Kríza spoločenstva

Samuel Zeller, https://stocksnap.io/photo/EC50CC8658

Mnoho vecí v našej kultúre pôsobí proti zachovaniu skutočného spoločenstva.

Mnoho vecí v našej kultúre pôsobí proti zachovaniu skutočného spoločenstva. Nespočetne veľa spôsobmi sme nútení myslieť a správať sa ako indivíduá a nie ako členovia živého systému, dokonca aj naše vlastné vzťahy — založené skôr na obrazoch virtuálneho sveta než na prítomnosti — ochabujú. No to je presný opak toho, čo by sme mali, ako kresťania, žiť. Pozrime sa, ako k tomu prispieva istý kultúrny fenomén — súčasné komunikačné technológie.

Obrazy a prítomnosť

Elektronické médiá radikálne „skracujú“ čas a priestor. Ešte pred tridsiatimi rokmi bolo neskutočne drahé a ťažké zavolať niekomu do zahraničia. Dnes sme schopní ostať v blízkom kontakte s ľuďmi z iného kontinentu a stojí nás to len málo úsilia i peňazí. V spoločnosti, ktorá je neustále v pohybe, to znamená, že stále menej a menej našich priateľov a milovaných je pri nás plne prítomných. Dostávame sa iba k ich slovám a fotografiám, ale nie k nim samotným — k ich fyzickej a duchovnej celistvosti.

Médiá dokážu vytvoriť tiež ilúziu, že tvoríme spoločenstvo s ľuďmi, ktorých vlastne ani nepoznáme. Televízni a filmoví diváci vnímajú hercov a osoby z obrazovky ako priateľov. To preto, lebo ich vidíme, zažívame s nimi spojenie a máme pocit, že s nami komunikujú. Onlinový obsah vie zosilniť pocit, že patríme do skutočnej komunity. No cez tieto médiá je ľahké vytvoriť aj obraz, ktorý vôbec nemusí zodpovedať skutočnosti. V NY Times sa objavil článok o mladej matke, ktorá oslovila skupinu čitateľov cez svoj ustavične slnečný a oslavný blog o manželstve a výchove detí. Potom čo sa nešťastne zranila, mnoho čitateľov jej poslalo finančné dary v hodnote takmer 100 000 $, a to v priebehu len pár týždňov. Keď sa reportér Timesu opýtal niektorých z darcov na ich štedrosť k niekomu, koho vôbec nepoznali, odpovedali rozhorčene, že ju poznali a že nerobili rozdiel medzi onlinovými priateľmi a tými fyzickými. No článok bol aj tak zakončený milým, ale úprimným svedectvom blogerkinej sestry. Tá poznamenala, že zatiaľ čo jej vzťah s manželom a deťmi nebol dokonalý, v blogu sa rozhodla zamerať len na pozitíva. Vlastná sestra ju poznala vtelene, plne prítomnú (telom aj dušou). Čitatelia blogu však mali len ilúziu blízkosti s blogerkou.

Takú skvelú, aká je, nám Boh Bibliu neposlal len ako správu cez písané komunikačné médium. Ak by toto bolo všetko, čo dokáže, spása by bola okamžite len v našich rukách — na nás by bolo nasledovať Jeho inštrukcie. No namiesto toho Boh prišiel osobne v tele, aby bol úplne prítomný v Ježišovi Kristovi. A len vďaka tomu, že bol takto v tele prítomný, môžeme byť zachránení milosťou.

Rovnako sa musíme naučiť byť aj my úplne prítomní v spoločenstve s našimi susedmi a kresťanskými bratmi a sestrami. Nestačí sa len ukázať na službách Božích v mieste, kde žijeme, a potom sa snažiť obsiahnuť všetky blízke vzťahy s priateľmi a rodinou, ktorí žijú ďaleko. Boh nás stvoril v tele a telo (aj keď je oslabené hriechom) je veľmi dobré. Boh mal taký pozitívny vzťah k telu, že sám prijal telo vo vtelení Ježiša Krista. Ak sa chceme vzájomne obdarúvať milosťou a navzájom ju prijímať, musíme to urobiť Božím spôsobom. Musíme žiť v spoľahlivých priateľstvách a hlbokých vzťahoch s inými ľuďmi, a to tam, kde sme.

Individuálne a spoločne

Je aj iný spôsob, akým nás komunikačné technológie ovplyvňujú. Rozdeľujú svet na časti ľahko zapadnuteľné do šablón vyhovujúcich vkusu jednotlivca. Vidíme to v spôsobe, akým nám servírujú informácie. Choďte na Google News — tam nájdete strohý článok o strašnej katastrofe, ktorá zabila tisícky ľudí, vedľa toho novinky zo života Paris Hilton a za tým informácie zo športu. Nič vás nenúti sústrediť svoju pozornosť len na jednu vec. Vy si vyberáte a vy rozhodujete o tom, čo chcete vedieť.

Vidno to hudbe. Kedysi ste si museli kúpiť celý album, no teraz si môžete vybrať len pieseň, ktorú chcete do svojho iPodu. Aký to má efekt? Hudobníci si v posledných rokoch všimli nový trend. Na koncerty prichádza mnoho poslucháčov neskoro — napríklad až na druhé číslo, a odchádza ešte pred skončením celého koncertu. Prichádzajú len za produktmi, ktoré preferujú, akoby to boli len playlisty z ich iPodu. Pred príchodom médií ľudia prichádzali na koncerty ako na spoločenské udalosti — so zámerom vypočuť si hudbu a zažiť celé hľadisko. Vystúpenie pozorne sledovali spoločne. No dnes prichádzame na koncert, rozmýšľajúc o sebe ako o individuálnych spotrebiteľoch.

Komunikačné technológie sú len jedným faktorom z mnohých, ktoré to spôsobili. Starovekí ľudia premýšľali o sebe primárne ako o členoch rodu alebo klanu. Nevedeli si predstaviť prosperitu a dobro pre seba oddelene od prosperity a dobra pre svoje spoločenstvo. Dnes však nedokážeme o sebe uvažovať ani ako o členoch obyčajného obecenstva na koncerte. Starovekí ľudia brali svoj vzťah k vlastnej rodine, ku klanu, k ľuďom a susedom ako záväzok — tento vzťah bol dôležitejší než ich vlastné individuálne potreby. My myslíme a konáme najprv a väčšinou ako individuálni spotrebitelia. Naše potreby sú tie najdôležitejšie. Ak pre ne niekde nenájdeme naplnenie, ideme hľadať inam.

Nedávno som sa dozvedel o jednom mužovi, ktorý žije asi tri hodiny od New York City. Vo svojom okolí však nenašiel cirkevný zbor, ktorý by sa mu páčil. Preto jednu nedeľu v mesiaci sadne na vlak do New Yorku a prichádza do Redeemer (nášho cirkevného zboru), naje sa v reštaurácii, pozrie si rôzne miesta a ide domov. Ostatné nedele pozerá alebo počúva náboženské programy. Znie to extrémne? Nie je to až také vzdialené od toho — žiť v meste, v zbore však navštevovať iba bohoslužby, bez účasti na živote spoločenstva, teda bez toho, aby som bol osobne zainteresovaný na živote druhých a cítil za nich zodpovednosť.

Pre nás je to ťažšie, než to bolo pre našich predkov, lebo máme akýsi podmienený strach zo zaväzujúcich vzťahov. Biblia nám napriek tomu hovorí, že práve pre takéto vzťahy sme boli stvorení. Chceme a potrebujeme mať nablízku iné osoby, ktoré k nám budú bezpodmienečne a nesebecky pripútané, a my budeme k nim. Kresťanská teológia nám hovorí, že sme boli stvorení na obraz Boží a že Boh je Trojica. Ježiš povedal, že nikdy neurobil, nepovedal a nedokonal nič bez Otca. Osoby Trojice sú absolútne jednotné. Každá osoba koná všetko s ostatnými. Sme uspôsobení žiť podobne. Hriech, samozrejme, sťažuje a robí bolestnými všetky naše snahy o ľudské spoločenstvo. Ale je samovraždou vyhýbať sa všetkému jedlu len pre to, že niekedy môže byť „skazené“ a človek z neho ochorie.

Spoločné zážitky

Hovorím, že spoločenstvo už viac nie je prirodzené alebo spontánne v podmienkach dnešnej kultúry. Bude to vyžadovať omnoho viac úsilia, než koľko vynaložili naši predkovia, a pre väčšinu z nás to bude aj nepríjemné. No budovanie kresťanského spoločenstva nie je len nejaká povinnosť. Nemalo by to byť nepríjemným aktom vôle. Vzájomné spoločenstvo sa prirodzene buduje zo spoločných zážitkov, a čím intenzívnejšia je to skúsenosť, tým silnejšie je aj vzájomné spoločenstvo.

Nádejam sa, že nikto nebude brať tento článok ako obšírne odmietnutie komunikačných technológií. Moja manželka Kathy pochádza z piatich súrodencov a nikto z nich nežije bližšie než sto míľ k druhému. Predsa si každý deň e-mailujú. To je, popravde, dobrá vec. Jednako, sila ich vzťahu netkvie v ich súčasnom e-mailovaní alebo telefonovaní, ale v ich mnohoročnom súžití v tom istom dome, v delení sa oň, o zážitky, i tie školské — v účasti na živote toho druhého, vo vzájomnej plnej prítomnosti. Ľudí spája do spoločenstva spoločný objekt ich pozornosti, navzájom ich k sebe priťahuje. Slabšie spoločenstvo môže stáť na spoločných záujmoch, ako je koníček, športový tím, hudobný štýl. Silnejšie spoločenstvo sa formuje okolo hlbokých presvedčení, z vážnych dôvodov, alebo v dôsledku silného spoločného zážitku, ako je napríklad prekonanie záplavy alebo spoločného boja a jeho prežitie. Existuje nespočetné množstvo „kamarátskych filmov“ o skupine o čudákov, ktorí sú extrémne rozdielni po všetkých stránkach, no potom sú spoločne vtiahnutí do situácie na hrane života a smrti. Jej prekonanie sa stáva základom hlbokého a trváceho puta, silnejšieho než pokrvná príbuznosť.

Keď kresťania zažívajú Kristovu radikálnu milosť cez pokánie a vieru, stáva sa to najsilnejšou a podstatnou udalosťou ich životov. Keď stretávame niekoho z rozdielnej kultúry, inej rasy, alebo sociálnej vrstvy, ale daný človek zažil Ježišovu milosť v evanjeliu, rozdiel nevidíme. To preto, že hľadíme na niekoho, kto prekonal rovnakú situáciu na hrane života a smrti ako my, lebo v Kristu sme duchovne umreli a boli vzkriesení k novému životu (Ef 2:1–6; Rim 6:4–6). A vďaka tomuto spoločnému zažitiu milosti — hlbšiemu identifikačnému znaku, než je rodina, rasa alebo kultúra –, keď sa stretneme, zisťujeme, že si „sedíme“! „Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1. Pt 2:4–5). Tak ako kamene, ktoré boli dokonale vytesané kamenárom, ktoré staviteľ ľahko kladie vedľa seba a ony sa spájajú do pevného a krásneho chrámu. Keď sa zhovárame s druhými, ktorí poznajú Božiu milosť, vidíme, že ich identita je zakorenená teraz viac v tom, kým sú v Kristovi, než kým sú v rodine alebo sociálnej skupine. Ako výsledok cítime puto premáhajúce veci, ktoré — mimo Krista — vytvorili neprekonateľné bariéry našim vzťahom. Ježiš však tieto bariéry zrúcal.

Takže, aké ťažké je budovať silné spoločenstvo — špeciálne v našom čase a priestore –, také užasné zdroje zároveň máme k dispozícii. Pri budovaní kresťanského spoločenstva stojí proti nám mnoho prekážok, hlavne na mieste, ako je New York City. No neexistuje iná možnosť.

Copyright © 2009 by Timothy Keller, Redeemer Presbyterian Church.

Pôvodný článok môžete nájsť na  redeemer.com

4,5/5 (4 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.