Evanjelium a chudobní

Marie Claire Andrea @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/mcandrea/1988587363/

Individuálna aj spoločná oddanosť evanjeliu by nás mala motivovať k službe chudobným a ľuďom žijúcim na okraji spoločnosti.

I. Úloha evanjelia v službe chudobným

Oddanosť a podriadenie sa evanjeliu v prvom rade znamená, že sa evanjelium musí hlásať. Mnohí dnes znevažujú dôležitosť jeho hlásania a namiesto toho neústupne tvrdia, že jedinou pravou apologetikou je milujúce spoločenstvo. Hovoria, že ľudia sa do Božieho kráľovstva nedajú prehovoriť, môžeme ich len milovať. No aj keď je kresťanské spoločenstvo naozaj rozhodujúcim a mocným svedectvom pravdy evanjelia, nemôže nahradiť kázanie a hlásanie. Po druhé, nadradenosť evanjelia znamená, že je základom a hnacou silou kresťanského konania, individuálneho aj spoločného, v cirkvi i mimo nej. Službu evanjelia netvorí len jeho hlásanie medzi ľuďmi, aby ho prijali a uverili. Ide takisto o vyučovanie a duchovné vedenie veriacich na formovanie celého ich života. Jednou z hlavných oblastí, ktoré evanjelium zasahuje, je náš vzťah k chudobným.

Ak niekto skutočne pochopí Kristovu zástupnú obeť, k núdznym bude pristupovať veľmi štedro.

Nepoznám lepší úvod k volaniu evanjelia do služby chudobným, ako je kniha Jonathana Edwardsa „Kresťanská dobročinnosť"1. Podľa autora predstavuje dávanie a staranie sa o chudobných zásadný, nevyhnutný aspekt naplnenia evanjelia. Na podporu tohto tvrdenia predkladá dva základné argumenty.

Viera v evanjelium nás povedie k dávaniu chudobným

Edwards opakovane ukazuje, ako nás pochopenie „princípov evanjelia" — jeho vzor a logika — nevyhnutne povedie k láske a pomoci núdznym. Autor verí, že príkaz dávať chudobným vychádza z učenia, že všetci ľudia sú stvorení na Boží obraz2, a zároveň sa domnieva, že najdôležitejšou motiváciou pre dávanie ľuďom v nedostatku je evanjelium. Starostlivosť o chudobných „je obzvlášť pochopiteľná, ak posúdime svoju situáciu a prijatie toľkej milosti, o akej hovorí evanjelium."3

Jedným z kľúčových textov, o ktoré sa Edwards v tomto prípade opiera, je Druhý list Korintským 8:8–9. Keď Pavol žiada o finančnú štedrosť voči biednym, poukazuje na Ježišovu obeť a živo vykresľuje, ako Kristus telesne i duchovne schudobnel kvôli nám, keď sa stal človekom a nechal sa ukrižovať. Podstatné sú Pavlove úvodné slová: „Nevravím to ako rozkaz… Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista… ", ktoré naznačujú, že ak niekto skutočne pochopí Kristovu zástupnú obeť, k núdznym bude pristupovať veľmi štedro. Ježiš nás mohol vytrhnúť z duchovnej chudoby a preniesť do duchovného bohatstva jedine tak, že sám opustil duchovné bohatstvo a vstúpil do duchovnej chudoby. Tento postoj by sa mal stať vzorom pre náš život — rozdávať prostriedky a stávať sa chudobnými, aby mali chudobní dostatok. Pavol takisto naznačuje, že všetci hriešnici zachránení Božou milosťou by pri pohľade na biednych vo svete mali mať do istej miery pocit, že sa pozerajú do zrkadla. Zbavia sa tak povýšenosti.

Ďalším textom, na ktorý sa Edwards viackrát odvoláva, je List Galatským 6:1–10, obzvlášť druhý verš, kde je príkaz, aby sme „jedni druhých bremená znášali"4. Spomínané bremená sú prinajmenšom sčasti materiálne a finančné, pretože v Galatským 6:10 sa píše, že máme „činiť dobre všetkým, ale najmä domácim viery". Pod pojmom „činiť dobre" Edwards rozumie, že by sme mali poskytovať praktickú pomoc ľuďom, ktorí potrebujú jedlo, príbytok a finančnú podporu. Rozdávame lásku a duševnú silu tým, ktorí sa utápajú v smútku, peniaze a majetok tým, ktorí sú vo finančnej tiesni. Čo má však Pavol na mysli, keď hovorí, že znášaním bremien „naplníme zákon Kristov"? (Gal 6:2) Edwards to nazýva „princípmi evanjelia"5. Richard Longenecker to pomenoval ako „záväzné zásady prameniace zo srdca evanjelia"6.

Rozmýšľaš, že im nemôžeš pomôcť bez toho, aby si sa obetoval a preniesol trápenie na seba. Ale presne tak Ježiš odbremenil nás! A tak musíš aj ty slúžiť druhým s ich bremenami!

Ak je našou hnacou silou evanjelium, chudobným budeme dávať veľkoryso, pozoruhodne a obetavo. Tí, čo núdznym dávajú len preto, aby splnili akýsi morálny príkaz, urobia vždy iba minimum. Ak chudobným dávame jednoducho preto, že to Boh povedal, ďalšia otázka bude: Koľko musíme dať, aby sme príkaz splnili? Takýto postoj nie je zmenený evanjeliom. V poslednej časti výkladu Edwards cituje námietku: „Hovoríš, že mám pomáhať chudobným, obávam sa však, že nemám nič nazvyš." Následne odpovedá: „Veľakrát by sme podľa princípov evanjelia mali dávať druhým vtedy, keď sa to nedá bez nášho trápenia… ale ako inak sa dá naplniť príkaz vzájomného znášania bremien? Keby sme neboli povinní druhých odbremeniť… , ale ak to robíme bez zaťaženia nás samých, ako potom nesieme bremeno blížneho, keď nenesieme nijaké bremeno?"7

Autor argumentuje, že ak by základom našej služby ľuďom v nedostatku bol len morálny príkaz, mohlo by byť všetko inak. Ak sú však základom nášho záujmu o chudobných „princípy evanjelia", konkrétne zástupná obeť, musíme núdznym pomáhať aj vtedy, keď si myslíme, že si to nemôžeme dovoliť. Edwards hovorí o klame a vyzýva nás: „Rozmýšľaš, že im nemôžeš pomôcť bez toho, aby si sa obetoval a preniesol trápenie na seba. Ale presne tak Ježiš odbremenil nás! A tak musíš aj ty slúžiť druhým s ich bremenami!"

Spisovateľ sa zaoberal aj ďalšími dvoma námietkami: „Tomuto človeku nechcem pomôcť, lebo je mrzutý a nevďačný." alebo „Myslím, že tento človek sa v chudobe ocitol vlastnou vinou." Ide o pretrvávajúci problém pri pomáhaní chudobným. Všetci by sme chceli pomáhať srdečným, čestným ľuďom, ktorí trpia nedostatkom bez vlastného pričinenia a ktorí za našu pomoc odpovedia vďačnosťou a radosťou. Buďme úprimní, takého človeka takmer nenájdeme. A i keď je dôležité, aby naša podpora chudobným pomohla a nevytvorila závislosť, Edwards sa venuje aj tomuto namietaniu, pričom sa opäť odvoláva nie tak na etické príkazy, ako na samotné evanjelium.

Ježiš nás miloval, bol k nám láskavý a ochotný odbremeniť nás, hoci sme boli veľmi zlí a nenávistní, so sklonmi k zlému a nezaslúžili sme si nič dobré… Preto by sme mali byť ochotní správať sa milo aj k ľuďom so sklonmi k nepriateľstvu, ktorí si naozaj nič nezaslúžia…

Aj keď sa do biedy dostanú pre nehanebnú lenivosť a rozhadzovačnosť, nás to neoslobodzuje od povinnosti odbremeniť ich, iba že by v zlozvykoch pokračovali. Ak s neresťami prestanú, princípy evanjelia nám nakazujú, aby sme im odpustili… (Lebo) Kristus nás miloval, zľutoval sa nad nami a veľkoryso vydal sám seba, aby nás vyslobodil z biedy a trápenia, aj keď sme si ho zapríčinili vlastnou nerozumnosťou a hriešnosťou. Bláznivo a zvrátene sme odvrhli všetko bohatstvo, ktoré sme dostali a v ktorom sme mohli žiť šťastne celú večnosť.8

V Prísloviach 14:31; 19:17 čítame, že zmilovať sa nad chudobným znamená požičať samotnému Hospodinu a utláčať biedneho značí tupiť samotného Boha.

Služba chudobným je kľúčovým znakom, že veríme evanjeliu

Edwards sa zaoberá aj skupinou textov, podľa ktorých sa zdá, že naša starostlivosť a záujem o biednych sa stáva základom Božieho súdu. V Matúšovi 25:34–46 čítame známe vyučovanie o tom, že v posledný deň Boh ľudí prijme alebo odsúdi na základe skutočnosti, ako sa zachovali voči hladným, ľuďom bez domova, cudzincom, chorým a väzneným. Je tento text v rozpore s Pavlovým učením, že sme zachránení vierou v Krista a nie vlastnými skutkami?

V odpovedi Edwards odkazuje na Starú zmluvu, kde je dávanie chudobným základným znakom bohabojnosti. V známom verši v Micheášovi 6:8 Boh od svojho ľudu požaduje, aby „zachovávali právo, milovali láskavosť a v pokore chodili so svojím Bohom". Autor prichádza k záveru, že si to vyžaduje, aby sa zbožný človek staral o biednych.9 Bruce Waltke hovorí, že „zachovávanie práva" i „milovanie láskavosti" znamená pristupovať k utláčaným a ľuďom na okraji spoločnosti prívetivo a byť aktívnym v pomáhaní tým, ktorí sú finančne a sociálne v zlej situácii.10 Tento dôraz však nie je obmedzený len na Starý zákon. Starostlivosť o núdznych je „taká podstatná, že jej opak sa nemôže spájať s úprimnou láskou k Bohu"11. (1. Jána 3:16–18) Z týchto veršov (a z 2. Kor 8:8) Edwards usudzuje, že zachovávanie práva a láskavosti sa neráta ako naša zásluha a dôvod, aby nás Boh prijal.12 Je to vlastne nevyhnutný znak toho, že daný človek má vieru, ktorá ho ospravedlňuje a v srdci milosrdenstvo.

Ide o pravidlo, že citlivé sociálne svedomie a život premenený na skutky služby núdznym predstavuje nevyhnutný následok pravej viery. (pozri Izaiáš 1:10–17) Text v dvadsiatej piatej kapitole Matúša, kde sa Ježiš stotožňuje s biednymi („Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."), je porovnateľný s textom v Prísloviach 14:31; 19:17, kde čítame, že zmilovať sa nad chudobným znamená požičať samotnému Hospodinu a utláčať biedneho značí tupiť samotného Boha. Z toho vyplýva, že v súdny deň Boh posúdi postoj srdca človeka k Nemu podľa toho, aký má v srdci postoj k chudobným. Ak v ňom nájde tvrdosť, ľahostajnosť či nadradenosť, tieto vlastnosti odhaľujú samospravodlivosť srdca, ktoré naozaj neprijalo pravdu o záchrane skrze milosť.

II. Hlásanie evanjelia a služba chudobným

Kým Biblia jasne vyučuje o službe chudobným, ľudia diskutujú o tom, kto by mal byť darcom a kto obdarovaným v tejto službe a ako by sa do nej mala zapojiť cirkev.

Komu?

Boh dal Izraelu mnoho sociálnych zodpovedností, ktoré sa mali vykonávať spoločne. Vyvolený národ bol povinný dávať chudobnému toľko, aby naplnil jeho či jej potreby. (5. Moj 15:7–10) Chudobným sa dával desiatok. (5. Moj 14:28–29) Núdznym sa nedávala almužna, ale náradie, obilie (5. Moj 15:12–15) a zem (3. Moj 25), aby sa stali produktívnymi a sebestačnými obyvateľmi. Proroci neskôr odsudzovali ľahostajnosť Izraelcov voči chudobným ako porušenie zmluvy. Učili, že zbytočné utrácanie a ignorovanie ľudí v nedostatku je rovnako odpudzujúcim hriechom ako modlárstvo alebo cudzoložstvo. (Ámos 2:6–7) Milosrdenstvo s chudobnými bolo znakom pravej oddanosti Bohu. (Izaiáš 1:10–17; 58:6–7; Ámos 4:1–6; 5:21–24) Sedemdesiat rokov zajatia znamenalo trest za nedodržiavanie dní sviatočného odpočinku a jubilejné roky (2. Kron 36:20–21), keď mali bohatí odpúšťať dlhy.

Podstatu známeho Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:25–37) tvorí myšlienka, že službu milosrdenstva nemáme obmedzovať na kresťanské spoločenstvo, ale zahrnúť do nej aj ľudí mimo neho.

Išlo však o Izrael. A čo cirkev? Tá odráža sociálnu spravodlivosť z dávnych dôb vyvoleného národa, no ešte dôraznejšie a s väčšou mocou novej doby. Kresťania sú takisto povolaní, aby otvárali ruku núdznym, ak je to potrebné. (1. Jánov 3:16–17; pozri 5. Moj 15:7–8) V cirkvi by sa mal majetok štedro rozdeľovať medzi bohatých a chudobných. (2. Kor 8:13–15; pozri 3. Moj 25) Učeníci vyučovali, že pravá viera sa preukáže v skutkoch milosti. (Jakub 2:1–26) Materializmus bol odsudzovaný ako vážny hriech. (1. Tim 6:17–19; Jakub 5:1–6) Ustanovená bola špeciálna trieda poverených ľudí — diakonov, ktorí v cirkvi organizovali službu milosrdenstva. Nemalo by nás teda prekvapovať, že prvé dve generácie cirkevných vodcov predstavovali vodcovia v slove (apoštolov) a vodcovia v skutkoch (diakonoi zo šiestej kapitoly Skutkov).

Ostávajú ďalšie sporné otázky. Aj keď sme rozpoznali, že chudobným by mal dávať zbor ako celok (rovnako aj jednotlivci patriaci doň), väčšina biblických odkazov týkajúcich sa dávania ostáva v rámci kresťanského spoločenstva — postarať sa o veriacich. Niektorí usudzujú, že kým jednotliví kresťania by sa mali zapájať do pomoci všetkým ľuďom v nedostatku, zbor by mal službu chudobným obmedziť iba na cirkev. Izraelci (3. Moj 19:33–34) aj novozmluvné spoločenstvo veriacich (1. Tim 5:10; Židom 13:2) však boli vedení k preukazovaniu pohostinnosti rovnako aj cudzincom a neznámym, ktorí nepatria do spoločenstva veriacich. Podstatu známeho Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lukáš 10:25–37) tvorí myšlienka, že službu milosrdenstva nemáme obmedzovať na kresťanské spoločenstvo, ale zahrnúť do nej aj ľudí mimo neho. V Lukášovi 6:32–36 Ježiš učeníkov znovu vyzýva, aby slúžili aj nevďačným a zlým, napodobňujúc tak príklad Božej milosti. Veď On zosiela dážď a dáva vychádzať slnku na spravodlivých aj na nespravodlivých. (Matúš 5:45) Asi najpraktickejšou pasážou je stručné Pavlovo vyjadrenie v Liste Galatským 6:10 (napísané pre celý zbor ako telo, nielen jednotlivcom), kde otvorene zostavuje zoznam priorít pre službu pri praktických a materiálnych potrebách. V prvom rade máme slúžiť „domácim viery" a potom „všetkým" bez ohľadu na rozdiely v národnosti alebo viere.

Ako?

Teraz sa budem venovať niekoľkým užitočným ukazovateľom týkajúcim sa vzťahu služby milosrdenstva k evanjelizácii v cirkevnom kontexte.

Evanjelizácia je iná. Moderná cirkev na začiatku dvadsiateho storočia obmedzila službu evanjelia na spoločenskú etiku a sociálne činnosti. To je však v rozpore s biblickými príkazmi o hlásaní evanjelia. Popiera evanjelium milosti skrze Božie zachraňujúce konanie v dejinách a nahrádza ho dobrými skutkami a morálnym polepšením. V sociálnom evanjeliu sa vytratila evanjelizácia. Reakciou mnohých zborov na spomínané hnutie sociálneho evanjelia je veľké podozrievanie, pokiaľ ide o prílišný dôraz na službu chudobným.

Vo svetle biblických textov dnes mnohí hľadajú určitú rovnováhu. Na jednej strane niektorí tvrdia, že konať milosrdenstvo a zachovávať právo by sme mali iba vtedy, keď nám to pomôže priviesť ľudí ku Kristovi.13 Nezdá sa však, že by to sedelo s Ježišovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, kde nás vyzýva starať sa aj o tých, ktorí sú „nevďační a zlí“ (Lukáš 6:35). Takýto postoj k pomoci ako prostriedku na dosiahnutie cieľa otvára kresťanov k sklonu manipulácie. Namiesto toho, aby sme ľudí skutočne a úprimne milovali, pomáhame im len preto, aby sme pomohli sebe a zvýšili svoje vlastné počty. Jednou z veľkých irónií tohto prístupu je, že sám seba podkopáva. Poznám mnohých služobníkov, ktorí službu milosrdenstva oceňujú podľa počtu obrátených, respektíve nových členov zboru. Sociológ Robert Putnam takúto iniciatívu orientovanú na zbor označil za cirkevne zameraný spájajúci (alebo výlučný) sociálny kapitál ako protiklad k premosťujúcemu (alebo všeobecne prístupnému) sociálnemu kapitálu zameranému na spoločenstvo.14 Znamená to, že služba v týchto typoch zboroch nie je v skutočnosti určená na podporu blížnych, ale len na rozširovanie cirkevných radov. Ľahko pochopíme, že uvedený prístup sa dá posúdiť ako všeobecne rozšírený a egoistický, keďže dávame iba vtedy, ak za to niečo dostaneme. (Lukáš 6:32–35)

Sme spasení skrze samotnú vieru, nie skrze vieru, ktorá je samotná.

Na druhej strane iní, ako napríklad John Scott, evanjelizáciu a záujem v sociálnej oblasti vnímajú rovnocenne:

„Sociálne konanie je partnerom evanjelizácie. Partneri patria k sebe, no zároveň sú od seba nezávislí. Každý stojí na vlastných nohách s vlastným právom po boku druhého. Nie je pre neho prostriedkom, ani jeho prejavom. Každý má hranice sám v sebe.“15 Zdá sa, že tento prístup príliš oddeľuje službu milosrdenstva od služby Slova. Otvára možnosť, že služba chudobným by mohla fungovať samostatne, bez kázania evanjelia. Ja navrhujem niečo iné — asymetrický, ale neoddeliteľný vzťah.

Evanjelizácia je podstatnejšia ako služba chudobným. Evanjelizácia by mala byť viditeľná, popredná časť cirkevnej služby vo svete. V službe zboru musí dostať prednosť. Je jasné, že aj pri zachraňovaní stratených duší i kŕmení hladných žalúdkov ide o skutky lásky, jeden z nich má však neporovnateľne väčší účinok. V Druhom liste Korintským 4:16–18 Pavol hovorí o dôležitosti posilňovania „vnútorného človeka“ dokonca aj vtedy, keď vonkajšia, telesná prirodzenosť starne a upadá. Evanjelizácia je najzákladnejšia a najradikálnejšia možná služba človeku, a to nie preto, že by duchovné bolo dôležitejšie než telesné, ale pretože večné je dôležitejšie než dočasné. (Matúš 11:1–6; Ján 17:18; 1. Jánov 3:17–18)

Služba chudobným je neoddeliteľne spojená s evanjelizáciou. Všetci poznáme výrok: „Sme spasení skrze samotnú vieru, nie skrze vieru, ktorá je samotná.“ Sme spasení vierou a viera je neoddeliteľne spojená s dobrými skutkami. V Ježišovej službe bolo uzdravovanie chorých a sýtenie hladných neoddeliteľné od evanjelizácie. (Ján 9:1–7, 35–41) Jeho zázraky neboli jednoducho holým prejavom moci, aby dokázal svoj nadprirodzený pôvod, skôr išlo o znamenia prichádzajúceho Božieho kráľovstva. (Matúš 11:2–5)

Obnovenie Kristovej spásy bezpodmienečne zahŕňa obnovený vesmír. Medzitým už neexistuje časť našej existencie, ktorá by ostala nedotknutá Jeho požehnaním. Ježišove zázraky boli zázrakmi nebeského kráľovstva, vykonané na prejavenie toho, čo znamená Božie kráľovstvo… Jeho požehnanie bolo prehlásené nad chudobnými, sužovanými, trpiacimi a preťaženými, ktorí k Nemu prichádzajú a veria v Neho… Zázračné znamenia potvrdzujúce Ježišovu božskosť a svedectvo tých, čo šíria evanjelium v cirkvi, už nepokračujú, lebo ich účel je naplnený. Avšak model Božieho kráľovstva, ktorý bol odhalený týmito znameniami, musí v cirkvi pokračovať. Nemôžeme byť verní Ježišovým slovám, ak naše skutky neodrážajú vášeň pre Jeho službu. Evanjelizácia kráľovstva je holistická, keďže slovom a skutkom šíri Kristovo zasľúbenie pre telo i dušu a taktiež žiadosť Krista pre telo i dušu.16

Kniha Skutkov vytvára blízke spojenie medzi ekonomickým rozdávaním majetku a zvyšovaním počtu obrátených prostredníctvom kázania Božieho Slova. Zoslanie Ducha Svätého a prudký rast veriacich v prvej cirkvi (Skutky 2:41) sa spájal s radikálnym zdieľaním majetku s núdznymi (2:44–45). Keď bola pevne ustanovená služba diakonie, „slovo Božie rástlo a počet učeníkov v Jeruzaleme sa veľmi rozmnožoval“ (Skutky 6:7). A čo viac, rímsky cisár Julián Apostata si všimol, že kresťania sa k cudzincom správajú pozoruhodne štedro. „Rúhaví Galilejci (t.j. kresťania) nepodporujú len svojich chudobných, ale aj našich. Každý vidí, že nášmu ľudu chýba pomoc od nás.“17

Rúhaví Galilejci (t.j. kresťania) nepodporujú len svojich chudobných, ale aj našich. Každý vidí, že nášmu ľudu chýba pomoc od nás.

Neoddeliteľný neznamená prísny svetský príkaz. Služba chudobným môže predchádzať hlásaniu evanjelia, ako to bolo, keď Ježiš poslúžil slepcovi. Aj keď táto služba skutkom viedla k duchovnému osvieteniu slepého muža, nenájdeme náznak, že by mu Ježiš pomohol len pod touto podmienkou. Keď ho uzdravoval, netlačil naňho, aby uveril. Iba mu povedal, aby „šiel a umyl sa“ (Ján 9:7).

Naopak, keď Ježiš hovorí o dávaní peňazí a oblečenia tým, ktorí nás o to požiadajú, trvá na tom, že by sme mali dávať bez očakávania odplaty. (Lukáš 6:32–35) Nemali by sme niekomu pomáhať iba preto, že daný človek je otvorený evanjeliu, ani by sme sa nemali stiahnuť, ak sa nestane duchovne prístupným. Vždy by malo byť jasné, že motiváciou našej pomoci je kresťanská viera a mali by sme sa usilovať nájsť nenútené spôsoby bez využívania, ako udržať spojenie služby Slova a služby pomoci.

III. Ako sa zapojiť do služby chudobným?

Nechcem, aby tento článok upresňoval detaily zdravej zborovej služby chudobným,18 no naliehavo vyzývam, aby zbory našli správnu rovnováhu v nasledujúcich oblastiach.

ANALÝZA MOTIVÁCIE — SPRAVODLIVOSŤ VS. MILOSRDENSTVO

Jedna vec je chcieť pomáhať chudobným, iná je robiť to múdro. Keď sa zamiešame do života chudobnej rodiny, je vlastne ľahšie veci zhoršiť než zlepšiť. Stáva sa to pre dve nebiblické politické ideológie a redukcionizmus šíriaci sa v dnešnej kultúre. Konzervatívci vo všeobecnosti vidia ako príčinu chudoby osobnú nezodpovednosť. Liberáli jej pôvod obyčajne hľadajú v nespravodlivých spoločenských systémoch. Biblia však ostáva medzi nimi, keď pomáhanie núdznym nazýva aj „spravodlivosťou“, aj „službou“ (diakoniou) alebo milosrdenstvom. Asi najznámejšou biblickou výzvou na pomoc chudobným je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, kde sa pomoc volá „milosrdenstvo“ (Lukáš 10:37). Na iných miestach sa však poskytnutie jedla, príbytku a iných základných potrieb nazýva ako „konanie spravodlivosti“ (Izaiáš 58:6–10; pozri 3. Moj 19:13; Jeremiáš 22:13).

Jedna vec je chcieť pomáhať chudobným, iná je robiť to múdro.

Myslím, že dôvod dvojakého použitia slov spravodlivosť (právo) a milosrdenstvo sa týka biblického vysvetlenia príčin chudoby ako oveľa zložitejších, než sú naše dnešné ideológie.19 Vyučujúce knihy nám poskytujú pozoruhodne vyvážený a výstižný pohľad na základné príčiny chudoby. V Prísloviach čítame: „Pri každej drine býva zisk, ale kde sú len reči, tam je nedostatok.“ (Príslovia 14:23) Ďalej tam nachádzame vyhlásenie: „Mnoho pokrmu skytá prieloh chudobných, ale i to býva uchvátené nespravodlivosťou.“ (Príslovia 13:23) K chudobe môžu viesť osobné aj spoločenské nedostatky, ako i systémové faktory.

Motiváciou mnohých konzervatívcov k pomoci biednym je súcit. Môže pochádzať z viery, že chudoba je väčšinou záležitosť individuálnej nezodpovednosti. Nezohľadňujú však skutočnosť, že „majetní“ majú, čo majú, z veľkej miery vďaka nespravodlivému rozdeleniu príležitostí a zdrojov pri narodení. Ak máme svetský majetok, naozaj ide o dar.

Keby sme sa narodili za iných okolností, ľahko by sme mohli byť v nedostatku bez akéhokoľvek vlastného zavinenia. Ak sa odmietame podeliť s tým, čo máme, sme nielen nesúcitní, ale neféroví a nespravodliví. Na druhej strane, mnohých liberálov k pomoci núdznym motivuje pocit rozhorčenia a nevykonanej spravodlivosti. Na chudobu sa pozerajú výlučne z hľadiska nespravodlivosti systému. Nezohľadňujú však fakt, že individuálna zodpovednosť a zmena sú do značnej miery nevyhnutné pri úniku z biedy. Kým motivácia „len súcit“ v prípade konzervatívcov vedie k direktívnosti a povýšenosti, pohnútky „len spravodlivosť“ u liberálov vedú k veľkému hnevu a zatrpknutosti.

Oba názory sa, paradoxne, stávajú samospravodlivými. Pri jednom ide o sklon za všetko viniť chudobných, pri druhom sa celá vina prenáša na bohatých. Jeden príliš zdôrazňuje osobnú zodpovednosť, kým druhý ju podceňuje. Vyvážená motivácia vzniká v srdci dotknutom milosťou, ktoré stratilo pocit nadradenosti k akejkoľvek konkrétnej triede ľudí. K milosrdenstvu i k spravodlivosti nás zároveň motivuje evanjelium. Boh Izraelu povedal: „Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech vám je ako domorodec. Miluj ho ako seba samého, lebo cudzincami ste boli v Egyptskej krajine; ja som Hospodin, váš Boh.“ (3. Moj 19:34) Izraelci boli cudzincami a utláčanými otrokmi v Egypte. Neboli schopní sami sa oslobodiť. Zo zajatia ich vyviedol Boh svojou milosťou a mocou. Mali sa teda k cudzincom a chudobným správať ako k blížnym. Ich motivácia bola jasná — Božie oslobodzujúce vykúpenie z egyptského otroctva.

Zborová služba chudobným dáva veľký zmysel ako spoločný nástroj kresťanov na naplnenie biblickej povinnosti voči núdznym. Zbor by mal však v službe biednym rozoznávať jej rozličné stupne a pochopiť hranice každého z nich.

ROZDELENIE PRÁCE — INDIVIDUÁLNA VS. ZBOROVÁ

Zborová služba chudobným dáva veľký zmysel ako spoločný nástroj kresťanov na naplnenie biblickej povinnosti voči núdznym. Zbor by mal však v službe biednym rozoznávať jej rozličné stupne a pochopiť hranice každého z nich.

Podpora. Ide o priamu pomoc pri napĺňaní telesných, materiálnych alebo sociálnych potrieb. K podpore obyčajne patrí dočasný príbytok pre ľudí bez domova, jedlo a oblečenie, zdravotná pomoc, krízové poradenstvo a podobne. Aktívnejšou formou podpory je právne zastupovanie, keď ľudia v nedostatku dostávajú aktívnu pomoc pri získavaní právnej pomoci, hľadaní ubytovania a zisťovania ďalších druhov asistencie.

Rozvoj. Ide o všetko, čo je potrebné k nadobudnutiu sebestačnosti osoby alebo spoločenstva. Keď bol v Starom zákone otrokovi odpustený dlh a on bol prepustený, Boh jeho bývalému pánovi nariaďoval vyslať ho s obilím, nástrojmi a zásobami postačujúcimi na nový sebestačný život. (5. Moj 15:13–14) Rozvoj zahŕňa vzdelanie, nájdenie práce a odborné školenie. Pre spoločenstvo alebo viacerých ľudí patrí k rozvoju opätovná investícia sociálneho a finančného kapitálu do sociálneho systému, napríklad prostredníctvom väčšieho bývania, bytového vlastníctva a iných kapitálových investícií.

Reforma. Sociálna reforma presahuje podporu týkajúcu sa okamžitých potrieb a hľadá zmenu sociálnych podmienok a štruktúr, ktoré nesamostatnosť spôsobujú. V knihe Jób vidíme, že on nielenže odieval nahých, ale tiež „nešľachetníkom rozbíjal čeľuste a korisť zo zubov im vyrážal“ (Jób 29:17). Proroci odsudzovali nespravodlivú mzdu (Jer 22:13), podvodné obchodné praktiky (Ámos 8:2–6), právne systémy uprednostňujúce bohatých (3. Moj 19:15; 5. Moj 24:17) a systémy požičiavania, ktorými okrádali nemajetných (2. Moj 22:24–26; 3. Moj 19:35–37; 25:37). Uvedené príklady dokazujú, že kresťania by sa mali zapájať vo svojom konkrétnom spoločenstve a pracovať férovými a spravodlivými praktikami, ako je potrebné.

Vo všeobecnosti si myslím, že zbor by sa mal zapájať do prvého stupňa (služby podpory) a na vykonávanie druhého (rozvoja) a tretieho stupňa (reformy) by sa mali vytvoriť dobrovoľnícke združenia, organizácie aj služby. Mnohí budú protestovať, že rozvoj a reforma vyžadujú veľké množstvo zdrojov, čo môže narušiť zborovú službu Slova. Iní povedia, že rozvoj a reforma vytvárajú v zhromaždení nezdravé politické spojenectvá. A ďalší budú tvrdiť, že rozvoj a reforma sú príliš komplikované, aby sa zahrnuli do poverenia alebo oprávnenia starších zboru. Každý zo spomínaných argumentov má určitý význam a ja nemám čas ani priestor, aby som sa tu týmto otázkam dostatočne venoval. Iba som si všimol, že väčšina amerických zborov, ktoré sa intenzívne zapájajú do starostlivosti o chudobných, pokladá za najmúdrejší spôsob riešenia rozvoja spoločenstva a sociálnej reformy namiesto priamej práce v rámci miestneho zboru vytvorenie oddelených neziskových združení.

Ježiš — chudobný muž

Bibliou sa jasne nesie posolstvo, že Boh sa stotožňuje s chudobnými. Ako som už spomínal, znamená to, že v súdny deň bude posudzovať postoj človeka k Nemu podľa postoja k biednym. (Matúš 25) Taktiež to znamená čosi ešte hlbšie.

V dvadsiatej piatej kapitole Matúša sa Boh s núdznymi stotožňuje symbolicky. Ježišovým stelesnením a smrťou sa však s nimi stotožnil doslovne (pozri Fil 2:5–11). Ježiš sa narodil v jasličkách na kŕmenie zvierat. Pri obriezke si Jeho rodina mohla dovoliť len minimum, ktoré sa požadovalo od chudobných. (Lukáš 2:24) Počas pozemskej služby Ježiš povedal: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ (Matúš 8:20) Na konci života vchádzal do Jeruzalema na požičanom osliatku, poslednú noc strávil v požičanej izbe a keď zomrel, bol uložený do požičaného hrobu. Jeho mučitelia losovali o Jeho jediný majetok, rúcho, pretože na kríži ho zo všetkého vyzliekli.

Bibliou sa jasne nesie posolstvo, že Boh sa stotožňuje s chudobnými.

Všetko to dáva nový zmysel otázke: „Pane, kedy sme Ťa videli hladného alebo smädného alebo nahého alebo vo väzení?“ (Matúš 25:44) Odpoveď znie: Na kríži, keď zomieral medzi zlodejmi a ľuďmi na okraji spoločnosti. Niet divu, že Pavol povedal, že ak vidíš, ako sa Ježiš stal chudobným pre nás, už sa na biednych nikdy nepozrieš ako kedysi.

1. Jonathan Edwards: Christian Charity, or The Duty of Charity to the Poor, Explained and Enforced, in The Works of Jonathan Edwards, rev. and corr. Edward Hickmann, 2. zväzok (1834; nové vydanie, Carlisle, Penn.: Banner of Truth, 1974).
2. tamže, 2. zväzok, s.164.
3. tamže, 2. zväzok, s.165.
4. tamže, 2. zväzok, s.165.
5. tamže, 2. zväzok, s.171.
6. Richard N. Longenecker: Galatským, Biblický výklad Word 41 (Dallas: Word, 1990), s.275.
7. Edwards: Christian Charity. 2. zväzok, s.171 (kurzíva v origináli).
8. tamže, 2. zväzok, s.171–172.
9. Pozri Bruce K Waltke: Komentár k Micheášovi (Grand Rapids, Mich.: Eerdmans, 2007), s.164. Waltke poukazuje na skutočnosť, že pomáhanie chudobným sa niekedy nazýva „právo" a niekedy „láskavosť". Použijem oba výrazy a v ďalšej časti textu čiastočne vysvetlím rozdiel medzi nimi.
10. tamže, s.390–394.
11. Edwards, „Christian Charity", 2. zväzok, s.166 (kurzíva v origináli).
12. tamže

18. Poznámka editora: pozri Timothy J. Keller: Ministries of Mercy: The Call of the Jericho Road, 2. vyd. (Phillipsburg, N.J.: Presbyterian and Reformed, 1997).

19. Pozri D. A. Carson: How Long, O Lord? Reflections on Suffering and Evil, 2. vyd. (Grand Rapids: Baker, 2006), s.51–59, kde sa rozoberá šesť „druhov chudoby".

2008 Timothy Keller © 2010 Redeemer City to City.

Pôvodný článok nájdete na: redeemercitytocity.com

1/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.