Môj zbor je príliš malý

Pedro Moura Pinheiro @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/pedromourapinheiro/3603083502/

Príbeh dvoch rán.

Príbeh dvoch rán

Ako sa hmla spánku pomaly rozchádza, prevraciam sa, túlim sa do prikrývok a vydávam zo seba spokojný vzdych. Sobotné ráno. Na tých slovách je niečo, čo mi na chrbte vyvoláva malé zimomriavky radosti. Vlečúce sa ráno v pyžame, palacinky na platni, futbal na slnku, smiech detí v záhrade. Viem, že realita je často podstatne odlišná: soboty naplnené drobnými prácami, do ktorých sa mi nechce, daždivým futbalom a spálenými palacinkami. To však nezastaví tú teplú žiaru, ktorá sa mi pomaly šíri od uší až k prstom na nohách, keď pomyslím na tie vzácne slová: Sobotné ráno.

Potom hmla ustúpi ešte trochu viac a ja si spomeniem: To bolo včera.

Rýchlo otváram oči.

Nedeľné ráno. Rád by som vám povedal o tom, ako mi tieto slová vyvolávajú na chrbte podobné radostné zimomriavky. Ale klamal by som. Ak aj mám zimomriavky, viac sa podobajú pocitu, ktorý vás naplní, keď si zrazu spomeniete, že vaši svokrovci prídu na večeru. Nie je to celkom hrôza, ale rozhodne nie radosť. Skôr niečo ako rezignácia.

Je úžasné, ako rýchlo môže relax vyprchať. Stále v posteli, aj keď nie až tak pohodlne ako predtým, začínam premýšľať, čo sa bude diať, keď prídeme do kostola: piesne, ktoré som už spieval a kázne, ktoré som už počul, trochu rozprávania, ktoré si neužijem, s ľuďmi, ktorých v skutočnosti nepoznám, zodpovednosti v službe, z ktorých mám niekedy pocit, že sú skôr povinnosťami, a — najhoršie zo všetkého — zlá káva.

Keď som si myslel, že je sobota, nemohol som sa dočkať, kým začne ráno. Teraz sa snažím ignorovať myšlienku, ktorá sa pomaly dobíja do môjho vedomia: Možno by sme sa proste mohli na to „vyfláknuť."

Dve rána a dve tak odlišné reakcie. A presne takýto pocit si udržiavam dlhý čas, neschopný tešiť sa na nedeľné ráno s rovnako horlivým očakávaním ako v sobotu ráno. Ak by sme hovorili len o jednej oddelenej udalosti, netrápil by som sa tým tak veľmi. Všetci máme náročné rána a niekedy prichádzajú na konci náročných týždňov. Toto však nebol ten prípad. Cítil som sa takto príliš často. Niečo bolo zle.

Pomalý postup k vyhoreniu

Nie vždy som sa cítil takto. V minulosti bol kostol jedným z vrcholov môjho týždňa. Zmysluplné vzťahy, skvelá hudba a silná kázeň, to všetko ma presviedčalo prísť tam týždeň za týždňom.

Postupne však všetko z toho začalo strácať svoj ťah. Všetci sme zlomenými ľuďmi, čo znamená, že vytvárame zlomené vzťahy. Takže, v nejakom bode sa vzťahy stanú viac zdrojom napätia ako bodom spojenia. Je to skoro nevyhnutné. A akokoľvek výborné môžu hudba a kázeň byť, jednoducho to nestačí. Dajte mi päť minút na Internete a pravdepodobne nájdem lepšiu hudbu a silnejšiu kázeň. Po dlhý čas po tom, ako som začal premýšľať, či naozaj chcem ísť do kostola, bola jednou vecou, ktorá ma držala „v hre", služba. Na pomáhaní druhým ľuďom je niečo mocné, či už je to besiedka, vedenie chvál alebo len rozkladanie stoličiek.

Ale, ako som postupom času zistil, chodenie do kostola len pre službu druhým je receptom na vyhorenie.

Zbor, ktorý nás presahuje

Môj problém, hoci som si istý, že som ich mal viac ako jeden, bol s mojou víziou cirkvi. Považoval som cirkev len za prostriedok na dosiahnutie môjho vlastného duchovného rastu. Ak som povedal, že bohoslužba bola dobrá, v skutočnosti som tým myslel to, že som si tú služby užil alebo mi v niečom pomohli: Spievali sme piesne, ktoré mnou emocionálne „hýbu"? Dala mi kázeň nejakú výzvu alebo ma naučila nové veci? Mal som dobré rozhovory (žiadne prázdne reči)? Ak mám byť skutočne úprimný, aj účelom mojej služby bolo pomáhať mi cítiť sa potrebný, dôležitý a nadaný.

A nič z toho nie je vôbec zlé. Cirkev by nám mala pomáhať rásť ako kresťanom. Ale to nie je jej základným účelom. Keď spravíme tú chybu, že si myslíme, že základným účelom cirkvi je pomáhať nám rásť ako kresťanom, dostávame sa do problémov. Začíname cirkev posudzovať podľa toho, či nám pomáha rásť. A ak nepomáha, prečo by sme sa mali obťažovať chodením do kostola? Hovorte mi o márnení času.

Ale Boží ľudia boli vždy povolávaní k niečomu väčšiemu: spoločne ukazovať svetu Božiu slávu. Na začiatku Boh stvoril človeka. Videl jednu osobu samu v záhrade, jednu osobu žijúcu v dokonalej intimite s Ním, jednu osobu prežívajúcu dokonalé duchovné spoločenstvo s Bohom samým a vyhlásil to za „nie dobré" (Genezis 2:18). Nie je to v tom, že individuálny vzťah s Bohom je zlý, ale že to jednoducho nie je dosť. On chcel viac. Takže stvoril ľudí, nositeľov Jeho obrazu. A povolal ich k čomusi úžasnému — spoločným prejavom Jeho slávy.

Ani potom, čo sme toto volanie odmietli a upadli do hriechu, sa Boží plán nemení. Povolal Abraháma a sľúbil… ľud. A Izrael mal napriek svojim nedokonalostiam a zlyhaniam stále povolanie byť nositeľom Božieho obrazu vo svete, spoločne manifestujúc Jeho slávu. Cez prorokov Boh sľúbil… ľud. Boh vyhlásil, že príde deň, kedy znova naplní svoj ľud svojím Duchom, aby v nich prebýval a urobil ich dosť silnými na toto úžasné volanie. Keď Ježiš prišiel a vylial Ducha, Boh stvoril… ľud. Cirkev. Rovnaký Boh, rovnaké volanie, rovnaký účel: spoločne prejavovať Božiu slávu v stvorení. A na konci, keď Boží plán dosiahne svoj vrchol v Novom Nebi a na Novej Zemi, čo uvidíme? Ľud. Navždy spoločne manifestujúci Božiu slávu.

To je cirkev.

Obraz Boha v zbore.

Nedeľné ráno. Tieto slová by mali rozkmitať moju dušu. Samozrejme, nejde o ten deň alebo čas.

Ale pre mňa je toto čas, keď sa zídem s Božími ľuďmi spoločne manifestovať Jeho slávu, naplňujúc Jeho povolanie zo začiatku časov, očakávať zavŕšenie všetkých vecí, keď budeme spoločne navždy prejavovať Božiu slávu.

Ak všetko funguje správne, stále by som mal mať z cirkvi radosť. A uctievanie Boha s Božími ľuďmi by mi malo pomáhať rásť. Tieto veci sú pravdivé. No nestačia. Boh nás povolal na viac.

Môj zbor bol príliš malý. Zredukoval som ho na mňa. Nikdy by som to nebol priznal; ani som si to dokonca neuvedomil. No bola to pravda. Keď som však lepšie pochopil, čo znamená byť stvorený na obraz Boha, preorientoval sa môj pohľad na zbor a cirkev: Boží ľudia, nositelia Jeho obrazu.

Marc Cortez 2012

Pôvodný článok nájdete na marccortez.com

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.