Vysoká škola tvoje srdce nezmení. Odhalí ho.

Všetci túžia po tej istej veci. Uistiť sa, že ich milovaný čerstvo dospelý blízky sa zapojí do duchovnej služby na našom internáte a bude rásť vo viere. Problémom je, že často to nie je to, čo si ich milovaný čerstvo dospelý blízky aj sám žiada.

Čo teda naozaj chce? To je otázka, ktorú si kladiem ostatných osem rokov čo pôsobím v internátnej duchovnej službe. Samotná otázka v sebe zahŕňa vlastne všetko, čo na tejto službe milujem a neznášam. Vysokoškolskí študenti, typicky 18 až 22 roční, zisťujú sami za seba, čo pre nich chcú nie ich rodičia, ale čo chcú oni sami. Je to napínavé. Je to na zbláznenie. Je to zastrašujúce. Je to vyčerpávajúce.

Niektorí to riešia viac než ostatní. Niektorí s predstavou, že to vyriešili, už prišli. Zaberie to čas. Iba málo z nich si uvedomuje, aký vzácny je v skutočnosti čas. Nedá sa vyhnúť omylom. A veľmi často je to množstvo omylov.

Dráma dospievania

Málo ľudí popísalo pocit študenta lepšie než Christian Smith, profesor sociológie na univerzite v Notre Dame. Píše:

V rozsahu neporovnateľnom so žiadnym iným obdobím života, dospievajúci zažívajú a pretrpievajú mnohoraké, mnohovrstvové, veľké a často neočakávané životné prechody. Sťahujú sa preč, sťahujú sa späť, plánujú, že sa opäť odsťahujú. Nastúpia na výšku, odídu z výšky, zmenia výšku, dajú si na semester odklad štúdia, aby ušetrili peniaze, niektorí spromujú, niektorí nie. Chcú študovať architektúru, nenávidia architektúru, prejdú na trestné právo, procesné alebo inú kariérnu cestu. Ich rodičia sa rozchádzajú, schádzajú, rozvádzajú, znova berú. Nastúpia do práce, skončia v nej, nájdu si inú, povýšia ich, presťahujú sa. Zoznámia sa s novými priateľmi, ich starí priatelia sa zmenia, ich priatelia spolu nevychádzajú, zoznámia sa s ďalšími novými ľuďmi. Dostanú nových spolubývajúcich, ich spolubývajúci im nevyhovujú, nájdu si nový byt. Nechajú sa poistiť, nabúrajú, zrušia poistku, auto si požičajú. Nájdu si životného partnera, začnú spolu chodiť, ich životný partner ich odkopne, sú zničení. Vyznávajú odkladanie sexu na zmysluplné vzťahy, vyspia sa s niekým, nahnevajú sa na seba, hľadajú zmysluplný vzťah. Fajčia, chcú prestať fajčiť, na niekoľko dní prestanú a potom začnú opäť. Vzhľadom na toto a ďalšie nie je v živote dospievajúcich veľa stability. (Souls in Transition, s. 34).

Pokiaľ ste tie riadky prečítali, viete, že študenti sa snažia odpovedať na dve otázky: „Som milovaný?“ a „Môžem to urobiť po svojom?“ (Podľa Dana Allendera, toto sú dve otázky, ktoré sa od narodenia pýta každé dieťa.) Ich rodičia sa už pokúsili zodpovedať tieto otázky namiesto nich (niektorí lepšie, iní horšie), ale teraz prišiel čas, aby prišli na odpoveď na tieto otázky sami. Inými slovami, každý vysokoškolský študent žije príbeh a ten príbeh je drámou s dvojakou centrálnou dejovou líniou: Kde nájdu lásku a ako sa naučia žiť pre niečo väčšie, než sú oni sami?

Žiadny študent nie je v bezpečí

Známy je výrok Woodyho Allena, ktorý povedal, že „srdce chce to, čo chce“. Thomas Chalmers by súhlasil. Problémom nie je, že po niečom túžime, problémom je to, po čom túžime a prečo. Naše srdcia sú vrtkavé, a toto je niečo, čo štúdium na výške odhalí väčšmi než čokoľvek iné. Ako by to mohol naformulovať Paul Tripp, nie je to ani tak o tom, že by výška menila tvoje srdce, ako skôr o tom, že ho odhalí. Nie je to sekularita ani amorálnosť, čoho sa treba báť. Podľa Ježiša je vlastnosťou našich sŕdc, že chceme nesprávne veci alebo chceme zostať na nesprávnych miestach. A zatiaľ je Ježiš práve tým, od ktorého utekáme a zároveň presne tým, koho hľadáme.

C.S. Lewis napísal o svojom vlastnom srdci: „Po prvýkrát som skúmal samého seba s vážnym praktickým cieľom. A našiel som tam niečo, z čoho som bol zhnusený: zoo žiadostivosti, blázinec ambícií, škôlku strachov, hárem rozmaznaných nenávistí. Moje meno bola Légia.“ Zďaleka to nebola zlá, morbídna, prehnane introspektívna záležitosť, toto bol dôvod, prečo sa stal kresťanom, to, ako prišiel na svoju potrebu Spasiteľa, ktorý nesľúbil, že prišiel k zdravým, ale k chorým. Ľudia s chorým srdcom sú cieľom Ježišovho príchodu.

Znamená to, že jediní prváci, ktorí budú na výške v úplnom bezpečí sú tí, ktorí majú úplne čisté srdcia. A naposledy, ako som pozeral v Biblii, nie je taký nikto z nás. Dokonca aj študentka z posledného ročníka na strednej, ktorá bola na mládeži hrdinkou a bola „strašne vyspelá na svoj vek“, nie je v bezpečí. Som si istý, že je skvelá — teda vlastne vzhľadom na Ježiša si istý nie som. A to z dôvodu, že tá maturantka na strednej často zbožňuje pochvalu a uznanie, ktoré dostane od vedúceho mládeže, učiteľov, rodičov a v skutku od hocijakého dospelého. Viac než Ježiša miluje náboženské poklepanie po pleci, vďaka ktorému máš pocit, že si zároveň zbožný a lepší než všetci tvoji vrstovníci.

Čo potrebujú naši študenti je jedna vec, o ktorej povedal Ježiš Márii, že je nevyhnutná — srdce, ktoré v ňom našlo odpočinutie.

Čo robiť so zlomeným srdcom

Dobre to poznám, keďže som to zažil. Hrdinský (aspoň vo svojej vlastnej mysli) študent posledného ročníka na strednej, ktorý miloval uznanie, sa odrazu na výške zmenil na osamelého prváka, ktorý si myslel, že je lepší než všetci, no zároveň sa napriek tomu bál byť komukoľvek známy. Nesociálny motýľ, ktorý miloval trepot jeho samo-spravodlivých krídel, mylne považoval lietanie za svoj vlastný vynález, a nie za číry Boží dar.

Čo robiť so zlomeným srdcom? Nie s romanticky zlomeným, ale s takým, ktoré si so sebou nesieme všetci, s takým, ktoré je zlomené naším pádom. S takým, čo spôsobilo, že Dávid zviedol najsexy dievča na intráku. S takým, čo zapríčinilo, že Peter odmietol večerať s „lúzrami“ (Galatským 2:11–12). S takým, kvôli ktorému si vyberáme takmer čokoľvek okrem Ježiša.

Prinesieš ho k Ježišovi. On je jediný, ktorý dokáže vyliečiť zlomené srdce. Jediný, ktorý ho dokáže naplniť. Jediný, ktorý ho dokáže obnoviť. Jediný, ktorý dokáže poskytnúť uspokojivú odpoveď na tie dve bolestivo nezodpovedané otázky. Áno, si milovaný — taký milovaný, že hoci pozná každé pomýlené temné miesto v tvojom srdci, aj tak ťa nenechá ísť.

A nie, nemôžeš to urobiť po svojom. Naše srdcia sú rýchle túžiť po nesprávnych veciach alebo sa oddávať dobrým túžbam nesprávnym spôsobom, v nesprávny čas. Miluje nás dosť nato, aby nás sklamal, aby nás vychovával disciplíne, aby nás učil, aby nás zmenil.

Čo potrebujú naši študenti je jedna vec, o ktorej povedal Ježiš Márii, že je nevyhnutná — srdce, ktoré v ňom našlo odpočinutie. Srdcia bez odpočinutia za sebou nechávajú ako dôsledok trosku oddávajúcu sa samému sebe alebo vymýšľajúcu ospravedlnenia. Iba srdcia nachádzajúce odpočinutie v Ježišovi sú schopné vychutnávať celý život s jeho vzrušeniami aj zlomenými srdcami, kladmi aj zápormi, s pokojom a odvahou niekoho, koho život je v bezpečí, pretože ho chráni Ježiš.

Srdce nechce to, čo chce. Či už o tom vie alebo ešte stále zápasí s tým, aby tomu uverilo, túži po Ježišovi.