Uviaznutí v utrpení

https://www.pexels.com/photo/man-person-ocean-beach-487825/

Počas minulých dvoch rokov pri písaní knihy na túto tému som strávil veľa času tým, že som spomínal a čerpal z lekcií, ktoré som sa naučil ako pastor a kresťan o tom, ako čeliť utrpeniu.

Poznáme mnoho princípov na zvládnutie utrpenia: mali by sme si pred Bohom úprimne vyliať srdce (pozri najmä Žalmy), dôverovať Mu a držať sa Ho, pretože On má zámer so všetkým (pozri príbeh Jozefa v 1. knihe Mojžišovej 37:50).

Ježiš je, samozrejme, základným príkladom pre oba princípy, pretože sa pýtal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ ale zároveň dokázal povedať: „Buď vôľa tvoja.“ Biblia nám dáva veľa ďalších dobre známych rád. Máme sa modliť v Božej prítomnosti, aj keď ju necítime (tak ako Jób) a ostať verní, aby sme pamätali na našu nádej (ako Pavol v Liste Rímskym 8:18). 

Počas môjho bádania som natrafil na múdru esej (Božia láska a utrpenie), ktorá upozornila na konkrétne pasce, do ktorých môžu trpiaci ľudia spadnúť a uviaznuť v nich. Jej autorkou je Simone Weilová a zaoberá sa tým, aké ťažké môže byť chodenie s Bohom „v peci súženia“ a  ako sa z nej dostať.

Najprv spomína problém odlúčenia. Utrpenie v tebe hneď vyvolá pocit, že si  odrezaný od skutočného sveta, odlúčený od priateľov, ktorí ti už podľa teba nerozumejú. No je pravda, že sa mnoho priateľov môže trpiacej osobe vyhýbať, pretože ich v podstave vyzýva k tomu, aby prijali niečo, čo by sme my všetci najradšej popreli, a to, že utrpenie môže postihnúť kohokoľvek.

Druhým problémom je ponorenie sa do seba. Utrpenie nám, pochopiteľne, veľmi sťažuje snahu myslieť na iných. Nemáš čas, energiu alebo ani len pomyslenia na niečo iné ako na vlastné problémy a potreby. Po čase však môžu viesť tvoje trápenia do istého druhu pýchy. Môžu v tebe vyvolať pocit vznešenosti a nadradenosti nad tými, ktorí si nemuseli prejsť tým, čím si si musel prejsť ty.

Pocit hanby a odsúdenia je tretím problémom. Weilová zdôrazňuje, že mnohí z nás sa necítia previnilo kvôli nejakým veciam, hoci by mali. No keď príde veľké trápenie, je ťažké sa vyhnúť myšlienke, že sme takto trestaní. Možno existujú veci, ktoré nemajú priamy súvis s našimi ťažkosťami, ale práve teraz sa kvôli nim cítime previnilo. Možno vnímame nejasný, no pretrvávajúci pocit, že sme boli odsúdení. 

Štvrtou pascou utrpenia je hnev. Toto vo veľkej miere záleží od príčiny a súvislostí tvojho problému, ale hnev na Boha, na iných ľudí alebo dokonca na seba môže vzbĺknuť a zúriť tak, že ho už nebudeš môcť kontrolovať. Existuje však ešte čiastočný hnev, ktorý nazývame „cynizmus“. Veľmi jednoducho sa môžeš v hĺbke duše stať sarkastickým a trpkým voči neprávosti a prázdnote života.

Nakoniec sa, možno ako výsledok všetkých týchto faktorov, môže stať trpiaci človek, podľa Weilovej slov, „spoluvinným“ na utrpení. Píše, že utrpenie dokáže „krok za krokom meniť dušu na svojho spolupáchateľa tým, že do nej vstrekuje jed nečinnosti.“ Dokonca sa môžeme začať cítiť v našich nepríjemnostiach spokojne. Aj pomyslenie na to, že sa vrátime späť k zodpovednostiam života, sa nám môže zdať znepokojujúce. Sebaľútosť vie byť sladká a návyková. Utrpenie sa môže stať aj výhovorkou na správanie, ktoré by si inak nemohol neospravedlniť. Taktiež môžeš mať pocit, že musíš zaplatiť za svoje hriechy a utrpenie je spôsob, ako to spraviť. Takže sa sám rozhodneš ostať nešťastný.

Čo teda musíš spraviť? Ak trpíš, tak ty, alebo tvoji priatelia a opatrovatelia, si musia byť dobre vedomí týchto možností, aby si sa mohol cez ne dostať. Samozrejme, každá osoba, ktorá trpí, potrebuje čas osamote, ale nesmie sa úplne odlúčiť. Utrpenie môže spôsobiť, že budeš osamelý, no môže ťa viesť aj do spoločenstva. Nech je to radšej tá druhá možnosť. A zatiaľ čo trpiace osoby potrebujú stráviť veľa času skúmaním seba samých a uzdravovaním sa, v určitom bode sa musia začať pozerať na svet, myslieť na ostatných, milovať svojich susedov a prestať myslieť výhradne na seba.

Aj pre kresťanov, ktorí rozumejú evanjeliu, môže byť pocit odsúdenia veľkou výzvou, no nakoniec vítanou. Môžeme si myslieť, že veríme, že sme zachránení milosťou, no v čase problémov máme šancu prijať toto učenie aj srdcom, vediac, že Boží hnev a odplata za naše hriechy padli na Pána Ježiša, a tak, keďže v Neho veríme „nieto teda teraz už odsúdenia tých, čo sú v Kristovi Ježišovi“ (List Rímskym 8:1).

Náš hnev môže byť najväčšou výzvou zo všetkých. Takže ešte raz — odpoveď znie: Nemáš iba veriť učeniu evanjelia, ale žiť ho. Zomrel za teba Ježiš? Tak si teda môžeš odpustiť. Zomrel za teba Ježiš? Tak by si mal odpustiť iným. Zomrel za teba Ježiš? Tak si teda, napriek všetkým nezodpovedaným otázkam, môžeš byť istý, že ťa miluje, rozumie ti a je s tebou, aj keď Ho necítiš. 

COPYRIGHT © 2012 BY TIMOTHY KELLER
PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  TIMOTHYKELLER.COM

4,7/5 (9 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.