Príchod pokory

Lawrence OP @ flickr.com, https://www.flickr.com/photos/paullew/6901457974/

Ježiš je dôvodom, aby sme sa prestali sústreďovať na seba samých.

Ježiš je dôvodom, aby sme sa prestali sústreďovať na seba samých.

Bezpočet vianočných zamyslení poukazuje na pokorné okolnosti Ježišovho narodenia — medzi pastiermi, v obyčajnej stajni, s kŕmidlom ako detskou postieľkou. Keď sa sám Ježiš pokúsil zhrnúť, prečo by ľudia mali na seba vziať bremeno nasledovania Jeho, povedal, že je to preto, že je krotký a pokorný (Matúš 11:29). Málokedy však skúmame plné dôsledky toho, ako Ježišova radikálna pokora formuje spôsob, ako každodenne žijeme svoje životy.

Pokora je pre kresťanov rozhodujúca. Krista môžeme prijať iba cez miernosť a pokoru (Matúš 5:3, 5; 18:3–4). Ježiš sa pokoril a bol Bohom vyzdvihnutý (Filipským 2:8–9); radosť a sila prostredníctvom pokory je teda samotnou hnacou silou kresťanského života (Lukáš 14:11; 18:14; 1. Petrov 5:5).

Učenie vyzerá jednoduché a očividné. Problémom je, že porozumieť pokore vyžaduje veľkú pokoru, a ešte väčšiu pokoru vyžaduje odolávanie pýche, ktorá sa tak prirodzene objavuje dokonca aj pri preberaní tejto témy.

Sme na tenkom ľade, pretože pokoru nemožno dosiahnuť priamo. Len čo si začneme uvedomovať jed pýchy, začíname si ju všímať všade okolo nás. Počujeme ju v sarkastických, posmievavých hlasoch v novinových stĺpčekoch a na blogoch. Vidíme ju v občianskych, kultúrnych a obchodných lídroch, ktorí nikdy nepriznajú slabosť či zlyhanie. Vidíme ju v našich blížnych a niektorých priateľoch, v ich žiarlivosti, sebaľútosti a vystatovaní sa.

A tak sa pevne rozhodujeme nehovoriť ani nekonať takým spôsobom. Keď si potom všimneme „pokorný obrat mysle" v nás samých, hneď sa stávame arogantnými — ale to je pýcha uprostred našej pokory. Keď sa prichytíme, ako to robíme, zapôsobí na nás hlavne to, akými citlivými a jemnými sme sa stali. Pokora je taká hanblivá. Ak o nej začnete hovoriť, zmizne. Čo len sa opýtať: „Som pokorný?" znamená takým nebyť. Skúmanie vlastného srdca, dokonca aj ak hľadáte pýchu, často vedie k tomu, že sa stávate hrdými na svoju dôslednosť a obozretnosť.

Kresťanská pokora neznamená myslieť si o sebe menej; znamená myslieť na seba menej.

Kresťanská pokora neznamená myslieť si o sebe menej; znamená myslieť na seba menej, ako to tak nezabudnuteľne povedal C. S. Lewis. Znamená to, že si už viac bez prestania nevšímate seba samých, to ako sa vám darí a ako je s vami zaobchádzané. Je to „požehnané zabúdanie na seba".

Pokora je vedľajším produktom viery v Kristovo evanjelium. V evanjeliu máme dôveru nezaloženú na našom výkone, ale na Božej láske v Kristovi (Rímskym 3:22–24). To nás oslobodzuje od potreby neustále sa pozerať na seba samých. Náš hriech bol taký veľký, že nič iné ako Ježišova smrť nás nemohlo zachrániť. Musel za nás zomrieť. Ale Jeho láska bola taká veľká, že za nás Ježiš zomrel rád.

Milosť, nie dobrota

Sme na tenkom ľade, keď preberáme pokoru, pretože náboženstvo a mravouka pokoru blokujú. V evanjelikálnej komunite je bežné hovoriť o svojom svetonázore — súbore základných bodov viery a záväzkov, ktoré utvárajú spôsob nášho života z každého hľadiska. Iní preferujú pojem „rozprávačská identita". To je súbor odpovedí na otázky: „Kto som? O čom je celý môj život? Načo som tu? Aké sú hlavné prekážky, ktoré mi bránia v naplnení? Ako sa môžem s tými prekážkami vysporiadať?"

Toto sú dve základné rozprávačské identity, ktoré fungujú medzi vyznávajúcimi kresťanmi. Prvá je tým, čo budem nazývať identitou založenou na morálnom výkone. Sú to ľudia, ktorí v strede svojich sŕdc hovoria: „Poslúcham; som teda Bohom prijímaný." Druhá je tým, čo nazvem identitou založenou na milosti. Tento základný funkčný princíp je: „Som prijímaný Bohom prostredníctvom Krista; tak teda poslúcham."

Ľudia, ktorí žijú svoje životy na základe týchto dvoch rozdielnych princípov, môžu na povrchu vyzerať podobne. Môžu v kostolnej lavici sedieť hneď vedľa seba, obaja sa usilujú poslúchať Boží zákon, modliť sa, štedro dávať peniaze a byť dobrými členmi rodiny. Ale robia to z radikálne rozdielnych pohnútok, v radikálne rozdielnom duchu, čo sa premieta do radikálne odlišných charakterov.

Keď sú ľudia žijúci v identite morálneho výkonu kritizovaní, sú rozzúrení alebo zničení, pretože nedokážu tolerovať žiadne ohrozenie svojho vlastného obrazu „dobrého človeka".

Ale v evanjeliu nie je naša identita vybudovaná na takomto obraze. Je pre nás emocionálne ťažké, aby sme zvládali kritiku bez protiútoku. Keď ľudia žijúci v identite morálneho výkonu zakladajú svoju vlastnú hodnotu na tvrdej práci či teologickej dôkladnosti, potom sa musia vyvyšovať nad tých, na ktorých sa pozerajú ako na lenivých alebo teologicky slabých.

Ale tí, ktorí chápu evanjelium, sa nijako nemôžu nad kohokoľvek vyvyšovať, pretože boli spasení čírou milosťou, nie svojimi dokonalými dogmami alebo silným morálnym charakterom.

Smrad moralizmu

Ďalším znakom identity, založenej na morálnom výkone, je neustála potreba nachádzať chyby, vyhrávať hádky a dokazovať, že všetci ich oponenti sa nielen mýlia, ale sú nepoctivými zradcami. Keď je však evanjelium hlboko prijaté, naša potreba vyhrávať hádky je odstránená a náš jazyk sa stáva milostivým. Nepotrebujeme zosmiešňovať svojich protivníkov — namiesto toho ich môžeme brať s rešpektom.

Ľudia, ktorí žijú v identite založenej na morálnom výkone, používajú sarkastický, samospravodlivý, zhadzujúci humor alebo nemajú vôbec žiaden zmysel pre humor. Lewis hovorí o „vážnom sústredení sa na seba samého, ktoré je známkou pekla". Evanjelium však vytvára citlivý zmysel pre iróniu. Nachádzame toho veľa, na čom sa môžeme smiať, počnúc našimi vlastnými slabosťami. Už nás viac neohrozujú, pretože naša konečná hodnota nie je založená na našich záznamoch či výkone.

Martin Luther mal základný pohľad, že moralizmus je základným módom fungovania ľudského srdca. Dokonca aj kresťania, ktorí evanjeliu milosti na jednej úrovni veria, môžu pokračovať takým fungovaním, akoby boli spasení svojimi skutkami. V kapitole „Veľký hriech" v knihe K jádru křesťanství (Mere Christianity) Lewis píše: „Kedykoľvek zistíme, že náš náboženský život nám prináša pocit, že sme dobrí — a nadovšetko, že sme lepší ako niekto iný — myslím, že môžeme byť istí, že je na nás niečo vykonávané, nie Bohom, ale diablom."

Milostivá, na seba samého zabúdajúca pokora by mala byť jednou z primárnych vecí, ktoré odlišujú kresťanských veriacich od mnohých iných typov morálnych, slušných ľudí vo svete.

Milostivá, na seba samého zabúdajúca pokora by mala byť jednou z primárnych vecí, ktoré odlišujú kresťanských veriacich od mnohých iných typov morálnych, slušných ľudí vo svete. Ale myslím, že je spravodlivé povedať, že pokora, ktorá je kľúčovým rozlišujúcim znakom kresťana, v cirkvi do veľkej miery chýba. Neveriaci vnímajúci zápach svätuškárstva sa odvracajú preč.

Niektorí povedia: „Farizejstvo a moralizmus nie sú práve teraz najväčšími problémami našej kultúry. Našimi problémami sú neviazanosť a spoliehanie sa na milosť bez zákona. Neexistuje potreba celý čas hovoriť postmoderným ľuďom o milosti." Ale postmoderní ľudia po celé roky odmietali kresťanstvo mysliac si, že je nerozlíšiteľné od moralizmu. Iba ak im ukážete, že je v tom rozdiel — že to, čo odmietli, nebolo skutočné kresťanstvo — iba vtedy vôbec začnú znova počúvať.

Získajte si čerstvú pokoru

Toto je miesto, kde by autor mal prísť s praktickými riešeniami. Žiadne nemám. Tu je dôvod, prečo.

Po prvé, problém je príliš veľký pre praktické riešenia. Krídlo evanjelikálnej cirkvi, ktoré sa najviac trápi stratou pravdy a kompromisom, je v našej kultúre neslávne známe pre svoju samospravodlivosť a pýchu. V našich kruhoch sú však mnohí, ktorí v reakcii na to, čo vnímajú ako aroganciu, odstupujú od mnohých klasických protestantských doktrín (ako súdne ospravedlnenie a zástupná zmierna obeta), ktoré sú rozhodujúce a nezameniteľné — ako aj od najlepších možných zdrojov pokory.

Po druhé, priame rozprávanie o praktických spôsoboch, ako sa stať pokorným, či už ako jednotlivci alebo ako spoločenstvá, vždy zlyhá. Povedal som, že hlavné krídla evanjelikálnej cirkvi sa mýlia. Takže kto zostáva? Ja? Začínam si myslieť, že iba „my niekoľkí, my šťastliví niekoľkí" sme dosiahli rovnováhu, ktorú cirkev tak potrebuje? Myslím, že počujem, ako mi palina šepká do ucha: „Áno, iba ty dokážeš skutočne vidieť veci jasne."

Verím, že to vyjasním, inak by som na túto tému vôbec nebol písal. Ale nie je žiadny spôsob, ako začať hovoriť ľuďom, ako sa stať pokornými, bez toho, aby sme zničili akékoľvek úlomky pokory, ktoré už majú.

Po tretie, pokora je dosahovaná iba ako vedľajší produkt pochopenia, viery a udivovaním sa nad evanjeliom milosti. Ale evanjelium nás nemení mechanickým spôsobom. Nedávno som počul jedného sociológa povedať, že významové štruktúry, ktorými riadime svoj život, sú v nás tak hlboko zapísané, že fungujú „predpremýšľavo". Neexistujú iba ako zoznam návrhov, ale tiež ako námety, motívy a prístupy. Keď počúvame kázanie evanjelia alebo o ňom premýšľame v Písme, vovádzame ho tak hlboko do našich sŕdc, predstáv a myslenia, že začíname inštinktívne navonok žiť evanjelium.

Tak kážme milosť, kým v nás pokora jednoducho začne rásť.

Copyright © 2010 Timothy Keller

Pôvodný článok nájdete na redeemercitytocity.com

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.