Znovuzrodenie v Barcelone

[auro] @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/auro/275434037/

Úryvok z knihy viera sa nedá skryť.

Jadrom evanjelizácie je vyrozprávať príbeh Ježiša Krista, tú dobrú správu, ako Boh zobral na seba hriech a potupu ľudského pokolenia, aby všetci, ktorí veria v Neho, boli zachránení.

Toto posolstvo je tou najoslobodzujúcejšou správou o milosti na tejto planéte. Otázkou teda je, prečo nie sme dychtivejší, aby sme ju šírili? Prečo nevybehneme von a nehovoríme všetkým takú radostnú správu? Žalmista hovorí: „Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin!“ (Ž 34:9) Keď nás táto pravda prenikne, vždy budeme mať iným čo povedať.

Motivácia by nemala byť problémom. Možno dôvodom našich obáv z hlásania evanjelia je, že sme doteraz ešte nikoho ku Kristovi nepriviedli. Viesť niekoho ku Kristovi, je skúsenosť, ktorá vyvoláva veľkú bázeň a navždy nás zmení. Potvrdzuje to pravdivosť evanjelia a realitu Božej prítomnosti. Ak sa cítiš neschopný, poviem ti o mojej prvej skúsenosti.

Znovuzrodenie v Barcelone

Po mojom zlyhaní s Mary v Barcelone, o ktorom som hovorila v prvej kapitole, som prosila Boha, aby som bola odvážnejšia pri ďalšej príležitosti. Ruth Siemensová mi pripomínala, že ak je ten správny čas, mala by som sa pýtať mojich priateľov, prečo by sa nemohli stať kresťanmi práve teraz. Biblické skupinky, ktoré som začala viesť pre hľadajúcich, sa toho roku blížili ku koncu a všetci sme sa pripravovali na záverečné univerzitné skúšky. Po jednej skúške sme spolu s Toddom zašli na šálku kávy do študentskej reštaurácie.

Na skupinkách bol voči evanjeliu zo všetkých študentov najcynickejší. Napríklad vykreslil Mary ako Matku Terezu. Spočiatku chodil len preto, aby diskusiu rušil, ale spriatelili sme sa a on napokon prichádzal každý týždeň. Už ostávalo len posledné stretnutie a ja som cítila, že by som mala niekoho zo skupinky vyzvať, aby sa stal kresťanom. Bola som si istá, že Todd to nikdy nebude. (V skutočnosti som si myslela, že nemôžem byť nástrojom k obráteniu niekoho, kým nebudem mať aspoň osemdesiat rokov.) Takže to vyzeralo, že Todd je OK.

Povedala som: „Todd, celý semester si sa zúčastňoval na skupinkách. Veľa si počul o Bohu, ale nikdy si sa nerozhodol, čo s Ním. Raz sa budeš musieť rozhodnúť. Todd, skôr či neskôr ti Boh povie: „Rozhodni sa teraz.“ Čo Mu povieš?“ Bola som na seba hrdá, že to znelo tak pevne (hoci moja sebaistota pramenila len z presvedčenia, že sa nikdy neobráti). Ani som si nevšimla, že jeho tvár dostala vážny výraz. „Áno, Todd, skôr alebo neskôr bude Boh k tebe hovoriť. A keby to urobil tento rok, dúfam, že by si povedal áno.“

Myslím, že som ešte hovorila, keď Todd povedal: „Máš pravdu. Boh ku mne hovorí a ja mu dávam svoje áno.“

Bez toho, aby som sa nadýchla, pokračovala som ďalej: „To je v poriadku, Todd. Jedného dňa Boh k tebe natiahne ruku… ach, čo si to povedal?“

„Povedal som, že Boh ku mne hovorí práve teraz a ja hovorím áno,“ odpovedal.

Zbledla som. „Ach, Todd,“ zašepkala som, „máš skutočne dobrý zmysel pre humor, ale nemal by si si zo mňa robiť žarty takýmto spôsobom.“

„Becky, nežartujem. Rozmýšľam o tom už dlhý čas. A teraz som pripravený,“ povedal.

„Todd, počúvaj ma. Nemal by si sa ponáhľať. Myslím, že je to veľké rozhodnutie a veľmi to zmení tvoj život. Radšej si to dobre premysli a potom sa ešte porozprávaj s Ruth.“

„Pozri, Becky. Toto nie je citové rozhodnutie. Viem, asi som si nasadil dobrú masku, ale rozmýšľam o Bohu už dlhý čas. Pozri, chcem sa stať kresťanom!“ zvolal.

„Práve teraz? V reštaurácii? Pred všetkými týmito ľuďmi? Todd, vieš, ja nemôžem.“

„Prečo nie?“

„No, pretože som ešte nikdy predtým nič také nerobila.“

„Nemaj strach, ja tiež nie,“ odpovedal. „Ale vieš čo? Zavri oči, ja budem Bohu niečo hovoriť a potom budeš hovoriť ty. O pár minút je to za nami.“

Nuž urobili sme to, práve tam v reštaurácii v Barcelone, v Španielsku. Keď som otvorila oči, stále som si myslela, že to bude len niečo dočasné. Ale ak by malo jeho obrátenie trvať len niekoľko hodín, aj tak by mi to stačilo. „Todd, Ruth stále hovorí, že obrátenie je záležitosťou vôle. Nezáleží teda na tom, ak sa teraz necítiš inak,“ povedala som, lebo som si bola istá, že sa nijako inak necíti.(Bol to hriech nevery z mojej strany!) „Je to tvoja vôľa, ktorú si odovzdal Bohu. Emócie prídu neskôr. Ale na jednu vec by som sa Ťa chcela opýtať,“ povedala som.

„Pravdaže, čo je to?“

„Necítiš sa predsa len nejako inak?“ spýtala som sa.

„Stav sa, že áno!“, zvolal.

Hľadela som na neho úplne šokovaná. „Todd!“ skríkla som. „To je sila — funguje to!“ Vyšli sme von a išli sme na internát oznámiť to Ruth a Kathy.

Ešte sme boli u nich, keď Stephanie, ďalšia neveriaca priateľka z našej skupinky, zavolala a požiadala nás, aby sme sa večer stretli. Premýšľala som, aká bude ohromená, keď jej Todd povie, čo sa stalo, najmä preto, že bol jedným z jej najlepších priateľov. Boli sme v reštaurácii, keď sa Stephanie pozrela na Todda a povedala: „Vieš, veľmi si sa zmenil. Vyzeráš šťastnejší a pokojnejší. Španielsko má na teba dobrý vplyv.“

„To nie Španielsko, Stephanie, ale Boh. Stal som sa kresťanom,“ odvetil Todd.

Myslela, že žartuje, nuž povedala: „Jasné, a ja som Santa Klaus. Ale nemal by si takto žartovať pred Becky.“

„Stephanie, myslím to vážne. Odovzdal som svoj život Kristovi a chcem Ho nasledovať.“

Najprv pozerala na neho nedôverčivo, potom vystrašene. Najmenej pravdepodobné bolo, že by sa on obrátil k Bohu. Ak sa mohol obrátiť Todd, čo to znamenalo pre ostatných? Stíchla a zvážnela, keď nám Todd rozprával o svojom duchovnom putovaní, ktoré skrýval za sarkazmus a zdanlivý nezáujem. Domov sme išli taxíkom. Stephanie sa rozhodla so mnou ešte chvíľu zostať. Vošli sme ku mne do izby, keď povedala: „Chcem vedieť, ako to urobil. Čo robí niekto, keď sa stáva kresťanom?“

Teraz som mohla žiť zo skúsenosti s Toddom ešte dobrých dvadsať rokov. Ale keď som videla, ako vážne položila tú otázku, prebehlo mi hlavou: To snáď nie! To sa nemôže stať znovu! To by som nezvládla.

V tomto rozpoložení som povedala: „Stephi, ospravedlň ma na chvíľu.“ Zdanlivo pokojne som vyšla z izby a zavrela dvere, no potom som spanikárila. Bolo pol druhej v noci a ja som potrebovala pomoc. Kathy a Ruth spali, ale ja som napriek tomu vošla ku Kathy. Vtrhla som dnu a nenapadlo ma nič iné, len zvolať: „Modli sa!“ Kathy mi neskôr povedala, že sa rýchlo prebudila a začala sa modliť. Asi po desiatich minútach si uvedomila, že nevie, za čo sa má modliť.

Keď som sa vrátila, rozprávali sme sa so Stephanie niekoľko minút, keď napokon povedala: „Becky, už dlhú dobu utekám od Boha. Je načase, aby som začala bežať k Nemu.“ V tú noc sa stala kresťankou.

Hoci som bola neochotná a nešikovná, tá noc zmenila môj život. Pred očami som videla tých najmenej vhodných ľudí, ako odovzdali svoj život Kristovi. A snáď rovnako dôležitá je skutočnosť, že teraz, po všetkých tých rokoch, je Stephanie zrelou kresťankou. Vydala sa za veriaceho muža a ja som krstnou mamou ich dvadsaťjedenročnej dcéry. Boh je verný. Uvedomila som si, že aj chabý pokus vydať svedectvo jednej žene, môže vytvoriť rodinu, ktorá miluje Boha.

Okolo nás sú ľudia, ktorých sa Boh túži dotknúť práve skrze nás — ľudia, na ktorých máme dosah práve my, s našou špecifickou osobnosťou a štýlom; ľudia, ku ktorým sme povolaní. Musíme sa začať pýtať Pána Boha: „Je to on? Je to ona, Pane, ktorú hľadáš?“ Je to úžasná dráma a Boh chce, aby sme ju úspešne dokončili.

Od mojej prvej skúsenosti v Barcelone som videla už mnohých ľudí, ako odovzdali svoj život Kristovi. Keď si všímam životy ľudí, ktoré zmenil Boh, som presvedčená, že jednoducho neexistuje väčšia služba, ako keď jedna ľudská bytosť slúži inej. Vidieť ľudí, ktorí našli naplnenie a zmysel života, radosť a stratený pokoj, keď kráčajú v Božej milosti a milosrdenstve, je výsada, ktorá sa nedá opísať slovami.

Vo svetle takéhoto milosrdenstva a milosti je jediná otázka, ktorú sa máme pýtať: Ako zvestujeme evanjelium neveriacemu svetu?

Raz som v aute čakala na križovatke a mala som otvorené okno. Vedľa mňa zastalo iné auto a práve, keď som položila nohu na plynový pedál, vletelo do môjho auta cez okno papierové lietadielko a trafilo ma do líca. Nebolelo to, ale vyľakalo ma to natoľko, že som v tom momente stupila na plyn. Keď som papierik rozbalila, zistila som, že je to evanjelizačný leták. Nepochybujem, že človek, ktorý mi ho hodil do auta, mal dobrý úmysel, ale takúto „torpédovú evanjelizáciu“ v Biblii nenachádzam!

Rozprávala som túto historku môjmu priateľovi a on povedal: „Je jasné, že ten človek nemá dar evanjelizácie, keby ho mal, urobil by to lepšie. Nech radšej rozvíja iné dary a evanjelizáciu nechá na teba!“ Povedal to ako žart, ale myslím, že odkryl niečo, čomu mnohí veria, totiž, že ak nemám dar evanjelizácie a zostanem ticho, tak je to v poriadku. Napriek tomu Boh prikázal každému z nás: „Choď a hovor!“ Toto robí evanjelizáciu jedinečnou. Nie každý je povolaný byť napríklad prorokom alebo učiteľom, ale aj proroci a učitelia majú príkaz ísť a činiť učeníkov (Mt 28:18–20). Inými slovami, bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme dar evanjelizácie, sme povolaní hlásať ľuďom evanjelium.

Ak sa však evanjelizácia robí tak nesprávne, ako som práve opísala, núti nás to pýtať sa, čo presne je evanjelizácia? Evanjelizácia vo svojej najjednoduchšej podobe je zoznámenie našich priateľov s Pánom Ježišom. Ondrej najprv priviedol svojho brata Šimona k Ježišovi a Filip priviedol Natanaela. Michael Green, anglický autor, ktorý o evanjelizácii veľa napísal, verí, že najlepší opis evanjelizácie je nasledovný: „Predstavenie Ježiša Krista v sile Ducha Svätého, takže ľudia dajú svoju dôveru Bohu skrze Neho, príjmu Ho ako svojho Spasiteľa a slúžia Mu ako Kráľovi v spoločenstve Jeho cirkvi.“

Ďalšia otázka, ktorú si musíme položiť, je, či existuje nejaký „správny“ spôsob evanjelizácie. Je nejaký prístup lepší než iný? Odpoveď znie: Pokiaľ zvestujeme Ježiša Krista, vážime si hľadajúceho človeka v jeho celistvosti a naším motívom je pritom Božia láska, vtedy nie je žiadna forma našej evanjelizácie nesprávna. Avšak verím, že je niekoľko vecí, ktoré nám pomôžu účinnejšie zvestovať evanjelium, keď im dobre porozumieme. Je to súlad medzi spôsobmi a prostriedkami pri evanjelizácii a tiež pochopenie významu prirodzených etáp v komunikačnom procese.

Rebecca Manley Pipert, z knihy "Viera sa nedá skryť" (str.97–100).

4,3/5 (3 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.