Kresťanstvo v meste

V cirkevnom zbore Redeemer často hovoríme o službe, posilnení a — o „obnovení“ New Yorku. Keď o tom hovoríme, musíme byť opatrní, aby sme nepopreli „všeobecnú milosť“. Veríme, že Boh dáva všetkým ľuďom — nielen kresťanským veriacim — talent a empatiu na ochranu a zušľachťovanie ľudského života. Čo by sa stalo, keby sa cirkev v centre mesta New York napríklad za nasledujúcu dekádu ztrojnásobila? Akú zmenu by to prinieslo? Rozprával som sa so staršímí a vedúcimi pastormi o našej vízii, ako by naša cirkev mohla vyzerať v nasledujúcich dekádach. Možno by sme videli:

1. Explóziu radikálnej filantropie. Veľa ľudí sa neprepne do „filantropického režimu“ a nevydajú veľké sumy peňazí dovtedy, kým nie sú veľmi bohatí. Avšak štúdie ukazujú, že kresťania si skôr osvoja filantropický stav mysle. Nemusia najprv nahromadiť význačný nadbytok. Prejavuje sa u nich ochota obetovať zo svojho na úkor vlastného pohodlia a potrieb. Myslím, že kresťanskí darcovia by sa mali viac včleniť do komunít, ktoré niečo potrebujú, a mali by byť lepšími partnermi pre tých, ktorí vedú nejaké charity a aktívne služby.
2. Nárast ľudskosti a skutočný pluralizmus. Aj v demokratických západných spoločnostiach skupiny s monopolom na vzhľad kultúry často vylučujú a umlčujú nepopulárne hlasy a menšinové názory, nie však ako nesprávne, ale ako opovrhnutiahodné a mimo prípustnej hranice. Nejde totiž o naozaj pluralitnú spoločnosť — teda takú, v ktorej by každé hľadisko bolo posúdené bez opovrhovania a očierňovania. Kresťania pokorní skrze evanjelium by mohli spolupracovať s inými, smerom k vytváraniu kultúry, v ktorej by ľudia s odlišnými názormi mohli slobodne vyjadrovať, kto sú, a praktizovať svoju vieru — a keď sa budú k ostatným správať s rešpektom, aj s nimi bude zaobchádzané rovnako.
3. Opätovné objavenie „povolania“ v súčasnej kultúre. Robert Bellah v Habits of the Heart (Zvyky srdca) argumentoval, že to, čo on nazval „posvätenosť jednotlivca“ — osobnej voľby a šťastia –, nebolo kompenzované v našej kultúre (ako to bolo v minulosti) posvätenosťou niečoho iného. Našou kultúrou je primárne sloboda jednotlivca — len v nej sa spolu spájame. Výsledkom je, že sociálna štruktúra sa rozpadá. Avšak on si myslí, že je tu niečo, čo by mohlo obnoviť kultúru, „ znovu— prisvojenie si idey povolania, alebo volania“ . Ňou je „práca ako príspevok k všeobecnému dobru a nielen ako prostriedok vlastného rozvoja“ (Bellah, Habits of the Heart, pp.287–288). Ak by kresťania v New Yorku mohli ukázať ako na to, mohlo by sa to začať šíriť po celej krajine. Okrem iného by to znamenalo väčšiu integritu v našej práci a viac ľudskejších pracovísk a pracovných týždňov.
4. Nádej a komunitu v oblasti umenia. Súčasné umenie je ovládané buď kritickou teóriou, alebo komerciou. Veľa umenia je zameraného na porušovanie a odhaľovanie všetkých spoločenských noriem s cieľom oslobodiť jednotlivca. Alebo je navrhnuté takým spôsobom, ktorý provokuje a priťahuje pohľady a príjmy. Je možné, že evanjelium, ktoré zmenilo kresťanov v umení, prinieslo by viac nádeje a menej nihilizmu, a mohlo by vyjadriť víziu komunity a spoločných hodnôt.

Keby tu boli stovky z tisícov kresťanov pracujúcich vo finančnom sektore, vláde, v médiách, umení, a v nadáciách či mimovládnych organizáciách v New Yorku, mohlo by to mať dosah oveľa väčší, ako si vieme predstaviť, a slúžilo by to na prospech všetkých.

Bolo by príliš trúfalé dúfať, že „soľ“, ktorú by kresťania mohli priniesť do našej kultúry, dokázala by vyvolať otázky o „svetle“ , ktoré nás motivuje?