Vedieť, o čom mlčať

https://www.pexels.com/photo/blur-business-close-up-conversation-597327/

  • 5 minút
  • 556
  • 18

Kresťania by mali byť najopatrnejšími rečníkmi na svete. Ak ide o slová, mali by sme byť charakterizovaní dvoma druhmi chvenia: mali by sme sa chvieť pred Božími slovami a pred vlastnými.

Vieme, že by sme sa mali chvieť pred Božím slovom, keďže nám vraví:

„Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom.“ (Iz 66:2)

Prečo by sme sa však mali chvieť pred vlastnými slovami? Pretože Ježiš povedal:

„Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ (Mt 12:36–37)

„Z každého prázdneho slova.“ To by nás malo zastaviť. Mali by sme sa zachvieť a pouvažovať nad tým, koľko slov vyslovíme. A myslím tým každé slovo, ktoré vyslovíme, napíšeme perom alebo na klávesnici. Každý deň vyslovíme tisíce slov, niekedy desaťtisíce.

Ak zažijeme tieto dva druhy chvenia, bude to z dvoch dôvodov: milujeme Boha, bojíme sa Ho a nechceme sa rúhať Jeho svätosti našimi nesvätými slovami. Takéto chvenie spôsobuje, že chceme hovoriť opatrne a niekedy vôbec. Pretože veríme, že „všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu:… čas mlčať i čas hovoriť“ (Kaz 3:1, 7).

Čas mlčať

Naozaj je čas, kedy treba mlčať. Je to častejšie, než si mnohí z nás myslia.

Žijeme v dobe neustálych rozhovorov. Ešte nikdy v histórii nebol hluk ľudskej komunikácie tak konštantný. Aj keď sme ticho, nemlčíme, pretože prijímame a začíname rozhovory cez digitálne média. Naša kultúra neverí, že „blázon má mnoho rečí“ (Kaz 10:14).

Verí, že mnoho rečí prináša mnoho poznania a mnoho poznania prináša mnoho múdrosti. Zároveň sa nebojí Boha a v skutočnosti sa nestará o to, koľko rečí koluje. Takže nás neúnavne zaplavuje informáciami, analýzami, komentármi, kritikami, radami a výsmechom v každom komunikačnom toku. Nedokážeme sa vyhnúť tomu, aby nás neovplyvňovalo toto prostredie.

Nástupom sociálnych médií má dnes skoro každý platformu, ktorou môže verejne šíriť akýkoľvek sociálny, kultúrny, politický, ekonomický alebo teologický problém, akúkoľvek polemiku, akýkoľvek škandál, akékoľvek hocičo v akomkoľvek čase bez ohľadu na to, čo vie. Demokratizácia verejnej komunikácie je síce pozoruhodným historickým fenoménom a určite má skvelé výhody, no je nebezpečná v duchovnom zmysle. Je nesmiernym, kakofonickým fórom mnohých hlúpych a neopatrných slov, za ktoré sa každý účastník bude zodpovedať Bohu, či už to vie, alebo nie.

Počiatok múdrosti

Kresťania vedia, že „bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania“ a „počiatok múdrosti“ (Pr 1:7, Ž 111:10). Prejavom takejto bázne je chvenie pred Božím svätým slovom a pred naším vlastným.

Biblia nás učí, že je nesmierne múdre, aby sme si vytvorili disciplínu a boli pomalí, keď treba hovoriť (Jk 1:19). Pomalí hovoriť naznačuje, že je tu čas na ticho. Niekedy to znamená byť ticho nejaký vhodný kratší alebo dlhší čas a byť zároveň rýchli, keď treba počúvať (počúvať poriadne). Takto získame vhodné porozumenie problému predtým, než opatrne prehovoríme. Niekedy to znamená, že nemáme hovoriť vôbec. To prvé je pre nás stále nevyhnutnosťou, to druhé je nevyhnutnosťou často.

Boh nás vyzýva, aby sme nežili v súlade s kultúrou, ktorá nevie držať jazyk za zubami. Vo svete, v ktorom rýchle informácie, rýchle komentáre, rýchle protikomentáre nepretržite zapaľujú veľkú horu (Jk 3:5), sú Boží synovia a dcéry povolaní, aby vytvárali pokoj (Mt 5:9). Jedným z málo využívaných spôsobov ako vytvárať pokoj, je rozpoznať čas, kedy treba mlčať. Menej slov môže byť menším palivom pre oheň.

Čas hovoriť

Kresťania však nemusia byť stále ticho. Je čas, kedy máme hovoriť a sú veci, ktoré musíme povedať. Náš Boh je hovoriacim Bohom a vieme, že On istotne chce, aby sme hovorili aj my (Mt 24:14; 28:19–20).

Keď však hovorí Boh, hovorí so zámerom a berie do úvahy svoju vševedúcnosť. Hovorí s obrovskou umiernenosťou. To je spôsob, ako máme hovoriť aj my, Jeho nevševedúce deti a poslovia (2. Kor 5:20): zámerne a s umiernenosťou. Chce od nás, aby sme sa učili hovoriť ako Ježiš.

My, tak ako aj Jób, zvykneme hovoriť nerozvážne a sebavedomo o veciach, ktorým v skutočnosti nerozumieme (Job 42:3). Ježiš však často hovoril menej než vedel, pretože pri modlitbách načúval Otcovi a povedal len to, čo rozpoznal, že má povedať (Jn 8:26). To, že mal ústa a verejný priestor, ešte neznamenalo, že ich má stále používať. Namiesto toho povedal: „… nič nečiním sám od seba, ale hovorím, ako ma Otec naučil.“ (Jn 8:28) On dokonale prežil a znázornil, ako žiť tento verš:

„Ó Hospodine, postav mi hliadku k ústam a dvere mojich pier chráň.“ (Ž 141:3)

Boh strategicky nasadzuje svoje deti do každej sféry. Každému z nás dáva pár úloh a pár vecí, ktoré máme povedať, aby sme priniesli evanjelium, ktoré bude konať v našich obmedzených sférach. Každý z nás musí na modlitbách rozpoznať naše sféry a obmedzenia. Nikto z nás, či už z jednotlivcov, cirkví, alebo organizácií, nie je povolaný, aby riešil každý súčasný problém. Ak to platí o problémoch, ktoré poznáme, tak to obzvlášť platí o problémoch, s ktorými osobné skúsenosti nemáme, alebo ich máme len málo.

Ak máme nejaké vedúce postavenie, v ktorom sme povolaní, aby sme riešili problémy, mali by sme sa najprv modliť za múdrosť, potom byť verejne úprimný o našich poznatkoch. Mali by sme sa modliť za to, aby sme nepodľahli tlaku hovoriť viac, než vieme. Až potom, keď nás bude viesť Pán, máme hľadať porozumenie, ktoré je potrebné, aby sme hovorili užitočnejšie.

Ak rozpoznáme Božie usmernenia pre našu reč, majme na pamäti tak ako Ježiš, že naše ústa, prsty a platformy budú stále patriť Bohu. Nemôžeme si len tak povedať hocičo o tom, čo vieme. My nerobíme nič z našej vlastnej autority, ale musíme hovoriť len to, čo vidíme, že chce Boh, aby sme povedali.

Tvrdo, láskavo či vôbec?

Hovoríme pravdu v láske (Ef 4:15), no nevravíme ju pre ľudské „lajky“, hovoríme ju pre Boží súhlas. To znamená, že niekedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je láskavá a sladká (Pr 16:24), a inokedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je úderom (Pr 27:6). Ježiš raz povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11:28) a inokedy: „Ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.“ (Lk 13:5)

Keď rozlišujeme, kedy povedať milujúcu láskavú pravdu, kedy povedať milujúcu tvrdú pravdu a kedy nepovedať nič, je to napätie, ktoré Boh vytvoril zámerne, aby nás udržal na modlitbách a závislých na Ňom. Často to nie je očividne zrejmé. Niekedy naozaj chceme hovoriť a nemali by sme. Niekedy zas naozaj nechceme hovoriť a mali by sme.

Kedy je čas mlčať a čas hovoriť, nám pomôže svätá bázeň pred Božím slovom a našimi slovami. Správny druh strachu pred Pánom je najlepším strážcom našich úst.

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,7/5 (13 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.