Čo je zlé so západnými misionármi?

https://www.pexels.com/photo/view-of-a-mosque-temple-48722/

Ich slová ma takmer vykoľajili. Zasiahli ma priamo do tela.

Keď som bol mladý chlapec, pomáhal som otcovi cvičiť kone. Vždy sme cítili strach z toho, že sa ocitneme na konci nepredvídateľných kopýt. Raz, keď som veľmi nedával pozor, som bol kopnutý a na bruchu mi zostala pečiatka po kopyte. Každá štipka vzduchu vtedy opustila moje telo.

O niekoľko desiatok rokov neskôr, ma slová veriacich s islamským pozadím dostali rovnakým spôsobom. 

Počúvanie prenasledovaných veriacich

Táto udalosť sa stala po tom, čo sme navštívili cez 45 krajín, spovedajúc prenasledovaných veriacich, ktorí mali minulosť komunizmu, ateizmu, hinduizmu a budhizmu. Učili sme sa od nich, ako šíriť Ježišove slovo, a ako založiť zbory, aby sa neskôr postavili na vlastné nohy.

Po tom, čo sme zažili devastáciu Somálska a boli zlomení z mučeníctva viac ako 90% somálskych veriacich, sme sa toho naučili naozaj veľa. Prenasledovaní nám štedro odovzdali svoju múdrosť. Chápali, že investovaním do nás dajú hlbší význam ich vlastnému utrpeniu.

Potom sme sa vracali do sveta islamu. Práve v tomto svete sme poznali či milovali najviac veriacich, ktorí boli zabití. Práve v tomto svete nám prostredný syn zomrel na astmatický záchvat počas Veľkej Nedele. Islamské prostredie v tomto období pripomínalo cintorín viery.

Islamské prenasledovanie je unikátne

Už sme sa naučili, aké dôležité je poslúchať. Vyhradili sme si čas na to, aby sme počúvali veriacich v moslimských krajinách. Boli z vidiekov a miest, mladí či starí, ženy a muži. Hovorili nám o tom, ako po prvý krát počuli o Ježišovi a Biblii. Boli sme prekvapení, keď sme zistili, že ich skúsenosť bola o poznanie odlišná v porovnaní so zvyškom veriaceho sveta.

Na našich počiatočných cestách sme sa naučili, že prenasledovanie pochádzalo z vnútra vlády a mocenských inštitúcií. V Sovietskom zväze a Číne malo prenasledovanie vlastný inštitút. Prenasledovatelia boli „tam vonku,“ a zamestnávali prostriedky na hľadanie, trestanie, väznenie či vraždenie veriacich. No zistili sme, že vo svete islamu nie sú prenasledovatelia niekde  „tam vonku,“ ale „priamo tu.“ Prenasledovateľ často jedol raňajky pri tvojom stole, pozeral s tebou filmy a spal v tvojej posteli.

V skorších rozhovoroch nám bolo povedané o rodičoch, ktorí skrývali svojho veriaceho syna či dcéru pred vládou. No v islamskom prostredí to boli práve rodičia a starí rodičia, ktorí svoje veriace deti uväznili, vyhnali či dokonca aj zabili.

Čo robí dobrého misionára?

Ako sme sa tak rozprávali s prenasledovanými, zistili sme, že nechcú hovoriť len o ich prenasledovaní, ale aj o nás, pracovníkoch zo západu. Po dlhom dni plnom príbehov a rozhovorov som sa veriacich opýtal na nás, západných misionárov. 

Čo robíme dobre? Ktoré veci robíme zle? Čo by sme mali začať robiť? Čo by sme mali prestať robiť? Čo by sme mali zlepšiť a čo zanechať? Čo robí dobrého misionára?

Títo veriaci na seba zdesene začali pozerať. Celé hodiny hovorili o svojich najosobnejších príbehoch.

Zdieľali príbehy o zanechaní vlastnou rodinou a súrodencami. Odhalili udalosti, v ktorých boli zahanbení či bití. Hovorili o iných veriacich, ktorí boli nútení vziať si neveriacich. Dokonca spomenuli aj bratov a sestry, ktorí boli pre svoju vieru týraní a zabití. Nenechali si pre seba ani tie najintímnejšie príbehy týkajúce sa ich rodín, viery či prenasledovania.

No keď som sa ich spýtal túto poslednú otázku, zostali zmrazení.

Zatlačil som, naozaj som chcel vedieť, čo by nato povedali.

Konečne, po veľkom váhaní, jeden z veriacich na mňa pozrel a povedal mi: „Neviem čo robí dobrého misionára, ale viem ti povedať meno muža, ktorého milujeme.“

Keď mi povedal meno toho muža, spýtal som sa ho: „Prečo ho milujete?“

Oni povedali: „Nevieme. Proste ho milujeme.“

Muž, ktorého všetci milovali

Išiel som na päť rôznych miest v tejto krajine. Desať dlhých dní som počúval veriacich. Zakaždým, keď som došiel na koniec rozhovoru, spýtal som sa rovnakú otázku: „Čo robí dobrého misionára?“

Zakaždým bola odpoveď rovnaká: „Nevieme, čo robí dobrého misionára, ale môžeme ti povedať meno muža, ktorého milujeme.“

Na každom mieste som počul to isté meno!

Keď som sa spýtal prečo ho milujú, odpoveď bola opäť vždy rovnaká: „Nevieme. Proste ho milujeme.“

Vtedy som začal byť trocha žiarlivý. Čudoval som sa, prečo ľudia nemilujú takto aj mňa. Začal som pestovať zášť voči človeku, ktorého ani nepoznám!

Posledný rozhovor v tejto krajine sa končil rovnako. Po ďalšom dlhom dni rozhovorov som sa opäť spýtal: „Ako sa prejavuje dobrý pracovník zo západu? Čo robí dobrého misionára?“

Zatiaľ, čo som si potichu prial, aby nepovedali tú istú odpoveď, oni povedali: „Nevieme čo robí dobrého misionára, ale môžeme ti povedať, koho milujeme.“ Ďalšia veta už bola predvídateľná a očakávaná. Spomenuli to isté meno, tak ako všetci predtým.

Chýbajúca prísada v misiách

V tom okamihu som bol tak frustrovaný, že som im povedal, že neodídem, pokiaľ mi nepovedia, prečo bol tento pracovník zo západu taký obľúbený. Trval som na odpovedi.

Nakoniec jeden z mužov sa ku mne cez stôl naklonil a energicky povedal: „Chceš vedieť, prečo ho tak milujeme? Milujeme ho, lebo si od nás požičiava peniaze!“

Bol som omráčený. Pomyslel som si, že ak to je to, čo spôsobí, že budem nimi milovaný, tak to môžem urobiť tiež.

Jeho slova však naznačovali hlbší význam. Žiadal som, aby mi to vysvetlil. To, čo som počul, bolo ako ten kopanec od koňa. Tie slová mi vyrazili dych. 

Muž povedal: „Keď zomrel otec tohto misionára, prišiel k nám a požiadal nás o pomoc. Nemali sme toho veľa, avšak vyzbierali sme sa na tento dar lásky. Kúpili sme mu letenku späť do Ameriky, aby mohol ísť pochovať svojho otca. Tento muž a jeho rodina dali všetko, čo mali, chudobným. Mali problémy s platením účtov a školských poplatkov. Nemali čo položiť na stôl. A čo spraví, ak niečo naozaj potrebuje? Nejde za ďalšími ľuďmi zo západu, ale k nám. Príde k nám chudobným, miestnym veriacim a žiada o pomoc, ktorú od nás dostane.

Chceš vedieť prečo ho milujeme? Potrebuje nás. Vy ostatní ste nás nikdy nepotrebovali.“

Potrebujeme potrebovať ľudí, ktorým slúžime

Bol som v slzách. Vyznal som aroganciu nás západných misionárov, ako aj svoju vlastnú. Tak veľa z toho, čo robíme je o nás, a o tom čo dokážeme poskytnúť. Cestujeme po svete, aby sme plnili potreby, no nepriznávame tie naše. My sme tí, ktorí majú, a oni sú tí, ktorí nemajú.

Všeobecne prichádzame k ostatným a hovoríme, aby sedeli a počúvali, zatiaľ čo my stojíme a rozprávame. Sme výbojní, no očakávame, že miestni ľudia zostanú pasívni. Nosíme evanjelium, Biblie a spevníky. Poskytujeme krst, učenie a miesta na stretávky. Volíme lídrov. Staráme sa o siroty, staviame pre nich domy, zachraňujeme zlomených a staráme sa o zmrzačených. 

A to sú všetko skvelé veci.

Ale výzvou je, čo ostáva lokálnym ľuďom? Čo zostalo na poskytnutie Duchu Svätému? Kde ukážeme, ako dôverovať Bohu a Jeho ustanoveniam skrz miestnych veriacich? Kde nájdu títo veriaci ich hodnotu a dôležitosť? Aké dary a obete môžu ponúknuť, aby pomohli rozniesť evanjelium do všetkých kútov Zeme?

Málokedy apoštol Pavol závisel na sebe. Často v jeho písmach vyjadruje, ako zúfalo potrebuje svojich bratov a sestry v Kristu. Po niekoľkých rokoch týchto priateľov volal menom. Nikdy na nich nezabudol. Ak bolo možné, vrátil sa k nim. A ak nemohol, poslal niekoho druhého. Verne im písal a vyjadroval lásku, povzbudenie a ďalšie rady. Jednoducho ich potreboval.

Ak by som mal začať odznova

Ak by som mohol svoj misionársky život začať odznova, pochoval by som svoju pýchu a pribalil trocha pokory. Stal by som sa im bratom, priateľom a seberovným. Na „bojisku mise“ by som si dal viac záležať na menách svojich bratov a sestier, a menej na počtoch krstov, nasledovníkov a postavených zboroch a detských domovoch.

Vzal by som si k srdcu lekciu Jána Krstiteľa, a hovoril o miestnych veriacich tak, ako hovoril Ján o Ježišovi: „On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ (J 3:30) Pozval by som miestnych, aby boli na čele, zatiaľ čo ja by som slúžil v ústraní. Zapracoval by som na tom, čo znamená ich skutočne potrebovať.

Počas väčšiny mojej misie v Afrike som cítil, že som ako apoštol Pavol. Teraz už viem, že som často potreboval byť Timotejom.

My zo západu by sme si mali k srdcu zobrať tieto slová: Ježiš vzal látku z jeho pásu a umyl nohy učeníkom hovoriac: „Poslední budú prvými a prví budú poslednými.“ (Mt 20:16)

NIK RIPKEN © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

5/5 (2 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.