, ktorý dal lesklé červené vitamínové tabletky pacientke, ktorá sa opakovane sťažovala a povedal jej, že je to nová drahá liečba, ktorá je vhodná na jej problémy. Jej stav sa kompletne zlepšil. Liek „zabral“, ale v skutočnosti to nebol liek, ktorý pomohol. Vedci to nazývajú placebo efekt.

Pri akomkoľvek svetonázore sa musíme pýtať na všetky tri otázky. Má to zmysel? Odpovedá to realite? Je to funkčné? Keď to urobíme, pozrime sa na jednotlivé pravdivé prvky, ktoré to môžu potvrdiť, ale aj na chyby, ktoré sme odhalili.

Vysvetlím vám, čo tým myslím.

3. Potvrdenie pravdy. Pre mnohých z nás je nepríjemná myšlienka, že aj nekresťanský svetonázor by mohol obsahovať pravdu. Zdá sa, že už samotná myšlienka, že nemáme monopol na pravdu, nás ohrozuje. Je pre nás oveľa ľahšie myslieť si, že iní sa totálne mýlia a že my máme úplnú pravdu. Ale to nie je také jednoduché. Nekresťanské svetonázory nemusia byť úplne nesprávne. Obsahujú prvky pravdy, (niekedy aj veľmi veľké) a my ich musíme potvrdiť. Ak to neurobíme, ľudia nás nebudú počúvať, a prečo by aj mali? Nikto nechce byť formovaný arogantným bigotným človekom. Na druhej strane, ako uvidíme neskôr, ľudia sa zapoja do diskusie s niekým, kto je na ich strane, keď tiež hľadá pravdu.

Ale je tu aj iný dôvod, ktorý je životne dôležitý, že potvrdíme pravdu aj v iných svetonázoroch. Nemá to nič spoločné so zasahovaním ľudí; ale zastavuje nás, aby sme nerobili chyby. Či sa nám to páči alebo nie, aj iné svetonázory obsahujú pravdu. Ak by sme ich úplne odmietli, zistíme, že spolu s odmietnutím chyby sme odmietli aj pravdu. Ak odmietneme pravdu, sami sa dostaneme do omylu. Tu je príklad.

Historicky môžeme potvrdiť, že kresťania nasledovali Pána Ježiša a nielen že hlásali posolstvo lásky, ale preukazovali ju hlavne v tom, ako sa starali o iných. Ale približne na začiatku dvadsiateho storočia sa situácia zmenila a cirkev dočasne stratila sociálne vedomie. Prečo k tomu došlo? Čiastočne to bola reakcia na teologický liberalizmus, ktorý redukoval hodnotu Biblie a zvyšoval význam sociálnych aktivít. Mnohí kresťania odmietli všetky liberálne názory namiesto toho, aby odmietli časť, ktorá sa týkala teologického liberalizmu, (čiže devalvácie Biblie) a následkom bolo odmietnutie sociálnej činnosti. Keby sme potvrdili pravdivé prvky, ktoré liberalizmus obsahoval, nevyliali by sme bábätko (sociálnu činnosť) aj s vodou (s biblickým kriticizmom).

Ak sa nechceme dostať do omylov, musíme potvrdiť pravdu, kdekoľvek je, pričom vieme, že koniec koncov úplná pravda je Božia pravda a všetky svetonázory obsahujú prvky tejto pravdy.

4. Odhalenie chyby.
Nekresťanské svetonázory obsahujú okrem pravdy aj chyby. Pán Ježiš urobil výlučné vyhlásenia. Ak sú tieto vyhlásenia pravdivé, tak alternatívne svetonázory nemôžu byť úplne pravdivé.

Keď analyzujeme nejaký svetonázor a použijeme tri kritériá na zistenie pravdivosti, usilujeme sa nielen potvrdiť pravdu, ale aj odhaliť chyby. Môžeme zistiť, že určitý svetonázor nemá súvislosti, alebo neodpovedá realite, alebo že nie je funkčný, alebo to môžu byť kombinácie týchto možností. A to je samozrejme naším cieľom. To je základný predpoklad na to, aby sme identifikovali svetonázor; je nevyhnutné, aby sme ho analyzovali; je pre nás dôležité, potvrdiť pravdy, ktoré obsahuje, ale je tiež podstatné, aby sme odhalili chyby. Až potom sme schopní pomôcť ľuďom, aby sami videli chyby a aby tak boli nespokojní so svojím súčasným názorom a začali pozerať na Ježiša Krista.

Nepohodlný aj pre nás

Rozmýšľanie o nekresťanských svetonázoroch môže zabrať dlhý čas a môže byť celkom rušivým procesom. Často zisťujem, že keď skúmam nový svetonázor, prechádzam cez tieto tri fázy, a podrobujem ho pozitívnej dekonštrukcii.

Spočiatku môžem reagovať emotívne, lebo som slabo informovaný. Niekedy sa sám prichytím pri tom, že rozmýšľam: „Čo je to za odpad! Ako môže niekto toto veriť?“ A nie som sám. Medzi kresťanmi je to všeobecná reakcia a nanešťastie je to často preto, že nečítame pôvodné materiály, ale len ich skreslené súhrny. A tak v skutočnosti nereagujeme na samotný svetonázor, ale na jeho karikatúru. Je smutné, že sa niektorí nedostanú z tohoto stavu a vysmievajú sa z pravej a úprimnej viery iných ľudí.

Z tejto fázy sa môžem dostať len tak, že sa poinformujem o konkrétnej viere. Tak som si prečítal viac prvotných dokladov a rozprával som sa s ľuďmi, ktorí mali tento svetonázor, alebo verili aspoň niečomu z tohoto svetonázoru. Keď som to urobil, zistil som, že to predsa len nie je taká zbierka odpadu. Začal som chápať ich argumenty. Celé to začalo dávať zmysel. Dokonca to začalo znieť presvedčivo. Začal som váhať, či by napriek všetkému predsa len nemali pravdu — a či by som sa azda nemal vzdať svojej viery. Nanešťastie sa mnohí kresťania dostávajú do tohoto stavu a nevedia sa z neho dostať. Buď sa vzdávajú a prestávajú byť kresťanmi, alebo zapnú ukazovateľ smeru, nemysliac na vieru nikoho iného a rozhodnú sa nikdy viac sa nezapojiť do osobnej evanjelizácie. Povedia: „To príliš ruší moju vlastnú vieru.“

Identifikácia

Potvrdenie pravdy

Objavenie chyby

Má to súvislosť?

(dáva to zmysel?)

Zodpovedá to realite?

Funguje to?

Nakoniec, keď som pochopil daný svetonázor, ustúpim a podrobím ho pozitívnej dekonštrukcii. Obvykle si sadnem s pracovným formulárom, (tak, ako je uvedený na obr.3) a starostlivo prechádzam cez svetonázor. Pýtam sa na tie tri otázky a na každú jednu si napíšem, akú pravdu môžem potvrdiť a akú chybu som našiel.(V nasledujúcej kapitole uvádzam príklady. Používam tabuľku pozitívnej dekonštrukcie pre skúmanie relativizmu.) Keď to takto urobím, obvykle získam sériu toho, čo psychológovia nazývajú „aha“ skúsenosti. Do svetonázoru začínajú prenikať lúče svetla a keď nájdem pravdy na jeho potvrdenie, súčasne nájdem aj chyby. Nakoniec sa dostanem do finálnej fázy, kde som schopný rozumne a nestranne reagovať na určitý svetonázor.  

Viem, že to nie je ľahké

Keď hovorím o tomto procese na konferenciách alebo školeniach, niektorí hovoria: „ Nie som si istý, či to niekedy pochopím alebo to dokonca budem vedieť urobiť. Môže to znamenať, že nebudem vedieť robiť účinnú evanjelizáciu?“

Odpoveď je: „Nie.“

Faktom je, že keď skutočne chceme byť užitoční pre Pána Boha a získavať iných, tak On si nás použije — bez ohľadu na vedomosti, ktoré máme. Ak si ochotný hneď teraz naskočiť do lietadla a ísť do kultúry, ktorej nerozumieš, Pán Boh si ťa aj v tejto situácii môže použiť. Ale môžeš byť lepšie použiteľný, ak si najskôr rozšíriš vedomosti o kultúre a o svetonázore, ktorý je jej základom. To však skutočne nie je ľahké. Príprava misionárov na cestu do zahraničia nikdy nebola ľahká. Dnes tí, ktorí zostávajú doma a chcú tu získavať ľudí, čelia tým istým ťažkostiam.

Začína byť veľmi obtiažne pochopiť mnohé meniace sa komplexy ideí a filozofií v súčasnom svete. Oveľa ľahšie je naučiť sa spievať piesne alebo zahrať scénku. Ale treba to robiť. Zvlášť to platí pre tých z nás, ktorí chcú získať súčasných mladých ľudí. Preč sú dni, (ak vôbec také dni boli), keď stačilo vedieť povedať svedectvo alebo hrať ping-pong, aby ste boli úspešní v misii pre mládež. Dnes okrem mnohých iných vecí musíte poznať množstvo svetonázorov a vedieť na ne reagovať. Je to ťažké, ale obávam sa, že keď to nebudeme robiť, stratíme celú generáciu.

Toľko z teórie. Aplikujme teraz tento proces na skutočný príklad. V tejto kapitole budeme uvažovať o tom, ako použiť pozitívnu dekonštrukciu na veľmi populárny a všade prítomný názor: relativizmus.

V snahe vysvetliť to, použijem niekoľko skutočných prípadov z mojich rozhovorov s rôznymi ľuďmi. Je však dôležité uvedomiť si, že v tejto fáze vám dávam príklady od stola: budeme rozmýšľať, ako podrobiť tento svetonázor pozitívnej dekonštrukcii pre nás samých.

Možno vám to pomôže, keď si nakreslíte tabuľku, ako je tá na obr. 3 a budete ju používať keď budeme prechádzať cez štyri etapy pozitívnej dekonštrukcie. Takto to robím ja, keď sa stretnem s novým svetonázorom.

1.   etapa: Identifikácia. Len veľmi zriedka stretávam ľudí, ktorí mi povedia, že sú relativisti. Avšak skoro každý deň sa rozprávam s ľuďmi, ktorí robia relativistické vyhlásenia.

Povedia napríklad:
„To môže byť pravda pre teba, ale nie pre mňa.“
„Nemôžeš povedať, že je to nesprávne; pre teba je to nesprávne, ale pre mňa to platí.“
„Misionári by sa nemali snažiť obracať ľudí. Ak sú ľudia šťastní v tom, čo veria, nechajte ich tak.“

Každé z týchto vyhlásení pochádza z filozofie relativizmu.

Relativizmus je názov idey, ktorá tvrdí že všetko je relatívne. Je to viera, že nič absolútne neexistuje — neexistuje absolútna pravda, neexistuje absolútne dobro a zlo a v podstate nič absolútne. Podľa relativistu (teda toho, kto verí v relativizmus), je všetko relatívne; záleží na tom, kto si, kde si, kým si, v akej dobe žiješ atď. Pravda je relatívna, morálka je relatívna, náboženstvo je relatívne — všetko je relatívne. Viera môže byť pravdivá pre mňa, ale pre teba je falošná. Dánsky filozof Søren Kierkegaard to napísal takto: „Podstatné je nájsť pravdu, ktorá je pravdivou pre mňa.“ Nedávno povedal britský teológ Don Cupitt: „Pravda s veľkým P je mŕtva… pravda má množné číslo, je sociálne podmienená a nepretržite sa mení.“

Tieto filozofické a teologické názory sa dostali do našej kultúry, ktorá je teraz skoro celkom relativistická. Nedávny výskum s názvom Neviditeľná generácia odkrýva, že 70 percent mladých ľudí verí, že neexistuje absolútna pravda, a že každá pravda je relatívna a osobná.

Napriek tomu, že mnohí ľudia prijímajú relativizmus, väčšinou nevedia, čo to je. Nie je to filozofia, o ktorej by hlboko premýšľali a následne ju prijali. Je to jednoducho filozofia, do ktorej sú denne ponorení, keďže ich vyučujú relativistickí učitelia, čítajú relativistické časopisy a sledujú relativistickú televíziu. Relativizmus sa tak udomácnil, že už to nie je niečo, čomu ľudia veria, ale jednoducho spôsob, akým rozmýšľajú.

Etapy 2 — 4: Analýza, potvrdenie pravdy a odhalenie chýb. Poďme teda preskúmať relativizmus podľa troch testov na pravdu a v každej etape hľadajme pravdu, ktorú môžeme potvrdiť, a tiež chyby, ktoré je potrebné odhaliť.

1.   Je relativizmus koherentný?

To znamená — má zmysel, má vnútornú logiku, alebo obsahuje logické medzery? Chcel by som povedať, že relativizmus je zmysluplný, ale nemôžem. Niektorí z najinteligentnejších ľudí, s ktorými som sa stretol a diskutoval, boli relativisti. Musí to byť pre nich veľmi zahanbujúce, keď ma to láka povedať, že základ celého ich svetonázoru nemá súvislosti. Ale podľa mňa je to tak.

Keď mi ľudia povedia, že veria, že neexistuje niečo také ako absolútna pravda, len ťažko sa ubránim otázke, či sú o tom skutočne presvedčení. Ak áno, tak sa ešte raz opýtam, či sú si absolútne istí. V podstate hovoria: „Je to absolútna pravda, že neexistuje taká vec ako absolútna pravda.“ Keď ľudia vyhlásia: „Neexistuje taká vec ako absolútna pravda,“ urobia vyhlásenie, ktoré je samo o sebe absolútne. To znamená, že nikto nemôže špecifikovať relativizmus bez toho, aby ho nepoprel. Celá idea relativizmu nedáva zmysel. Stráca sa vo svojich vlastných hypotézach.

Ale problém je ešte horší. Relativizmus odmieta základný princíp logiky, známy ako Aristotelov princíp neprotirečenia. Možno ste o tomto princípe nikdy nepočuli, alebo ste si neuvedomili jeho dôležitosť. Ale je základom logiky, ktorú dennodenne používame. A keď sa ho zbavíme, dostávame sa do ťažkostí. Aristotelov princíp hovorí, že vyhlásenie nemôže byť súčasne pravdivé aj falošné. Dva komplementárne (doplňujúce sa) výroky môžu byť naraz pravdivé, avšak dva protichodné výroky nie. Napríklad, môžem povedať dve pravdivé vyhlásenia o stole, na ktorom práve píšem. Môžem povedať: „Toto je časť nábytku“ a „Toto je stôl“. Tieto dve pravdivé vyhlásenia sú rozdielne a obidve môžu byť pravdou. Sú komplementárne, dopĺňajú sa; dávajú nám dve odlišné informácie a obidve môžu byť pravdivé. Ale predstavme si, že poviem vzájomne sa vylučujúce vyhlásenia: „Toto je vyrobené z dreva“ a „Toto nie je vyrobené z dreva.“ Tieto dve vyhlásenia nemôžu byť pravdivé súčasne, pretože si, navzájom protirečia. Ak je jedno pravdivé, druhá pravdivé byť nemôže. Stôl nemôže byť vyrobený z dreva a súčasne nebyť vyrobený z dreva. Ak človek chce prijať relativizmus, musí sa vzdať základného princípu logiky a všetkého, čo je na ňom založené. Musí byť pripravený povedať, že niečo pravda je a súčasne, že to pravda nie je; záleží na tom, kto si, kde si, a v akej dobe žiješ atď. Takže, nielen relativizmus samotný je nesúvislý, ale na to, aby sme ho mohli prijať, musíme zamietnuť základy logiky. A to je predsa na zbláznenie.

2.   Súhlasí relativizmus s realitou?

Uvažujme, či relativizmus súhlasí s reálnym svetom, v ktorom žijeme. Je svet okolo nás celkom relativistický alebo existuje jasné absolútno?

Zistil som, že existujú pravdivé prvky, ktoré môžem potvrdiť. Sú určité vyhlásenia, ktoré pre niekoho môžu byť pravdivé, ale pre iného nie. Poviem vám niekoľko príkladov z oblasti estetiky a etiky.

Moja manželka Carol si myslí, že som krásny. Povedala by vám, že som ten najsympatickejší a najpríťažlivejší muž na svete. Iné ženy by asi nesúhlasili. Aspoň si myslím, že nie. Vyhlásenie „Nick je nádherný“, je pravdou pre ňu, ale nie je pravdivé pre iných ľudí. V určitom smere je aj svet o niečom takom. Existujú rôzne názory a priority, od farieb po futbalové tímy; a čo je pravdou pre niekoho, to nie je pravdou pre ostatných.

Trošku odlišným spôsobom to platí aj v etických rozhodnutiach, ktoré môžu byť rozdielne pre rozdielnych ľudí a v rôznych obdobiach. Niektorí môžu veriť, že zobrať ľuďom veci je zlé, ale potom si uvedomia, že zobrať zbraň bankovému zlodejovi je správne. Je zrejmé, že v tomto prípade záleží od okolností. Dokonca aj tí z nás, ktorí veria v perspektívnu etiku, založenú na Božom zjavení v Biblii, uznávajú význam kontextu, ktorý je nevyhnutný pri aplikovaní Božích absolútnych princípov do tohto padlého sveta. Napríklad v Starom zákone je príbeh o Rachab, ktorá bola evidentne odmenená Bohom, keď klamala, že špióni nie sú u nej. (Kniha Józuova 2) Neskôr bola chválená ako jedna z hrdinov viery. (List Židom 11:31) V Novej zmluve záleží otázka jedenia mäsa modlám obetovaného na tom, či tomu človek verí, alebo nie.

Robíme chybu, ak si pri odmietaní relativizmu nevšimneme a nepotvrdíme aj pravdu, ktorú obsahuje. Ak to neurobíme, dostávame sa do dogmatizmu. Nie je pravda, keď povieme, že všetko je absolútne; dôležitý je kontext a individuálne okolnosti.

Ale napriek tomu, že sú tu prvky pravdy ktoré môžeme potvrdiť a pohľady, ktoré si môžeme vážiť, netrvá dlho, aby sme odhalili, že základný princíp relativizmu nezodpovedá realite. Svet, v ktorom žijeme, nie je bez absolútna; nie všetko je relatívne. Sú mnohé veci, ktoré sú pravdivé pre všetkých ľudí, vo všetkých časoch, na všetkých miestach. Tie sú absolútnou pravdou.

Ukážme si to na príklade. Často mám rozhovory so študentmi, ktoré prebiehajú asi takto:

Študent: Boh je OK pre teba. Pomáha ti, lebo v Neho veríš. Ale pre mňa nie je. Pre mňa neexistuje, lebo v neho neverím.
Ja: Prepáč, ale nie je mi to jasné. Hovoríš, že Boh pre mňa existuje, lebo v neho verím, ale pre teba neexistuje, lebo v neho neveríš?
Študent: Áno, presne to hovorím, Boh existuje pre teba, ale nie pre mňa.
Ja: Vidím, že je to príťažlivá viera, ale naozaj si nie som istý, či je to možné.
Študent: Prečo nie?
Ja: Nuž poďme spolu rozmýšľať, ako to vo svete chodí.
Študent: Čo tým myslíš?
Ja: Vidíš tamtú stenu? Myslíš si, že tá stena existuje pre mňa, ale pre teba nie, takže môžeš cez ňu prejsť?
Študent: Nie, samozrejme že nie.
Ja: A prečo si teda myslíš, že Boh by mohol existovať pre mňa, a pre teba nie? Nie je to tak, že Boh buď existuje alebo nie? Ako môže existovať pre mňa a pre teba nie?

Jednoduchým faktom je, že žijeme vo svete, v ktorom existujú absolútne pravdy. Mnohé vyhlásenia sú pre mňa buď pravdivé, alebo nie. Môžem povedať, že najlepšie je podporovať futbalový klub Southampton, a to môže byť pravda pre mňa, ale nie pre teba. Ale keď poviem, že futbalový klub Southampton na budúci rok vyhrá pohár, to je buď pravda, alebo nie. Buď Southampton vyhrá pohár, alebo ho nevyhrá. To nemôže byť tak, že je to pravda pre mňa, ale nie pre teba. Takto to vo svete chodí. Nemôžeme vytvárať našu vlastnú realitu, my len reagujeme na vonkajší okolitý svet.

A preto realite nezodpovedá, keď povieme, že neexistuje absolútna pravda, a že každá pravda je relatívna. Absolútne veci existujú. Každodenne sme nimi obklopení, ale ak ich ignorujeme, potom riskujeme.

3.   Funguje relativizmus?

Uvažujme nakoniec, či relativizmus funguje. Ak ľudia berú svoj relativizmus vážne a skutočne veria, že neexistuje absolútna pravda, aký spôsob života budú viesť?

Začnime s tým, že existujú pravdy, ktoré tu potvrdíme. Tí, ktorí majú relativistický prístup k životu, vyvinuli a zdôrazňujú určité názory, ktoré sú evidentne významné. Veľmi im napríklad záleží na tom, aby sa ukázal rozdiel medzi „osobnou“ pravdou a pravdou „logického výroku“. Argumentujú tým, že pravda vyjadrená logickými výrokmi nie je taká významná ako pravda, ktorá je známa a je prežitá osobne. Je tu toho viac, čo by som chcel potvrdiť. Samotné logické výroky sú chladné a ťažké, my sme však skutoční ľudia, ktorí potrebujú pravdu nielen poznať, ale ju aj zažiť.

Keď do piesku na pláži napíšem vetu: „Nick miluje Carol“, je to pravda vyjadrená ako tvrdenie. Ale má vplyv na Carol len preto, lebo vie, že to hovorím nielen ako tvrdenie; je to aj osobná pravda. Zažíva ju a má s ňou skúsenosti. Ale môžem povedať, že to môže byť osobnou pravdou len preto, že je to aj vecnou pravdou. Ak by moje vyhlásenie bolo klamstvom, Carol by nikdy nezakúsila túto osobnú pravdu bez ohľadu na to, ako veľmi by tomu verila. V najlepšom prípade by to bola len ilúzia. Je zrejmé, že potrebujeme vecnú pravdu. Relativisti sa dostávajú do iluzórneho sveta, keď hovoria, že ju nepotrebujeme. Tiež však potrebujeme aj osobnú pravdu, ktorá je vecnou pravdou aplikovanou v našich životoch. Chcel by som potvrdiť relativistický názor na význam tohoto faktu.

Zo strany relativistov je tu však jasná chyba, ktorú môžeme odhaliť otázkou, či to funguje. Relativisti musia čeliť hlavným problémom vtedy, keď sa snažia žiť to, čo vyznávajú. Poviem vám príklady z oblasti vedy a etiky.

Raz som strávil dlhý čas rozhovorom s riaditeľom veľkej školy, na ktorej prednášam. Povedal mi, že neakceptuje Aristotelov princíp neprotirečení. Veril, že neexistuje absolútna pravda. Ako som šiel autom domov, začal som sa čudovať, ako len na svete môže študentom podpísať skúšku. Ako môže študentke povedať, že jej odpoveď bola zlá, keď neverí, že existuje absolútna pravda alebo nepravda? Čo by povedal študentke na jej reakciu: „Moje odpovede môžu byť nesprávne pre vás, ale pre mňa sú pravdivé.“ Alebo: „Pre vás môže byť hlavným mestom Francúzska Paríž, ale pre mňa je to Bognor Regis?“ (Neodmietajú relativisti) odmietaním absolútnej pravdy celý súhrn ľudských vedomostí? Všetko sa stáva relatívne a oni sú nakoniec aj tak dohnaní k tomu, aby sa rozprávali o tom, čomu verí väčšina ľudí.

Problém v oblasti etiky je ešte väčší, pretože latka je postavená vyššie. Tu nehovoríme o skúšobných odpovediach, ale o ľudských životoch. Ak neexistuje absolútna pravda, tak neexistuje ani absolútne právo a hriech, vina, krivda. Všetko potom záleží len od toho, kto si, kde a v akej dobe žiješ. Čo by relativista povedal Hitlerovi? Nemohol by mu povedať, že zavraždenie šesť miliónov Židov bolo zlé, ale len že on verí, že to bolo zlé.

Napriek tomu, že relativizmus poskytuje niektoré užitočné názory, v skutočnosti je neznesiteľný. Práve preto nikto nikdy nemôže nájsť úplného relativistu. Dokonca aj tí, čo sa za relativistov vyhlasujú, zakladajú svoj život na určitých absolútnych veciach. Veria, že niektoré veci sú absolútne pravdivé alebo nepravdivé; a niektoré veci sú absolútne správne alebo nesprávne; inak nemôžu žiť svoj život.

Ako sa ti darilo?

Ak sleduješ toto zdôvodnenie spolu so mnou, zisťuješ, že tvoja tabuľka vyzerá asi takto:

Identifikácia: Relativizmus

Potvrdenie pravdy

Objavenie chyby

Má to súvislosť? (dáva to zmysel?) Absolútne vrdenie:„Všetky pravdy sú relatívne.“ Nemôžete formulovať relativizmus bez toho, aby ste ho zároveň nepopreli.
Zodpovedá
to realite?
Rôzne veci sú pravdou pre rôznych ľudí — názory (napr. najlepší futbalový tím) Niektoré veci sú pravdivé v rôznych situáciách —   zobrať zbraň bankovému lupičovi —   klamať pre záchranu ľudí (napr. Rachab) Nie je pravda, že absolútne veci neexistujú (napr. podlaha/ stena/ Boh existujú pre každého alebo pre nikoho.)
Funguje to? Osobná a nie vyložene vecná pravda — potreba skúsenosti a nie priamo poznanie vecnej pravdy A čo tak…
1. Veda
— žiadny súhrn vedomostí (napr. klasifikácia testu)
— „nepravdivé“/ „pravdivé“ pre mňa
2. Etika
— nič nie je absolútne zlé (napr. Hitler (to čo robil bolo podľa neho správne)

Neboj sa, ak je tvoja tabuľka odlišná; možno ti napadli iné pravdy na potvrdenie, alebo si odhalil iné chyby. A neznepokojuj sa, keď sa ti to zdá ťažké, a keď rozumieš len niektorým z týchto mojich bodov. Môžeš byť účinným evanjelizátorom, aj keď nevidíš dôsledky všetkých argumentov v tejto kapitole. Nepotrebuješ vedieť, ako úplne podrobiť relativizmus pozitívnej dekonštrukcii, aby si bol schopný pomôcť ľuďom, ktorí tento svetonázor prijali. Ak si dokonca pochopil iba jednu chybu tohoto svetonázoru, môže to byť všetko, čo niektorí ľudia potrebujú na to, aby ich to priviedlo k novému uvažovaniu a k tomu, aby sa začali zaujímať o Ježiša.

Je dôležité, aby sme nikdy nestrácali zo zreteľa cieľ pozitívnej dekonštrukcie. Cieľom nie je vyplnenie všetkých koloniek v tabuľke každou pravdou, ktorá môže byť potvrdená a každou chybou, ktorá môže byť odhalená. Našim cieľom by malo byť skôr dobré pochopenie svetonázoru, aby sme prebudili medzi nekresťanmi úprimnú odozvu typu: „Po tom všetkom si nie som istý, či je to, v čo verím správne. Chcel by som sa o Ježišovi dozvedieť viac.“ Pri niektorých ľudoch to môže znamenať dlhú, hĺbkovú analýzu, zatiaľ čo pri iných len stručný komentár. Každý z nás však bude vedieť pomôcť na určitej úrovni.

Nick Pollard, z knihy "Ako hovoriť iným o viere."

2/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.