Farizeji s nízkymi normami

Vincepal @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/vincepal/3251330830/

V roku 2008 zverejnil portál Pew Forum prieskum, podľa ktorého 65% Američanov vyznávajúcich kresťanstvo súhlasí s výrokom, že „mnoho náboženstiev môže viesť k večnému životu“. Keď sa ich spýtali, čo má najväčší vplyv na to, že niekto získa večný život, najviac z nich (40%) odpovedalo, že to sú buď naše skutky alebo kombinácia viery a správania. Polovica respondentov verí, že ateisti, ktorí sú dobrí, hoci neprejavili žiadnu snahu nájsť Boha, pôjdu do neba.

Keď o tom informovali noviny The New York Times, komentáre na ich stránke vyjadrovali údiv a úľavu, že kresťania konečne vstúpili do tolerantného, moderného sveta.

Tieto zistenia by nemali prekvapiť nikoho. Pred niekoľkými rokmi vyšla kniha sociológa Christiana Smitha Soul Searching (Spytovanie duše), ktorá je hĺbkovou sondou do náboženských názorov amerických adolescentov. Ich vieru charakterizoval ako „moralistický, terapeutický deizmus“. Mládež je moralistická, pretože neverí, že pre vzťah s Bohom je potrebná radikálna milosť a odpustenie. Majú pocit, že ktokoľvek, kto je dobrý a férový k ostatným, sa môže dostať do neba. Z historického hľadiska je tento pohľad totožný s tým, ktorý mali farizeji. Tí sa podriaďovali striktnému formálnemu režimu náboženských povinností a obradov.

Ale viera mladých Američanov je tiež terapeutická. Väčšina verí, že „centrálnym cieľom života je byť šťastný a byť spokojný so sebou“. V zásade to znamená, že ľudia si musia určiť, čo je „dobré a správne“ pre nich samých a konzistentne podľa toho žiť. Takto bola vysoko postavená farizejská latka znížená k úrovni zeme.

Napokon, americká mládež je deistická. Verí, že „Boh nemusí byť špeciálne prítomný v niečom živote, okrem prípadov, keď je Boh potrebný na vyriešenie nejakého problému“. Na prežívanie dobrého života nie je potrebná neustála duchovná intervencia a podpora. Boh nás síce stvoril, ale teraz „pomôže tomu, kto si pomôže sám“. Zistenia Pew Forum odhaľujú, že s týmito názormi sa začína stotožňovať väčšina Americkej spoločnosti. Ak veríš, že všetci dobrí ľudia pôjdu do neba, a nie len kresťania, si moralistom. Ak veríš tiež tomu, že nezáleží na tom, že pravidlá a náuky rozličných náboženstiev si protirečia, že pre posúdenie toho, čo je správne a nesprávne stačí vlastný názor, potom si terapeutický. A ak si myslíš, že sa do neba dostaneš bez „osvietenia“ budhizmom, katolíckych sviatostí alebo ospravedlňujúcej viery protestantizmu, potom si deista. V skutočnosti vlastne nepotrebujeme Boží zásah. Po rebríku sa vyšplháme sami, vďaka.

S touto skupinou názorov (budem ju nazývať MTD) súvisí množstvo obrovských problémov. Po prvé, hoci sa na povrchu tvári tolerantne, MTD popiera centrálnu tézu každej hlavnej viery na planéte, konkrétne, že na ľudskom stave je niečo radikálne zlé, čomu sa nedá ujsť bez Božej pomoci. Všetky náboženstvá sa dramaticky odlišujú v tom, ako to dokázať, ale žiadne neverí v to, že každý jednotlivec má právo určiť sám pre seba, ako bude žiť. Zdá sa, že Dalajlámova populárna prednáška „Prekonávanie našich rozdielov“ učí, že „k Bohu vedie množstvo ciest“, pretože v nej hovorí, že kresťania, ktorí sa naučia súcitu skrze svoju vieru, by nemali konvertovať na budhizmus. Jane Compsonová však v akademickom žurnále Religious Studies poznamenáva, že pre konečnú spásu v tibetskom budhizme je nevyhnutné, aby osoba dospela k viere v „šúnjatá“, teda že fyzický svet je len ilúziou. Prečo je potom Dalajláma taký liberálny voči kresťanstvu? Pretože rovnako verí v reinkarnáciu, teda že skutky súcitu v tomto živote budú viesť k lepšej inkarnácii v tom ďalšom, v ktorom sa človek nakoniec môže naučiť pravdy potrebné pre konečné oslobodenie. Ani budhizmus, ani kresťanstvo neveria, že spásu dosiahne hocikto, kto sa iba snaží byť dobrým. Moralistický, terapeutický deizmus si určil svoj vlastný radikálny prístup k spiritualite a sám osebe predpokladá, že všetky náboženstvá sú chybné. To nie je veľmi tolerantné.

Po druhé, hoci sa zdá, že je omnoho ústretovejší, MTD v skutočnosti nepočíta s ľuďmi, ktorí nežijú dobré životy. Ak sa ľudia dostanú do neba tým, že žijú dobré životy, čo potom so všetkými nami zlými? Otázka nemá za cieľ byť vtipom. Veľa z nás si uvedomuje, že nedokáže žiť podľa svojich vlastných noriem správneho a nesprávneho. Zápasíme a čudujeme sa, prečo je také ťažké konať to, čo by sme mali. Vidíme mnoho ľudí, ako vo svojich životoch trápia a šikanujú iných, sami však boli často predmetom krutého zaobchádzania alebo zneužívania. Nezdá sa, že by boli schopní úplnej zmeny. Čo s nimi? Všetky svetové náboženstvá sa intelektuálne snažia vyrovnať s faktom, že ľudská prirodzenosť je bezpochyby náchylná k sebectvu a násiliu. Všetky ponúkajú istú formu nadprirodzenej pomoci, skrze ktorú dokáže byť ľudská duša očistená, zmenená a dosiahnuť odpustenie. MTD, na druhej strane, je systémom, v ktorom žiadna takáto pomoc nie je považovaná za potrebnú. Toto berie nádej všetkým tým, čo to za potrebné považujú.

„Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“

Po tretie, myslím si, že MTD čiastočne čerpá silu z nedôvery v Božiu múdrosť a moc. Kristus, kvôli tomu, aby sprístupnil spasenie každému, dobrému aj zlému, ho dosiahol namiesto nás. Pre prijatie daru však potrebuješ veriť, že dar existuje a prijať ho. Tým darom je v podstate Ježiš sám, keďže povedal: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ Ján 14:6.

Mnohí majú práve s týmto najväčší problém. „A čo všetci tí dobrí ľudia, čo nikdy nedostali možnosť dopočuť sa o Ježišovi? Alebo čo to množstvo dobrých ľudí, ktorí o Ňom počuli, ale v Neho skrátka úprimne nedokážu veriť? Sú stratení napriek úprimnosti ich voľby, hoci sa na konci ukáže, že tá voľba bola chybná?“

Táto výčitka predpokladá, že pokiaľ každá osoba nedostane rovnakú šancu dopočuť sa o Ježišovi, potom spasenie výhradne skrze Krista nie je férové. Ale ak by aj každý človek na svete mohol nejakým spôsobom dostať úplne rovnakú, príťažlivú, zaujímavú hodinovú prezentáciu o evanjeliu vo svojom vlastnom jazyku a forme kultúry, nespravilo by to túto záležitosť férovou. Z dôvodu rôzneho dedičstva či prostredia majú ľudia výrazne odlišnú schopnosť porozumieť novým konceptom a prijať ich. Ale ako všetci vidíme, pohľad MTD nie je vôbec žiadnym riešením problému. Téza, že večný život prichádza skrze dobrý život, je ešte neférovejšia.

Biblia hovorí, že len Boh môže pravdivo posudzovať srdce (1. Samuelova 16:7, Jeremiáš 17:9–10). A prečo všemocný Boh potrebuje dať každému „rovnakú šancu“, aby sa dozvedel, aký charakter má jeho alebo jej srdce? Samozrejme, nepotrebuje. Znamená to teda, že Boh predsa len zachráni niektorých ľudí „s dobrým srdcom“, ktorí nikdy nepočuli o Ježišovi a neuverili Mu? Neviem ako, keďže učenie Biblie, tak Stará ako Nová zmluva, hovorí, že také srdce nemá nikto. Máme pocit, že tam vonku je veľa skvelých ľudí, ktorí nemajú vieru v Krista. Áno, tiež ich vídavam. Ale nevidím do veľkej hĺbky a ani ty nie. Boh je milostivý, ale aj spravodlivý.

Dokonca aj Ježiš, keď sa ho na túto tému opýtali, odpovedal jemne: „staraj sa o seba“. Keď Ježiš povedal Petrovi niečo o jeho osude, Peter ukázal na svojho priateľa Jána a spýtal sa „a čo bude s týmto?“ Ježiš odpovedal (snáď smejúc sa a krútiac hlavou): „čo ťa do toho? Ty ma nasleduj!“ (Ján 21:22). Všetko, čo vieme, je, že skrze Božiu milosť je spasenie možné každému iba skrze Ježiša Krista. Nikto, vôbec nikto, nebude nespravodlivo vylúčený. Keď sa dostaneme na koniec vekov a uvidíme, ako veci zariadil, nikto sa nebude sťažovať. Dovtedy Ho nasleduj.

Copyright © 2009 Timothy Keller. Pôvodný článok nájdete na redeemer.com

3/5 (2 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.