Najväčší mýtus o evanjelizácii v dnešnej cirkvi

Nattu @ flickr.com, https://www.flickr.com/photos/nattu/3137716754/

Nedávno sme sa stretli s Francisom Chanom, aby sme sa ho opýtali na jeho súčasné zameranie na evanjelizáciu a na to, čo robí pre šírenie Evanjelia vo svojej komunite.

Nedávno sme sa stretli s Francisom Chanom, aby sme sa ho opýtali na jeho súčasné zameranie na evanjelizáciu a na to, čo robí pre šírenie Evanjelia vo svojej komunite.

Pracovali ste v štvrti Tenderloin v San Franciscu — chodiac z dverí do dverí v oblasti s nízkymi príjmami. Ste v tomto bode prepojení s „domácou" cirkvou?

Existuje zbor, ktorý je prepojený s touto záchrannou misiou. Je to malý zbor. Som momentálne súčasťou tohto zhromaždenia. Stretávame sa v nedeľu poobede a považujem to za zbor.

Máme niekoľko minút chvál, potom veľmi stručne učím, no potom ideme von, rozídeme sa a niekoľko hodín slúžime ľuďom. Potom sa vrátime a rozprávame o tom čo sa nám stalo, spievame a potom to ukončíme. Takže je to môj zbor. Snažíme sa položiť základy niekoľkých takýchto zborov — snažiac sa urobiť ich od začiatku veľmi misijnými.

Spomínali ste, že je to niečo ako zbor, ale nie úplne. Myslíte si, že je bod, keď budete chcieť z tohto zhromaždenia spraviť oficiálnu zbor?

V súčasnosti k nám chodia ľudia z viacerých zborov. Rozmýšľame, ako zariadiť, aby toto fungovalo. Chceme, aby ľudia mohli zostať vo svojich miestnych zboroch, a ak chcete slúžiť s nami, pripojte sa k nám v sobotu poobede a slúžte po našom boku. Takže úprimne je to pre mňa trošku mätúce.

V nedeľu ráno tu máme zhromaždenie; máme teda zbor. Nechodím tam pravidelne, pretože kážem na rôznych miestach. Myslím, že by som to nazval svojím domácim zborom, ale nie som tam skutočne, no na druhej strane v nedeľu poobede sa dokážem zúčastňovať pravidelne. A pretože učím každý týždeň tú istú skupinu ľudí, skutočne mám z toho pocit, že je to môj zbor, aj keď niektorí z nich prichádzajú z iných miest.

To, či zostávame v miestnosti hodinu a pol a máme 40-minútovú kázeň a 30 minút na spievanie, alebo nie — to nevidím ako prioritu v Písme.

Takže ani neviem, čo bude ďalší postup. Viem, že chceme položiť základy ďalších zborov. Chceme ľudí, ktorí sú zachránení, aby sa pripojili a boli súčasťou fungujúceho telesa, ale chceme, aby to vyzeralo ako „teleso" nedeľného poobedňajšieho zhromaždenia, kde slúžime, ale zároveň chválime a učíme.

Znie to, ako by ste sa snažili o menej usporiadanosti a udržiavali to viac flexibilné — bolo by to presné povedať takto?

Áno, nikdy som sa predtým necítil tak blízko ku skupine ľudí. Sme rodina. Dal by som im úplne všetko. Záleží mi na nich ako na mojich vlastných deťoch a staráme sa o seba navzájom.

A sme veľmi misijní. Preto ich milujem. Je to partnerstvo. Ideme von, ohlasujúc Evanjelium, rozdávajúc milosť a lásku a Evanjelium komunite.

Chcem, aby toto bolo prioritou, takže to, či zostávame v miestnosti hodinu a pol a máme 40-minútovú kázeň a 30 minút na spievanie, alebo nie — ja to nevidím ako prioritu v Písme. Nepovažujem to za zlé, ale prioritou vyzerá byť misia a ľudia, ktorí idú medzi ostatných a činia učeníkov a milujú sa navzájom, ako by telo malo, a naozaj im tým spôsobom záleží na sebe navzájom.

Takže to sú veci, ktoré vidím, že sa dejú. Nemáme budovu alebo milodary, alebo nejaké ďalšie z týchto vecí, ale čo sa týka mňa, snažím sa začať s tým, čo vidím ako prioritu v Písme.

Chodíte z dverí k dverám v rámci vašej služby. Mnohí by to nazvali „evanjelizáciou starej školy." Čo vás priviedlo k uvažovaniu o tom, aby sme smerovali k tomuto spôsobu evanjelizácie vo vašej komunite?

Všetko je to o kontexte. Kdekoľvek ste, musíte zistiť, ako sa dostať do životov neveriacich. Tu je to trochu jednoduchšie, pretože majú potreby a vítajú tých, ktorí im chcú pomôcť. Je ľahké vstúpiť do ich životov.

Neznamená to, že každý človek, ktorému zaklopeme na dvere, chce hovoriť o Kristovi. To je možno jeden z desiatich, ale pri ostatných sme mali aspoň možnosť vybudovať vzťahy.

Pre mňa je najväčším problémom s evanjelizáciou, ako ju vidíme v Štátoch, to, že sa stala príliš neosobnou.

Ľudia v zboroch nevedia, ako pozrieť neveriacemu do očí a skutočne ho milovať a viesť s ním konverzáciu. Kostoly sú plné ľudí, ktorí patria ku spoločensky „najdivnejším" na svete, a chodia tam, pretože ľudia musia byť ich priateľmi. Inak je to hriech.

Takže prichádzajú s takými spoločenskými problémami, aké sú a vy teraz hovoríte týmto ľuďom, aby išli do sveta a boli rybármi ľudí. No všetci ich priatelia sú kresťania; všetci ich priatelia sú ľudia zo zboru. Je oveľa ťažšie ísť von, byť vo svete a budovať vzťahy s ľuďmi, ktorí neveria ako vy a nerozmýšľajú ako vy. Väčšina ľudí nevyvíja úsilie na vykonanie tohto.

Tiež si myslím, že čo sa týka kresťanských škôl a domáceho vzdelávania, držíme mladšiu generáciu preč od neveriacich a od nutnosti stýkať sa s neveriacimi. Myslím, že cirkev sa postupne bude v tejto oblasti stávať slabšou a slabšou, a nie je to preto, že by nemilovali Ježiša. Nie je to preto, že by nemali srdce pre Pána. Jednoducho nevedia, ako sa spájať s ľuďmi, ktorí neveria ako oni.

Čo je podľa vás jedným z najväčších mýtov o evanjelizácii v dnešnej cirkvi?

Je viacero vecí. Neviem, ktorá z nich je tá najväčšia. Myslím, že jedným z najväčších problémov je to, že nikto nemá pocit, že je to jeho práca.

Počujem pastorov, ako hovoria: „Nuž, nie je to skutočne moja práca ísť von a zdieľať moju vieru s ľuďmi. Mám vybavovať ľudí, aby to robili… "

A ľudia hovoria: „Nuž, nie som kazateľ, takže nerád komukoľvek kážem. Len sa snažím ukázať im to žitím dobrého života… "

Pointa: Nikto skutočne nešíri Evanjelium. Pravdou je, že je to práca každého.

Ak by pastori zdieľali svoju vieru „vonku" medzi ľuďmi, potom by mohli povedať: „Nasledujte ma; urobím vás rybármi ľudí. Pozerajte, ako to robím." Bol by tam dojem učeníctva, ku ktorému sa ľudia môžu pridať.

Namiesto toho máme kázne o rybárčení a PowerPointové prezentácie o rybárčení a knihy o rybárčení, ale kto naozaj rybárči tam vonku a berie so sebou niekoho ďalšieho? To je ten problém. Pastori to nerobia, takže potom v tomto ovečky nemajú príklad.

Máme kázne o rybárčení a PowerPointové prezentácie o rybárčení a knihy o rybárčení, ale kto naozaj rybárči tam vonku a berie so sebou niekoho ďalšieho?

Pravdou je, že veriaci by to mali robiť sami a mali by ukazovať ostatným veriacim — „Takto to robím v mojej práci, pozerajte, ako sa s nimi zdieľam, všimnite si, ako som sa dostal do života tohto chlapa a ako chodíme spolu na golf a po čase videl viac z môjho života, a mne sa podarilo predložiť mu Evanjelium." V tomto ľudí neučíme.

Čo robíme, je veľký program v zbore, rozosielanie letákov a ak máte dosť odvahy, možno pozvanie vášho priateľa, aby prišiel na „Ježiša na ľade" alebo akýkoľvek iný program práve máme, ale stále nie sme konzistentní v Písme. Ľuďom to pripadá také divné, že Ježiš je pre nás tým najdôležitejším, no napriek tomu sme takí nešikovní v rozprávaní o Ňom.

Milujeme naše deti. Rozprávali by sme o našich deťoch celý deň. Milujeme naše manželky. Rozprávali by sme o našich manželkách. Milujeme šport. Rozprávali by sme o tom športe. Ale keď rozprávame o Ježišovi, nevychádza to jednoducho z toho prirodzeného „to som ja". Som bláznivý, čo sa týka Boha a toho, čo pre mňa urobil. Je to nadprirodzené, ako počúva moje modlitby a jednoducho Ho milujem.

Rozumiem, tento druh konverzácie je politicky nekorektné viesť týmto spôsobom, no aj tak si myslím, že najväčším problémom cirkvi je táto „trápnosť". Jednoducho nevieme, ako konverzovať s ľuďmi. Sme z toho vystrašení, tak to nerobíme.

Dostali ste nejakú kritiku za to, že ste sa presunuli zo zboru v Simi Valley k tomu, čo robíte teraz. Niektorí ľudia sa pýtali, či sa z toho stane trend, keď pastori uvidia, čo robí Francis a budú chcieť urobiť to isté. Máte pocit, že váš príklad môže byť nebezpečné nasledovať?

Je to riziko, pretože nie každý je k tomu povolávaný. Bol som v malom mestečku s asi 100-tisíc obyvateľmi s množstvom zborov.

Väčšina mesta už počula moje kázne alebo vedela o zbore. Mal som skvelých spolupracovníkov, vedel som, že ak ich opustím, zbor bude v poriadku alebo v najhoršom prípade začnú ľudia prechádzať do iných zborov. Ale úroveň kresťanstva zostáva rovnako vysoká.

Bola tiež situácia s prílišnou závislosťou ľudí. Neverili v silu Ducha v nich, keďže tak silno záviseli na mne. Takže by som povedal, že ak ste v meste a máte pocit, že ste urobili všetko, čo ste mohli a dokonca ste pomysleli, že by ste mohli byť v zbore škodlivý a myslíte si, že zbor by aj bez vás bežal rovnako dobre, ak nie ešte lepšie, potom by som povedal: „Hej, choďte odtiaľ… " pretože je ešte veľa ľudí, ktorých treba zasiahnuť.

Keď sa ľudia len presúvajú tam a späť medzi niekoľkými väčšími zbormi v malom meste, je v tom niečo hlúpe.

Myslím si, že je v tom nebezpečenstvo, keď ľudia odchádzajú zo zlých dôvodov alebo ak ich zbor zúfalo potrebuje a odchod skutočne ovplyvní Kráľovstvo negatívnym spôsobom. Musíme vždy premýšľať: „Čo je najefektívnejšie pre Kráľovstvo? Čo je najlepšie pre Kráľovstvo?" Myslím si, že ľudia by mohli byť jedine frustrovaní, že som zostal tak dlho. Musíte pochopiť, bol som tam 16 rokov — 16 rokov v jednom meste. Nie je to, akoby som tam nehlásal. Pre mňa je to dlhý čas.

Francis Chan

churchleaders.com

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.