Prečo som dala zbohom Facebooku

Dan Conway @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/theeponymousone/3008734547/

Prečo som dala zbohom facebooku.

Moja aférka so sociálnymi sieťami sa začala celkom nevinne v roku 2003, keď som začala blogovať na sieti Xanga, aby som držala krok s mladými stredoškoláčkami zo skupinky, ktorú som viedla. Facebook vtedy nepripadal do úvahy. Keď ste si v tom čase chceli na ňom založiť účet, museli ste byť študentom vysokej školy.

Zistila som však, že veľmi ľahko prijímam všetky novinky virtuálneho prostredia. Keď Facebook v roku 2006 sprístupnili celému svetu, nedočkavo som sa prihlásila a hneď som si pridala zopár stoviek priateľov, na ktorých som mala e-mailovú adresu. Zapojila som sa aj do prvej „štuchacej" vojny a ak si dobre pamätám, vyhrala som ju.

Koncom spomínaného roka mi vydali článok o ženách a závislosti od porna, čo na môj blog pritiahlo obrovské množstvo nových návštevníkov. Keďže som tam uviedla i odkaz na účet na Facebooku, netrvalo dlho a začali prúdiť žiadosti o priateľstvo. Skôr ako stihnete niekomu „poslať srdce", sa mojimi internetovými priateľmi stali tisícky ľudí.

Budem úprimná. Záujem uspokojoval moje ego. Ako introvert by som takúto pozornosť iným spôsobom nikdy nepritiahla.

Táto okamžite zozbieraná skupina ľudí ponúkala čosi, po čom túži každý cieľavedomý spisovateľ — základňu potenciálnych čitateľov.

Keď som začala pracovať na knihe Choroba šialenej cirkvi — Ako prekonať epidémiu vyhorenia (Mad Church Disease: Overcoming the Burnout Epidemic), Facebook som využila ako marketingový nástroj. Nechcem znevažovať ani jednu zo zmysluplných konverzácií, ku ktorým došlo aj napriek bezohľadným reklamným ťahom z mojej strany, ale na Facebooku som sa zamerala predovšetkým na šírenie svojich zámerov.

Podľa údajov z Facebooku sa dvesto miliónov užívateľov po celom svete denne pripojí dokopy na tri a pol miliardy minút. Počas prvých rokov, odkedy som bola jeho súčasťou, som k uvedenému údaju prispievala celkom slušným podielom. A prečo aj nie? Presne spĺňal, čo som potrebovala — nachádzal ďalších vodcov v službe a zapájal ich do posolstva, pre mňa takého dôležitého. Mohla som vytvoriť udalosti ohľadom konferencií alebo zborov, kde som mala rozprávať a šíriť tak slovo ešte ďalej. A ak som si náhodou práve nerobila reklamu, bavilo ma zisťovať, že futbalista, po ktorom som túžila v deviatej triede, má už tri deti a začína plešivieť.

Manžel mi milo a nenápadne naznačoval, že som svojou online identitou už tak trochu posadnutá, no ja som sa nad svojím internetovým správaním veľmi nezamýšľala. Koniec koncov, išlo o moju službu.

Všetko som robila pre Boha, nie?

Kniha vyšla vo februári 2009. Po vydaní nasledovali dva týždne plné rečníckych vystúpení na rôznych konferenciách. Keďže som takmer všetok čas strávila rozprávaním o nej alebo v spoločnosti iných vodcov, nemohla som byť prihlásená tak dlho ako zvyčajne. Po štrnástich dňoch som zistila, že malá časť môjho mozgu si oddýchla. Spomínam si, ako som cestou domov v lietadle sedela schúlená v zadnom rade a písala si do denníka. Hodnotila som posledné dni a bez náporu informácií plynúcich z mojich internetových zvyklostí som mala pocit, že Boží hlas vnímam akosi jasnejšie.

Trošku som pozmenila svoje správanie, čo sa týka internetu. Už som nebola tak dlho prihlásená. Na niekoľko nocí v týždni som začala nechávať počítač v kancelárii a hoci som sa stále často pripájala, prebudila sa vo mne túžba po slobode, ktorú mi priniesol čas bez Facebooku.

Keď sa začal pôst, pýtala som sa v modlitbách Boha, či je niečo, čoho by som sa mala vzdať. Jemne mi ukázal, že som sociálnym sieťam dovolila, aby sa namiesto jednoduchosti a odpočinku stali mojím jediným spojením s Ním. Rozhodla som sa, že sa na nasledujúcich šesť týždňov do Veľkej noci vzdám blogovania, Facebooku aj Twitteru.

Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa mohol tento krok u nováčika medzi spisovateľmi pôsobiť nerozumne. Rozprávala som sa s reklamným manažérom vo vydavateľstve Zondervan a priznala som sa mu, čo zamýšľam. Dúfala som, že ma preto nezačne nenávidieť. Videl však zmysel pôstu a  moje rozhodnutie podporil. Až dovtedy som mala úplnú kontrolu nad tým, kedy spustím reklamnú kampaň, kedy dám na knihu zľavu a kedy ju budem propagovať. Bála som sa, že keď sa vzdám svojho internetového názoru, predajnosť knihy poklesne, vydavateľ so mnou prestane spolupracovať a ja budem odsúdená na život v priemernosti.

(Spomenula som už, že chcem mať vždy všetko pod kontrolou? Chcem mať vždy všetko pod kontrolou.)

Prvé dni pôstu som sa cítila celá nesvoja. Nemala som prehľad, čo sa s kým deje. Postupom času sme však s manželom postrehli, že sme sa pri večeri s priateľmi už dávno tak neporozprávali.

Pôst sa skončil, no ja som nebola celkom pripravená vrátiť sa k zaužívaným návykom. Časť vo mne sa cítila trošku zaviazaná, koniec koncov, mala som predávať knihy a slúžiť. Vnímala som však, ako sa každým dňom stále viac odťahujem.

Starých zvykov sa ale zbavuje len ťažko. Keď teda začalo trpieť moje ego, opäť som sa začala pripájať intenzívnejšie. Popritom som pracovala na plný úväzok, niekoľkokrát do mesiaca rozprávala pred publikom, písala druhú knihu a usilovala sa byť manželkou (veľmi trpezlivému manželovi), takže ma to všetko začalo veľmi vyčerpávať. Hranice, ktoré som si stanovila, sa zosypali a ja tiež.

Nedávno sme s manželom po nedeľných bohoslužbách sedeli v talianskej reštaurácii a kým sme jedli tortellini, spísali sme veľmi konkrétne pravidlá rozdelenia môjho času na internete i mimo neho. Keďže som prirodzene teoretický typ človeka, potrebovala som štruktúru, aby mi pomohla nájsť rovnováhu medzi službou druhým a vlastnými potrebami. Nové hranice sa osvedčili. Miera stresu u mňa prudko klesla, trávila som viac času pri Písme a viac som začala čítať i knihy duchovných velikánov, žijúcich v minulých storočiach. Pre spoločnosť sústredenú na moderné technológie som hľadala nadčasovú múdrosť.

Niekoľko týždňov som sa pohrávala s myšlienkou, že svoj účet na Facebooku úplne zruším. Pre mňa to nebolo obživujúce miesto, naopak, „vysávalo" ma. Používala som ho len ako priestor pre reklamu a na budovanie vzťahov slúžil veľmi málo. Keď máte 2500 priateľov, nedá sa reagovať na každú udalosť, pozvánku alebo správu, ktorá vám príde. Nikdy som však nebola presvedčená, že zrušenie účtu je zlé. V skutočnosti som hľadala dôvody, aby som ospravedlnila skutočnosť, že ho mám stále aktivovaný, no ani jeden neobstál.

V nedeľu dvadsiateho štvrtého mája som svoj účet na Facebooku naozaj zrušila a oznámila to na blogu. Rozhodnutie vyvolalo zmiešané reakcie. Väčšina ľudí chápala dôvody v pozadí, ale nechýbali ani takí, čo si mysleli (občas príliš dôrazne), že som urobila obrovskú chybu. Úprimne, napriek tomu, že kritika bolela a musela som sa pred ňou brániť, viem, že som urobila správny krok pre seba, ale predovšetkým pre vzťah s Bohom a druhými.

Či si myslím, že Facebook (alebo iná forma sociálnej siete) predstavuje záhubu ľudskosti na internete? Vôbec nie. Blogujem už päť rokov a na Twitteri som aktívna dva roky. Ani jedného sa neplánujem vzdať. Prostredníctvom týchto dvoch médií je komunikácia s ľuďmi jednoduchá a v porovnaní s mojimi návykmi na Facebooku prebieha oveľa častejšie vo forme rozhovorov. Obe formy sú jednoducho komunikačné prostriedky. Sú zbory, pastori, matky, vysokoškoláci, umelci a ďalší, ktorí takisto využívajú rôzne kombinácie týchto metód. Vďaka nim sa môžeme spojiť s ľuďmi v našich spoločenstvách a zboroch a informovať ich o miestnych udalostiach alebo zhromaždiť tých, ktorí potrebujú modlitbu či podporu.

Pre mňa však Facebook predstavoval problém. Nemyslím si, že každý by mal s Facebookom skončiť alebo sa ho obávať, ak si na ňom ešte nezaložil účet. Musíme si len byť vedomí spôsobov, akými môže hocijaká forma média narušiť náš čas s Bohom alebo najbližšími.

Základná otázka vo svete sociálnych sietí a v každom inom prostredí, znie: Prináša spôsob, akým trávim svoj čas, slávu Bohu? Keď sa pre nás internetový svet stane jediným zdrojom komunikácie alebo inšpirácie, možno je načase dať si menšiu prestávku a odhlásiť sa.

Ak tak urobíte, garantujem vám dve veci. Budete sa cítiť oddýchnuto. A štuchacie vojny, žiadosti o priateľstvo i novinky na Twitteri počkajú, kým sa vrátite.

Anne Jackson © 2009 Purpose Driven Connection.

Pôvodný článok nájdete na: www.purposedriven.com

5/5 (1 hlas)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.