Posudzovanie iných nás robí nešťastnými

https://www.pexels.com/photo/sand-footprints-footmarks-29078/

Spolu so svojou manželkou Nitou sme konečne sedeli v lietadle, ktorým sme leteli na pláž, kde sme chceli zažiť ticho a oddych.

Prežili sme dlhý rok, plný zmien.

Zrenovovali sme dom, aby sme ho mohli predať, kúpili sme si dom v novom meste a poslali sme syna na vysokú školu. Ak by som povedal, že to bol vyčerpávajúci rok, tak by to nebolo dostatočne silné slovo. Tento dlho plánovaný výlet bol prestávkou, ktorú sme potrebovali. 

V lietadle, vedľa mňa, sedel Tom z Lousville. 

Otec troch detí, ktorý mával v práci nočné smeny. Opisoval mi ako to funguje, ako dáva deti spať, predtým než ide do práce a ako ich víta, keď prichádzajú domov zo školy. 

Mohol som povedať, že je to dobrý otec, keď mi hrdo ukazoval fotky svojich detí na jeho telefóne. 

Keď som sa ho opýtal prečo ide na pláž povedal mi, že ho tam poslala žena, aby sa zúčastnil každoročného „Bike week celebration.“ Trvalo mi štyri sekundy kým mi došlo, že nehovorí o cestných bicykloch, ale o motorkách.  

Tisícky motoriek mierili tam kde aj my.  

Ak by to bol film, kamera by bola zameraná na moju tvár. 

Videli by ste ten výraz, ktorý bol zmesou hrôzy, strachu, ľútosti, hnevu a úzkosti — to všetko naraz. Popri tom všetkom aj otázka, ktorú som si v ten deň opakoval ešte mnoho krát: „Bože prečo ja?“

Úroveň hluku pochádzajúceho z ulice bola taká vysoká, že mohla rozbiť okná na našom byte. Netuším prečo títo ľudia musia vyburácať svoje motory do takých vysokých otáčok, oni to však robia. (Freud by to zistil!) Neustále niečo nahlas dunelo.

Prvých zopár dní som si nepočínal dobre.

Nite som hovoril veci ako: „Čo bude ďalej — stretnutie rezbárov motorovou pílou? Alebo inštitút testovania výbušnín?“

Ako som povedal, nepočínal som si dobre.

Na druhý deň som bol nahnevaný, odsudzujúci hundroš. 

Hovoril som si pre seba aj nahlas: „Títo ľudia sú drzí. Neberú ohľad na iných, pretože robia veľký randál svojimi strojmi a z ich

rádii vyrevujú „Divoké veci“, aby to počul každý naokolo. Sú posadnutí lebkami, nevhodnými sexuálnymi nálepkami a ligotavými vecami.“

To nebolo všetko: „Sú to len veľké deti s veľkými hračkami. Nemajú nič lepšie na práci, napríklad čítať Wendella Berryho alebo niečo také?

Potom sme kráčali cez parkovisko plné obchodníkov, videl som chlapa, ktorý vyzeral ako pekelný anjel, ako sa modlí za iného chlapa, ktorý bol zavesený na jeho ramene, mal sklonenú hlavu a plakal.

Neskôr, keď som  sa vracal do bytu, šli spolu so mnou vo výťahu traja veľmi potetovaní chlapi a ich manželky/priateľky a boli tak milí, ako len mohli. Potom som si pomyslel na Toma z Louisville z lietadla — otca troch detí, ktorý pravdepodobne taktiež prešiel počas týždňa okolo mňa na motorke. 

Neznášal som, keď sa to stalo.

Práve vtedy, keď som sa usadil vo svojom hneve a odsudzovaní, Ježiš pozval objekty môjho opovrhnutia ku mne na večeru. 

Požiadal ma, aby som si sadol s nimi za stôl a jedol. Tu takmer vždy nájdem vnútorné volanie, ktoré chce aby som čelil farizejovi vo vnútri mňa, odložil svoju aroganciu a objal ľudskosť. Myslím si, že byť sudcom či posudzovačom nie je len nepotrebné, ale robí nás nešťastnými. 

Zvyšok týždňa bol hlučný, ale lepší. Nosil som štuple to uší, keď to bolo potrebné, užíval som si výhľad na oceán a čítal Wendella Berryho. 

Avšak aj keď môžem a budem pracovať na svojom postoji a odsudzovaní druhých, na budúce keď budem plánovať dovolenku pri pláži, budem hľadať medzinárodné stretnutie mímov. Zhromaždenie tisícok ľudí, ktorí nebudú vydávať žiaden zvuk. 

To je viac môj štýl. 

AL ANDREWS
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: STORYLINEBLOG.COM

3,9/5 (8 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.