Nie, čo ja chcem

https://www.pexels.com/photo/light-glass-black-bulb-19068/

„Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Mk 14:36)

Tma zostúpila na Jeruzalem. Jeho obyvatelia dojedli paschálnu večeru. Skonzumovali baránka i nekvasený chlieb; odložili sandále, palicu aj opasok (Ex 12:1–11).

V Kaifášovom dome bola v plnom prúde porada za prítomnosti niekoľkých členov Sanhedrinu, niekoľkých dôstojníkov chrámovej stráže a jedného z Ježišových najbližších priateľov. V odľahlej olivovej záhrade na úbočí zvanej Getsemane, hneď za východným múrom mesta oproti chrámu, sedel Ježiš s inými svojimi jedenástimi najbližšími priateľmi. Tí jedenásti priatelia nedokázali bdieť. Ježiš nemohol spať.

Uvedenie Veľkej Paschy   

O niečo skôr v ten večer jedol Ježiš spolu so svojimi učeníkmi tú najúžasnejšiu paschálnu večeru všetkých čias, hoci jeho učeníci si to uvedomili až neskôr, pri pohľade späť. Ježiš si ju s nimi „túžobne žiadal“ jesť (Lk 22:15). Lebo Veľká Pascha, ktorej predobrazom a tieňom bola Pascha v Egypte, sa mala už o chvíľu uskutočniť.

Približoval sa anjel smrti s nárokom na prvorodeného Syna (Kol 1:15). O chvíľu mala prísť tá najhoršia rana Božieho súdu. Ale tento prvorodený Syn, ktorý je všetko a vo všetkých (Kol 3:11), bol aj paschálnym Baránkom, ktorého zabijú, aby sňal hriechy sveta (Jn 1:29; Zjv 5:6). Od vekov poslušný prvorodený Syn, nepoškvrnený Baránok Boží, na seba vezme všetky hriechy neposlušných synov a dcér (Ef 5:6), jeho krv ich prikryje, oni prijmú jeho spravodlivosť (2. Kor 5:21) a naveky budú chránení pred úderom anjela smrti (Jn 11:26).

Prvorodený z mnohých bratov (Rim 8:29), Baránok Veľkej Paschy, teda vzal chlieb a víno a tým prvým jedenástim bratom povedal: „Toto je moje telo… Toto je moja krv… “ (Mk 14:22–25) Týmto aktom sa stará Pascha stala súčasťou novej Paschy.
Od tej chvíle sa bude tento nový paschálny pokrm jesť na Ježišovu pamiatku (1. Kor 11:23–26) a bude pripomínať, ako všetkých svojich bratov a sestry vyslobodil z otroctva hriechu a smrti a priviedol ich do sľúbeného večného kráľovstva milovaného Syna (Kol 1:13).    

Osem záhadných slov

Teraz sa však Ježiš modlí medzi olivovníkmi. Mnohokrát predtým sa modlil na opustených miestach (Lk 5:16). Avšak nikdy predtým nezažil takú opustenosť ako teraz.

V tejto dobre známej záhrade modlitby nazrel Ježiš hlboko do Otcovho kalicha, z ktorého mal o chvíľu piť, a zhrozil sa. Všetko v jeho ľudskom tele chcelo uniknúť blížiacim sa fyzickým mukám ukrižovania. A jeho Svätý Duch vzdychal od nevýslovného strachu z oveľa väčších blížiacich sa duchovných múk, keď ho opustí jeho Otec.

Taká veľká bola jeho úzkosť z tohto „krstu“ (Lk 12:50), kvôli ktorému prišiel na svet (Jn 12:27), že Ježiš zvolal: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Mk 14:36)

Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty. Osem slov. Osem záhadných slov.    

Boh, ktorý túžil a dokonca naliehavo prosil, aby sa vymanil z Božej vôle, vyjadril v týchto ôsmich jednoduchých slovách pokornú dôveru a podvolenie sa Božej vôli. To bolo krajšie, než všetka sláva zjavená v stvorených nebesiach a zemi dohromady. Jedno tajomstvo Trojjedinnosti za druhým: Boh svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale stal sa poslušným Božej vôli, aj keby to znamenalo, že Boh bude zomierať nepredstaviteľne hroznou smrťou na rímskom kríži (Fil 2, 6.8). Boh chcel, aby sa stala Božia vôľa ako v nebi, tak i na zemi, hoci si v onom okamihu tmy Boh želal telom i dušou, aby sa Božia vôľa mohla naplniť iným spôsobom.

Poslušnosť v utrpení

A v tej chvíli sa ukázalo ďalšie tajomstvo. Boh Syn, od vekov dokonale poslušný Bohu Otcovi „tým, že trpel, naučil sa poslušnosti“ (Žid 5:8). Nijaký iný človek neprežil takú silnú túžbu po tom, aby sa pri ňom nesplnila Božia vôľa. A žiaden človek nepreukázal takú pokornú, poslušnú dôveru Otcovej vôli. „A keď prešiel v dokonalosť“ — tým, že preukázal dokonale poslušnú dôveru svojmu Otcovi v každom možnom smere — „stal sa pôvodcom večného spasenia k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú“ (Žid 5:9).

Keďže sa Syn naučil tejto dokonalej a najmä pokornej poslušnosti, keď sa podrobil Otcovej vôli, pórmi na pokožke stekali na zem prvé kvapky jeho krvavej agónie (Lk 22:44).

Necelý kilometer odtiaľ, na nádvorí veľkňaza, sa jeho zradný učeník pripravil, aby viedol malý kontingent vojakov a sluhov s fakľami v rukách do dobre známej záhrady modlitby.

Nech sa stane Tvoja vôľa

Nikto nerozumie lepšie než Boh tomu, aké ťažké môže byť pre človeka prijať Božiu vôľu. Žiaden človek netrpel pri prijímaní vôle Boha Otca viac ako Boh Syn. Keď nás Ježiš volá, aby sme ho nasledovali, nech to stojí čokoľvek, nevolá nás k niečomu, čo on nie je ochotný urobiť alebo k niečomu, čo on sám neurobil.

Preto hľadíme na Ježiša ako „Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 12:2). On je naším skvelým veľkňazom, ktorý omnoho viac ako my rozumie, čo znamená ochotne a verne strpieť niekedy neznesiteľnú, na chvíľu bolestivú Božiu vôľu v záujme večnej radosti, ktorú máme pred sebou (Žid 4:15; 12:2). A on vždy žije, aby sa prihováral za nás, aby sme cez bolesť prešli do večnej radosti (Žid 7:25).

A tak sa v tento Zelený štvrtok spájame s Bohom Synom v modlitbe k Bohu Otcovi: „Buď vôľa Tvoja“ (Mt 6:10). Keď zistíme, že telom i dušou túžime, aby sa Božia vôľa pri nás stala spôsobom, ktorý sa líši od súčasnej podoby Božej vôle, smieme sa z celého srdca modliť spolu s Ježišom: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich.“ Ale iba vtedy, ak budeme ochotní sa s Ježišom modliť aj týmito ôsmimi slávne pokornými slovami: „Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“

Lebo Božia vôľa s nami, nech je teraz akokoľvek bolestivá, vyústi do nevýslovnej radosti plnej slávy a spasenia našej duše (1 Pet 1:8).      

Jon Bloom © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

3,7/5 (3 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.