Zmysel Vianoc

Matt Westervelt @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/mattw/372816162

1. List Jána 1:1–4: Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli na vlastné oči, na čo sme pozerali a čoho sa nám dotýkali ruky, (o tom svedčíme, totiž) o Slove života. A ten život sa zjavil, my sme (Ho) videli, svedčíme (o Ňom) a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme (teda) videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. Toto vám píšeme, aby naša radosť bola úplná.

1. List Jána 1:1–4: Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme videli na vlastné oči, na čo sme pozerali a čoho sa nám dotýkali ruky, (o tom svedčíme, totiž) o Slove života. A ten život sa zjavil, my sme (Ho) videli, svedčíme (o Ňom) a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme (teda) videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. Toto vám píšeme, aby naša radosť bola úplná.

Celé Vianoce sú o jednom slove: „vtelenie". Toto slovo spievame každý rok v koledách, najmä v: Hark! The Herald Angels Sing! (Počujte! Anjeli oznamujú zvesť!). Napísal ju Charles Weasley, a v jednom verši sa spieva: „Prikrytý závojom ľudského tela hľadí Boh, pozdravte vtelené Božstvo."

Ak rozumiete slovu „vtelenie", tak viete, o čom sú Vianoce. Vo vyznaní viery sa síce samotné slovo „vtelenie" nenachádza, ale v skutočnosti sa tam doktrína vtelenia vyučuje, keď hovoríme: „… ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny… "

Kam pôjdeme hľadať pravú podstatu Vianoc? Prvé dva verše nášho textu nám ponúkajú vyučovanie o Vianociach, zvyšné dva vysvetľujú zmysel tohto sviatku.

Pozrime sa teda na prvé dva verše. Vidíme, že samotné učenie o Vianociach sa dá rozmeniť na drobné: po prvé, je úprime doktrínové, po druhé, je smelo historické. Predtým, než sa poberieme skúmať, ako toto učenie mení naše životy, musíme pochopiť, čo tieto dve veci znamenajú.

Vianoce sú úprimne doktrínové

Čo vlastne myslím pod pojmom „úprimne doktrínové?" Slovo „doktrínové" som použil naschvál. Viem, že je to negatívne slovo. Je súčasťou skupiny slov, ktoré majú negatívnu konotáciu. „Doktrína" alebo „dogma" v nás asociujú obmedzenosť, rigiditu, či uzatvorenosť pred racionálnymi argumentmi. Anglické slovo „doctrinaire" v sebe dostatočne zachytáva všetky tieto významové odtiene („doctrinaire" = doktrinár; obmedzenec; ten, ktorý sa zanovite drží svojej teórie, nehľadiac na nepraktickosť jej aplikácie do praxe; pozn. prekl.).

„Doktrinár" je negatívne slovo. Je zlé byť úzkoprsý. Je zlé byť hluchý voči praktickým námietkam. Je zlé byť povýšenecký. Je zlé nebyť otvorený zdravému rozumu. Je zlé nepočúvať ostatných.

Ale v strachu pred tým, aby sme sa nestali „doktrinármi" prestávame byť úprimí — nie sme čestní — v tom, že v skutočnosti sa doktrínami riadime všetci. Doktrína je presvedčenie, na ktorom založíme svoj život, je to to, za čo bojujeme, na čom trváme. Inými slovami, doktrína je v prvom rade pozícia našej vnútornej viery, nášho presvedčenia. Nie je to niečo, čo sa dá dokázať vedecky. Nie je to niečo, čo sa dá dokázať empiricky. Doktrína je to, z čoho žijeme, čomu sa zaväzujeme, na čom je postavený náš život. Je to niečo, čo sa snažíme medzi ľuďmi presadiť, za čo v diskusiách bojujeme. Toto je doktrína. A hoci by sme nemali byť doktrinári, všetci podriaďujeme svoje životy určitým doktrínam.

Dám vám príklad. Pán A je kresťan. Jeho priateľ, pán B, nie je. Jedného dňa si pán A sadne so svojímn priateľom a povie: „Želám si, aby si uveril, že Ježiš Kristus je Spasiteľ a Pán. Dovoľ mi presvedčiť ťa o tom." No pán B povie: „Nikto nemôže tvrdiť niečo o Bohu s absolútnou istotou. Navyše, nemal by si nútiť iných ľudí, aby videli veci tvojím pohľadom. Nie je to správne."

Keď Pán B vraví: „Nikto nedokáže tvrdiť niečo o Bohu s absolútnou istotou," čo to je? Je to pozícia jeho viery, jeho presvedčenia. Nie je to vedecky podložiteľné. Nie je to empiricky dokázateľné. Je to jeho viera. A keď vraví, že jeho pohľad na vec („nikto by nemal iných presviedčať na svoju vieru") je ten správny, v tej chvíli vlastne akoby pánovi A hovoril: „Mal by si mať taký pohľad, ako ja." Inými slovami: „Ja mám na tieto veci relativistický pohľad, a ty by si mal mať tiež." A tak robí presne to, čo sám zakazuje, práve počas toho, ako to zakazuje.

Aj pán A aj pán B sa riadia určitou doktrínou. Majú neempirický základ svojho presvedčenia. Na tom postavili svoje životy. Pán B postavil svoj večný osud na viere, že nikto nemôže nič s určitosťou o Bohu vedieť. Obaja páni za svoje presvedčenie bojujú. Ale je tu rozdiel: pán A je úprimný ohľadom faktu, že má vo svojom živote doktrínu, od ktorej sa odvíja jeho život, zatiaľčo pán B nie je. On prítomnosť doktríny vo svojom presvedčení popiera.

Pokúsme sa nebyť doktrinármi. Ale nemôžeme nebyť doktrínoví. Každý človek má určité predstavy o Bohu, o večnosti, o ľudskej prirodzenosti, o morálnej pravde; predstavy, ktoré sú jeho presvedčením a ktorým verí. Veríme v ich pravdivosť a podľa nich riadime svoje životy. Neexistuje spôsob, ako nebyť doktrinoví.

Vianoce sú o svojej doktrínovosti úprimné. Text nám hovorí, že neviditeľné sa stalo viditeľným. Netelesné sa stalo telesným. Inak povedané, Boh sa stal človekom. Absolútne sa stalo konkrétnym. Ideálne sa stalo reálnym. Božské na seba vzalo ľudskú podobu.

A táto doktrína nie je len jedna z mnohých, ona je unikátna. Doktrína, ktorej veríš, ťa vždy určitým spôsobom od ostatných odlíši. Jeden z dôvodov, prečo sa o doktrínach bojíme rozprávať je ten, že ak jasne sformulujeme doktrínu, ktorej veríme, odlíši nás to od ostatných. Doktrína Vianoc je unikátna, pretože:

Na jednej strane máme veľa náboženstiev, ktoré tvrdia, že Boh je všetkému stvorenému tak bezprostredne blízko, že vtelenie je vlastne prirodzená, bežná vec. Ak ste napríklad budhista alebo hinduista, veríte, že Boh je prítomný vo všetkom na tomto svete. Boh je tou božskou súčasťou každej jednej veci na tejto zemi; vtelenie je teda normálnym javom. Boh je vtelený vo všetkých druhoch vecí a ľudí. Kresťania tvrdia, že Ježiš bol Boh-človek, a príslušníci týchto dvoch náboženstiev na to celkom prirodzene odpovedia: „Samozrejme, to súhlasí." Na druhej strane, skupina náboženstiev ako islam či judaizmus tvrdia, že Boh je natoľko nadpozemský a božský, že vtelenie jednoducho nie je možné. Ježiš ako Boh-človek je heréza.

Kresťanstvo je ale unikátne. Netvrdí, že vtelenie je bežnou záležitosťou, ale ani že je nemožné. Kresťanstvo hovorí, že Boh je tak bezprostredne blízko svojmu stvoreniu, že vtelenie je možné, ale zároveň je natoľko nadpozemský, že vtelenie Boha v osobe Ježiša Krista sa stalo vesmír-rozdeľujúcou, históriu-prepisujúcou, život-meniacou, paradigmami-otriasajúcou udalosťou. Kresťanstvo má na túto vec absoútne unikátny pohľad, a v tomto vyniká oproti všetkým ostatným pohľadom.

Vianoce sú smelo historické

Vianoce nie sú iba úprimné o svojej doktrínovosti, ale sú aj smelo historické. Pozrite sa, čo Ján hovorí o Ježišovi: „Videli sme to. Počuli sme to. Našimi vlastnými očami, našimi vlastnými ušami. Zakúsili sme to, tento večný život."

Ján vlastne hovorí toto: „Keď vám hovoríme tieto správy o Ježišovi, ktorý chodí po vode, o Ježišovi, ktorý vstal z mŕtvych, o Ježišovi, ktorý hovoril tieto slová — nie sú to len bájky. Nevymysleli sme si to. Nie sú to ani úžasné duchovné podobenstvá. Sú to veci, ktoré sme videli. Videli sme ho, ako to všetko robí. Počuli sme ho, ako to robí. Cítili sme, ako to robí."

Inými slovami, doktrína Vianoc je o tom, že Boh vstúpil do dejín v osobe Ježiša. Jasličky, vzkriesenie — príbeh Ježiša Krista nie je len rozprávkou. Je pravdivý. Naozaj sa v histórii odohral.

A toto je presne opak toho, čomu verí dnešný priemerný človek. Priemerný človek vraví: „Toto sú všetko krásne príbehy, ale sú to v podstate len podobenstvá, poučné paralely pre náš život. Legendy. V skutočnosti sa nestali."

V tomto však Vianoce nepopustia: 1. list Jána 1:1–2 hovorí, že všetko, čo čítame v Novom Zákone, sú buď lži, alebo sú to reálne príbehy popísané očitými svedkami — ale v žiadnom prípade to nemôžu byť legendy, podobenstvá. Na príklade mnohých antických spisovateľov vidíme, že zatiaľčo moderná fikcia stavia príbeh na premyslených detailoch, ktoré vnášajú do príbehu nádych reálnosti, antické príbehy nikdy neboli písané týmto štýlom.

Tak napríkad v príbehu Ježiša chodiaceho po vode sa hovorí: „Keď sa odplavili asi dvadsaťpäť alebo tridsať honov, videli Ježiša chodiť po mori a blížiť sa k lodi." (Ján 6:19). Nemusíte byť expertom na starovekú literatúru, ale predstavte si príbeh Ilias alebo Odysea. Viete si predstaviť Homéra, ako píše: „Achilles sa stretol s Hektorom tvárou v tvár v boji, a nachádzali sa asi tri alebo tri a pol míle od hradieb Tróje."? Takto by to jednoducho nenapísal, pretože v starovekých príbehoch sa na detaily, ktoré neboli potrebné na dotvorenie deja alebo rozvíjanie postavy, veľký dôraz nekládol. Preto keď vtedy niekto písal fiktívny príbeh, neopísal by scénu slovami: „… nachádzali sa asi tri alebo tri a pol míle od hradieb Tróje." Nikdy by mu to ani nenapadlo, ibaže by opisoval reálnu udalosť, ktorej bol sám svedkom.

Keď Ján hovorí: „Videl som ho, cítil som ho, počul som ho na vlastné uši, videl som ho na vlastné oči," každý hneď vie, že si nárokuje pozíciu očitého svedka. Preto každý čitateľ Nového Zákona vie, že všetky udalosti tam opísané sú buď spleťou vynikajúco pretkaných lží, alebo podávaním svedectva o skutočných udalostiach — ale v žiadnom prípade to nemôžu byť podobenstvá, vymyslené legendy.

A ak to naozaj sú lži, potom boli napísané s tou najhlúpejšou stratégiou, akú vôbec mohol niekto vymyslieť. Tu je vysvetlenie prečo: tieto svedectvá boli napísané počas života ľudí, ktorí boli očitými svedkami popisovaných udalostí. Ak by ste sa vy chystali napísať, že 500 ľudí v údolí Kidrónu videlo vzkrieseného Ježiša, a nebola by to pravda, nenapísali by ste to 40 či 50 rokov po tom, ako sa to údajne stalo — tak, ako to robia evanjeliá. Napísali by ste to aspoň 100 rokov po daných udalostiach, kedy by už každý z údolia Kidrónu bol mŕtvy a nemal by šancu vyvrátiť váš príbeh. Ak by ste napísali lož, že 500 ľudí z daného údolia videlo vzkrieseného Ježiša, pričom väčšina z týchto ľudí by ešte stále žila, nikdy by z toho nevzniklo náboženstvo, ktoré sa uchytí. Ale toto náboženstvo sa uchytilo, pretože evanjelisti napísali tieto príbehy, a nikto ich nevyvrátil.

Podstata Vianoc spočíva v tom, že Ježiš Kristus skutočne žil, a skutočne aj zomrel. Stalo sa to v histórii. On tie veci urobil. On tie veci povedal.

Môžete si myslieť: „A čo má byť? Začínaš v tomto byť doktrinárom." Nie. Ľudia zvyknú hovoriť: „Páči sa mi Ježišovo učenie. Páčia sa mi pointy jeho príbehov. Máme milovať jeden druhého, slúžiť jeden druhému. Páči sa mi to. V skutočnosti však až tak veľmi nezáleží na tom, či sa tie príbehy reálne aj stali. Doktríny nie sú dôležité. Čo skutočne zaváži je to, či som ja a ty dobrý človek alebo nie."

Najväčšou iróniou je, že aj samotné toto tvrdenie je doktrínou; avšak tí ľudia, ktorí ho vyslovujú, nie sú ochotní čestne to priznať. Nazýva sa to doktrína o ospravedlnení skutkami. Keď jej niekto verí, tvrdí, že nie je také dôležité, že Ježiš skutočne žil život, ktorý sme mali žiť my, a mrel smrťou, ktorou sme mali mrieť my. Na čom podľa tejto doktríny záleží, je, že my môžme nasledovať jeho učenie. Táto doktrína hovorí: „Nie som taký zlý, aby som potreboval niekoho, kto by prišiel a žil dokonalý život namiesto mňa. Dokážem byť dobrý. Nie som od Boha natoľko vzdialený, a Boh nie je zas natoľko svätý, že by hriech musel byť potrestaný. Nie je to až také vážne."

Evanjelium nie je o tom, že Ježiš prišiel na svet povedať nám, ako žiť, a my teraz budeme žiť dobrý život, za ktorý nám potom ešte bude Boh dlhovať požehnanie. Evanjelium hovorí, že Ježiš Kristus prišiel na svet, žil život, ktorý sme mali žiť my, zomrel smrťou, ktorou sme mali zomrieť my, a tak ak v Neho veríme, sme prijatí a žjeme pre Neho život vďačnej radosti.

Inými slovami, ak sa tieto veci nestali, nemôžeme byť spasení len milosťou. Ak sa tieto veci nestali — ak sú len legendami — to, čo z toho vyplýva je, že veríte v doktrínu spasenia, ktoré pochádza z našich zásluh a skutkov: ak sa budeš dostatočne snažiť, Boh ťa prijme. Vidíte — doktrín sa nikdy nie je možné zbaviť.

Doktrína Vianoc znamená, že Ježiš skutočne prišiel. Ak by nebol prišiel, Vianoce by boli opäť len jednou z mnohých morálnych konvencií, ktoré by si musel pridať do svojho ťaživého batoha povinností. Ak by nebol prišiel, nechcel by som načúvať vianočným príbehom, ktoré hovoria, že sa máme obetovať pre druhých, máme sa pokoriť, máme milovať. Toto by nás len jednoducho opäť zatlačilo hlbšie do zeme aj s celým naším bremenom toho, čo musíme — pretože ak to nie je pravda, že ho Ján videl, počul a cítil — ak nie je pravda, že Ježiš skutočne urobil všetky tie veci, o ktorých hovorí Biblia — potom sú Vianoce strašne depresívne. Každý rok vidím v novinách články, ktoré tvrdia, že Vianoce sú najdepresívnejším časom v roku. Áno, sú, ak neveríte prvým dvom veršom nášho textu. Vianoce sú viac než len inšpiratívny príbeh — sú úprimné o svojej doktrínovosti a sú smelo historické.

Vianoce nás pozývajú odhaliť ich mystiku

Verše 3 a 4 hovoria, že ak pochopíme celú tú myšlienku — nie, že Vianoce sú sladkým príbehom, ale že Ježiš Kristus prišiel na zem, Boh tu vstúpil v ľudskom tele a žil dokonalý život, ktorý sme mali žiť my, zomrel smrťou, ktorá bola pripravená pre nás — ako Spasiteľ, nie ako nejaký učiteľ či príklad — potom pre nás Vianoce znamenajú štyri veci. Pozývajú nás vstúpiť hlbšie do ich mystického tajomstva, robia nás šťastnými aj v tomto materiálnom svete, robia nás odvážnymi vo vzťahoch a slobodnými prejaviť emócie.

Takže najprv, pozvanie vstúpiť hlbšie do ich mystického tajomstva. 1. Jána 1:3 hovorí: Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. Toto slovo „spoločenstvo", teda v origináli koinonia, znamená, že ak Ježiš Kristu skutočne prišiel — teda ak sú Vianoce pravdivé — potom máme základ pre hlboko osobný vzťah s Bohom. Boh už viac nie je len vzdialenou ideou či silou, pred ktorou sa krčíme; nie, môžeme Ho poznať osobne. Stal sa pre nás dosiahnuteľným.

Dovoľte mi dať vám príklad. Učenec A a učenec B sa obaja pokúšajú napísať biografiu o Johnovi Doeovi. John Doe žil vo východnom Anglicku a zomrel v roku 1721. Obaja učenci veria, že John Doe napísal päť listov svojej manželke, a veľa sa z nich dozvedia. Ale potom je tu ešte 500-stranová autobiografia, na ktorej sa píše, že bola napísaná Johnom Doeom. Učenec A povie: „Verím, že je to tak." Učenec B však povie: „Ja tomu neverím." A tak napíšu svoje biografie. Samozrejme, že budú odlišné. Biografia učenca A bude oveľa detailnejšia, a oveľa osobnejšia. Keď si ju prečítate, budete mať pocit, akoby ste Johna Doea skutočne poznali. Avšak biografia učenca B bude vzdialenejšia, všeobecnejšia, špekulatívnejšia. Po prečítaní budete mať sotva pocit, že Johna Doea poznáte. Všetko závisí od toho, či prvotná autobiografia bola pravdivá alebo nie.

A tu je pointa: Ak je Ježiš Kristus skutočne Boh, ktorý prišiel na zem v tele, potom môžeme o Bohu vedieť oveľa viac. Boh sa stáva hmatateľným, dosiahnuteľným. Je niekým, kto sa nám stal podobným. Vidíš ho rmútiť sa. Vidíš ho rozrušeného. Vidíš ho poníženého. Vidíš ho vyvyšovaného. Ak je Ježiš skutočne tým, kým hovorí, že je, potom máme v istom zmysle k dispozícii 500-stranovú autobiografiu od Boha. A naše porozumenie Boha bude neskutočne osobnejšie a konkrétnejšie, v porovnaní s tým, čo by nám mohlo ponúknuť ktorékoľvek náboženstvo či filozofia.

Pozri, čo všetko Boh spravil, aby si Ho mohol spoznať osobne. Ak Syn prekonal toľkú cestu, aby sa pre teba stal reálnym človekom, nemyslíš si, že Duch Svätý urobí všetko, čo bude v Jeho moci, aby spravil Ježiša reálnym v tvojom srdci? Vianoce sú pozvaním odhaľovať toto mystické tajomstvo. Je to pozvanie poznať Krista osobne. Pozvanie od Boha, keď hovorí: „Pozri, čo všetko som spravil, aby som sa ti priblížil. Teraz je čas, aby si ty prišiel bližšie ku mne. Nechcem byť teoretický koncept. Chcem byť priateľom."

Vianoce nás robia šťastnými aj v tomto materiálnom svete

Grécki a rímski čitatelia by zostali po prečítaní Jánovho výroku, že cítil a videl „večné," užasnutí. Gréci a Rimania a dokonca aj tradičné náboženstvá dneška veria, že všetko „hmotné" je zlé, a len „božské" je dobré.

Tradičné náboženstvo verí, že spasenie je niečo, čo sa nachádza mimo tohto hmotného sveta a je vecou Božieho kráľovstva; no evanjelium Vianoc, naopak, tvrdí, že kráľovstvo Božie prichádza do tohto hmotného sveta. Tradičné náboženstvo hovorí, že svet je zlý. Utečme pred rakovinou. Utečme pred chudobou veľkomiest. Nie, evanjelium učí, že spasenie je vlastne Božie kráľovstvo, ktoré zostupuje do tohto sveta. Telo je dôležité. Hmota je dôležitá. Svet je dôležitý. Vzal na seba fyzické telo, a preto predstavuje meno Ježiša Krista pre kresťanov jadro ich viery; ale v mene Ježiša Krista takisto pomáhame chudobným získať pocitvý domov. Takéto konkrétne skutky sú tiež súčasťou nášho svedectva o evanjeliu Vianoc. Kráľovstvo Božie prišlo, aby napravilo tento svet, nie aby nás vytrhlo a odizolovalo od sveta v nejakom éterickom raji. Budúcnosť tohto evanjelia je nové nebo a nová zem.

Vianoce nás robia odvážnymi vo vzťahoch s ľuďmi

Po tretie, Vianoce nás nielenže pozývajú nás vstúpiť hlbšie do ich mystického tajomstva a robia nás šťastnými aj v tomto materiálnom svete, ale robia nás aj odvážnymi vo vzťahoch s ľuďmi. Vtelenie mení náš postoj voči vzťahom. Ján hovorí: chcem mať s vami spoločenstvo. To, či v tebe rastie túžba po intímnejších vzťahoch s ľuďmi a po ich lepšom spoznaní, slúži ako akýsi test toho, či skutočne chápeš, o čom sú Vianoce. Vtelenie je totiž tajomstvom kvalitných medziľudských vzťahov.

Ak sa dvaja ľudia líšia svojou kultúrou a jazykom, ako môžu mať medzi sebou vzťah? Jeden z nich sa musí naučiť jazyk toho druhého, hovoriť lámavým dialektom, stať sa slabým a zraniteľným. Akonáhle vstúpiš do sveta toho druhého, stávaš sa slabým, moc má v rukách ten druhý. Ale len potom môžte vytvoriť medzi sebou vzťah.

Ak budeš nasledovať cestu, ktorú nám ukázal Ježiš, potom povieš: „Nechcem sa toľko sústreďovať na to, aby mi iní porozumeli, ja chcem rozumieť im. Nebudem sa snažiť len o to, aby boli moje túžby naplnené, ale aby som ja napĺňal túžby iných. Chcem vstúpiť do sveta ľudí okolo, a dávať im to, čo oni považujú za lásku, nie čo za lásku považujem ja." Vtelenie, ak v tebe zanechalo odtlačky — ak chápeš, čo Ježiš Kristus pre teba vykonal — ťa spraví neuveriteľne dobrým v medziľudských vzťahoch.

Vianoce ťa robia slobodným ukázať svoje emócie

Všimnite si verš 4. Ján hovorí: „Chcem, aby ste mali s nami spoločenstvo. Chcem, aby ste verili tomu, čo vám hovoríme. Chcem, aby ste rozumeli doktríne o Vianociach. Chcem, aby sme boli zjednotení v spoločenstve. Chcem, aby sme boli jednotní vo viere."

A potom hovorí: „A toto všetko robím — prečo? — „aby naša radosť bola úplná".

Nehovorí: „Chcem, aby ste si dali svoje životy do dokonalého poriadku, aby som sa potom mohol tešiť." On už radosť má. Hovorí: „Vy sa potrebujete zjednotiť v spoločenstve s Ježišom a Otcom, aby moja radosť bola úplná." Je v tom rovnováha. Nazáleží na tom, čo ostatní spravia, on radosť má. Kresťanstvo dáva hlbokú, skrytú radosť.

Kathy a ja sme mali jeden domček vo Philadelphii. Neustále mal vlhkú pivnicu a zadný dvor bol stále zablatený. Niekto nám potom vysvetlil: „Nikto vám to predtým, než ste ten dom kúpili, nepovedal? Pod zemou tu tečie rieka, ide popod všetky domy na tejto ulici. Tečie stále, aj keď je sucho."

Na jednej strane, kresťanstvo nám dáva hlbokú radosť ukrytú pod povrchom, ktorá nie je závislá od vonkajších okolností; tá radosť je stále tam, vnútri. Udržiava ťa zeleným. Udržiava ťa sviežim. Napriek všetkým ťažkostiam nám neustále svieti pravda, že Ježiš Kristus bol tu, žil na zemi. Otvoril priechod v neľútostnom múre, ktorým je zovretý tento svet, a cez tento priechod na náš svet vstupuje kráľovstvo Božie, nech sa deje, čo sa chce. Z toho pramení naša hlboká radosť.

Na druhej strane však Ján hovorí: „Moja radosť nemôže byť úplná, ak nebudete veriť." A znamená to toto: mnohí z nás sa boja zapojiť do životov ľudí okolo nás, pretože sa nám prieči myšlienka, že by sme mali k niekomu pripútať svoje srdcia. Pretože ak by potom boli oni nešťastní, boli by sme nešťastní aj my. A tak sa radšej stiahneme. Odpraceme sa. Nezaujímame sa o životy iných. Ale vtelenie znamená, že Ježiš Kristus, Boh sám, vstúpil priamo do našej zlomenosti. Zapojil sa tým najväčším spôsobom. Plakal. Prišiel a ukrižovali ho.

Skvelé na tom však je, že radosť, ktorú Boh dáva, je ukrytá pod povrchom, a teda chránená pred vonkajšími vplyvmi. Je to radosť, ktorá nikdy nemôže vyschnúť, a takto nám dáva slobodu na to, aby sme sa zapájali do životov iných. Vianoce nám dávajú slobodu prejaviť emócie. Vďaka nim si uvedomujeme, že pocity zármutku či bolesti nás nepotopia na samé dno, pretože vnútri nás osviežuje nevyčerpateľná radosť.

Ak veríš doktríne o Vianociach, pozýva ťa to k hlbšej mysticite. Rovnako ťa to robí šťastným v tomto materiálnom svete. Odvážnym vo vzťahoch a slobodným prejavovať city. Čo viac by si mohol chcieť? Premýšľaj o tom, keď budeš najbližšie niekomu priať: „Šťastné a Veselé Vianoce!"

Copyright © 1999 by Timothy Keller, © 2010 by Redeemer City to City

Pôvodný článok nájdete na redeemercitytocity.com

4,8/5 (4 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.