Spokojnosť

https://www.pexels.com/photo/woman-in-brown-long-sleeve-shirt-carrying-baby-in-yellow-shirt-60252/

Je zaujímavé čítať, ako Dávid, bojujúci kráľ Izraela, píše tieto slová, ktoré nájdeme v Žalme 131.

Hospodine, moje srdce nie je pyšné a moje oči nie sú hrdé; nejdem za veľkými cieľmi, ktoré sú pre mňa predivné. Veru, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako nasýtené dieťa je pri svojej matke, ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša.

„Nasýtené dieťa“ je tu metaforou duchovnej zrelosti. Na jednej strane sme dieťaťom pri matkinom prsníku, čo je obraz úplnej bezmocnosti. Sme úplne závislí od Boha. Bez Neho nemôžeme nič urobiť. Na druhej strane sme nasýteným dieťaťom, čo je obraz spokojnosti. Nenasýtené deti plačú v matkinom náručí, až kým od matky niečo nedostanú — jej mlieko. Až potom sa utíšia. Ale nasýtené dieťa je spokojné už tým, že má matku samotnú, že vníma jej samotnú prítomnosť.

Na tomto mieste máme živo a výstižne vykreslené to, čo sa Jób naučil vďaka všetkým svojim skúškam. Musíme Boha milovať pre to, kým On sám je, nielen preto, čo nám dáva. Toto je podstata, ktorou sa podľa Jonathana Edwardsa „opravdivá milosť“ odlišuje od „skúseností démonov“, ktorí zastávajú názory zdravého učenia a trasú sa pred Bohom (Jk 2:19). Skutočná milosť v srdci nás vedie k tomu, aby sme videli „krásu a príťažlivosť Božích vecí v nich samých“ (z rovnomennej kázne 25. zväzku Edwardsovho diela podľa edície Yale). Uspokojili sme sa s Bohom samotným. Dokonca aj Jeho nadprirodzená svätosť sa s radosťou vníma ako nádherná a veľkolepá, ktorá plní srdce rozjímaním, hoci z nej určite nič nezískame!        

Ak sme naozaj dovolili, aby milosť zmenila naše srdce, potom je nám v konečnom dôsledku jedno, či sa život odvíja podľa našich predstáv, záleží len na tom, či máme Jeho. Radosť z uznania, bohatstva a moci sa nedá porovnať s uznaním, bohatstvom a mocou, ktoré súvisia s večnosťou a ktoré máme v Ňom. „Nasýtené dieťa“ nie je niekto, kto to pozná len vo všeobecnosti, ale niekto, u koho sa pravdy evanjelia usadili v duši ako duchovne chápané skutočnosti. Tým sa duša vnútorne utíši a začne prežívať hlbokú spokojnosť a vyrovnanosť. Navonok sa to prejaví pokorou, ochotnou vôľou učiť sa od druhých a tiež ochotou veriť Bohu. Veriaci človek si uvedomuje, že Božie konanie je často nevyspytateľné nie preto, že my sme múdri a On pochabý, ale preto, že je Boh pre nás príliš „veľký“ a „predivný“.

Kresťan by nikdy nemal mať voči Bohu takýto postoj: „Čo si pre mňa v poslednom čase urobil?“ O Žalme 131 sa Spurgeon vyjadril, že je „jedným z najkratších žalmov, ktoré prečítal, ale aj jedným z tých, ktoré sa učil najdlhšie“.  

COPYRIGHT © 2010 BY TIMOTHY KELLER, REDEEMER PRESBYTERIAN CHURCH.

PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA timothykeller.com

5/5 (3 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.