Kto je človek? II.

https://www.pexels.com/photo/woman-on-rock-platform-viewing-city-196667/

Pokračovanie článku.

Problém s človekom

Jedného dňa chcel škorpión preplávať istý rybník. Požiadal korytnačku, aby ho zviezla pozdĺž rybníka. Korytnačka zvolala: „Žartuješ? Uštipneš ma, kým budem plávať a ja sa utopím.“

„Moja drahá korytnačka,“ smial sa škorpión, „ak by som ťa uštipol, utopila by si sa a ja by som šiel ku dnu spolu s tebou. Kde v tom vidíš logiku?“ „To znamená, že si to pochopil,“ povedala korytnačka. „Naskoč.“

Škorpión sa vyšplhal na palubu a v polovici cesty opatrne zacielil svoje silné žihadlo a odovzdal korytnačke všetok jed, ktorý mal. Ako sa obaja potopili ku dnu, korytnačka povedala: „Vravel si, že uštipnúť ma nie je logické. Prečo si to urobil?“
„S logikou to nemalo nič spoločné,“ odpovedal potápajúci sa škorpión. „Je to skrátka moja prirodzenosť.“

Tento príbeh jasne ilustruje problém človeka. Na počiatku Boh stvoril ľudské bytosti na svoj obraz, vyčlenil ich od ostatného tvorstva. Výsledkom toho je, že  muž a žena majú hlbší duchovný rozmer. Ako vraví Písmo: „… aj večnosť im dal do sŕdc… “ (Kaz 3:11)

V našich srdciach to vytvára túžbu objaviť večný Boží zámer a zmysel našich životov. C.S. Lewis dojímavo opisuje náznaky neba, ktoré nám Boh zjavuje, aby zintenzívnil túto túžbu:

„Všetky veci, čo niekedy hlboko vlastnili tvoju dušu, boli náznakmi neba. Vábivé pohľady, nikdy celkom splnené sľuby, ozveny, ktoré odumreli vo chvíli, keď sa ti dostali do ucha… Ak v sebe nájdem túžbu, ktorú nemôže žiadna skúsenosť na tomto svete uspokojiť, najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že som bol stvorený pre iný svet. Pozemské radosti pravdepodobne nikdy nemali v pláne túžby uspokojiť, ale vzbudiť, aby odhalili, čo je skutočne dôležité.

A predsa, namiesto toho, aby sme sa zo všetkých síl snažili nájsť, čo nám chýba, uspokojíme sa s neúplnosťou. Vbiehame do akejsi neviditeľnej steny. Hovorí sa tomu hriech.

Naša hriešna podstata

Všetci by sme radi verili, že človek je vo svojej podstate dobrý. Toto presvedčenie podporuje veľa psychológov, poradcov a dokonca aj náboženských vodcov. A predsa sa pristihneme pri tom, ako robíme veci, o ktorých vieme, že sú zlé, rozmýšľame o veciach, o ktorých by sme nemali rozmýšľať, a vravíme veci, ktoré by sme vravieť nemali. Vymyká sa to logike podobne ako v príbehu o škorpiónovi a korytnačke, ale nemôžeme si pomôcť. Je to súčasť našej hriešnej prirodzenosti.

Moderné myslenie má svoje muchy. Z každej strany počujeme, že potrebujeme mať zdravé sebavedomie, a že sa potrebujeme učiť  milovať seba. Prieskum verejnej mienky americkej konzultačnej spoločnosti Gallup ukázal, že táto myšlienka má pri sebaskúmaní ľudí nejaký dopad: 90% opýtaných povedalo, že ich zmysel pre sebavedomie je silný a zdravý. Zatiaľčo sebavedomie vyzerá prosperujúco, spoločenská morálka rapídnou rýchlosťou upadá. Niet divu, že Písmo hovorí o skazenej morálke ako o jednom zo znakov posledných dní „Lebo to budú ľudia, ktorý budú milovať seba… “ (2. Tim 3:2)

Veľa z nich povie: „Ale veď ja nie som zodpovedný za svoje konanie. Som obeťou. Mám chorobu, poruchu.“ Výsledkom toho je, že žijeme v spoločnosti, v ktorej už viac nikto nie je vinný. Teraz môžeme za svoje konanie obviňovať niečo alebo niekoho iného.

Napriek našim tvrdeniam, že za naše priestupky nie sme zodpovední, stále zo seba nedokážeme striasť tú otravnú vec zvanú „vina“. Redaktorka Ann Landers vo svojej pravidelnej rubrike napísala: „Jednou z najbolestivejších, sebapoškodzujúcich ľudských skúseností, ktorá požiera čas a energiu, je vina. Ak ju necháš, môže ti pokaziť deň, týždeň alebo celý život… Pamätaj, že vina je škodlivina a vo svete jej nepotrebujeme viac, ako jej je.“

Ale je vina skutočne zlá? Písmo má na túto tému rozhodne iný pohľad. Prečítajte si Rim 3:10–26.

Sme vinní.

Biblia nám vraví, že sa cítime vinní pre jeden jednoduchý dôvod: sme vinní! Pocit viny je iba príznakom skutočného problému, ktorým je hriech. Pokiaľ ide o vinu, môžeš predstierať, že ju necítiš alebo si môžeš nájsť niekoho iného, koho budeš za svoje problémy obviňovať, ale jediná skutočná a účinná cesta, ako sa zbaviť viny, je dostať sa na koreň veci — ku hriechu.

V tretej kapitole Listu Rímskym sa ocitáme akoby v Božej súdnej sieni a apoštol Pavol nám dovoľuje obhájiť sa. Trpezlivo čaká, kým nám každé možné ospravedlnenie nášho správania vypadne z úst. Potom s absolútnou presnosťou systematicky vyvracia každý náš potenciálny argument. Nakoniec nikto neostane bez hriechu.

Každý zhrešil — od ignorantského pohana cez nábožného človeka až po moralistu. „Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“ (Rim 3:23).

Božie obvinenia proti nám

Počnúc Rim 3:9 a pokračujúc veršom 18, Pavol uvádza svedectvo Božieho slova, ako bolo odhalené v Starej zmluve. Ukazuje nám, aký je človek vo svojej hriešnosti malý (Všimnite si, že  slovo nikto je v texte zopakované štyrikrát). 13 obvinení prezentuje v troch kategóriách: charakter obvineného (verše 10 — 12), reč obvineného (verše 13 — 14) a správanie obvineného (verše 15 — 17).

Hriešna prirodzenosť človeka

Je dôležité vedieť, že naša hriešna podstata je vrodená. Hriešnu podstatu sme zdedili po Adamovi. Naše hriechy z nás nerobia hriešnikov, sú len dôkazom toho, že nimi sme. Nie sme hriešnici preto, lebo hrešíme; hrešíme preto, lebo sme hriešnici.

Oswald Chambers raz napísal: „Hriech nie je slabosť ani choroba; je to vzbura, ktorá je priestupkom voči Bohu a závažnosť tejto vzbury sa prejavila na Golgote.“ Písmo potvrdzuje túto hriešnu tendenciu:

„Proti tebe samému som zhrešil, páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty mal pravdu vo svojich rečiach a bol si čistý vo svojom súde. Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka“ (Ž 51:6–7).

„Odcudzili sa bezbožníci hneď od lona matky, od života matky blúdia hovoriac lož“ (Ž 58:4).

„Medzi nimi sme aj my všetci žili kedysi podľa žiadostí svojho tela, vykonávali vôľu tela a myšlienok a boli sme od prírody deťmi hnevu ako aj ostatní“ (Ef 2:3).

Samozrejme, že nehrešíme všetci rovnako a v mnohých smeroch sú niektoré hriechy horšie než iné. Možno by sme mohli súhlasiť, že dieťa má v sebe istú nevinnosť. Ale nemýľme sa — hriešna prirodzenosť rozhodne existuje v každom z nás. Dieťa nemusíte učiť ako hrešiť.

Žiaden človek nespĺňa Božie normy

Keď Boh hovorí: „… všetci sa odklonili, napospol sa stali neužitočnými, nieto, kto by činil dobré, nieto ani jedného“ (Rim 3:12), nevraví, že vo všeobecnosti sa v ľuďoch dobro nenachádza. Všetci poznáme nejakých ľudí — dokonca neveriacich — ktorí urobili chvályhodné veci. Boh vraví, že v nás nie je dobro, ktoré môže uspokojiť Boha. Keď Biblia hovorí: „Nieto spravodlivého ani jedného“ (Rim 3:10), nevraví ani tak o správaní ako o vnútornom charaktere človeka.

Božie normy sú vysoké, prinajmenšom: musíte byť dokonalí. Ježiš povedal: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský“ (Mt 5:48). Inými slovami, Boh neakceptuje človeka, ktorý nie je rovnako dobrý ako On. Človek vo svojej podstate nie je dobrý; vo svojej podstate je hriešny.

Nehľadáme Boha.

Ak ti to robí starosti, pozri sa do Rim 3:11 „nieto rozumného, nikoho, kto by hľadal Boha“. Človek by si myslel, že so všetkými náboženskými systémami viery v tomto svete to jednoducho nemôže byť pravda. Boh však vo svojom Slove jasne vyhlasuje: „Budete ma hľadať a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom“ (Jer 29:13).

Pavol nevraví, že ľudské bytosti nie sú náboženské, pretože my sme. Ale v náboženstve človek hľadá Boha, zatiaľčo v kresťanstve hľadá človeka Boh.

Boh nebol nikdy stratený. My sme. Boh hľadá, aby zachránil to, čo bolo stratené.

Mnoho ľudí neprijalo Ježiša Krista na základe toho, že ich nahnevala myšlienka, že sú beznádejne hriešni. Čo sa týka hriešnej povahy ich bytia, sú neochotní akceptovať Boží posudok. Reakcia človeka proti tomuto učeniu je iba ďalším dôkazom jeho pravdivosti.

V istom zmysle to všetko znie celkom beznádejne. Všetci sme zhrešili a nemôžeme si nijako pomôcť. Ale ponúkam vám aj dobré správy: „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rim 5:8).

Máme nádej odpustenia.

Možno si práve teraz uväznený v pasci nejakého hriechu. Tvoja situácia môže vyzerať beznádejne a ty sa môžeš cítiť bezmocný. Hoci sme sa všetci narodili do hriechu, nemusíme ostávať pod jeho kontrolou alebo čeliť jeho konečnému trestu. Písmo nás uisťuje: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti“ (1. Jn 1:9). Máme nádej; môžeme uniknúť z nočnej mory hriechu.

Chceš to urobiť? Môžeš sa obrátiť na Boha, vyznávať svoje hriechy a prijať odpustenie, pokiaľ prijmeš Jeho Syna za svojho Spasiteľa.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

5/5 (2 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.