Revolučné kresťanské srdce

V januári a vo februári sme v kázňach v Redeemerovi prechádzali prvými dvoma kapitolami Mareka s cieľom lepšieho porozumenia tomu, kto je Ježiš a čo robí. Jedna z tých prekvapivejších vecí na evanjeliu podľa Marka (aj na ostatných evanjeliách) je, ako veľa pozornosti kladie Ježiš na ľudské srdce. Jadrom príbehu o Ježišovom vyliečení ochrnutého je to, ako „zbadal v duchu… [že] tak zmýšľate v srdciach“ (Marek 2:8).

Nielenže spoznal myšlienky sŕdc a motívy svojich kritikov, ale tiež tie ochrnutého človeka, na ktorého nevyslovenú túžbu po odpustení Ježiš reagoval. V Marekovi 3:5 je Ježiš hlboko skľúčený zo „zatvrdilosti ich sŕdc“ a v Marekovi 7:6 karhá ľudí, ktorí vzdávajú Bohu chvály a aj napriek tomu „jeho srdce je ďaleko odo mňa“. V skutku, Ježiš udivuje svojich poslucháčov, keď hovorí, že to, čo nás poškvrňuje, je to, čo „vychádza z nášho srdca“ (Marek 7:19, 21). Súlad s právom a náboženské rituály neznamenajú nič, ak motív a úmysly srdca nie sú nasmerované na Boha, ale skôr na ľudskú priazeň alebo samochválu. Boha môžeme chváliť a byť slobodní jedine vtedy, ak je objektom najväčšej lásky nášho srdca (Marek 12:30, 33).

Gréci a Rimania za najväčší boj človeka považovali zápas medzi mysľou (o ktorej verili, že sídli v duši) a vášňami (o ktorých verili, že sídlia v tele). Ak si chcel dosiahnuť silu, odvahu, sebakontrolu a múdrosť, učil si sa emócie podriadiť diktátu rozumu.

Veľký boj moderných ľudí je zas takmer opakom tohto. Veríme, že naše najhlbšie pocity sú „tým, čím skutočne sme“ a nesmieme ich potláčať ani popierať. Veľký ľudský boj je medzi emóciami a represívnou spoločnosťou, ktorá často stojí v ceste sebavyjadreniu a sebarealizácii.

Biblia neučí ani jedno z vyššie spomenutého. Hovorí, že ľudský boj prebieha v jedinom celku — v ľudskom srdci. Hlavný ľudský boj nie je medzi srdcom a niečím ďalším, ale medzi silami, ktoré ľudské srdce trhajú rôznymi smermi. Veľký boj rozhoduje o tom, kam bude nasmerovaná najväčšia láska, nádej a viera tvojho srdca.

Anglicky hovoriaci človek chápe srdce ako emócie. Ale Biblia hovorí, že aj naše myslenie pochádza zo srdca (1. Mojžišova 6:5, Príslovia 23:7, Daniel 2:30), podobne ako naše ciele, naše plány a naše rozhodnutia (Príslovia 16:1, 9; Matúš 12:33–34). Toto v nás vyvolá zmätok, kým si neuvedomíme, že pohľad Biblie na ľudskú prirodzenosť je revolučný a odlišuje sa od toho, čo nachádzame v iných ľudských systémoch myslenia.

Srdce sa používa ako metafora pre sídlo nášho najzákladnejšieho nastavenia, toho, čomu sme najhlbšie oddaní a čomu najviac veríme (Príslovia 3:5; 23:26). Je to to, čo najviac milujeme a v čo dúfame, čo si najviac ceníme, to, čo zajíma našu predstavivosť (Matúš 6:21). Každé srdce má nejaký sklon (1. Mojžišova 6:5), niečo, k čomu je nasmerované. Nasmerovanie srdca potom kontroluje všetko — naše myslenie, cítenie, naše rozhodnutia a činy. To, čo najviac milujeme, považujeme za rozumné, žiaduce a uskutočniteľné. Čokoľvek si v našom srdci ceníme najviac, to ovláda celú osobu. Žiaden div, že Ježiša tak trápia naše srdcia. Žiaden div, že Boh ignoruje vonkajšie záležitosti a hľadí nadovšetko na srdce (1. Samuelova 16:7, 1. Korintským 4:5, Jeremiáš 17:10). Žiaden div, že proroci hovorili, že cieľom spasenia nie je obyčajný súlad so zákonom, ale mať zákon „vpísaný do srdca“ cez duchovné znovuzrodenie (Jeremiáš 31:33). Na konci aj tak robíme to, čo naše srdce najviac chce.

Biblické chápanie srdca je kultúrne revolučné. Keď svätý Augustín napísal svoje Vyznania, staroveký svet nikdy predtým nevidel nič podobné.

Skúmal svoju minulosť, svoju históriu a vnútornú motiváciu, ktorá ho viedla. Dôvod, prečo klasická doba nikdy nevyprodukovala také dielo je, že podľa jej názoru boli vnútorné motívy a pocity bez akéhokoľvek významu. Len veci, ktoré treba prekonať. Na druhej strane, naša súčasná kultúra nemá žiaden spôsob — ako mal Augustín — precediť emócie a odhaliť, ktoré z nich sú oslobodzujúce, pretože nás vedú preč od mizérie zahľadenosti do seba, a ktoré sú zotročujúce.

Nemôžeš sa zmeniť len tým, že zmeníš svoje myšlienky, ani veľkými skutkami vôle, ale skôr zmenou toho, čo najviac miluješ. Zmena nenastáva len tým, že do svojej mysle prijmeš nové pravdy — hoci to je v nej zahrnuté — ale tiež tým, že nakŕmiš svoju obrazotvornosť novou krásou tak, aby si miloval Ježiša najviac zo všetkého. Meníme sa vtedy, keď zmeníme to, čo najviac uctievame. Ako to dokázať? Tým, že vidíme Ježišove vlastné srdce zničené a zlomené, keď na kríži zomrel za nás (Žalm 22:14). Naše srdcia sú transformované tým, že uctievame ukrižovaného Spasiteľa.