Božie bláznovstvo

https://www.pexels.com/photo/gray-and-blue-label-book-on-book-shelf-106116/

Ukážka z knihy Nika Ripkena.

Keď som bol späť v bezpečí Nairobi, opisoval som Ruth, čo som videl. O svojich zisteniach som informoval aj iné agentúry a kontaktoval som aj svojich podporovateľov. Písal som emaily a listy, poskytoval rozhovory a publikoval články, ktoré podporili okamžitú odpoveď na narastajúcu krízu v Somálsku. Trpiaci ľudia zomierali po tisíckach každý deň. Niekto musel niečo urobiť s týmto šialenstvom a to hneď!

Nikto nebol proti. No dokiaľ nebudú lepšie, bezpečnejšie podmienky na vstup do krajiny, každý, s kým som sa rozprával, uzavrel rozhovor tak, že sa toho teraz nedá veľa urobiť. Jednako len boli radi, že som Somálsko navštevoval tak často, ako som len mohol a robil, čo sa dá. Dúfal som, že raz rozpoznám príležitosť, kedy budú bezpečnejšie podmienky na vstup.

Jedna z mojich ďalších ciest nasledovala do vnútrozemského mesta Afgoie, ktoré leží tridsať kilometrov západne od hlavného mesta. Táto tretia návšteva potvrdila moje podozrenie: celá krajina je v zúfalých podmienkach a potrebuje životnú podporu. Zažil som jednu nezabudnuteľnú príhodu, ktorá ma priviedla k tomu záveru. 

Počul som o nemocnici, ktorú v Afgoie pred mnohými desaťročiami postavili Rusi. Očividne sa tam občianska vojna dostala skôr ako ja. Časť strechy bola preč a niektoré vonkajšie múry boli po bojoch zničené. Vo vnútri som našiel jednu doktorku. Somálčanka v stredných rokoch mi perfektnou angličtinou prezradila, že svoje lekárske vzdelanie získala v Rusku a už roky pracuje v Afgoie. Hovorila mi, že sa pokúša udržať desiatky mladých pacientov nažive. Bolo medzi nimi veľa vážne zranených a popálených detí, ktoré sa zranili počas posledného boja v oblasti. Pracovala v týchto priestoroch bez elektriny, tečúcej vody a bez ďalšieho profesionálne vyškoleného personálu.

Prvú polovicu návštevy som strávil v nemocnici, kde som jej pomáhal ako „zdravotník“. Znamenalo to, že som pacientov fyzicky kontroloval, zatiaľ čo doktorka napravovala zlomené kosti a zašívala rany, a to bez akejkoľvek anestézie. Počas práce som jej povedal, že som prišiel zhodnotiť, čo nemocnica potrebuje a prediskutovať, ako by mohli pomocné agentúry pomáhať.

„Poďte so mnou,“ povedala, „ukážem vám naše vybavenie.“

Keď sme vošli do prvej miestnosti, polovica z dvanástich „nemocničných lôžok“ pozostávala iba z kovových rámov a pružín. Výzor jedného pacienta v izbe ma vydesil. Drobné, vyhladované dieťa tam ako vycivená socha sedelo bez pohybu na kúsku látky, ktorá pokrývala malý kúsok kovových pružín postele. Dieťa civelo rovno pred seba, bez náznaku, že by si všimlo náš príchod. Keď som poznamenal, že dieťa vyzerá byť príliš malé a slabé na to, aby dokázalo samo sedieť, doktorka ma šokovala svojou odpoveďou: „Toto malé dievča má tri roky a váži deväť kilogramov.“

Láska k deťom tromfla moje zdesenie a bez vedomého rozhodnutia som prešiel cez izbu, zatiaľ čo doktorka vymenúvala veci, ktoré nemocnica potrebuje. Ako som sa približoval k dievčatku, stále sedelo bez pohnutia a civelo pred seba. Žiadna reakcia na moju prítomnosť. Vyzeralo to, akoby na zdvihnutie očí potrebovala viac sily, akej bola vôbec schopná. Zatiaľ čo som doktorku stále počúval, načiahol som sa a roztržito som sa svojím ukazovákom dotkol líca dieťaťa.

S prekvapením som sa odtiahol, keď blažený úsmev náhle rozžiaril tú drobnú tváričku. Reakcia dieťaťa vôbec nesedela do tejto chvíle a na toto miesto. Tak ma to vyľakalo, že som v tichosti volal k nebu: „Odkiaľ sa vzal tento úsmev?“ Potom som sa otočil dozadu k doktorke, ktorá sa smutne usmievala a iba potriasla hlavou. Myslela si, že ma dojali neľudské podmienky tejto nemocnice. 

No mňa si podmanil úsmev.

Keď sme odišli z izby a pokračovali v prehliadke, sľúbil som doktorke, že pri ďalšej ceste do Somálska sa pokúsim priniesť zásoby. Ako inak som len mohol reagovať na takúto potrebu?

Neskoršie, keď som si opakoval naše kroky, zastavil som sa v chodbe a nakukol do tej istej izby. Všimol som si, že dievčatko tam už nie je. Opýtal som sa, kam odišla. Doktorka požiadala dobrovoľníka, nech mi to vysvetlí a potom potichu, ľútostivo zopakovala správu: „Bohužiaľ, to dievčatko zomrelo.“

Bol som rád, že som tam nebol vo chvíli, keď jej mále telíčko vynášali von.

Oveľa radšej si spomeniem na jej úsmev.

Nik Ripken © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Božie bláznovstvo

3,3/5 (3 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.