Význam pekla

https://www.pexels.com/photo/nature-fire-fireplace-ember-19063/

V dnešnej dobe existuje veľa ľudí, ktorí neveria biblickému učeniu o večnom treste a dokonca aj takí, ktorí ho považujú za nereálnu a ťažko prípustnú predstavu.

V roku 2003 jedna výskumná skupina zistila, že 64% Američanov očakáva, že po smrti pôjdu do neba, ale menej než 1% si myslí, že môžu skončiť v pekle. Nielen že v dnešnej dobe existuje veľa ľudí, ktorí neveria biblickému učeniu o večnom treste, ale nájdu sa aj takí, ktorí ho považujú za nereálnu a ťažko prípustnú predstavu. Napriek tomu je veľmi dôležitou súčasťou kresťanskej viery, a to z niekoľkých dôvodov.

1. Je dôležité, pretože ho Ježiš učil viac než všetci ostatní biblickí pisatelia dohromady.

Ježiš hovorí o „večnom ohni a treste“ ako o konečnom príbytku anjelov a ľudských bytostí, ktorí odmietli Boha (Mt 25:41; Mt 25:46). Hovorí, že tí, ktorí sa poddávajú hriechu, sa ocitnú v nebezpečenstve „ohnivého pekla“ (Mt 5:22; 18:8–9). Slovo, ktoré Ježiš používa na označenie „pekla“, je Gehenna — údolie, v ktorom sa každý deň spaľovali kopy odpadkov a rovnako aj mŕtve telá tých, ktorí nemali rodinu, ktorá by ich mohla pochovať. V evanjeliu podľa Marka 9:43–44 hovorí Ježiš o človeku, ktorý ide do „pekla“ [gehenna], kde „ich červ neumiera a oheň nevyhasína“. Ježiš tu spomína červy, ktoré žijú v mŕtvych telách na hŕbe odpadkov. Keď červy skonzumujú celé telo, odumrú. Avšak Ježiš hovorí, že duchovný rozklad pekla nikdy nekončí, a preto „ich červ neumiera“.

Ak Ježiš, Pán lásky a Pôvodca milosti hovoril o pekle častejšie než ktokoľvek iný a tak živým spôsobom, až pri ňom tuhla krv v žilách, určite ide o mimoriadne dôležitú pravdu.

V Evanjeliu podľa Matúša 10:28 Ježiš hovorí: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle.“ Rozpráva sa s učeníkmi, a niektorí z nich budú nakoniec umučení, rozpílení napoly, kruto zbičovaní a zaživa upálení. A predsa, hovorí, že to je len slabý odvar v porovnaní s peklom. Pre Ježiša bolo peklo očividne skutočným miestom, keďže povedal, že ľudia ho po súdnom dni okúsia vo svojom tele. Peklo je miestom nielen telesného, ale tiež duchovného trápenia.

Ježiš neustále opisoval peklo ako bolestivý oheň a „vonkajšiu tmu“ (Mt 25:30; por. Júd 6:7, Júd 6:13), ako miesto nepredstaviteľne hrozného trápenia a nešťastia. Ak Ježiš, Pán lásky a Pôvodca milosti hovoril o pekle častejšie než ktokoľvek iný, a tak živým spôsobom, až pri ňom tuhla krv v žilách, určite ide o mimoriadne dôležitú pravdu. Ale prečo to bolo pre Ježiša také dôležité?

2. Je to dôležité, pretože názorne ukazuje, ako sme vo všetkom nekonečne závislí na Bohu.

Prakticky všetci komentátori a teológovia sú toho názoru, že biblické obrazy ohňa a vonkajšej tmy sú metaforické (keďže sú teraz v pekle duše bez tela, ako by mohol byť oheň doslovný, fyzický?). Aj Jonathan Edwards poznamenal, že biblický jazyk pekla je symbolický, ale dodal: „… keď sa v Písme používajú metafory týkajúce sa duchovných vecí… zďaleka neodpovedajú doslovnej pravde.“ ("The Torments of Hell are Exceeding Great", 14. zväzok edície Yale z Edwardového diela). Povedať teda, že obraz Písma o pekelnom ohni nie je celkom doslovný, nie je vôbec žiadnou útechou. Realita bude omnoho horšia ako obraz. Čo potom symbolizujú „oheň“ a „tma“? Živým spôsobom opisujú, čo sa stane, keď stratíme Božiu prítomnosť. Tma odkazuje na osamotenie a oheň na rozpad, ktorý je následkom oddelenia od Boha. Vzdialení od Božej priazne a tváre sa doslova, desivo a nekonečne rozpadáme.

V Ježišovom učení konečné odsúdenie, ktoré vyjde z Božích úst, znie: „Odíďte odo mňa.“ To je pozoruhodné — byť jednoducho vzdialený od Boha je tou najhoršou vecou, ktorá sa nám môže stať! Prečo? Pôvodne sme boli stvorení na to, aby sme chodili v bezprostrednej Božej prítomnosti (Gn 2). V určitom zmysle slova je Boh samozrejme všadeprítomný a všetko udržiava. Iba v ňom všetci rozprávame, hýbeme sa a trváme (Sk 17:28). V tomto zmysle je teda nemožné odísť od Pána; ani peklo nemôže existovať bez toho, aby ho Boh udržiaval. Ale Biblia hovorí, že hriech nás oddeľuje od Božej „tváre“ (Iz 59:2). Život, radosť, láska, sila a zmysel, ktoré hľadáme a po ktorých túžime, sa dajú nájsť pred Jeho tvárou (Ž 16:11) — to znamená v jeho priazni, prítomnosti, spoločenstve a radosti.

Hriech nás vyčleňuje z toho hľadiska Jeho moci, ktoré nás udržiava a podopiera. Je pre nás tým, čo je voda pre rybu — mimo nej z nás život pomaly vyprcháva. To je presne to, čo sa s nami dialo počas celej histórie. To je dôvod, prečo je večný oheň a skaza pekla pre apoštola Pavla „vylúčenie z Pánovej prítomnosti“. (2. Tes 1:9). Oddelenie od Boha a jeho požehnania naveky je realita, na ktorú sa odvolávajú všetky symboly. Keď napríklad Ježiš hovorí o tom „byť ničený“ v pekle, použije tu slovo apollumi, ktoré neznamená byť vyhubený tak, že prestane existovať, ale byť „nenávratne poškodený“ a tak pokazený, že sa stane nepoužiteľný pre svoj určený účel.

Slovný obraz „gehenna“ a „červy“ znamená rozklad. Keď je telo mŕtve, stratí svoju krásu, silu a súdržnosť, začne sa rozkladať na základné prvky, zapáchať a rozpadať. Čo je teda „nenávratne poškodená“ ľudská duša? Ona neprestáva existovať, ale skôr sa stáva úplne neschopnou vo vzťahu ku všetkým veciam, pre ktoré je ľudská duša určená — myslenie, cítenie, schopnosť rozhodovať sa, dávať alebo prijímať lásku či radosť. Prečo? Pretože ľudská duša bola stvorená na to, aby uctievala a tešila sa z pravého Boha, a z toho vyplýva pravý ľudský život. Na tomto svete, celé ľudstvo, dokonca aj tých, ktorí sa odvrátili od Boha, podopiera „láskavé zaopatrenie“ či „dobrota, ktorú Boh preukazuje aj nehodným a nevďačným“ (Sk 14:16–17; Ž 104:10–30; Jk 1:17), ktoré nám stále umožňujú byť múdrymi, milovať, tešiť sa a byť prívetivými. Ale keď úplne prídeme o Božiu prítomnosť, ktorá nás podporuje, výsledkom je peklo.

3. Je to dôležité, pretože odkrýva závažnosť a nebezpečie života podľa vlastných predstáv.

V Liste Rímskym, kapitolách 1 — 2, Pavol vysvetľuje, že Boh vo svojom hneve tých, ktorí ho odmietajú, „vydáva“ nehanebným náruživostiam ich vlastných sŕdc. Komentátori (por. Douglas Moo) poznamenávajú, že to nemôže znamenať, že Boh navádza ľudí na hriech, keďže v liste apoštola Pavla Efezským 4:19 sa hovorí, že hriešnici sa oddávajú výstrednostiam. To znamená, že tým najhorším (a najspravodlivejším) trestom, ktorý Boh môže na človeka dopustiť, je vydať ho najhlbšej túžbe jeho hriešneho srdca.

Čo ňou je? Túžbou hriešneho ľudského srdca je získať nezávislosť. Chceme si sami zvoliť a chodiť vlastnou cestou (Iz 53:6). Tu nejde o bezúčelné „zídenie z cesty“. Ako píše Jeremiáš: „Nik necíti ľútosť nad svojou zlobou… Všetci sa vo svojom behu odvracajú ako kôň, čo sa rúti do boja.“ (J 8:6) Chceme pred Bohom uniknúť — ale ako sme videli, to je vec, ktorá nás ničí najviac. Kain dostáva varovanie, aby nehrešil, lebo hriech je otroctvo (Gn 4:7; Jn 8:34). Ničí vašu schopnosť si vybrať, milovať, tešiť sa. Hriech tiež prináša slepotu — čím viac odmietate pravdu o Bohu, tým menej ste schopní vnímať akúkoľvek pravdu o sebe či o svete (Iz 29:9–10; Rim 1:21).

Čo je teda peklo? Je to, keď nás Boh aktívne vydáva tomu, čo sme si slobodne vybrali — chodiť vlastnou cestou, byť sám sebe „pánom vlastného osudu, kapitánom vlastnej duše“, uniknúť jemu a jeho kontrole. Je to, keď nás Boh vyháňa do oblastí, do ktorých sme sa tak veľmi chceli dostať po celý život. J.I. Packer píše: „Písmo vidí peklo ako dobrovoľnú voľbu… Peklo sa javí ako prejav Božieho rešpektu voľby človeka. Všetci dostanú to, čo si v skutočnosti vybrali, či už byť navždy s Bohom a uctievať ho, alebo navždy bez Boha a uctievať seba samého.“ (J.I.Packer, Concise Theology, str. 262–263) Ak to, čo chcete najviac, je chváliť Boha v nádhere jeho svätosti, potom je to práve to, čo aj dostanete (Ž 96:9–13). Ak to, čo chcete najviac, je byť sám sebe pánom, potom sa Božia svätosť stane agóniou a Božia prítomnosť hrôzou, pred ktorou budete navždy utekať (Zjv 6:16; por. Iz 6:1–6).  

Prečo je tak nesmierne dôležité toto zdôrazňovať v našich dnešných kázňach a vyučovaniach? Myšlienka pekla je pre ľudí rozumovo neprijateľná, pretože považujú za nespravodlivé, aby bol za porovnateľne menšie, časovo obmedzené priestupky, udelený nekonečne trvajúci trest (ako niečo nezlučiteľné s kresťanstvom). Navyše, takmer nikto nepozná niekoho (vrátane seba samého), kto by sa zdal natoľko zlým, že by si zaslúžil peklo. Ale biblické učenie o pekle odpovedá na obidve tieto námietky. Po prvé, hovorí nám, že ľudia dostanú v živote po smrti iba to, čo vždy najviac chceli — buď Boha ako Spasiteľa a Pána alebo sa stanú sami sebe spasiteľom a pánom. Ako druhé nám hovorí, že peklo je prirodzeným dôsledkom. Už na tomto svete je zjavné, že zahľadenosť do seba viac ako zahľadenosť na Boha urobí človeka nešťastným a slepým. Čím viac sú ľudia egocentrickí, zaujatí sami sebou, ľutujúci samých seba a samospravodlivejší, tým viac zlyhaní a chýb sa objaví vo vzťahoch, v duševnej či dokonca telesnej oblasti. Taktiež čoraz viac popierajú zdroj svojich problémov.

Na druhej strane duša, ktorá sa rozhodla zamerať svoj život na Boha a jeho slávu, speje k rastúcej radosti a úplnosti. Dokonca aj v tomto živote môžeme vidieť obe tieto „trajektórie“. Ale ak Biblia učí, že naše duše budú trvať naveky, potom si len predstavte, kde budú tieto dva druhy duší o miliardu rokov. Peklo je jednoducho tou cestou, ktorú si človek slobodne zvolí a ktorá bude trvať naveky. Chceli sme uniknúť Bohu, a Boh nás vo svojej nekonečnej spravodlivosti posiela tam, kam sme vždy chceli ísť.                  

V podobenstve z evanjelia podľa Lukáša 16:19nn nám Ježiš hovorí o boháčovi, ktorý ide do pekla a ktorý teraz prežíva muky a hrozný smäd kvôli ohnivému plameňu (v. 24). Avšak ponúka sa nám tu zaujímavý pohľad na to, čo sa deje v jeho duši. Nalieha na Abraháma, aby vyslal posla, ktorý by šiel varovať jeho bratov, ktorí ešte žijú, o realite pekla. Komentátori poznamenávajú, že tu nejde o prejav súcitu, ale skôr o snahu zvaliť na niekoho vinu. Vraví, že on nedostal šancu, nemal primerané informácie, aby sa mohol vyhnúť peklu. O to mu tu zjavne ide, pretože Abrahám presvedčivo odpovedá, že ľudia sú v tomto živote vždy dobre informovaní prostredníctvom Písma. Je zvláštne, že tu nachádzame presne to, čo by sme očakávali — napriek poznaniu, že je v pekle a poznaniu, že Boh ho tam poslal, z hĺbky duše to odmieta prijať, hnevá sa na Boha a nechce pripustiť, že to bolo spravodlivé rozhodnutie, želá si byť menej nešťastný (v.24), ale v žiadnom prípade nie je ochotný sa kajať alebo hľadať Božiu prítomnosť.

Myslím si, že jedným z dôvodov, prečo nám Biblia hovorí o pekle, je, aby mohlo fungovať ako „čuchacia soľ“ (tá v minulosti slúžila na prebratie človeka z bezvedomia — pozn. prekl.), ktorá nás upozorní na pravé nebezpečie a závažnosť aj menších hriechov. Avšak zistil som, že len samotné zdôrazňovanie symbolov pekla (oheň a tma) počas kázní namiesto vysvetlenia, čo tieto symboly predstavujú (večný, duchovný rozklad), v skutočnosti bráni modernému človeku v tom, aby peklo vnímal ako nejaké zastrašenie. Pamätám si, ako pred niekoľkými rokmi jeden muž povedal, že reč o ohnivých plameňoch pekla mu jednoducho nenaháňa žiaden strach, že sa to zdá pritiahnuté za vlasy, dokonca pochabé. A tak som mu prečítal zopár riadkov z pera C. S. Lewisa:

Peklo sa začína šomrajúcou náladou, neustálym sťažovaním, neustálym obviňovaním druhých ľudí… ale stále je medzi touto náladou a vami rozdiel. Dokonca ju môžete vo vnútri aj kritizovať a želať si, aby ste ju mohli zastaviť. Ale raz možno príde deň, kedy to viac už nedokážete. Potom už nebude existovať vaše ja, ktoré je schopné kritizovať túto náladu či si ju aj užívať, ale len to samotné šomranie, ktoré bude pokračovať naveky ako nejaký stroj. Otázka nestojí tak, či Boh „nás posiela“ do pekla. V každom z nás niečo neustále rastie, z čoho sa STANE peklo, pokiaľ to nezničíme už v zárodku.

Na moje prekvapenie sa veľmi utíšil a povedal: „Toto mi už naháňa strach.“ Takmer okamžite začal chápať, že peklo je a) dokonale spravodlivé a zaslúžené, a b) niečo, k čomu smeruje, ak sa nezmení. Ak naozaj chceme, aby sa pochybovači a neveriaci ľudia začali poriadne báť pekla, nemôžeme len dookola opakovať, že „peklo je ohnivé miesto“. Musíme ísť hlbšie k skutočnostiam, ktoré biblické obrazy predstavujú. Ak tak urobíme, zistíme, že aj ľudia zo sveta tým môžu byť zasiahnutí.       

Utekáme preč od Božej prítomnosti, a preto nás Boh vydáva našim túžbam (Rim 1:24, Rim 1:26). Preto je peklo väzením, v ktorom sú dvere najprv zamknuté nami zvnútra, a preto ich Boh uzamkne zvonka (Lk 16:26). Všetko nasvedčuje tomu, že tieto dvere zostanú zvnútra navždy zamrežované. Hoci každé koleno a jazyk v pekle vie, že Ježiš je Pán (Fil 2, 10 — 11), nikto nemôže vyhľadať alebo chcieť túto vládu bez Svätého Ducha (1. Kor 12:3). To je dôvod, prečo môžeme povedať, že nikto nepôjde do pekla, kto sa tam sám nerozhodne ísť a aj tam zostať. Čo môže byť spravodlivejšie?

4. Učenie o pekle je dôležité, pretože je to jediný spôsob, vďaka ktorému vieme, ako veľmi nás Ježiš miloval a ako veľa pre nás urobil.

V evanjeliu podľa Matúša 10:28 Ježiš hovorí, že žiadna fyzická skaza sa nedá porovnať s duchovnou skazou pekla, pri ktorej strácame Božiu prítomnosť. Ale to je presne to, čo sa prihodilo Ježišovi na kríži — bol opustený od Otca (Mt 27:46). V evanjeliu podľa Lukáša 16:24 je boháč v pekle na smrť smädný (v. 24) a na kríži Ježiš povedal „Žíznim.“ (Jn 19:28) Voda života, Božia prítomnosť, bola vzatá od neho. Toto je hlavná myšlienka. Kým sa nezačneme zaoberať týmto „hrozným“ učením, nikdy ani len nezačneme chápať hĺbku toho, čo pre nás Ježiš urobil na kríži. Jeho telo bolo ničené tým najhorším možným spôsobom, ale v porovnaní s tým, čo sa dialo s jeho dušou, to bolo ako blšie štipnutie. Keď zvolal, že ho jeho Boh opustil, prežíval samotné peklo. Ale zvážte — ak náš dlh kvôli hriechu je taký veľký, že tam nikdy nie je splatený, ale naše peklo sa tiahne celou večnosťou, potom čo máme vyvodiť zo skutočnosti, keď Ježiš povedal, že platba je „uhradená“ (Jn 19:30) po asi troch hodinách? Dozvedáme sa, že to, čo on cítil na kríži, bolo oveľa horšie a hlbšie než všetky naše zaslúžené pekelné muky dohromady.
      
To dáva zmysel našim emóciám, keď zvážime, o aký vzťah prišiel. Ak vás osočí zbežný známy a odmietne vás — zabolí to. Ak to urobí dobrý priateľ — to zabolí oveľa viac. Avšak, keď vás náhle a bez dôvodu opustí váš manželský partner a povie: „Už ťa nikdy v živote nechcem vidieť,“ to je omnoho zdrvujúcejšie. Čím dlhšie trvá vzťah, čím je hlbší a osobnejší, tým zložitejšie je akékoľvek odlúčenie. Ale vzťah Syna s Otcom nemal počiatok a bol nekonečne väčší než ten najintímnejší a najvášnivejší ľudský vzťah. Keď sa Ježišov kontakt s Bohom prerušil, vošiel do tej najhlbšej jamy a tej najrozpálenejšej pece, prekonávajúcej akúkoľvek predstavivosť. Zažil dokonalý hnev Otca. A urobil to dobrovoľne, pre nás.

Pomerne často sa stretávam s ľuďmi, ktorí vravia: „Mám osobný vzťah s milujúcim Bohom, ale vôbec neverím v Ježiša Krista.“ Pýtam sa, prečo? „Môj Boh miluje dosť na to, aby kvôli hriechu na niekoho dopustil nekonečné utrpenie.“ Ale to iba poukazuje na hlboké nepochopenie tak Boha, ako aj kríža. Na kríži, Boh SÁM, vtelený v Ježišovi, vzal na seba trest. Nešiel naň v osobe niekoho iného, žiadna iná osoba to nebola ochotná podstúpiť.          

Takže vyvstáva otázka: akú cenu zaplatil váš Boh za to, aby nás miloval a láskavo prijal? Čo pretrpel, aby nás prijal? Kde sa tento Boh zožieral v myšlienkach, nahlas volal a kde boli jeho klince a tŕne? Jediná odpoveď je: „Myslím, že to nebolo nutné.“ Ale potom je iróniou, že v našej snahe urobiť Boha milujúcejším sme z neho nakoniec urobili Boha, ktorý miluje menej. Jeho láska nakoniec nemusela urobiť nič. To bola sentimentálnosť, a vôbec žiadna láska. Uctievanie takého boha bude nanajvýš neosobné, spojené s uplatňovaním intelektu a konaním morálne správnych vecí. Nebude v ňom žiadne radostné sebaobetovanie, žiadna pokorná odvaha, žiaden neutíchajúci úžas z toho, čo urobil. Nemohli by sme mu spievať „láska tak úžasná, tak nádherná, žiada moju dušu, môj život, všetko, čo mám“. Iba prostredníctvom kríža sa dalo odstrániť naše odlúčenie od Boha, a my strávime celú večnosť tým, že budeme milovať a chváliť Boha za to, čo urobil (Zjv 5:9–14).

Ak by Ježiš nezažil namiesto nás samotné peklo, potom my sami strácame na hodnote. V knihe proroka Izaiáša je nám povedané: „Po útrapách svojho života uvidí svetlo, nájde uspokojenie.“ (Iz 53:11). Toto je ohromná myšlienka. Ježiš trpel nekonečne viac než ktorákoľvek ľudská duša vo večnom pekle, a predsa sa na nás díva a hovorí: „Stálo to za to.“ Čo viac mohlo spôsobiť, že sa cítime byť milovaní a cenení? Spasiteľ, predstavený v evanjeliu, sa radšej prebrodil samým peklom, než aby nás stratil, a žiaden iný spasiteľ , ktorý bol kedy opísaný, nezaplatil takú cenu, aby nás miloval.

Záver

Učenie o pekle je mimoriadne dôležité — bez neho nedokážeme porozumieť našej úplnej závislosti na Bohu, povahe a nebezpečiu aj tých najmenších hriechov, a tiež pravde, čo je obsiahnuté v drahocennej Ježišovej láske. Napriek tomu je možné zdôrazňovať učenie o pekle aj nerozumným spôsobom. Zo strachu z prepadnutia kompromisom v učení chcú mnohí dať všetok dôraz na Boží, činmi sa prejavujúci súd, a nie na charakter dobrovoľnej voľby pekla. Ako sme videli, je ironické, že táto nebiblická nevyváženosť má často za následok, že sa pre neveriacich stane ešte menej zastrašujúcim prostriedkom, než by sme čakali. A niektorí môžu kázať o pekle takým spôsobom, že ľudia urobia nápravu svojho života iba z vypočítavého strachu, aby tak predišli následkom, a nie z lásky a oddanosti tomu, ktorý prijal a zažil peklo namiesto nás. Rozdielnosť týchto dvoch motívov je nanajvýš dôležitá. Ten prvý motív vytvára moralistu, ten druhý znovuzrodeného veriaceho človeka.

Musíme sa začať zaoberať faktom, že Ježiš hovoril o pekle viac ako Daniel, Izaiáš, Pavol, Ján a Peter dohromady. Predtým, než vypustíme z hlavy tieto myšlienky, musíme si uvedomiť, že hovoríme Ježišovi, poprednému učiteľovi lásky a milosti: „Nie som taký barbar ako ty, Ježiš — som súcitnejší a múdrejší než ty.“ Toto by nás určite malo priviesť k vážnemu zamysleniu! Vskutku, po starostlivej úvahe sú práve kvôli učeniu o súde a pekle Ježišove vyhlásenia o milosti a láske také udivujúce.                           

Copyright © 2009 by Timothy Keller, Redeemer Presbyterian Church.

Pôvodný článok môžete nájsť na redeemer.com

4,2/5 (6 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.