Pán prsteňov a evanjelizačné umenie

Rosana Prada @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/zanastardust/146652127/

Pán prsteňov je vynikajúcou ilustráciou rozdielu medzi kresťanským umením a propagandou.

Pán prsteňov je vynikajúcou ilustráciou rozdielu medzi kresťanským umením a propagandou.

Trilógia Pána prsteňov, jedna z najlepšie predávajúcich sa kníh v histórii vôbec, sa stala aj jedným z najpopulárnejších filmov všetkých čias. Namiesto recenzie tejto knihy či filmu sa chcem teraz pozrieť na niekoľko hypotéz o tom, aké svetlo tento fenomén vrhá na odovzdanie sa kresťanov kultúre, v ktorej žijú.

Po prvé, Pán prsteňov (podobne ako aj väčšina populárnej fikcie C.S. Lewisa) je produktom väčšmi kresťanskej komunity, ako jednotlivca. Inklingovia, skupina kresťanských akademikov z Oxfordu, sa v tridsiatych a štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia dvakrát týždenne stretávala, aby povzbudila, formovala a stimulovala literárnu tvorbu jednotlivých jej členov. Hlavnou osou tejto skupiny bolo priateľstvo medzi Lewisom a Tolkienom. Bol to práve Tolkien, kto zoznámil pôvodne ateistického Lewisa s Kristom. Neskôr mu však Lewis túto láskavosť „vrátil", pretože sa stal jedným z najväčších podporovateľov Tolkienovej fikcie. Biograf Humphrey Carpenter zaznamenáva poctu, ktorú Tolkien vzdal Lewisovi: „Tým dlhom, ktorý mu nikdy nesplatím, nebol jeho „vplyv" v zmysle, ako ho zvyčajne rozumieme, ale jeho neochvejné povzbudzovanie. Dlho bol mojím jediným publikom. Iba od neho pochádza myšlienka, že moja tvorba nemusí navždy ostať len mojou súkromnou záležitosťou."1

Mnoho kresťanov prichádza do mesta, akým je New York, aby „niečím prispeli" alebo „niečo zmenili". Toto sa však nestane, dokým nie sú súčasťou stimulujúcej a povzbudzujúcej kresťanskej komunity.

Po druhé, Pán prsteňov je vynikajúcim príkladom rozdielu medzi kresťanským umením a propagandou. Mnohí veria, že „umenie, ktoré priamo neevanjelizuje, neuctieva, či nevyvyšuje Boha, nemá žiadne miesto v kráľovstve nebeskom alebo má prinajmenšom podriadenú pozíciu oproti umeniu, ktoré takéto vyznanie obsahuje. Pre mnohých kresťanov je tiež zámer vyznania nadradený zámeru umeleckému… moderné evanjelizačné umenie dlhý čas bojovalo s problémom nájsť si publikum mimo eanjelizačného trhu, ktoré by oň prejavilo záujem a ocenilo ho, … "2 Tolkien však v 1953 napísal svojmu priateľovi: „Úmyselne som do tohto imaginárneho sveta nevložil, ani som z neho úmyselne nevystrihol prakticky žiadne zmienky o náboženstve. Pretože náboženské prvky sú absorbované v príbehu a jeho symbolizme."3

Tolkien veril, že jestvuje nezničiteľná ľudská túžba po hrdinských príbehoch, mýtoch, rozprávkach a príbehoch o úniku z pazúrov smrti, a tak jednoducho hľadal spôsob, ako napísať skutočne dobrý príbeh. Ale, ako povedal, kresťanstvo ovplyvnilo pôvodný symbolizmus a formu príbehu, a to vedome aj nevedome.4 V tomto zmysle kresťanská viera, samozrejme, ovplyvnila jeho príbeh, no najmä poslúžila ako zdroj inšpirácie pre jeho predstavivosť, a to nie zámerným či vopred premysleným alegorickým spôsobom. Keď je kresťanstvo do umeleckého diela vkladané takýmto spôsobom (za predpokladu, že ide o dielo obdivuhodnej kvality), kresťanská správa má možnosť oveľa väčšieho dopadu na život človeka, a nie je pociťovaná ako manipulatívne donucovanie. Stáva sa totiž bazálnou súčasťou základnej osnovy.

V Pánovi prsteňov je, samozrejme, votkaných viacero kresťanských správ. Napríklad, príbeh nemá ani moderný relativistický pohľad na zlo (čo je dobro a čo zlo závisí úplne od môjho subjektívneho postoja), ani tradičné dualistické vnímanie zla a dobra (v zásade existujú dobrí ľudia a sily a zlí ľudia a sily, ktoré stoja oproti sebe v nikdy nekončiacom boji). Nie, Pán prsteňov sa vyhol tomuto simplistickému zobrazeniu dobra a zla, a namiesto toho podáva detailne rozvrstvený a celkom biblický pohľad na tento problém. Nikto, dokonca ani temný Lord Sauron či démonický Balrog neboli zlí od začiatku. V skutočnosti sú to práve morálne najlepší jednotlivci, ktorým hrozí väčšie nebezpečenstvo podľahnutia zvodným silám pýchy či túžby po moci.

Zriedka teda nájdeme v Pánovi prsteňov simplistickú kategorizáciu „čisto dobrých" a „čisto zlých" postáv. Niekoľko dobrých hrdinov sa spriahne so zlom (Saruman, Denethor, Ted Sandyman), zatiaľčo niekoľko zlých sa na konci stáva slobodnými od zla (Boromir, Théoden), a jeden pôvodne negatívny hrdina sa polepší iba preto, aby napokon opäť padol do skazy (Gollum). Dokonca aj tá najlepšia, Galladriel, musí prejsť skúškou pokúšania, aby bola očistená od pravekej túžby po moci a vláde.5 Bez toho, aby bol explicitne kresťanský, tento svet je jasným obrazom kresťanstva: je naplnený vykúpenými a tými, ktorí sa nimi môžu stať; nie jednorozmernými predvídateľnými hrdinami a zločincami modernej fantasy literatúry a umenia.6

Navyše, napriek znakom formátu „hon za hrdinstvom", Pán prsteňov nevyvoláva dojem, že spasenie môžeme dosiahnuť vlastným úsilím. Film dobre tlmočí fakt, že zlo je mocné a neúprosné. Vo svete nenájdeme dostatočnú silu na to, aby sme ho úplne porazili. Keď je Gandalf Sivý vzkriesený ako Gandalf Biely, hovorí: „Čierny je však stále mocnejší." Tolkien jasne prezentuje názor, že so zlom sa nedá jednať v zmysle sily či morálneho úsilia, akokoľvek hrdinského. Takže to, čo spočiatku vyznieva ako „hon na hrdinstvo", je napokon jeho presným opakom. Nie je to hon na nájdenie niečoho, je to hon na stratenie niečoho. A je realizované tými najslabšími — hobitmi. V podstate sú to iba tí malí a slabí, ktorí majú vôbec nejakú šancu zachrániť svet.

A záchrana na konci prichádza nie skrze hromadenie a uplatňovanie moci, ale skrze utrpenie, slabosť a vzdanie sa vlastnej sily. Malý hrdina, Frodo, je absolútnym protipólom všetkých antických mýtických hrdinov. Musí byť zranený tak hlboko, že stráca schopnosť radovať sa alebo žiť vo svete, len aby v ňom ostatní mohli existovať. V momente absolútneho klimaxu dokonca ani nemá dosť sily na to, aby vykonal konečný zachraňujúci skutok. Musela prísť pomoc zvonka — akt prozreteľnosti — a aj prišla! — aby svet bol zachránený. A v jej jadre musel prísť niekto, kto sa stal trpiacim služobníkom, kto triumfoval nad slabosťou, a musel padnúť do temnoty, aby sme my mohli žiť vo svetle.

A napokon, Pán prsteňov veľmi realisticky vykresľuje kresťanský, nesentimentálny druh nádeje. Ľudia si často myslia, že Pán prsteňov je typická fikcia úniku, ale to jednoducho nie je pravda. Pretože populárna úniková fikcia je charakteristická koncom, kde každý žije šťastne až naveky. A je hlboko sentimentálna. Ale tu je to naopak, Pán prsteňov je o neúprosnom smútku života. Tí dobrí bojovali bitku „dlhodobej prehry". Víťazstvo nad zlom nikdy netrvá večne, keďže zlo neustále naberá novú formu a silu. Dokonca aj za víťazstvom nad zlom nasleduje strata a ochabnutie dobrých a krásnych vecí. Frodove zranenia sa nikdy skutočne neuzdravia. Áno, elfovia sa môžu vrátiť do svojej domoviny na západe, ale „ak sa pri Mori nachádzajú mallornové stromy, žiaden z nich to nikdy nezaznamenal."

Prečo je kniha taká smutná?

Ako kresťan Tolkien vedel, že hriech sa votrel do sveta viac, ako by niekto chcel pripustiť. Nesmieme byť naivní a živiť nerealistické nádeje o vlastnej schopnosti vytvoriť bezpečný a úspešný život. Ako hovorí jedna z postáv: „Šíry svet je celý o vás; môžete sa v ňom oplotiť, ale nemôžete ho z vášho života „vyplotiť" navždy."

Presne tak, Pán prsteňov zotrváva v hlbokej nádeji úplného obnovenia a radosti. Musíme čítať veľmi pozorne, ale najmä v piesňach a básňach sa dozvedáme o budúcom dovŕšení všetkého, keď sa svet úplne napraví a o opätovnom spojení v budúci deň, kedy zeme ležiace pod morom budú znovu vyzdvihnuté a stretnú sa v Jari. Toto nie je ani sentimentálna nádej, že ak budeme svorne spolupracovať, dokážeme vybudovať lepší svet, ani existenčné zúfalstvo. Toto je kresťanský realizmus, vyplývajúci z hriechu a radostnej útechy — uistení o prichádzajúcom kráľovstve Božom.

Keďže tieto kresťanské správy formovali príbeh Pána prsteňov nezámerne, nevyžadujú, aby čitateľ rovno konvertoval na kresťanstvo, aby ich vedel pochopiť. Peter Jackson, režisér filmu, je muž nebývalých umeleckých schopností, ale pritom nezdieľa Tolkienovu vieru v kresťanské doktríny. Napriek tomu, v interview s Charlie Rose vyjadril taký obdiv ku kvalite Tolkienovho diela, že povedal: „Rozhodli sme sa ho poctiť tým, že nebudeme vnášať do filmu naše vlastné prvky, ale radšej necháme vyznieť Tolkienov pôvodný odkaz bez akýchkoľvek prímesí."

Toto stojí za povšimnutie. Dokazuje to, že kresťania môžu vo svete nájsť menej nepriateľstva voči evanjeliu, ak ho stelesnia v dokonalosti a obrazotvornosti podobne, ako Tolkien vo svojom diele.

Referencie:
1.Humphrey Carpenter, Tolkien: A Biography (Boston: Houghton Mifflin Company, 1977), 148.
2.William D. Romanowski, Eyes Wide Open: Looking for God in Popular Culture. Rev. and expanded ed. (Grand Rapids, Michigan: Brazos Press, 2007), 32.
3.J.R.R. Tolkien, The Letters of J. R. R. Tolkien, ed. Humphrey Carpenter (Boston: Houghton Mifflin Company, 1981), 172.
4.Ibid., 172
5.V Novej Zmluve grécke slovo epithumia odráža túto myšlienku prílišnej, všetko ovládajúcej túžby — na ktorú sú naše srdcia tak náchylné (pozri Efezským 2:3; 1. Petra 2:11; a inde).
6.Alexander Solženicyn to vyjadril takto: „Postupne sa mi vyjasňovalo, že hranica oddeľujúca dobro a zlo neprechádza štátmi, ani sociálnymi vrstvami, ani politickými stranami; ale práve cez každé a cez všetky ľudské srdcia. Táto hranica je posuvná. V priebehu rokov osciluje v našom vnútri. Dokonca aj v srdciach celkom ovládnutých zlom nájdeme malý pozostatok dobra, a aj v tých najlepších srdciach sa nachádza kútik zla." (Súostrovie Gulag).

Timothy Keller © 2010 Redeemer City to City.
Pôvodný článok nájdete na: redeemercitytocity.com

5/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.