Nádej pre cirkev

Luca Moglia @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/-lucam-/3522697345/sizes/o/in/photostream/

„Biblia nepozná samotárske náboženstvo."

Židom 10:19–25: Keďže teda, bratia, máme dôveru, že vojdeme do svätyne skrze krv Ježišovu touto novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez vlastné telo; a keďže máme aj veľkého kňaza nad domom Božím: pristupujme s úprimným srdcom, v plnosti viery ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a telo obmyté čistou vodou. Pridŕžajme sa neochvejne vyznania nádeje, lebo verný je Ten, ktorý dal to zasľúbenie. A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.

Dnes večer sa pozrieme na text, ktorý hovorí, že Redeemer (t.j. Redeemer Presbyterian Church — zbor, v ktorom je T. Keller pastorom, pozn. prekl.) či akýkoľvek iný cirkevný zbor, je povolaný byť špeciálnym druhom spoločenstva. Práve o spoločenstve sa z daného textu dozvedáme tri veci: čítame tu o jeho nenahraditeľnosti, o tom, aký by mal byť jeho charakter, a o tom, čo je jeho tajomným zdrojom.

Mnoho ľudí o sebe tvrdí — a drvivá väčšina Američanov tento postoj zastáva aj v prieskumoch: „Som duchovne založený, ale nie som náboženský." Ak túto správu pozorne počúvame, môžeme z nej vyrozumieť vlastne toto: „O Boha sa zaujímam, o cirkev nie." Títo ľudia stratili dôveru v cirkev. Ale ak by rozumeli našej biblickej pasáži, mohli by ešte mať pre cirkev nádej. Pozrime sa teda na už spomenuté tri veci, ktoré nás učia, akým spoločenstvom by sme mali byť.

Nenahraditeľnosť kresťanského spoločenstva

25. verš hovorí: „Neopúšťajme svoje zhromaždenia." Pre „zhromaždenia" je v origináli použité slovo episunagoge, z ktorého pochádza aj naša „synagóga", no toto slovo sa prekladá aj ako zhromaždenie. Chcel by som teraz vysvetliť rozdiel medzi slovami zoskupenie (v origináli aggregation, pozn. prekl.) a zhromaždenie (v origináli congregation, pozn. prekl.).

Zoskupenie je jednoducho zhluk náhodných jedincov, ktorí sa zídu na spoločné miesto, aby počúvali kazateľa či zúčastnili sa nejakej akcie; ale zhromaždenie je niečo úplne iné. Zoskupenie možno prirovnať k ruksaku plnému sklenených guľôčiek, kde sa jedna guľôčka nazáväzne prekĺzava popri druhej; no zhromaždenie je ako strapec hrozna, kde sú všetky bobule navzájom organicky prepojené. Zhromaždenie je spoločenstvo, kde sa jednotlivé aspekty životov jeho členov úzko prepájajú. Tam sa nechodí len na to, aby sme počuli kazateľa, alebo niečo zažili. Tam sa spolu stoluje. Tam sa spolu modlí. Ľudia sa vzájomne vyučujú. Navzájom sa milujú. Vyznávajú si svoje hriechy.

Kľúčom k pochopeniu podstaty kresťanského spoločenstva je jedno malé slovko, ktoré sa spomína vo verši 24, no implikované je aj vo verši 25. Je to slovko vospolok: v. 24: „A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom." V. 25: „… ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň."

Toto slovko znamená vzájomnosť. Keď ideme podľa Nového Zákona do zboru, nejdeme tam len preto, aby sme boli vyučovaní, alebo aby sme dostali radu — ideme na to miesto, aby sme sa vzájomne učili, vzájomne si radili, navzájom si vyznávali hriechy, navzájom sa upozorňovali, spoločne niesli bremená a spoločne žalostili. Je to vzájomné.

Počas mnohých rokov si kazatelia často vyberali verš 25 a kázali: „Pozrite — neopúšťajme svoje zhromaždenie — to znamená, že máte chodiť do kostola." Ono to v podstate svojím spôsobom toto aj znamená, ale dovoľte mi opýtať sa vás pár otázok: Tu ste dnes — na službách Božích. Povzbudzujete sa vospolok k dobrým skutkom? Napomínate sa navzájom? (K tomu, čo tieto slová v praxi znamenajú, sa dostaneme o chvíľku.) Odpoveď znie: Nie. Toto nie je miesto, kde to robíme.

Hovorím o vzájomnej službe, o hlbokom duchovnom priateľstve medzi bratmi a sestrami v Kristu, kde sme súčasťou životov tých druhých. Navzájom pred sebou otvárame svoje životy, aby do nich mohli vstúpiť iní. Hovoríme o svojich problémoch, ranách či potrebách. Sme si navzájom vykázateľní, naše životy sa navzájom prelínajú — a verše 24 a 25 nás varujú, aby sme na to nezabudli. Môžeš žiť v New Yorku a chodiť do nášho zboru každý týždeň a mädliť si ruky: „Ja chodím pravidelne do kostola," pričom ti celá táto podstata môže unikať. A tak v skutočnosti neposlúchaš to, čo nás tento text učí — ak nie si nejakým iným spôsobom v zbore zapojený, napríklad v nejakej menšej skupinke.

Celé je to nesmierne dôležité, a to z dôvodu, ktorý som si aj ja sám všimol v liste Židom len nedávno — hoci na tento list kážem pomerne často. Vysvetlím. Prí čítaní kapitol 10., 11., 12. a 13. cítime v texte vnútorný posun autora:

Všimnime si verš 19.: „… že vojdeme do svätyne skrze krv Ježišovu," a verš 22: „… pristupujme s úprimným srdcom," skrze krv Ježišovu. Na začiatku 10. kapitoly vysvetľuje autor, že počas starozákonného uctievania sa uctievači nesmeli priblížiť k Bohu. V svätostánku, v chráme, bolo miesto, kde Boh prebýval. Iba najvyšší kňaz sa mohol k tomuto miestu priblížiť, a aj to len jeden deň v roku — Yom Kippur (pozri Leviticus 16). Ty si dovnútra vojsť nesmel, nemohol si sa priblížiť do bezprostrednej blízkosti Božej.

Ale práve túto bezprostrednú blízkosť potrebujeme viac než čokoľvek iné. To je to, čo nás mení — som sebecký, ale keď sa dostanem do kontaktu s Božou svätosťou, vytrhuje ma to z môjho sebectva. Som tvrdý a netrpezlivý, ale blízkosť Božej lásky ma roztápa a mení na milosrdného.

Ak sa priblížiš k Bohu, mení ťa to. No v Starom Zákone si sa priblížiť nemohol. Nebolo to možné. Židom 10:1–2 hovorí, že práve preto starozákonné uctievanie Boha nemohlo zdokonaliť samotných uctievačov. Nemohlo ich zmeniť. No teraz tu máme autora tohto listu, ktorý hovorí, že skrze Krista, skrze krv Ježišovu, môžeme teraz prísť priamo do prítomnosti Boha. Môžeme sa priblížiť. Môžeme mať tú premieňajúcu prítomnosť Božiu vo svojich životoch. Máme prístup.

Poviete si: „Skvelé! Ale ako mám získať prítup k tomu prístupu?"

Vidíte čo autor nášho listu robí? Vidíte ten posun? Vo veršoch 19–22 vysvetľuje, že máme prístup do Božej prítomnosti, a potom zrazu zmení tému: preto „… pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň. " (v. 24–25).

Čože? Kde teda získame prítup k tomu prístupu? Ako môže Božia prítomnosť, skrze Ježiša Krista, skutočne prísť do tvojho života, premeniť ťa a spraviť z teba človeka, akým by si mal byť? Skrze spoločenstvo. Nie je to len o osamelom modlení sa vo svojej modlitebnej komôrke. Toto je dôvod, prečo C.S. Lewis vo svojej knihe Mere Christianity píše:

„[Kristus] na nás pracuje rôznymi spôsobmi… Ale najviac na nás pracuje skrze ľudí okolo nás. Sme „prinášateľmi" Krista [pre ľudí okolo]… Je ľahké myslieť si, že cirkev má mnoho iných dôležitých cieľov — vzdelávanie, stavby, misie, služby Božie… Ale svojím spôsobom sú veci oveľa jednoduchšie. Cirkev neexistuje pre nič iné, len aby privádzala ľudí k Bohu, aby sa z nich stali malí Kristovia. Ak to cirkev nerobí, všetky katedrály, fary, misie, kázne či dokonca samotná Biblia, sú jednoducho stratou času."

Ako sa teda Božia premieňajúca prítomnosť, ku ktorej teraz skrze Ježiša Krista máme prístup, dostane do nášho života? Skrze spoločenstvo! Ak si typ človeka, ktorý rád príde na služby Božie, no byť súčasťou spoločenstva, aké opíšeme v ďalšom bode, ti príliš nevonia — ak máš len samostatné stíšenia na pár minút denne a myslíš si, že toto zmení tvoj život — mýliš sa! John Weasley napísal: „Biblia nepozná samotárske náboženstvo." Toľko o nenahraditeľnosti kresťanského spoločenstva.

Charakter kresťanského spoločenstva

Druhá vec, ktorú sa musíme opytať, je: ako má kresťanské spoločenstvo vyzerať? Hovorili sme, že je to viac než len chodenie do kostola, je to o vzájomnosti. Čo presne to znamená?

Verše 24 a 25 nám hovoria štyri veci o charaktere skutočného kresťanského spoločenstva (teda takého spoločenstva, ktoré si je vedomé prístupu do Božej prítomnosti, ktorý skrze Ježiša Krista má). Tie štyri veci sa dajú zhrnúť takto: pozorovanie, napomínanie, povzbudzovanie a dobré skutky.

1. Pozorovanie

Všimnime si, že daný text nám nehovorí, že sa máme len napomínať a povzbudzovať k dobrým skutkom. Hovorí tiež: „Pozorujme sa… ", teda zastavme sa na chvíľu a premýšľajme. Hĺbajme. Premýšľajme nad tým, ako viesť svojich priateľov tak, aby ich život ukazoval viac lásky a aby sa ich charakter viac prehlboval. V minulosti som ako pastor robil veľa poradenstva. Pri poradenstve — tí, ktorí ho už absolvovali alebo boli sami poradcami, to vedia — je potrebné zapisovať si poznámky. Prečo si poradcovia robia poznámky? Pretože im to pomáha uvažovať. Poradenstvo nie je len o počúvaní a vyhŕknutí prvej rady, ktorá nám napadne. Je to o skúmaní: „Čo môžem urobiť, aby sa tento človek menej bál? Aby bol menej agresívny? Ako môžem pomôcť, aby sa táto osoba dokázala preniesť cez sklamanie? Aby dokázala odpustiť? Čo môžem spraviť, aby bol tento človek radostnejší, múdrejší?" Toto by mal poradca robiť. Avšak v zdravom kresťanskom spoločenstve by to mal robiť každý jeden človek pre niekoho druhého.

Takže aplikácia znie: máš okolo seba ľudí, ktorí sa aktívne zaoberajú tvojím duchovným rastom a tým, ako ti v ňom môžu pomôcť? Máš takýchto ľudí okolo seba — ľudí, ktorí nie sú za každú cenu len priateľskí? A platí to aj opačne: sú okolo teba ľudia, na ktorých zase pozeráš ty a hovoríš si: „Čo môžem spraviť, aby som tejto osobe pomohol duchovne rásť?"

Pomáhate si vo vašom spoločenstve navzájom takto cielene? Načúvate svojim vzájomným túžbam a cieľom? Zdieľate si navzájom svoje hriechy a slabosti, svoje víťazstvá a silné stránky? Sú vaše rozhovory naplnené týmto? Mimochodom, poviem to priamo, ženy sú v tomto oveľa prirodzenejšie ako muži. Takisto si myslím, že niektorým kultúram to ide ľahšie ako iným. Ale to nie je výhovorka. Biblia nerobí žiadne rozdiely — nehovorí: „V závislosti na kultúre či pohlaví sa navzájom napomínajte a povzbudzujte k dobrým skutkom." Nie. Každý je povinný nad tým premýšľať. Vzájomné pomáhanie si jeden druhému duchovne rásť musí byť cielené.

Máš okolo seba ľudí, ktorí sa o teba starajú? Vnímaš to? Si ty takým človekom pre niekoho ďalšieho?

2. Napomínanie.

A tu prichádzame k slovíčku dnešného večera. Druhá vec, ktorú nám náš text káže robiť, je napomínať sa navzájom. Viete, čo toto slovo znamená? V gréčtine to doslovne znamená „dráždiť, iritovať, provokovať" toho druhého. Je to príkaz — provokujte sa navzájom. Niektorí si teraz myslia: „Poznám zbory, ktoré sú v tomto veľmi dobré."

Ale nie, mýlite sa, nie je to tento druh provokácie, o ktorom tu hovoríme. Naša provokácia znamená: „ostro nesúhlasiť, otvorene konfrontovať." Vidíme teda, že ak nemáme okolo seba ludí, ktorí nás z času načas otvorene konfrontujú, neporastieme. Nestanú sa z nás ľudia lásky a dobrých skutkov. Plávame ako mŕtve ryby vo vode. Ak si ten typ človeka, ktorý je príliš dotklivý na to, aby od neho mohol niekto žiadať vydanie počtu aj v osobnejších otázkach, si mŕtvy — duchovne, a možno aj ináč.

Jedna z mojich najobľúbenejších ilustrácií na túto tému je Odyseus. V tomto príbehu sa Odyseus ako kapitán plaví na lodi, pretože sa chce dostať domov. Je na ceste k ostrovu Sirén a vie, že Sirény sú spievajúce ženy na skalách — keď námorníci počujú ich pieseň, zmocní sa ich neovládateľná túžba, nasmerujú svoje lode na skaly, stroskotajú a všetci zahynú. Odyseus vedel, čo ich čaká. Viete, čo spravil? Priviazal sa o sťažeň, svojej posádke nalial do uší vosk a potom im povedal: „Takto mi dokážete svoje priateľstvo: zmocní sa ma neovládateľná túžba, budem z nej šalieť. Budem vravieť strašné veci, ale keď sa priblížime k ostrovu, chcem, aby ste ma úplne ignorovali. Chcem, aby ste ďalej veslovali, až kým nebudem opäť pri zdravom rozume." Inými slovami hovorí: „Chcem, aby ste mi dali to, čo potrebujem, nie to, čo chcem."

Je to perfektný príklad kresťanského učeníctva. Viete prečo? Veríte tomu, čo Biblia hovorí o hriechu? Jedna vec je povedať: „Som hriešnik. Biblia nás to učí." Avšak spoznali ste aj prakticky, že tie najväčšie hriechy, najhlbšie trhliny, ktoré nás rozbíjajú, sú tie, ktoré nevidno — tie, ktoré minimalizuješ, tie ktoré ospravedlňuješ, tie, voči ktorým si skutočne slepý.

Podľa definície tvoje najväčšie hriechy sú tie, ktorými si sa nechal oklamať. Znakom zrelého kresťanského spoločenstva je to, že o tom ľudia vedia, a preto sa udržiavajú jeden pred druhým vykázateľní. V praxi to znamená, že pôjdu za niekým z ich zboru a povedia: „Som kresťan, a viem, že by som mal žiť ako kresťan. Viem, že Biblia hovorí, že by sme nemali mať sex pred manželstvom. Ale ja ho často chcem mať. Viem, že Biblia hovorí, že by sme nemali míňať všetky peniaze len na svoje potreby. Máme ich dávať ďalej. Ale ja túžim používať svoje peniaze len na uspokojenie mojich potrieb. Biblia hovorí, že by sme mali odpúšťať. Ale ja mám v sebe horkosť. Biblia hovorí, že by sme nemali byť naplnení sebaľútosťou. Ale ja som často pohltený sám sebou a strašne sa ľutujem. A keď ma uvidíš, že sa takto správam, chcem aby si mi dal to, čo potrebujem, nie to, čo chcem. Chcem, aby si za mnou prišiel. Chcem, aby si ma napomenul." Spomeňte si, čo znamená slovo „napomínať" v jazdeckej terminológii (anglický ekvivalent pre napomínanie, „spur," má ešte aj iný význam — znamená bodať koňa ostrohami, pozn. prekl.). Akoby ste hovorili: „Chcem, aby si ma zranil, chcem, aby si ma konfrontoval, chcem, aby si ma karhal. A dávam ti na to právo."

Žiješ takto? Alebo si jedným z tých moderných ľudí, ktorí hovoria: „Toto je len a len moja osobná vec. Iba ja môžem rozhodnúť, čo je pre mňa dobré a čo nie. Ja rozhodnem, s kým budem spať, ja rozhodnem, ako miniem svoje peniaze. Je to moja vec." Ak toto hovoríš, dúfam, že si pripravený, na veľmi osamelú existenciu.

Naša kultúra smeruje k tomu, čo sociológovia volajú „expresívny individualizmus." Jeho najvyššou hodnotou je sebaodhodlanie: ja sám mám najvyššie právo rozhodnúť, čo je pre mňa dobré a čo nie. Pozri: buď môžeš mať tento druh individualistickej slobody, alebo môžeš mať milujúce spoločenstvo — ale nemôžeš mať oboje. Si ochotný dať svojim priateľom splnomocnenie bodnúť ťa ostrohami? Sú oni ochotní dať ho tebe? Napomínate sa navzájomk láske a dobrým skutkom?

3. Povzbudzovanie

A teraz dobrá správa. Hovorí, že sa máme vospolok „povzbudzovať" — slovo úplne odlišné od „napomínať" — takmer opozitum. Napomínanie znamená konfrontovať. Povzbudzovanie je to krásne slovo parakaleo. Zjednodušene sa prekladá ako „povzbudzovať," ale „para" implikuje „stáť po boku toho druhého" a „kaleo" znamená „volať". Toto slovo teda znamená empaticky a súcitne sa vžiť do situácie toho druhého, ukázať mu, že stojíš za ním, že ho podporuješ v jeho diele. Je to presný opak napomínania. Potrebujeme konfrontáciu, ale potrebujeme aj podporu.

Sú zbory, ktoré sú veľmi dobré v konfrontácii, a skutočne dávajú dôraz na zákon, ale zabúdajú sa povzbudzovať. A sú, naopak, zbory, ktoré chcú povzbudiť každého, bez ohľadu na to, čo robí. Ani jeden z týchto dvoch príkladov neprodukuje Kristov charakter — a práve k tomu sme povolaní.

4. Dobré skutky

Slovné spojenie: „dobré skutky" označuje produkt. Ak si súčasťou „služby 'jeden druhému,'" tohto druhu vzájomnej služby — nielen prísť do kostola, ale byť skutočne zapojený do životov iných — bude ťa to budovať na človeka plného lásky a dobrých skutkov.

Pojem „dobré skutky" znie veľmi všeobecne, ale v skutočnosti sú to dôležité slová, ktoré znamenajú „aktívnu, súcitnú službu." Je to jeden zo znakov, že sme pravým kresťanským spoločenstvom. Aby ste pochopili, čo tým myslím — dovoľte mi použiť dve slová — okrajovosť a praktickosť.

V prvom rade, dobré skutky znamenajú praktickosť. Aktívna, súcitná služba znamená praktickú pomoc jeden druhému. Moja manželka, Kathy, musela v auguste podstúpiť chirurgický zákrok brucha. V nemocnici ležala okolo troch týždňov, a keď sa potom vrátila domov, bolo treba sa o ňu v mnohom starať. Trvalo to asi mesiac — mesiac, počas ktorého nám každý večer nosili ľudia zo zboru teplé jedlo. Jedna z vecí, ktoré ma vtedy prekvapili bola, že keď som sa prichádzajúcich ľudí pýtal (niektorých som síce poznal, ale nie všetkých): "Ahoj. Ako sa darí? Kde pracujete?" väčšina ľudí odpovedala, že pracujú v niektorom z tých lukratívnych zamestnaní. Prečo nie — sme predsa v New Yorku. Ľudia, ktorí k nám prichádzali boli spolumajitelia finančných inštitúcií, psychiatri, lekári, a mnohí ďalší predstavitelia vysoko uznávaných zamestnaní. Napriek tomu nám každý večer prinášali malý kastról s jedlom. Necítili sa, že je to pod ich úroveň. Je pod tvoju úroveň pomáhať, napríklad, ako usádzač v divadle? Distribuovať programy a usmievať sa na ľudí? Je to až príliš jednoduché — až príliš podradné — ale má to byť súčasťou kresťanského spoločenstva.

A po druhé, kresťanské spoločenstvo má v sebe aj črtu okrajovosti. Pod pojmom okrajovosť rozumiem povolanie slúžiť ľuďom, ktorých svet zanedbáva. A do tejto kategórie nepatria len chorí. Zamyslite sa: nie je pravda, že každého jedného z nás učili — bez ohľadu na to, z akej etnickej skupiny či spoločenskej vrstvy pochádzme, a kde sme vyrastali — implicitne (narážky či vtipkovanie) alebo explicitne pohŕdať inými skupinami ľudí? Vždy bolo okolo nás niekoľko takých skupín, na ktoré sme sa pozerali zvysoka, ktorými sme opovrhovali. A keďže sme v kresťanskom spoločenstve, slovné spojenie "dobré skutky" znamená, že vykročíme smerom k ľuďom, ktorým sa svet posmieva. Inak povedané, pôjdeš presne za tými ľuďmi, o ktorých ťa naučili, že sa za nimi nemáš ani obzrieť. Nič viac.

Toto všetko je obsiahnuté v "dobrých skutkoch" — vychádzať v ústrety tým ľuďom, o ktorých si predtým ani nepremýšľal ako o seberovných, a robíš to tým najpraktickejším spôsobom. Toto znamená byť spoločenstvom, ktoré cíti s inými.

Tony Campolo, kresťanský kazateľ a sociológ, rozpráva skutočný príbeh, ktorý sa stal, keď pricestoval na jednu konferenciu na Havaj. Časový posun tvoril 6 hodín, a tak sa Tony ocitá na Havaji o tretej nadránom úplne svieži a veľmi hladný. Vyráža preto do ulíc a nájde ošumelé miesto s občerstvením. Vojde dnu, sadne si a naje sa. Pri vedľajšom stole sedia dve ženy, a Tony nemôže nepočuť ich konverzáciu. Ukáže sa, že obe pracujú ako prostitútky, jedna z nich sa volá Agnes. Agnes hovorí, že zajtra má narodeniny, a jej priateľka sa jej pýta, či bude mať nejakú oslavu. Agnes odpovedá: „Nikdy v živote som nemala oslavu narodenín." Onedlho na to obe ženy odchádzajú.

Tony sa obráti na majiteľa, spustnuto vyzerajúceho muža menom Harry, a spýta sa ho, či pozná tie dve ženy. Harry odpovedá: „Samozrejme, chodia sem každú noc v rovnakom čase. Poznám ich dosť dobre. Poznám všetkých ľudí, ktorí sa tu prichádzajú najesť takto neskoro v noci." A Tony navrhuje: „Usporiadajme jej oslavu. Keď tu zajtra v noci dorazí, nech je tu pre ňu všetko pripravené," na čo Harry odpovedá: „Ak to tak chcete." Tony sa ponúkne, že nakúpi dekorácie a tortu, a pýta sa Harryho, či pozná nejakých Agnesiných priateľov. Harry vraví, že áno, a tak ho Tony poprosí, aby ich pozval.

Nasledujúcu noc o pol tretej nadránom začínajú ozdobovať miesto oslavy; o štvrť na štyri prichádzajú prví Agnesini priatelia. Tony si onedlho uvedomil, že všetky jej priateľky sú prostitútky. A tak tu máme uprostred noci oslavu kresťanského kazateľa so samými prostitútkami. O pol štvrtej vstupuje Agnes, a všetci vykríknu: „Všetko najlepšie!"

Nasleduje rýchly spád udalostí: Agnes je úplne, úplne šokovaná. Nevládze ani stáť na nohách. Sadne si a rozplače sa. Zbadá tortu a pokúsi sa sfúknuť sviečku, ale na to, aby sa jej to podarilo, je príliš rozrušená. A tak Harry sfúkne sviečky za ňu a podáva jej nôž, aby tortu rozkrojila. Avšak ona, keď pozrie na nôž, hovorí: „Počkajte chvíľu, počkajte. Skutočne musíme túto tortu zjesť hneď teraz? Chcela by som si ju nechať, Nevadilo by vám, keby som si ju nechala? Bývam len jeden blok odtiaľto. Môžem si ju rýchlo odniesť domov? Hneď som späť. Môžem?" Tonny a Harry súhlasia, a tak Agnes vyskočí a beží aj s tortou domov.

A tak Tony ostal sám v reštaurácii plnej prostitútok, a nikto nevedel, čo spraviť alebo povedať. Bola to čudná, nečakaná pauza, a tak Tony povedal:

„Prerušil som mlčanie a povedal som: Čo by ste povedali na to, keby sme sa pomodlili?… (A tak) som sa modlil za Agnes. Za jej spasenie. Za to, aby sa jej život mohol zmeniť a aby bol Boh k nej dobrý. Keď som skončil, Harry sa ku mne nahol cez pult a so známkou nepriateľstva v hlase povedal: „Hej! Nepovedal si, že si kazateľ. Z ktorej cirkvi si?"… Odpovedal som: „Patrím do cirkvi, ktorá usporadúva oslavy narodenín pre prostitútky o pol štvrtej nadránom." Harry chvíľu mlčal, a potom s úškľabkom na tvári povedal: „Nie, nepatríš. Taká cirkev neexistuje. Keby existovala, už by som v nej bol aj ja."

Harry bol svedkom lásky a dobrých skutkov. Čo je to za spoločenstvo, ktoré ukazuje lásku a dobré skutky natoľko, že Harryovia tohto sveta doň chcú vstúpiť? Toto je pravý charakter kresťanského spoločenstva.

Tajomstvo kresťanského spoločenstva

Nikdy pretým, napriek dôkladnému štúdiu tejto pasáže, som si to nevšimol. A chcem, aby ste to aj vy videli. Verše 19–22 nás vyučujú tomu, čo už tradične nazývame „istota spasenia." Je to veľmi jednoduché, ale zároveň veľmi dôležité. Vo verši 19 sa hovorí, že máme dôveru. Viete, čo slovo „dôvera" znamená? Znamená hovoriť voľne, slobodne — bez toho, aby si musel úporne premýšľať nad svojimi slovami, bez toho, aby si sa musel báť pomsty za to, čo povieš — jednoducho vyhŕknuť čo máš na srdci bez toho, aby si sa bál, že budeš odmietnutý.

Keď ideme na pracovný pohovor, nehovoríme slobodne. Dômyselne vážime každé jdno slovo, ktoré ideme vyrieknuť. Keď ideme za svojím profesorom poprosiť ho, aby nám zmenil známku, dôkladne si svoju reč premyslíme.

Ak by ste chceli lepšiu ilustráciu toho, čo slovo „dôvera" znamená, predstavte si osemročného chlapca, ktorý uteká opýtať sa niečo svojho otca alebo mamy. Poviem vám jedno: tento chlapec určite nerozmýšľa takto: „Ako by som to len podal čo najsprávnejšie?" Nie, osemročné dieťa proste vojde a vyhŕkne svoju otázku. Prečo? Pretože má dôveru. Možno sa neskôr táto prirodzená dôvera stratí, pretože jeho mama aj otec sú jednoducho len ľudia, ale každé dieťa spočiatku túto dôveru má. A pisateľ listu Židom má tú odvahu povedať, že ak veríme v moc krvi Ježišovej, ak prosíme Otca, aby nás ako svoje deti prijal, nie pre naše dobré skutky, ale preto, čo Kristus vykonal na kríži, potom máme — prítomný čas (vyjadrujúci vlastníctvo) — tento status. Už viac pre nás nieto odsúdenia. Viete, čo to znamená? Že môžeme k Bohu pristúpiť.

A viete, čo to ešte znamená? Ste vo vnútornom okruhu. C.S. Lewis hovorí o tzv. vnútornom okruhu, čo je, myslím si, skvelá myšlienka. Vysvetľuje, že jednou z najsilnejších motivácií ľudského srdca (zvyčajne však nerozpoznanou) je motivácia dostať sa do vnútorného okruhu. Potrebujeme mať pocit, že sme sa dostali do vnútorného okruhu určitej skupiny ľudí; skupiny, ktorú obdivujeme, lebo inak nedokážeme so sebou žiť. Tvrdí, že videl mnoho učencov, ktorí napriek tomu, že neskutočne ťažko pracovali na svojom bádaní, nerobili to ani tak pre bádanie samotné. Ich najväčšou túžbou bolo dostať sa do vnútorného okruhu uznávanej akademickej elity; chceli ňou byť prijatí. Takisto je mnoho ľudí, ktorí drú, aby zarobili peniaze, ale nie pre peniaze samotné. Chcú sa dostať do toho-ktorého klubu, pretože tam sa stretáva smotánka, chcú bývať v luxusných rezidenciách, pretože potom majú pocit, že sú vo vnútonom okruhu. O čom sú pouličné gangy? O tom, že mladí ľudia chcú mať pocit, že sa dostali do vnútorného okruhu nejakej skupiny.

A toto niekedy robí život mizerným, pretože ľudia zmýšľajú nasledovne: „Ak sa nedostanem do vnútorného okruhu ľudí, ktorých mám rád a ktorých obdivujem, potom neviem, kto vlastne som. Necítim sa istý." Toto zmýšľanie odhaľuje, že pohŕdate ľuďmi, ktorí sa nachádzajú mimo vnútorného okruhu skupiny, do ktorej sa sami snažíte dostať, a zároveň závidíte tým, ktorí sa tam už dostali.

Ale uistenie o spasení (verše 19–22) sú základom pre to nádherné spoločenstvo, ktoré sa opisuje vo veršoch 23–25. Prečo? Pretože vieme, že krvou Pána Ježiša sme boli očistení a bolo nám dovolené vstúpiť do toho najdôležitejšieho vnútorného okruhu.

Viete, ktorý je ten najdôležitejší vnútorný okruh? Otec, Syn a Duch Svätý. Si prijatý tými jedinými osobami, na ktorých skutočne záleží. Môžeš vstúpiť. Môžeš mať dôveru. Môžeš slobodne vyhŕknuť slová, ktoré máš v sebe. A keď už raz vieš, že si takto milovaný, že si takto prijatý, tvoja predchádzajúca túžba dostať sa do akýchkoľvek iných vnútorných okruhov zmizne. Ak nemáš istotu, že si zachránený Božou milosťou — ak nemáš istotu, že Boh ťa miluje — potom ťa to núti zúfalo hľadať lásku inde. Čo teda robíš? Ako potom vyzerajú tvoje vzťahy? Nestretávaš sa s ľuďmi kvôli ľuďom samotným; stretávaš sa s ľuďmi, pretože ti dodávajú pocit, že si dosť dobrý, že si dostatočný. Preto sa s nimi priatelíš. Preto sa s nimi stretávaš. A preto ich aj považuješ za nudných. Preto nimi pohŕdaš.

Prečo je to tak? Pretože všetky tvoj vzťahy sú len a len o tebe dovtedy, kým si nebudeš istý, že si sa dostal do vnútorného okruhu. Až potom môžu byť tvoje vzťahy aj o ľuďoch okolo teba, pretože už s nimi nebudeš preto, aby ti oni pomohli cítiť sa lepšie. Ty sa už vnímaš veľmi dobre aj sám, pretože si už dosiahol, čo si chcel, priblížil si sa k ľuďom z vnútorného okruhu. Ak máš dôveru, že nikdy nebudeš opustený vďaka Ježišovmu dielu, istotu, že On ťa miluje úplne a bez podmienok, mení to tvoje vzťahy.

Povieš si: „Ako to môžem vedieť s istotou? Ako sa uistiť, že ma skutočne takto miluje a že skutočne patrím do Jeho vnútorného okruhu?"

Premýšľaj nad Ježišovými slovami na kríži. Aká je odmena za hriech? Nie, nehovorte mi odpoveď, ktorú máte pravdepodobne dobre naučenú v hlave. Dovoľte mi odpovedať na túto otázku. Prvou odmenou — prvým následkom hriechu — ak klameš, ak podvádzaš, ak si krutý, ak si sebecký — je osamelosť. Hriech zabíja pocit spoločenstva. Hriech trhá vzťahy. Ak si klamal, máš pocit, že sa musíš teraz skrývať pred ľuďmi, ktorým si klamal. Musíš sa maskovať. Ak si k ľuďom krutý, odcudzia sa ti. Jednou z odmien za hriech je osamelosť. Odplatou za hriech je, že si opustený. Strašne sám a opustený.

Keď Ježiš na kríži zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Marek 15:34), to bola posledná kvapka z Jeho utrpenia, za ktorou nasledovala už len smrť. Priatelia ho zradili. Bol odmietnutý ľuďmi. A teraz — je opustený Otcom. Prečo? Lebo dostal osamelosť, ktorú sme mali mať ty aj ja. Dostal to, čo si zasluhovali tvoje hriechy a moje hriechy. Stratil spoločenstvo. Bol úplne opustený.

Vieš čo to znamená? Pretože Ježiš bol opustený namiesto teba, teba Boh už nikdy neopustí. Všetko, čo si si zasluhoval za svoj hriech padlo na Ježišovo srdce, preto ťa On už nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, neopustí! Môžeš mať istotu. Môžeš si byť istý, že ťa takto veľmi miluje. A to zmení tvoje vzťahy. To zmení naše vzťahy.

Nechcel by si byť súčasťou spoločenstva, ako je toto? Chcem, aby ste vedeli, že počas posledných dvadsiatich rokov, čo som súčasťou zboru Redeemer, som to mnohokrát videl, videl som záblesky takéhoto spoločenstva. Ale ani zďaleka nie sme tam, kde by sme mali byť. Priblížte sa k Bohu s plným uistením viery, rozumejúc zmyslu krvi Ježišovej, zakúšajúc vstup do svätyne — a nech toto mení vaše vzťahy a buduje také spoločenstvo, že všetci Harryovia tohto sveta budú chcieť byť jeho súčasťou. Pomodlime sa.

Otče náš, ďakujeme ti, že nám teraz dávaš chvíľu Večere Pánovej, nielen na to, aby sme sa k tebe priblížili, ale aj aby sme sa priblížili k sebe navzájom. Urob nás spoločenstvom, akým by sme mali byť kvôli svätosti, láske a obeti Pána Ježiša. V Ježišovom mene, amen.

Copyright © 2010 by Timothy Keller

Pôvodný článok nájdete na redeemercitytocity.com

5/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.