Nábožný a outsider

f∞lish kamina @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/ishkamina/2725516853

Každý musí žiť pre niečo, ale Ježiš argumentuje, že ak to nie je On, vždy vás to sklame.

Poďme sa najprv venovať stretnutiu Ježiša so ženou outsiderom, lebo začína obrazom hriechu, ktorý by uznala väčšina ľudí. Toto stretnutie so ženou pri studni je uvedené vo štvrtej kapitole Evanjelia podľa Jána. Pán Ježiš putuje so svojimi učeníkmi po Samárii, ktorá je mimo Judska. Keď dôjde do mesta, učeníci odchádzajú kúpiť niečo na jedenie. Ježiš je veľmi unavený a smädný. O šiestej hodine, čo je napoludnie, v horúčave dňa prichádza ku studni. Nemá si s čím nabrať vodu, lebo nemá žiadnu nádobu. Ale potom prichádza k studni po vodu osamelá žena a Ježiš jej hovorí:

Daj sa mi napiť! Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi. Riekol jej Ježiš: Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, — ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu. Povedala Mu: Pane, ani načieradla nemáš, a studňa je hlboká, odkiaľ máš teda živú vodu? Či si Ty väčší ako náš otec Jákob, ktorý nám dal túto studňu; aj sám pil z nej i jeho synovia a jeho dobytok? Ježiš riekol: Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu. Tu Mu povedala žena: Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila a neprichádzala sem načierať. Riekol jej: Choď, zavolaj si muža a príď sem! I odpovedala žena: Nemám muža. Ježiš jej riekol: Správne si povedala, že nemáš muža; lebo mala si piatich mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je ti mužom; to si správne povedala. Žena mu povedala: Vidím, Pane, že si prorok. (J 4:7, 9–19)

Kým budeme pokračovať v analýze stretnutia, rád by som vám ukázal, aká pozoruhodná je táto konverzácia.

Prvou prekvapujúcou črtou príbehu je radikálny krok Pána Ježiša, ktorý sám začína rozhovor. Nám sa na rozhovore tých dvoch nezdá nič nezvyčajné, ale malo by. Všimnite si to prekvapenie, že sa jej vôbec prihovoril, pretože Židia a Samaritáni boli úhlavní nepriatelia. Pred stáročiami odvliekli dobyvatelia väčšinu Židov do vyhnanstva v Babylone. Niektorí zo Židov, čo zostali, sa manželstvom spojili s Kanaáncami a vytvorili nové etnikum, Samaritánov. Prevzali časti židovského a kanaánskeho náboženstva a vytvorili synkretické náboženstvo. Preto Židia považovali Samaritánov za rasovo menejcenných a kacírov. Prvým dôvodom jej prekvapenia bolo, že s ňou vôbec hovorí. Ale vrcholom bolo, že Žid hovoril s nejakou cudzou ženou na verejnosti. To bolo škandalózne.

A čo viac, prišla si nabrať vodu napoludnie. Mnohí biblickí znalci poukázali na to, že ženy zvyčajne vtedy po vodu nechodili. Prichádzali skoro ráno, kým ešte nebolo horúco, aby mali vodu v domácnosti po celý deň. Prečo teda prišla sama a uprostred dňa? Odpoveď je, že bola morálnym vyhnancom, úplným outsiderom, a to dokonca v jej vlastnom spoločenstve, ktoré bolo na okraji spoločnosti. A tak keď sa jej Ježiš prihovára, úmyselne prechádza ponad všetky významné prekážky, ktoré ľudia kladú medzi seba. V tomto prípade ponad bariéru pohlavia, rasovú, kultúrnu a morálnu bariéru, a všetky spoločenské zvyklosti tej doby, že zbožný Žid, muž, by nemal mať s ňou nič spoločné. Ale On sa o to nestará. Vidíte, aké je to radikálne? Povznesie sa nad všetky ľudské rozdelenia, aby sa k nej dostal. Je naplnená úžasom a my by sme mali byť tiež.

Druhou zaujímavou črtou tohto stretnutia je, že Ježiš je síce k Samaritánke očividne otvorený a prívetivý, napriek tomu ju konfrontuje. Robí to však nežne a premyslene. Začína slovami: „Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, — ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu. Ak sa z nej napiješ, nebudeš žízniť naveky.“

O čom to Ježiš hovorí? Hovorí metaforicky. Keď spomína „živú vodu“ hovorí o „večnom živote“. Táto predstava je nám dnes cudzia. V našej krajine dnes máme jednoduchý prístup k pitnej vode. Väčšina z nás vie len málo o skutočnom smäde, ale tí ktorí žili vo vyprahnutých oblastiach blízko púšte, o tom vedia veľa. Naše telá obsahujú veľa vody, preto veľký smäd znamená muky. Preto napiť sa vody po takom úmornom smäde, je ten najlepší možný zážitok.

Čo teda Ježiš hovorí tomuto outsiderovi, tejto žene? Hovorí toto: „Mám pre teba niečo, čo je také základné a nevyhnutné pre tvoju dušu ako voda pre tvoje telo. Niečo, bez čoho si úplne stratená.“

Lenže metafora o živej vode znamená ešte oveľa viac. Ježiš nám nehovorí len to, že Jeho ponuka nám zachráni život — odhaľuje nám, že nás aj uspokojí zvnútra. Vraví: „Moja voda, ak sa z nej napiješ, bude v tebe prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ Hovorí o hlbokej duševnej spokojnosti, o neuveriteľnom uspokojení, ktoré nezávisí na tom, čo sa deje mimo nás. Tak sa vás pýtam, čo vás urobí šťastnými? Čo vám zaručí skutočne spokojný život? Niektorí z nás dúfajú v romantickú lásku, ďalší sa spoliehajú na kariéru, politiku alebo sociálne istoty, a niektorí z nás na peniaze, a na to, čo všetko nám môžu dať. Ale nech je to čokoľvek, čo spôsobí, že poviete: „Ak budem mať to a to alebo dostanem sa tam a tam, potom si budem istý, že som dôležitý, že som v bezpečí,“ tak pravdepodobne je to niečo mimo vás. Nuž Ježiš tvrdí, že neexistuje nič mimo vás, čo skutočne uspokojí smäd hlboko vo vašom vnútri. Ak pokračujete v tejto metafore, tak nepotrebujete si naliať vodu na tvár, potrebujete vodu, ktorá pochádza z oveľa hlbšieho vnútra než samotný smäd. A Ježiš hovorí: „Ja ti ju môžem dať. Môžem ju do teba vložiť. Môžem dať do tvojho vnútra absolútnu, nevyspytateľnú spokojnosť, ktorá nebude závislá na okolnostiach, na tom, čo sa deje vonku.“

Niečo nám bráni počuť to, o čom Ježiš hovorí. Myslím si, že väčšina z nás nevie rozoznať svoj duchovný smäd. Pokiaľ si myslíte, že máte dobrú šancu dosiahnuť niektoré zo svojich snov a kým sa domnievate, že máte úspech na dosah, budete vnímať vnútornú prázdnotu ako „pohon“ a pocit túžby ako „nádej“. A tak si vôbec nemusíte všimnúť, aký hlboký je váš smäd. Väčšina z vás si hovorí, že ste nenaplnení preto, že ste nedosiahli svoje ciele. A tak môžete prežiť skoro celý život bez toho, aby ste si priznali hĺbku svojho duchovného smädu.

Preto tí niekoľkí ľudia, ktorí skutočne dosiahnu alebo prekročia svoje sny, sú šokovaní, keď zistia, že ich vytúžené okolnosti neuspokojujú. Vlastne tým ich prázdnota nadobudne ešte väčšie rozmery. Napríklad pred niekoľkými rokmi veľký tenisový šampión Boris Becker povedal: „Dvakrát som vyhral Wimbledon, raz ako najmladší hráč. Bol som bohatý… naplnil som si všetky materiálne potreby… Je to stará pesnička filmových a popových hviezd, ktorí spáchajú samovraždu. Majú všetko, ale napriek tomu sú veľmi nešťastní. Nemal som vnútorný pokoj.“2 Možno si poviete: „Chcel by som mať jeho problémy.“ Ale to poukazuje na to, že má ten istý problém ako my, a tak ako my si myslel, že peniaze, sex, úspech a sláva ho vyriešia. Rozdiel je v tom, že on to všetko dosiahol, ale nakoniec sa jeho smäd ani v najmenšom neuhasil. V jednom slávnom interview sa Sofia Lorenová vyznala, že dosiahla všetko — ocenenia, manželstvo — ale zároveň povedala: „V mojom živote je prázdnota, ktorá sa nedá naplniť.“

Každý musí žiť pre niečo, ale Ježiš argumentuje, že ak to nie je On, vždy vás to sklame. Po prvé vás to zotročí. Nech je to čokoľvek, poviete si, že to musíte mať, lebo inak život nemá zmysel. Ak váš cieľ niečo ohrozí, začnete sa nadmerne báť; ak vám v jeho dosiahnutí bude niekto brániť, neprimerane sa nahneváte; a ak ho nedosiahnete, nebudete schopní odpustiť si. Na druhej strane, ak sa vám to predsa len podarí, neuspokojí vás to tak, ako ste očakávali.

Timothy Keller © EVS — Ukážka z knihy Stretnutia s Ježišom

3,9/5 (7 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.