Ako koniec chudoby prichádza s koncom násilia

Možno očakávajú menej, menej im na veciach záleží, dúfajú v menej, menej chcú alebo menej potrebujú. Ale časom som bolestivo uvidel, že sú presne ako ja.

Lucila, obyvateľka drobného peruánskeho mestečka La Union a matka odvážneho osemročného dievčatka s menom Yuri, v jedno skoré ráno dostala strašidelnú správu. „Niekto v telefóne povedal: „Yuri bola zavraždená v banketovej sále,“ povedala mi Lucila, ktorej tmavé oči sa začali plniť slzami.

Nezáležalo na tom, že je chudobná.

Ako ktorýkoľvek rodič Lucila chcela jednoducho vedieť, čo sa stalo jej dcére.

Poslednýkrát ju Yurina rodina videla v banketovej sále, ktorú vlastnil oveľa bohatší sused, Pedro Ayalo. Jedno z detí videlo Yuri ísť hore schodmi do Ayalovej rezidencie a nevrátiť sa späť dolu. Jej rodina v tú noc odišla, každý z dospelých si myslel, že dievčatko bolo s tým druhým.

Desivá chyba nebola odhalená až do budúceho rána

— keď niekto vyhodil Yuriino dolámané telo na hlavnú ulicu, pred Ayalovu rezidenciu.

Dvaja policajní vyšetrovatelia a prokurátor prišli na miesto, ale odišli bez toho, aby Ayalovi položili akékoľvek otázky. Yuriini príbuzní a susedia boli rozrušení. Čo sa deje? Cítiac sa zúfalo, dostali sa do banketovej sály. Na poschodí našli na podlahe špinavý matrac nasiaknutý krvou. Vedľa neho boli Yuriine topánočky, jej čiapka a šaty.

V Yuriinom prípade po sebe páchatelia zanechali hanebný neporiadok, ale nikdy neboli obvinení ani odsúdení za svoj zločin. Ayalovci „sa o to postarali“ so svojimi peniazmi a mocou. V tejto vidieckej peruánskej dedinke je strašné, že ak ste obeťou zločinu a chcete od výkonnej moci, aby vám zaistila spravodlivosť, musíte za to zaplatiť. Spravodlivosť existuje len pre tých, ktorí si ju môžu dovoliť.

Neskôr som sa stretol s poltuctom ďalších matiek z tej istej oblasti, ktoré reprezentovali stovky matiek, ktorých dcéry boli znásilnené. Povedali mi to isté: „Polícia nás jednoducho odmietla a povedala: „Nemôžeme vám pomôcť.“ Nedostáva sa nám spravodlivosť, pretože sme chudobní.“

Želám si, aby toto bol ojedinelý otrasný príbeh. Ale nie je.

Podľa dôkladného vyhlásenia Organizácie spojených národov „väčšina chudobných ľudí nežije pod ochranou zákona, ale ďaleko od zákonnej ochrany“.

Keď rozmýšľame o svetovej chudobe, hneď nám napadnú hlad, choroby, bezdomovectvo, nevzdelanosť a špinavá voda, ale málokomu z nás okamžite príde na um chronická zraniteľnosť chudobných tohto sveta voči násiliu — masívna epidémia sexuálneho násilia, nútenej práce, nezákonného väznenia, krádeží pôdy, obťažovania, policajného obťažovania a utláčania.

Pri vykonávaní výskumu pre našu knihu The Locus Effect („Vplyv kobylky“) sme zistili, že môžete chudobným poskytnúť všetky druhy tovaru a služieb, ako to dobrí ľudia robia už desaťročia, ale ak nebránite násilníkom v komunite páchať násilie a zločiny — ako sa nám to nedarí už desaťročia — táto kritická pomoc môže byť ľahko zmarená. Ak chceme ochrániť životne dôležitú prácu, ktorú robí toľko ľudí po celom svete na pomoc prosperite našich najchudobnejších blížnych, potom musíme ochraňovať chudobných od násilia.

Bez toho, aby si to svet všimol, kobylky bežného, zločinného násilia práve teraz nivočia životy a sny miliárd našich najchudobnejších blížnych, ako sú Lucila a Yuri. Výzvou je teraz prestať zatvárať oči pred násilím a ukončiť beztrestnosť, ktorá dovoľuje násiliu diať sa znova. Ak chceme byť svedkami konca svetovej chudoby, musíme prehodnotiť, na čo sme pri našich doterajších snahách zabudli. Musíme celý prístup zmeniť.