Modlárstvo v postmodernom svete

Jason Skinner @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/jasonskinner/1353508944/

Jeden z dôležitých aspektov, cez ktorý môžeme hľadieť na jednotlivé biblické pasáže, je odveký boj medzi pravou vierou a modlárstvom.

Modlárstvo v Biblii

Keď som začal prvýkrát čítať celú Bibliu, usiloval som sa nájsť v jej textoch určité spoločné témy. Dospel som k záveru, že ich je mnoho a keby som chcel vybrať len jednu z nich a urobiť z nej hlavnú tému (napríklad tému zmluvy alebo kráľovstva), hrozilo by, že Bibliu a jej bohatstvo nechtiac zredukujem. Napriek tomu jeden z dôležitých aspektov, cez ktorý môžeme hľadieť na jednotlivé pasáže, je odveký boj medzi pravou vierou a modlárstvom.

Na počiatku sveta boli ľudské bytosti stvorené na uctievanie Boha, mali vládnuť nad všetkým ostatným stvorenstvom (Genezis 1:26–28). Pavol chápe prvý hriech ľudstva ako akt modlárstva: „zameniac slávu nepominuteľného Boha… uctievali stvorené veci a im slúžili namiesto Stvoriteľovi" (Rímskym 1:23–25). Namiesto života pre Boha sme začali žiť pre seba, pre prácu, pre materiálne veci. Obrátili sme pôvodné poradie a, paradoxne, po tom, čo sme začali uctievať a slúžiť stvoreným veciam, oni začali vládnuť nám. Namiesto toho, aby sme boli Božími zástupcami na zemi, ktorí vládnu nad stvorením, stvorenie ovládlo nás. Sprevádza nás rozklad, choroba, nešťastie. Konečným dôkazom toho všetkého je aj samotná smrť. Žijeme pre vlastnú slávu zodieraním sa do prachu, až nakoniec je to prach, na ktorý sa obrátime (Genezis 3:17–19). Žijeme, aby sme urobili naše meno hodným zapamätania, no keď umrieme, ľudia naň rýchlo zabudnú. Tu, na začiatku Biblie, zisťujeme, že modlárstvo znamená otroctvo a smrť.

Pätina Desiatich Božích prikázaní — prvé dve — je namierená práve proti modlárstvu.* Kniha Exodus nevidí nijakú tretiu možnosť okrem pravej viery a modlárstva. Buď budeme oslavovať nestvoreného Boha, alebo stvorenú vec (modlu). Nie je možnosť oslavovania ničoho tretieho. Klasickým novozmluvným textom ilustrujúcim túto skutočnosť je List Rímskym 1:18–25. Táto rozsiahla pasáž sa často vníma ako namierená len na pohanov, no aj my by sme v nej mali rozoznávať vysvetlenie toho, čo je a ako funguje hriech. Verš 21 nám hovorí, že dôvod, prečo sa obraciame k modlám je, že svoje životy chceme mať pod kontrolou sami, hoci vieme, že Bohu patrí naše všetko. „… hoci poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha a neďakovali Mu… " Verš 25 nám odhaľuje stratégiu moci, keď sa zameriame na stvorené veci, na ne upneme svoje srdce a okolo nich koncentrujeme svoj život. Keďže človek bol stvorený na chválu, neustále potrebuje niečo alebo niekoho, koho by mohol chváliť. Preto Boha nemôže vypustiť zo svojho života bez toho, aby Ho niečím nenahradil. Verše 21 a 25 nám opisujú dva dôsledky modlárstva:

1. Klamstvo — „v mudrovaní upadli do prevrátenosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo."

2. Otroctvo — „uctievali stvorené veci a im slúžili."

Čokoľvek budeme uctievať, vždy tomu budeme aj slúžiť, pretože uctievanie a služba sú neoddeliteľne spojené. Ľudia sú „zmluvné" bytosti. Vstupujeme do stavu zaviazania sa čomukoľvek, čo práve najviac púta naše srdce a fantáziu. Pohlcuje nás to. Každá ľudská osobnosť, spoločnosť, myšlienková forma a kultúra bola a bude založená na najvyššom záujme, najvyššej oddanosti niečomu — buď Bohu, alebo nejakému Jeho náhradníkovi. Jednotlivo každý z nás hľadí buď na Boha, alebo na kariéru, úspech, lásku, rodinu, spoločenský status, slávu, krásu, či čokoľvek iné, čo nám pomáha cítiť sa osobne hodnotným a bezpečným a riadi našu životnú voľbu. Ako celok spoločnosti zase hľadíme buď na Boha, alebo na trh, štát, vysokú spoločnosť, vôľu ľudí, vedu a technológiu, vojenskú silu, ľudský rozum, pýchu rasy, alebo čokoľvek iné, čo nás ako celok urobí významnými a bezpečnými a čo bude riadiť naše rozhodnutia.

Nikto to nevystihol lepšie, ako Martin Luther, ktorý prepája Starý a Nový Zákon, keď vysvetľuje Desať Božích prikázaní. Luther pochopil, že odpor Starého Zákona voči modlárstvu a dôraz Nového Zákona na ospravedlnenie milosťou sú vo svojej podstate jedno a to isté. Povedal, že Desať Božích prikázaní sa začína prikázaniami proti modlárstvu, pretože zásadným problémom pri porušovaní prikázaní je vždy len a len modlárstvo. Ináč povedané, nikdy neporušíme nejaké prikázanie bez toho, aby sme predtým neporušili prikázanie proti modlárstvu. Luther pochopil, že prvé prikázanie je celé o ospravedlnení z milosti, a ak neveríme v toto absolútne ospravedlnenie len z milosti, je to modlárstvo, ktoré je koreňom všetkého, čo Boh nenávidí.

Všetci, ktorí v každom čase nedôverujú Bohu, neutiekajú sa k Jeho milosti a dobrote vo všetkých svojich prácach, trápeniach, živote a smrti, ale chcú získať Božie zaľúbenie v nich cez iné dobré veci, alebo dokonca cez nich samých, nenapĺňajú toto prvé prikázanie, a nerobia tak ani vtedy, ak dodržia zvyšok zákona do poslednej čiaročky a ich život by bol plný modlitby, poslušnosti, trpezlivosti a cudnosti všetkých svätých dohromady. Pretože to, čo je hlavné, chýba, a bez toho je všetko len obyčajné divadlo a pretvárka, ktoré nič neznamenajú… Ak pochybujeme alebo nedôverujeme, že Boh je k nám milostivý a má v nás potešenie, alebo ak trúfalo očakávame, že Ho potešíme našimi skutkami, potom je to celé obyčajný podvod, navonok oslavujúci Boha, ale vnútorne povyšujúci seba na Spasiteľa. (Výňatky z Lutherovho spisu O dobrých skutkoch, 1520).

Luther tu vraví, že ak nedôverujeme v to, že nás Boh v Kristovi úplne prijal a v otázke spasenia sa spoliehame na niečo iné, je to prehrešenie sa voči prvému prikázaniu nemať iných bohov okrem Neho. Snaha získať si spasenie skrze svoje skutky je porušením prvého prikázania. Ďalej vraví, že nemôžeme naozaj dodržať ostatné prikázania bez toho, aby sme najprv nedodržali to prvé, prikázanie proti modlárstvu a skutkom. Takže za každým hriechom sa v skutočnosti skrýva hriech odmietnutia spasenia z Krista a hovenie si v pocite samospasenia.

Povedzme, že niekto podvádza, napríklad v otázke platenia daní. Prečo to robí? Áno, poviete, že je hriešny. To je pravda, ale prečo sa jeho hriech prejavuje takto? Lutherova odpoveď na to by bola, že urobil peniaze a majetok — a postavenie a komfort z toho plynúci — dôležitejšími, než Boha a Jeho zaľúbenie. Alebo niekto, kto klame priateľovi radšej, než by mal pred ním stratiť tvár pre niečo zlé, čo urobil. V tomto prípade je za tým túžba po dobrej povesti a ľudskom uznaní, ktoré je dôležitejšie ako spravodlivosť, ktorú máme v Kristovi.

Biblia takto nepovažuje hriech modlárstva za jeden z mnohých (a za jeden z tých zriedkavých, ktoré nájdeme len medzi primitívnymi ľuďmi). Namiesto toho poukazuje na to, že všetky naše zlyhania vo veci úplnej dôvery Bohu majú svoj koreň v modlárstve — niečo sme urobili dôležitejším ako Boha. Stále je dôvod na hriech. Za našimi hriechmi sa skrýva modlárska túžba.

Modlárstvo v postmodernom svete

Biblické učenie o modlárstve je nesmierne potrebné pre evanjelium v kontexte postmoderného sveta.

Typický spôsob ako kresťania definujú hriech je, že je to porušenie Božieho zákona. Ak je toto tvrdenie dostatočne vysvetlené, áno, je to dobrá a postačujúca definícia. Boží zákon však nezahŕňa len hriechy, ktoré sme urobili a nemali sme, ale aj to, kedy sme niečo urobiť mali, a neurobili sme to. Zahŕňa tak vnútorné postoje srdca, ako aj vonkajšie správanie. Tieto nesprávne vnútorné postoje ústia zvyčajne z prílišných túžob — foriem modlárstva. Ak však väčšina ľudí počuje, že hriech je len porušením zákona, predstavia si pod tým iba zlé veci, ktoré niekto spáchal (hriechy, keď sme urobili to, čo sme nemali) a iba vonkajšie prejavy (vonkajšie správanie namiesto vnútorných postojov). Toto však nevystihuje všetko, čím hriech naozaj je.

Sú to významné dôvody, prečo opisovať hriech iba ako porušenie Božieho zákona, nie je práve dostačujúci spôsob, ako ho definovať postmodernému poslucháčovi. Obyčajne začínam vysvetľovať hriech mladému, postmodernému mestskému človeku asi takto:

Hriech neznamená iba robiť zlé veci; ešte dôležitejšie je, keď povýšime dobré veci na najvyššie a najdôležitejšie veci. Hriech znamená budovať svoj život na čomkoľvek inom, dokonca aj na veľmi dobrej veci, viac ako na Bohu. Čokoľvek si vyberieme, aby sme na tom založili svoj život, povedie nás to do otroctva.

Prečo je to dobrý spôsob, ako hriech vysvetliť?

Po prvé, táto definícia hovorí o tej skupine ľudí, ktorá je postmodernému človeku veľmi dobre známa: postmoderní ľudia veria, že najviac zla v tomto svete spôsobili samospravodliví nábožensky založení ľudia. Ak povieme, že „hriech je prestúpením Božieho zákona" bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia, vyvoláva to v nich okamžite dojem, že farizejskí ľudia sú „v kráľovstve", zatiaľ čo väčšina ostatných ľudí nie. Farizeji sú, samozrejme, nesmierne zaťažení dodržiavaním morálneho zákona, a preto sa poslucháčovi zdá, že sú živým príkladom toho, ako by mal vyzerať kresťan. Ak však hriech definujeme z pohľadu modlárstva, tento problém mizne. Ako hovorí Luther, farizeji sa možno neklaňali modlám doslova, ale hľadeli na seba a svoju morálnu dobrotu ako na zdroj svojho spasenia, a tak neplnili prvé prikázanie. Ich morálka je tým, čo ich v Božích očiach má ospravedlniť, preto je duchovne patologická. Niekde na dne všetkého toho krásneho pozlátka, ktorým sa honosili, v skutočnosti porušovali najhlbšie jadro celého zákona. Keď opisujeme hriech súčasnému človeku, musíme vysvetliť, že zákon nepredstavuje výzvu len pre ženu prostitútku, ale aj pre farizeja.

Existuje ešte ďalší dôvod, prečo pre postmoderného človeka potrebujeme inú definíciu hriechu. Títo ľudia premýšľajú relativisticky a vo chvíli, keď im poviete, že hriech je porušovaním Božieho zákona, povedia: „Hej, ale kto môže posudzovať, čie morálne zásady sú správne? Každý ich má predsa iné. Ako si môžu kresťania myslieť, že práve ich sú tie správne?" Zvyčajný spôsob, ako odpovedať na tieto námietky, vedie k zahĺbeniu sa do odbornej apologetickej diskusie o relativizme, pričom úplne odbočíme od problematiky hriechu a milosti. Samozrejme, postmoderný človek musí byť pohnutý trošku prehodnotiť svoj zahmlený pohľad na pravdu, ale ja verím, že existuje cesta, ako sa posunúť v takejto diskusii ďalej a skutočne docieliť hodnotnú a presvedčivú prezentáciu evanjelia ešte predtým, než sa dostanete do ťažkých apologetických úvah. Ja to robím takto: požičiam si myšlienku z Kierkegaardovej práce Sickness Unto Death (Choroba k smrti) a opisujem hriech ako budovanie svojej identity — svojej sebahodnoty a šťastia — na hocičom inom okrem Boha. Namiesto toho, aby som im povedal, že hrešia, lebo spia so svojím priateľom/priateľkou, im treba povedať, že hrešia, lebo hľadajú svoju záchranu v kariére a románikoch, u ktorých chcú získať všetko, čo by mali hľadať v Bohu. Toto modlárstvo následne vedie do otroctva, závislosti, ťažkej úzkosti, posadnutosti, závisti či pohŕdaniu inými.

Zistil som, že ak im opíšeme hriech z pohľadu modlárstva, postmoderní ľudia nevedia dlho vzdorovať. Nie sú si istí, či existuje iná reálna alternatíva, ale pokorne uznávajú, že toto je presne to, čo žijú. Tiež pozorujem, že toto vysvetlenie hriechu robí hriech osobnejším. Ak máme modlu, znamená to, že jej dávame lásku, ktorú by sme mali dávať nášmu Tvorcovi a Utešiteľovi. Ak je hriech zobrazený nielen ako porušenie zákona, ale aj lásky, človeka sa to viac dotýka. Samozrejme, úplný opis hriechu a milosti v sebe musí zahŕňať uznanie našej rebélie voči Božej autorite. Ak sú však ľudia usvedčení zo svojho hriechu, modlárstva a lásky, ktorú dávali tomu nesprávnemu, je ľahšie poukázať na to, čo v nich hriech spôsobil: že nevideli svoje nepriateľstvo voči Bohu. V určitom zmysle je modlárstvo vonkajším prejavom závislosti. Sme pod nadvládou našich duchovných modiel rovnako, ako sú ľudia pod nadvládou alkoholu či drog. Popierame našu rebéliu voči Bohu rovnako, ako závislí popierajú, ako veľmi šliapu po svojej rodine a milovaných.

Biblická téma modlárstva má oveľa ďalekosiahlejšie dôsledky pre službu v postmodernej spoločnosti, než sme tu stihli spomenúť. Nielenže zohráva kľúčovú úlohu v evanjelizácii, ale má aj zásadné miesto v otázke učeníctva a poradenstva, na čo v mnohých knihách poukázal už aj David Powlison. (Prečítajte si jeho ľahko dostupnú esej Idols of heart and vanity fair (Modly srdca a trh márnosti, pozn. prekl.), ktorá je na mnohých stránkach ľahko dostupná online*). Holandskí kalvinisti raz poukázali na to, že najlepšia cesta, ako analyzovať kultúry, je nájsť ich spoločné modly. Každá oblasť života, politické ideológie, či strany majú svoje modly. V sekulárnych spoločnostiach nimi môžu byť ľudský rozum alebo ľudská autonómia, v tradičných kultúrach zase rodina a rasová čistota.

Vo svojej poslednej knihe nazvanej Easter Everywhere: A Memoir (Veľká noc kdekoľvek: Memoáre, pozn. prekl.), Darcey Steinkeová spomína na dobu, kedy ako dcéra luteránskeho pastora opustila kresťanskú profesiu. Odišla do New Yorku, kde sa ponorila do nočného života nespočetných žúrov a sexuálnej obsesie. Počas svojho života napísala niekoľko kníh. No, ako pokračuje, neustále bola veľmi nepokojná a cítila sa nenaplnená. V polovici knihy cituje slová Simone Weillovej, ktorá opisuje hlavné medzníky vo svojom živote: „Weillová píše: „Ak niekto odmietne Boha… , oslavuje veci tohto sveta veriac, že pre neho nič viac neznamenajú, ale v skutočnosti, hoci o tom ani sám nevie, im pripisuje atribút Božstva."* Kritik Stephen Metcalf, ktorý písal na knihu recenziu pre New York Times, označuje Weillovej citát za „úžasný". Toto je svedectvo, ako koncept modlárstva, veľmi preniká dnešných postmoderných ľudí.

* Niekto môže za prikázanie proti modlárskemu postoju srdca považovať aj desiate prikázanie proti žiadosti.

* David Powlison, “Idols of the Heart and Vanity Fair,” Journal of Biblical Counseling, 13.2 (1995).

* Darcey Steinke, Easter Everywhere: A Memoir, (Bloomsbury, 2007), strana 114.

Timothy Keller © Apríl 2007.

Pôvodný článok nájdete na: www.stevekmccoy.com

5/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.