Viera sa pridŕža toho, čo nevidí, necíti, ani neprežíva

Ďalším aspektom viery je, že si dopredu nie je istá, či je hodná milosti a či bude vypočutá, podobne ako pochybovači, ktorí chcú uchopiť Boha a skúšajú Ho. Tak ako slepec šmátra po stene, tak oni šmátrajú po Bohu a chceli by Ho najprv cítiť a byť si Ním istí, aby im neunikol.

List Židom 11:1 hovorí, že viera je pevné presvedčenie o veciach, v ktoré dúfa, a pripomínanie toho, čo nevidí. To znamená, že viera sa pridŕža toho, čo jej telo a duša nevidia, necítia, ani neprežívajú. Ale, keďže očakáva od Boha dobré, podriaďuje sa tomu a zakladá na tom všetko svoje úsilie. Nepochybuje, že to bude presne tak, ako predpokladá — a naozaj to tak bude, pocity a prežívanie prídu nebadane presne cez takýto predpoklad alebo vieru. Povedzte mi, kto dal tým malomocným záruku, že ich Kristus vypočuje? Kedy cítili alebo zažili Jeho milosť? Kedy vnímali a poznali Jeho dobrotu? Mali nejakú záruku? Žiadna nebola. Čo bolo? Dobrovoľná podriadenosť a radostné riskovanie založené na Jeho nehmatateľnej, nevyskúšanej a nepoznanej dobrote. Nič im neumožňovalo presvedčiť sa, čo urobí. Naopak, spoliehali sa len na Jeho dobrotivosť, tá tvorila ich očakávanie a umožnila im risknúť to, že ich neobíde. Ale ako prišli k presvedčeniu, že je dobrotivý? Lebo to museli najprv vedieť, akokoľvek nenápadné to bolo. Bez pochyby o tom vedeli z rozprávania. Určite počuli o Ježišovi veľa dobrého, aj keď sami na sebe to nezažili.

Božia dobrotivosť sa preto musí rozhlasovať cez Slovo. Musíme takto na nej stavať bez toho, aby sme ju najprv vyskúšali, alebo prežili.