Čo skutočne miluješ najviac?

Túto otázku môžem sformulovať aj inými spôsobmi:

Čo naozaj chceš?

O čom snívaš, že raz budeš mať?

Čo poháňa tvoju nádej pre budúcnosť?

Čomu venuješ najviac pozornosti?

Na čo sústredíš svoje čítanie?

Čo hľadáš na internete?

Na čo míňaš svoj čas a peniaze?

Môžeme sa spýtať aj negatívne:  Po akej osobe alebo veci túžiš tak veľmi, že dostávaš depresiu a stávaš sa cynickým kvôli tomu, že hoci ju veľmi chceš, javí sa ti nedosiahnuteľnou?

Čo hľadáš? Tvoja odpoveď ti prezradí, čo miluješ.

Láska neustále hľadá

Láska má v samotnej podstate zakorenenú potrebu hľadať to, čo miluje, či už je to náš milovaný človek (Veľp 7:11), peniaze (1. Tim 6:10), nejaká iná svetská vec (1. J 2:15) alebo Boh (5. M 4:29, 6:5). Nedokážeme prestať hľadať to, čo milujeme. A nedokážeme zabrániť tomu, aby sme sa zmenili na sklamané, zatrpknuté a beznádejné bytosti, ak nebudeme veriť, že dokážeme získať to, čo milujeme.

Úsilie je znakom skutočnej vášne. To je dôvod, prečo Dávid písal takéto verše: „ Len jedno som žiadal od Hospodina, len o to sa snažím,“ (Ž 27:4 Ekumenický preklad) a: „Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša“ (Ž 63:2). Keď skladal tieto žalmy, bol pohltený láskou (túžbou) po Bohu. Láska ho prinútila, aby hľadal toho, koho miluje.

Preto aj Pavol napísal: „lebo láska Kristova nás ovláda“(2. K 5:14 — preklad z angl. originálu). Grécke slovo synechō preložené ako „ovláda“ je v iných anglických prekladoch preložené ako „compels — núti“ (NIV) alebo „constrains — prinucuje“ (KJV).Pavol ním chcel povedať, že ho poháňa Kristova láska, dokonca ho prinútila konať. Prinútila ho prenasledovať to, čo ovládlo jeho srdce a spôsobila, že ho niektorí obvinili z toho, že je bez zmyslov (2. K 5:13).

Láska nás ženie, núti, prinucuje. Láska prenasleduje. Láska musí konať, pretože len slovná láska nie je skutočnou láskou. Skutočná láska vedie k skutkom (1. J 3:18).

Stratili sme našu prvú lásku?

Prvým znakom toho, že sme stratili našu vášeň pre Boha a že už viac nie je našou najväčšou láskou, nie je to, že prijmeme falošnú doktrínu, začneme sa správať nemorálne alebo že dokonca odpadneme od viery.  V skutočnosti stále môžeme slúžiť Kristovi a znášať útrapy s dávkou oddanosti, za ktorú by nás väčšina ľudí chválila. Nie, prvý varovný signál si môžeme všimnúť v Ježišových slovách cirkevnému zboru v Efeze:

„Si trpezlivý, znášal si mnoho pre moje meno a neustal si. Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať!“ (Zjav 2:3–5)

Aj keď kresťania V Efeze dreli a trpezlivo znášali nepriazeň osudu (Zjav 2:2), nehoreli už viac túžbou, a preto prestali úpenlivo hľadať Krista. Láska Kristova ich už viac nenútila, ani nehnala ako predtým. A „skutky“, ktoré už viac nekonali, dokazovali stratu ich náklonnosti pre Krista. Ježiš to považoval za závažný problém a Jeho varovanie bolo naliehavé.

Je to naozaj vážny problém, pretože ak to, čo milujeme, ovláda naše snaženie, a Ježiš nie je ten, koho milujeme najviac, začneme míňať svoju energiu a zdroje na niečo iné. Nech by sme boli akokoľvek pravoverní, ostalo by to len na úrovni kréda.

Čo skutočne hľadáš?

Čo hľadáš? To, čo spravíme, keď máme možnosť voľby, to, o čo sa snažíme, to, čo chceme hľadať, to sú indikátory toho, čo si získalo našu náklonnosť.

To Kristova láska nás ženie a núti, alebo niečo iné? Slúžime Kristovi z náklonnosti alebo z nejakej povinnosti, ktorá nás otravuje? Alebo už viac nekonáme skutky viery, ako sme zvykli — nie preto, že by sa zmenilo zameranie nášho povolania, ale preto, že už ho v sebe nemáme ako kedysi?

Ježišovo volanie, aby sa Efezania kajali, nebolo len upozornením. Bolo to evanjelium. Pokánie je útekom z otroctva akéhokoľvek hriechu. Fakt, že pokánie je možné vďaka tomu, čo pre nás na kríži spravil Ježiš, je ohromujúcou správou! Volanie k pokániu nás nevedie k tomu, aby sme ukázali svoju hanbu a znášali Boží zamračený pohľad. Je volaním k tomu, aby sme sa vďaka milosti Božej vrátili na miesto plné najväčšej nádeje a radosti.

Otázkou nie je, či nájdeme to, čo milujeme. Otázkou je, čo v skutočnosti hľadáme! Prezrádzajú nás naše skutky, pretože nám ukazujú, čo milujeme. A ak nemilujeme to, čo by sme milovať mali, Boh nám ponúka spôsob, ako môžeme z otroctva hriechu utiecť a navrátiť sa k radosti.

Poďme teda hľadať skutočný Poklad: „Ale keď budeš tam hľadať Hospodina, svojho Boha, nájdeš Ho, ak Ho budeš hľadať celým srdcom a celou dušou“ (5. M 4:29).