Neordinovaní a rast cirkvi

Neordinovaní a rast cirkvi

Každý, kto to myslí so svojím nasledovaním Krista vážne, túži po tom, aby Jeho cirkev rástla. Je veľa faktorov, ktoré na rast cirkvi vplývajú. Ja som sa zameral na neordinovaných, ktorí sú veľkým a nevyužitým potenciálom pre rast našej cirkvi.

Z času na čas sa objavujú ľudia, ktorí nie sú spokojní so svojím cirkevným zborom a odídu inam. Nie nutne do inej cirkvi, ale hľadajú si iný evanjelický zbor. Myslím si, že toto sa bude v budúcnosti diať v stále väčšej miere. Niektoré evanjelické cirkevné zbory budú priťahovať evanjelikov viac než iné.

Tých, ktorí sa odhodlajú k zmene cirkevného zboru, často považujeme za nespokojencov, ktorí nikdy a nikde nebudú spokojní. No napríklad v USA sa ukazuje, že prevažna väčšina takýchto ľudí patrí v novom zbore medzi najštedrejších darcov, najaktívnejších členov, naviac študujú Bibliu, sú aktívnymi svedkami o svojej viere. (Kent R.Hunter: Move your Church to action. Nashville: Abingdon press, 2000)

Myslím si, že väčšinou neodchádzajú kvôli inému teologickému presvedčeniu, ale preto, že im nevieme vytvoriť miesto, kde môžu slúžiť a rásť. Vytvorili sme kultúrnu bariéru, ktorú nevedia prekonať.

Efektívny cirkevný zbor v 21. storočí je taký cirkevný zbor, ktorý dokáže mobilizovať, podporovať, vystrojiť a zmocniť bežných kresťanov do služby. (Robert Slocum in: Melvin J. Steinbron: The lay driven church. Ventura: Regal, 1997)

Čo keď na to, aby naše cirkevné zbory rástli, už všetko máme? Čo keď je to jednoducho ukryté v daroch ľudí v našich cirkevných zboroch?

Duchovné dary

Cirkevný zbor môže rásť len vtedy, keď ľudia, ktorí sú jeho členmi sú povzbudzovaní a vedení k tomu, aby využívali svoje dary na jeho budovanie. Rastieme službou.

Často je to ale tak, že ľudia sú povolaní do služby v rámci zboru nie podľa svojich darov, ale podľa toho, čo je práve potrebné. Je to často nutnosť a tvrdá realita. No bolo by dobré posunúť sa ďalej.

Apoštol Pavol hovorí, že každý by mal robiť to, na čo je obdarovaný: „… však máme rozličné dary podľa milosti, ktorá nám je daná: kto má proroctvo, nech (ono) súhlasí s vierou;kto dar služby, nech slúži; kto dar vyučovania, nech vyučuje;kto dar napomínania, nech napomína; kto dáva, (nech dáva) z úprimnosti; kto je predstavený, nech je horlivý; kto činí milosrdenstvo, nech je ochotný.“ R 12:6–8

Mnohí nevedia o svojich daroch nič. Netušia, že sú obdarovaní, že majú slúžiť a budovať cirkevný zbor. Je potrebné o duchovných daroch kázať a vyučovať.

Keď ľudia študujú o duchovných daroch učia sa, že: 1. cirkev je živý organizmus 2. každý kresťan je dôležitá časť tela 3. Ježiš Kristus je Hlavou 4. každý človek má jedinečnú funkciu, ktorú mu zveril Boh, aby budoval telo Kristovo 5. cirkev rastie, keď každá jej časť funguje ako má.(Kent R.Hunter: Move your Church to action. Nashville: Abingdon press, 2000)

Následne je potrebné v zbore vytvárať priestor pre takú službu pre akú majú ľudia dary. Možno zistíme, že sa naše cirkevné zbory začínajú líšiť a nie sú rovnaké ako podľa šablóny. Začne vznikať niečo nové, kreatívne, Božie. Veď nie každý cirkevný zbor musí mať spevokol.

V rámci cirkvi vznikne zaujímavá mozaika cirkevných zborov, ktoré sú si navzájom požehnaním, inšpirujú sa a učia sa od seba navzájom.

Neordinovaní môžu slúžiť aj v oblastiach, v ktorých to pre nás zatiaľ nie je bežné. V mnohých evanjelických cirkevných zboroch sú neordinovaní zapojení napr. do pastorálnej starostlivosti. Sú poverení cirkevným zborom, aby sa starali o ďalších. Farár nemá šancu navštíviť každého. (Melvin J. Steinbron: Can the pastor do it alone? Ventura: Regal, 1987)

(Ne)chcený piedestál

Teologická štúdia ELCA uvádza, že hlavnými prekážkami rastu cirkvi v USA sú: etnické rozdiely, privatizácia viery a klerikalizmus v cirkvi (Richard H. Bliese: Evangelizing Church. Minneapolis: Augsburg fortress, 2005). Myslím si, že to, čo pod pojmom klerikalizmus v cirkvi rozumejú u nich, je problémom aj u nás. Ide o všeobecne rozšírené chápanie, že ten kto má slúžiť a budovať cirkev je farár. On je platený, on má slúžiť, on má pracovať. Všetko stojí a padá na farárovi. On je profesionál, ostatní sú laici. Akokeby bol nejakým spôsobom nadradený nad neordinovanými, pretože títo nie sú dostatočne vzdelaní a pripravení pre službu.

Samozrejme, takto to teologicky v cirkvi zadefinované nemáme. Klerikalizmus je skôr fenomén, ktorý je spájaný s katolíckou cirkvou. Problémom ale je, že takéto rozmýšľanie je u ľudí v našej evanjelickej cirkvi úplne bežné.

V takejto atmosfére sa dobre cítia mnohí ordinovaní, pretože je príjemné byť na piedestáli a rozhodovať o veciach. Ale dobre sa cítia aj neordinovaní, pretože nemusia nič robiť. Stačí kritizovať farára.

Akoby sme mali dva druhy kresťanov. 1. Ordinovaní, ktorí slúžia. 2. Neordinovaní, ktorí prijímajú.

Obr. 1.

Prvotriedni kresťania

Myslím si, že obr. 2. je bližšie Biblii. Neexistujú kresťania 1. triedy a kresťania 2. triedy. Každý je prvotriedny. Každý je hodnotný. Navzájom si slúžime. Dokonca sme na sebe navzájom závislí. Nikto nemôže sám slúžiť v misii, do ktorej nás vysiela Kristus. Potrebujeme druhých a druhí potrebujú nás.

Obr. 2 ukazuje, že sme všetci na jednej úrovni. Nejde tu o znižovanie úlohy ordinovaných, ani o boj medzi údmi tela, ale o spoluprácu. Naše rôzne úlohy v rámci služby na Božej vinici by nás mali skôr spájať než rozdeľovať, mali by sme sa skôr dopĺňať, než proti sebe bojovať, tak ako údy jedného tela.

Možno by sme niekedy chceli riešiť kto je väčší a kto je menší. Na jednej strane nájdeme v Biblii verše, ktoré napríklad hovoria o tom, že niektorí sú hodní dvojitej cti, a na druhej strane Ježiš hovorí, že prišiel aby slúžil. Nazýva ostatných bratmi a priateľmi (Mt 12:49, Jn 15:15) a umýva nohy učenníkom. Keď sa chceli Jakub a Ján vyvýšiť nad ostatných, Ježiš im povedal: ​

„Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi.Nie tak je medzi vami; ale kto by medzi vami chcel byť veľký, nech vám je služobníkom, a kto by medzi vami chcel byť prvý, nech je otrokom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ Mk 10:42b–45.

Cirkev nie je organizácia, kde sú vládcovia a poddaní. Takto rozmýšľa svet. Rozmýšľanie v Božom kráľovstve je iné: Cirkev je organizmus, kde si navzájom slúžime.

Zaujímalo ma, čo o týchto veciach hovoril Luther a tak som si preštudoval jeho list nemeckej šľachte, kde túto tému rozoberá. Vybral som niekoľko citátov (Martin Luther: An open letter to the christian nobility of the German nation, 1520):

„Nie je žiaden rozdiel medzi laikmi a kňazmi, princami a biskupmi, „duchovnými“ a „vladármi“ ako ich nazývajú, iba v poverení a práci, nie v „podstate“, pretože všetci sú tej istej „podstaty“… toto je učenie svätého Pavla v liste Rímskym 12:4 a v 1. liste Korintským 12:12 a svätého Petra v 1. liste Petrovom 2, 9, že sme všetci jedno telo v Kristovi, Hlave, každý jeden člen…

… Podobne ako tí, ktorí sú nazývaní „duchovní“ — kňazi, biskupi alebo pápeži — nie sú odlišní od ostatných kresťanov ani im nadradení, okrem toho, že sú poverení prisluhovaním Božieho slova a sviatostí, čo je ich práca a poverenie, tak je to aj so svetskými autoritami — nesú meč a palicu, ktorými trestajú zlo a chránia dobro. Krajčír, kováč, roľník, každý má prácu a poverenie podľa svojho zamestnania a predsa sú všetci rovnako posvätení kňazi a biskupi…

… Každý, kto je pokrstený sa môže pýšiť tým, že už je posväteným kňazom, biskupom a pápežom…

… Kňaz v kresťanstve nie je nič viac než nositeľ poverenia (úradu). Kým je v úrade, má prioritu, keď už úrad nezastáva, je roľník, alebo mešťan, ako predtým…

… Ak sme všetci kňazmi a máme tú istú vieru, to isté evanjelium, tú istú sviatosť, prečo by sme nemali moc skúšať a súdiť čo je správne a nesprávne ohľadne viery? Čo hovorí Pavel v 1. liste Korintským 2:15: „Duchovný však posudzuje všetko, ale jeho nik nemôže posúdiť” a v 2. liste Korintským 4:13: „Keďže však máme toho istého Ducha viery… .“ ? Prečo by sme teda nemohli chápať čo nesúhlasí s vierou a čo áno, keď to môže neveriaci pápež?“

Keď som si čítal tento Lutherov list, vravel som si: tento Luther sa mi páči. Má pravdu a má aj odvahu . Vo vtedajšej dobe to chcelo riadnu odvahu takto vystúpiť a kritizovať pomery v cirkvi.

Myšlienka všeobecného kňazstva bola silným pilierom reformácie. Mám dojem, že to málo zdôrazňujeme. Je to základ pre plnohodnotnú službu neordinovaných a potenciálne obrovský impulz pre rast našich cirkevných zborov.

Dva spôsoby vedenia ľudí

Kent R. Hunter hovorí o tom, že sú dva spôsoby vedenia ľudí: autoritatívny a slúžiaci (Kent R.Hunter: Move your Church to action. Nashville: Abingdon press, 2000).

Drží si odstup. Stavia sa na piedestál. Skrýva sa za masku svojho úradu. Chce zachovať veci tak ako sú, pretože to dáva istotu, že zostane vo vedení.

Slúžiaci spôsob vedenia ľudí je založený na evanjeliu a vychádza z Krista, ktorý prišiel slúžiť. Je to transformujúce sa vedenie ľudí, ktorého cieľom je hľadať nové spôsoby, aby ľudia prišli do kontaktu s premieňajúcou mocou Ježišovho evanjelia. Neočakáva slávu od nasledovníkov, ale poukazuje na Krista. Takýto líder si nie je neistý svojou pozíciou, pretože jeho pozícia nie je naviazaná na inštitúciu, ale na Kristovo telo. Nesnaží sa vládnuť nasledovníkom.

Je úprimný, transparentný, ochotný zdieľať sa o svoje pády, slabosti a silné stránky. Smeje sa a plače s následovníkmi. Jeho istota nie je z tohto sveta. Stará sa viac o Božiu misiu, než o svoje živobytie.

Presbyterstvo

Niekedy je to tak, že keď príde nový farár do cirkevného zboru, zbor ožije. Ľudia sa prebúdzajú, v cirkevnom zbore začnú fungovať nové veci. Ale keď odíde a príde po ňom iný, všetko skončí.

Bolo by dobré, rozmýšľať a bojovať nielen o to, ako ten zbor vyzerá kým som tam, ale čo po mne zostane. Zostane po mne jadro, ktoré bude pokračovať vo veciach, ktoré sa začali? Farár, ktorý príde po mne a nemá tie isté dary ako ja, môže pokračovať novými vecami a aktivitami podľa svojho obdarovania a rozvinúť zbor v ďalších oblastiach. Ale tie staré zostanú.

Najprirodzenejšie v našich podmienkach je, aby takým jadrom zboru boli naše presbyterstvá. Tam by mali byť ľudia, ktorí rozumejú duchovnej práci, ktorí stoja aktívne v službe v zbore. Ako inak môžu dobre rozhodovať o smerovaní zboru, keď to, o čom rozhodujú nerobia a nerozumejú tomu? Alebo, na čo je potom presbyterstvo, keď prácu a službu v zbore ťahajú iní ľudia? Plodí to len nedorozumenia. V presbyterstvách majú byť ľudia, ktorí slúžia.

Jedna z veľkých výziev v cirkvi, ktorá je pred nami do budúcna, je transformácia presbyterstiev na fungujúce jadrá zboru. Aby, keď farár odíde, zbor dokázal ďalej jasne a neoblomne stáť a pokračovať v smerovaní, ktoré bolo nastolené.

V našich podmienkach je to farár, kto je najprirodzenejším nositeľom zmeny zmýšľania a kultúry v cirkevnom zbore. Pri dobre zvolenom prístupe má obrovskú šancu vyučiť a vystrojiť ľudí pre službu, do ktorej ich Boh povoláva.

Laos

Mnohí neordinovaní sú požehnaním pre našu cirkev. A v mnohých sme ten potenciál ešte neobjavili. No neordinovaných v našej cirkvi nazývame laikmi. Avšak neordinovaní sú laos, nie laikos. Laikos je negatívne označenie niekoho, kto nie je schopný (Laurie-Ann Zachar Copple: The ministry of lay people St. Stephen´s training center, Marsabit, 2001). Každý kresťan patrí do Laos — Božieho ľudu. Je treba učiť ľudí, aby sa nevnímali ako netrénovaní, nespôsobilí, aby nehovorili — veď je tu farár, ale aby sa chápali ako „som jeden z Božieho ľudu“. To znamená: som obdarovaný, mám slúžiť, som Jeho vyslancom. Som služobník v službách Najvyššieho. Naučme ľudí v našej cirkvi chápať a veriť, že sú údmi Kristovho tela. Ukazujme si v praxi, že sme rovnako hodnotní a že si máme vzájomne slúžiť. Prinesie to ovocie.

„Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, vlastným Jemu ľudom, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.Kedysi neboli ste ani len ľudom, a teraz ste ľudom Božím; žili ste bez zmilovania, a teraz ste došli zmilovania.“

1. Pt 2:9–10

Výzva

Pozrime sa nanovo na úlohy a službu ordinovaných a neordinovaných v cirkvi. Prelomme zažité vnímanie, rozdelenie, kultúru v cirkvi a spoločne sa posuňme ďalej. K rastu na Jeho slávu.