Zožerú ťa kanibali!

Didrik Johnck @ Flickr.com, https://www.flickr.com/photos/deetrak/616467935/

Nové Hebridy neboli vystavené žiadnemu kresťanskému vplyvu až do príchodu Johna Williamsa a Jamesa Harrisa. Obaja títo misionári boli zavraždení a zjedení kanibalmi na ostrove Erromanga, len pár minút po tom, čo zakotvili.

Odvaha v misii — lekcie od Johna G. Patona

V roku 1606 bola Fernandezom de Quirom v Južnom Pacifiku objavená reťaz osemdesiatich ostrovov. V roku 1773 boli tieto ostrovy podrobené prieskumu, vedenému kapitánom Jamesom Cookom, ktorý ich aj pomenoval Novými Hebridami vďaka ich podobnosti s Hebridami — súostrovím na severozápadnom pobreží Škótska. V roku 1980 získali Nové Hebridy nezávislosť od Británie a Francúzska a premenovali sa na Vanuatu. Táto ostrovná reťaz je dlhá okolo 450 míľ. Myslená čiara vedená z Honolulu do Sydney prechádza presne cez Port Vila, hlavné mesto Vanuatu, a to v dvoch tretinách vzdialenosti od Honolulu. V súčasnosti má táto ostrovná krajina okolo 190 000 obyvateľov.

Pokiaľ je známe, Nové Hebridy neboli vystavené žiadnemu kresťanskému vplyvu až do príchodu Johna Williamsa a Jamesa Harrisa z Londýnskej Misionárskej spoločnosti (London Missionary Society), ktorí tu pristáli v roku 1839. Obaja títo misionári boli zavraždení a zjedení kanibalmi na ostrove Erromanga 20. novembra toho istého roku, len pár minút po tom, čo zakotvili. O štyridsaťosem rokov neskôr John Paton napísal: „Takto boli Nové Hebridy pokrstené krvou martýrov, a týmto spôsobom ich Kristus v celom kresťanskom svete prehlásil za svoje.“

Londýnska misionárska spoločnosť ta vyslala ďalší tím, tentoraz na ostrov Tanna v roku 1842, no ten ostrovy do siedmich mesiacov opustil. Na ostrove Aneityum však mohli John Geddie z Presbyteriánskej cirkvi v Novom Škótsku (ktorý tu pristál v roku 1848) a John Ingis z Reformovanej presbyteriánskej cirkvi v Škótsku (prišiel v roku 1852) vidieť ich úžasné ovocie: do roku 1854 „okolo tritisícpäťsto divochov (čo predstavovalo viac než polovicu populácie) odhodilo svojich bôžikov, zriekajúc sa svojich pohanských zvykov a radiac sa k uctievačom pravého Boha Jahveho“ (s. 77). Keď Geddie roku 1872 zomrel, všetci obyvatelia ostrova Aneityum boli považovaní za kresťanov.

Toto je časť z nádhernej práce, ktorú Boh konal v tých dňoch na ostrovoch v južnom Pacifiku. V 1887 Paton zaznamenal ešte väčší triumf evanjelia. Keď niektorí namietali, že Aborigéni, pôvodní obyvatelia Austrálie, sú len „podľudia“, neschopní konvertovať na kresťanstvo a začleniť sa do civilizácie, John Paton odbil tieto reči misionárskymi faktami, rovnako ako aj biblickou pravdou:

Spomeňte si… , čo evanjelium vykonalo medzi príbuznou vetvou týchto Aborigénov. Na našom ostrove Aneityum sa 3 500 kanibalov vzdalo svojho pohanstva… Na Fidži to bolo 79 000 kanibalov, ktorí boli privedení pod vplyv evanjelia a 13 000 členov ich cirkví vyznáva, že žijú a pracujú pre Ježiša. Na Samoe to bolo 34 000 kanibalov, ktorí vyznali Krista a do devätnástich rokov od tohto momentu ich univerzita vyslala do sveta 206 domorodých misionárov a evanjelizátorov. Na našich Nových Hebridách bolo viac ako 12 000 kanibalov privedených k nohám Pána Ježiša, hoci tým netvrdím, že sú všetci príkladnými kresťanmi, a 133 domorodcov bolo vyučených a vyslaných ako učitelia a kazatelia evanjelia. (s. 206)

Toto je pozoruhodný misionársky kontext života a služby Johna Patona, ktorý sa narodil v Škótsku pri meste Dumfries 24. mája 1824. Na plavbu na Nové Hebridy sa cez Austráliu vydal spolu so svojou manželkou Mary dňa 16. apríla 1858 vo veku 33 rokov. Cieľový ostrov Tanna dosiahli 5. novembra a už v marci nasledujúceho roku Patonova manželka aj ich novonarodený syn umreli na horúčku. Nasledujúce štyri roky slúžil John Paton na tomto ostrove v podmienkach neustáleho nebezpečenstva, až kým nebol nútený ostrov vo februári 1862 opustiť.

Nasledujúce štyri roky strávil úžasne horlivou mobilizáciou pre presbyteriánsku misiu na Nových Hebridách, cestujúc medzi Austráliou a Veľkou Britániou. Opäť sa oženil v 1864 a svoju manželku Margaret vzal späť na Nové Hebridy, tentoraz na menší ostrov Aniwa („meria sotva sedem krát dve míle,“ s. 312). Spoločne tu pracovali 41 rokov, kým Margaret v roku 1905 neumrela. Vtedy mal John 81 rokov.

Keď prišli na ostrov Aniwa v novembri 1866, videli, v čom títo ostrovania žili. Pomôže nám to oceniť rozmer ich práce a ovocie, ktoré priniesli, ak si ukážeme, čomu po svojom príchode čelili.

Domorodci patrili ku kanibalom a príležitostne jedli mäso svojich porazených nepriateľov. Praktizovali obety detí a vdov, vraždiac vdovy po zosnulých mužoch, aby mohli slúžiť svojim manželom na druhom svete. (s. 69, 334)

Ich uctievanie bolo celé službou strachu, ktorej cieľom bolo udobriť si tohto Ducha strachu, predísť nešťastiu či zaistiť si pomstu. Zbožšťovali si svojich náčelníkov… takže takmer každá dedina či kmeň mali svojho posvätného muža. Títo dedinskí alebo kmeňoví kňazi praktizovali neobyčajné rituály ovplyvňovania zla a verilo sa, že skrze tieto posvätné obrady majú vo svojich rukách život aj smrť… takisto uctievali svojich zosnulých predkov a hrdinov v podobe rôznych drevených alebo kamenných bôžikov… Báli sa duchov a hľadali ich pomoc a náklonnosť, najmä tých, ktorí vládli nad vojnou a mierom, hladom a hojnosťou, chorobou a zdravím, ničotou a prosperitou, životom a smrťou. Celé ich uctievanie bolo o otrockom strachu, a pokiaľ ja viem, nemajú ani poňatia o Bohu alebo milosti. (s. 72)

Paton pripustil, že v srdci váhal, keď premýšľal nad tým, či je možné, aby boli títo ľudia privedení do bodu, keď votkajú kresťanské pravdy do duchovného vedomia svojich životov (s. 74). Ale povzbudilo ho evanjelium a fakt, že tisícky domorodcov na Aneityume prišli ku Kristovi.

Tak sa naučil ich jazyk a dal mu písomnú podobu (s. 319). Staval sirotince („vychovávali sme týchto mladých ľudí pre Krista,“ s. 317). „Pani Patonová učila triedu asi päťdesiatich žien a dievčat. Stali sa veľmi zručnými v šití, spievaní, pletení klobúkov a čítaní,“ (s. 377). „Vychovávali učiteľov, prekladali, tlačili a vysvetľovali Písmo, … slúžili chorým a umierajúcim… denne distribuovali liečivá… učili ich, ako používať jednotlivé nástroje,“ atď. (s. 378) Vždy v Deň Pánov mali bohoslužby a domorodých učiteľov posielali do všetkých dedín kázať slovo evanjelia.

Počas nasledujúcich 15 rokov mohli John a Margaret Patonovci vidieť takmer celý ostrov Aniwa obrátený ku Kristovi. O mnoho rokov neskôr John napísal: „Prehlásil som ostrov Aniwa Ježišovým a z milosti Božej teraz celý ostrov uctieva Spasiteľa pri jeho nohách,“ (s. 312). Keď mal 73 rokov a cestoval okolo sveta, hovoriac o dôvodoch pre misiu v južných moriach, ešte stále slúžil svojim milovaným Aniwčanom a vydal „Nový Zákon v aniwčine“ v roku 1897. Až do svojej smrti prekladal hymny a katechizmus a na vydaní slovníka Aniwčiny pracoval aj vtedy, keď už s nimi viac osobne nemohol byť (s. 451).

Počas rokov na ostrove si písal denník a rôzne poznámky a listy, ktoré neskôr slúžili ako základ pre jeho autobiografiu, ktorá postupne vyšla v troch častiach od roku 1887 do 1898. Takmer všetko, čo vieme o jeho práci pochádza z tejto knihy, ktorá je dnes dostupná už v jednom zväzku.

Paton prežil svoju druhú manželku o dva roky, a zomrel v Austrálii 28. januára 1907.

Dnes, viac než sto rokov po jeho smrti, sa okolo 85% obyvateľov súostrovia Vanuatu považuje za kresťanov, okolo 21% z toho sú evanjelikáli. Obete a odkaz misionárov na Nových Hebridách bol a je jedinečný a John G. Paton vytŕča spomedzi ostatných ako jeden z najväčších príkladov.

Názov tohto článku je: „Zožerú ťa kanibali! (Odvaha v misii — lekcie od Johna G. Patona)“. V ňom sa zároveň skrýva aj pointa, o ktorej chcem hovoriť. Rozdelil som zvyšok tohto článku na nasledovné tri časti: 1) Ktoré okolnosti v živote Johna Patona si vyžadovali odvahu? 2) Čo svojou odvahou dosiahol? 3) Odkiaľ túto odvahu čerpal?

Jeho odvaha pochádzala z hlbokého vedomia Božieho povolania.

Ako Paton píše, predtým, než dovŕšil 12 rokov: „… odovzdal som svoju dušu Ježišovi a bol som odhodlaný stať sa Misionárom Kríža alebo služobníkom evanjelia," (s. 21). Kým ukončil svoje štúdiá v teológii vo veku 32 rokov, píše: „… neustále mi v ušiach znel nárek pohanov, hynúcich v južných moriach; videl som, že bolo len málo tých, čo by sa o to starali, zatiaľ čo — bol som si istý — mnohí boli pripravení prevziať moju službu v Caltone," (s. 52). „Pán mi neustále pripomínal: Keď sa nenašiel nikto lepší, kto by tam šiel, vstaň a choď ty!"

Keď ho ľudia naokolo kritizovali za jeho rozhodnutie opustiť plodnú službu, jeden zásadný moment spečatil jeho rozhodnutie nasledovať volanie: slová jeho rodičov:

Až doteraz sme ti nechceli nič hovoriť, lebo sme sa báli, že ťa ovplyvníme, ale teraz ti musíme povedať, prečo oslavujeme Boha za rozhodnutie, ku ktorému si dospel. Srdce tvojho otca priľnulo k službe, ale pociťoval aj iné volania — volanie, aby sa jej vzdal. Keď si sa svojim rodičom narodil, položili ťa na oltár, svojho prvorodeného, aby si bol zasvätený Bohu, ak to bude Jeho vôľa, ako Misionár Kríža. Po celý tvoj život sa tvoji rodičia modlili, aby si bol pripravený, vyučený a vedený práve do tohto rozhodnutia; celým srdcom sa preto modlíme, aby Pán prijal tvoju obeť, dlho ťa zachoval a dal ti mnoho duší z pohanského sveta. (s. 57)

V reakcii na to Paton napísal: „Od tohto momentu navždy zmizla akákoľvek pochybnosť ohľadne mojej ďalšej cesty. Videl som ruku Božiu veľmi viditeľne, ako ma nielen doteraz na to pripravovala, ale teraz aj viedla do cudzokrajného misijného poľa," (s. 57). Táto istota povolania v ňom splodila neohrozenú odvahu, ktorá sa už potom nikdy neobzerala späť.

Jeho odvaha pochádzala z vedomia svätého dedičstva jeho domácej cirkvi.

Paton bol členom Reformovanej presbyteriánskej cirkvi Škótska, jednej z najstarších, ale aj najmenších protestantských cirkví. Jej korene siahali hlboko do minulosti až k hnutiu tzv. Scottish Covenanters (hnutie za udržanie protestantskej viery v Škótsku, ako odozva na nátlak rímskokatolíckej cirkvi; jeho počiatky sa datujú do polovice 16. storočia, pozn. prekl.) a mala hlboký zmysel pre zachovávanie veľkých právd reformácie. Paton raz napísal: „Som viac hrdý na to, že mám vo svojich žilách krv martýrov a vo svojom srdci ich pravdu, než sú iní ľudia hrdí na svoj honosný pôvod," (s. 280).

Pravdy, o ktorých tu hovorí, že ich má vo svojej mysli, sú doktríny kalvinizmu. Vo svojej autobiografii hovorí: „Presvedčením som silný kalvinista." (s. 195) V jeho konkrétnom prípade to znamenalo, že bol absolútne presvedčený o tom, že Boh môže zmeniť a aj zmení srdcia tých, o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Jeho doktrína znovuzrodenia bola v tomto smere kľúčová pre zachovanie odvahy v situáciách, kde bola nádej ľudsky nedosiahnuteľná. Opisujúc obrátenie jedného z domorodcov, hovorí: „Znovuzrodenie je čisto prácou Ducha Svätého v srdci a duši človeka a v každom jednom prípade sa deje rovnako. Obrátenie, na druhej strane, v ktorom zohráva dôležitú úlohu aj ľudská vôľa, nie je rovnaké zrejme ani u dvoch ľudí." (s. 372) „Ó, Ježiš, len Tebe jedinému nech patrí všetka sláva! Ty máš kľúč k odomknutiu všetkých sŕdc, ktoré si utvoril!" (s. 373)

Inými slovami, kalvinizmus, navzdory všetkým prekrúteniam pravdy, nebol prekážkou, ale zdrojom nádeje v misiách Johna Patona a ďalších stoviek misionárov, jemu podobných. Nie je preto prekvapujúce, že štvrtým zdrojom odvahy Johna Patona bola:

Jeho dôvera v Boha, ktorý vládne nad každou aj zlou okolnosťou.

Už sme spomínali slová, ktoré Paton napísal nad hrobom vlastnej ženy a dieťaťa: „… cítil som sa neotrasiteľne uistený, že môj Boh a Otec je príliš múdry a milujúci na to, aby schybil v čomkoľvek, čo robí alebo dopustí; preto som hľadel nahor, očakávajúc Jeho pomoc a ďalej som bojoval v práci," (s. 85). Znovu a znovu ho táto dôvera držala aj v najťažších situáciách. Keď sa pokúšal utiecť z ostrova Tanna, on aj Abraham boli obkolesení zúrivými domorodcami, ktorí sa navzájom povzbudzovali k prvému výstrelu:

Moje srdce sa pozdvihlo k Pánovi Ježišovi; videl som, ako sledoval celú túto scénu. Môj pokoj sa ku mne navrátil ako vlna od Boha. Uvedomil som si, že som na tejto zemi nesmrteľný, dokým moja práca zverená mi od Pána nebude dokončená. Pocítil som také uistenie, akoby prehovoril hlas z neba, že žiadna mušketa nevystrelí, žiaden kyjak sa na nás nezaženie, žiaden oštep nebude vrhnutý z ruky, ktorá len na to čaká ani šíp, ani vraždiaci kameň bez povolenia Pána Ježiša, ktorý má všetku vládu na nebi aj na zemi. Vládne nad prírodou, nad živými aj neživými a riadi aj domorodca v južných moriach. (s. 207)

Potom, čo z ostrova unikol a stratil všetko, čo na tejto zemi mal („moje malé zemské Všetko"), namiesto toho, aby si zúfal, trucoval či zostal paralyzovaný sebaľútosťou, pohol sa ďalej očakávajúc, že v pravom čase uvidí Boží zámer — ten potom aj videl v službe, ktorá sa pred ním otvorila — najprv v mobilizácii misionárov, neskôr v práci na ostrove Aniwa. „Odvtedy som často premýšľal nad tým, že ma Pán zbavil toho všetkého, aby som mohol s nerozptyľovanou mysľou sústrediť celú svoju energiu na špeciálnu prácu, ktorá pre mňa bola už čoskoro pripravená, a o ktorej som vtedy ešte ani ja, ani nikto iný nemohol snívať." (s. 220)

Rok čo rok sa „úspechy a neúspechy čudne miešali" (s. 247) v živote Johna Patona. Zrejme neexistovalo obdobie v jeho živote, kde by sa život zdal ľahkým. A asi by sme ho pohoršili, keby sme povedali, že nezakúsil žiadne okamihy, keď bol „dole". „Cítil som sa taký sklamaný, tak zúfalo," napísal na jednej zo svojich ciest, „že som si želal, aby som ležal v hrobe s mojimi drahými, ktorí ma predišli, a mojimi bratmi na ostrove, ktorí tam padli," (s. 232). Nebolo to vždy ľahké, dodať po slovách: Pán Boh vzal, aj slová: Nech je požehnané meno Pánovo. Ale toto bola cesta a on volil kráčať ňou znovu a znovu. Keď sa misionárska loď Dayspring, ktorú dovtedy veľmi podporoval, v búrke potopila, napísal:

Nech ma už na tejto zemi postretli akékoľvek skúšky, nikdy som nečelil skúške pochybností, že by Ježiš predsa len spravil nejakú chybu a niečo mu nevyšlo. Nie! Môj požehnaný Pán Ježiš nerobí žiadne chyby! Keď raz uvidíme celý zmysel toho, čo on koná, spoznáme aj to, v čo teraz len s dôverou veríme, že všetko je dobré: najlepšie pre nás, najlepšie pre všetko nám drahé, najlepšie pre dobro ostatných a pre Božiu slávu. (s. 488)

Tesne pred koncom svojho života, vo veku 79 rokov, sa opäť ocitol na svojom milovanom ostrove Aniwa. „Nemôžem už ísť do dedín, medzi ľudí alebo ponavštevovať chorých ako predtým, kvôli slabosti v nohách a krížoch. Je to pre mňa bolestivé. Ale všetko je tak, ako to zosiela náš Pán a my sa s vďakou podriaďujeme jeho vôli, keďže všetko na tomto svete je nič oproti tomu, čo je pre nás prichystané. Nech je chvála nášmu Pánovi. V našom drahom Pánovi Ježišovi máme milosť, pokoj a radosť vo všetkých okolnostiach."

Jeho odvaha bola založená na modlitbách, v ktorých sa s dôverou podriaďoval suverénnej Božej múdrosti.

Ako sa môžeme s dôverou spoliehať na Božie zasľúbenia o ochrane, ak naša manželka rovnako dôverovala v tejto veci Bohu, ale namiesto toho, aby ju Boh ochránil, umrela; a ak Gordonovci na ostrove Erromanga sa o ne tiež celý život s dôverou opierali, ale napokon umreli ako martýri?

Paton sa naučil odpoveď na túto otázku, keď počúval modlitby svojej matky ešte predtým, ako by ju našiel v štúdiu teológie. V roku, v ktorom nebola takmer žiadna úroda zemiakov, pani Patonová povedala svojim deťom: „Ó, deti moje, milujte svojho nebeského Otca, povedzte mu v modlitbách všetky svoje potreby a On sa o ne postará do takej miery, aby to slúžilo pre vaše dobro a na Jeho chválu." (s. 22) V toto veril John Paton, keď s dôverou prehlasoval zasľúbenia, ktoré mu Boh dal: že Boh urobí to, čo bude pre dobro Božej slávy a pre Patonovo vlastné dobro.

Jeho odvaha vo chvíľach, keď bol obkľúčený domorodcami vyvierala z tohto postoja v modlitbe — postoja, ktorý dôveroval Božím zasľúbeniam, ale zároveň sa podriaďoval suverénnej, všetko presahujúcej Božej múdrosti, ktorá vie, čo je dobré.

Uistil som ich, že sa smrti nebojím, pretože pri smrti ma môj Pán vezme k sebe do neba, kde budem oveľa šťastnejší, než som bol kedykoľvek na tejto zemi. Potom som pozdvihol svoje ruky a oči k nebu, a modlil sa nahlas k Ježišovi… buď nech ma ochráni, alebo nech ma vezme k sebe, do svojej slávy, lebo On vedel najlepšie, čo je dobré. (s. 164)

A takto sa modlil znovu a znovu: „ochráň ma alebo ma vezmi k sebe, lebo Ty najlepšie vieš, čo je dobré." Vedel, že Ježiš zasľúbil svojim nasledovníkom aj prenasledovanie a mučenícku smrť (Lukáš 11:49, 21:12–18). Takže sľuby, na ktorých Paton stál, boli buď „ochráň ma" alebo „vezmi ma domov spôsobom, ktorý ťa oslávi a bude pre dobro ostatných". Po jednej obzvlášť ťažkej ceste napísal: „Keby nebolo uistenia, že… každou cestou, ktorou nás vedie, nás buď bezpečne prevedie, alebo nás zoberie k sebe na svoju chválu, nebol by som nikdy mal sily pobrať sa na ňu." (s. 148)

Pokoj, ktorý od Krista v takýchto momentoch mal, nepredstavoval istotu bezpečného úniku z nebezpečenstva, ale pokoj založený na istote, že Boh je dobrý, múdry a všemocný a všetko, čo urobí, je dobré. „Cítili sme, že Boh bol blízko, a mal moc urobiť všetko, čo bolo v Jeho očiach najlepšie." (s. 197)

Ponáhľala sa už niekedy nejaká matka viac na pomoc svojmu dieťaťu v hodine nebezpečenstva, než sa Pán Ježiš náhli odpovedať na modlitbu dôvery a poslať svojim služobníkom pomoc, časom a spôsobom, ktorý On uzná za vhodný, ak to slúži Jeho sláve a pre ich dobro? (s. 164, dôraz pridaný autorom článku)

Jeho odvaha pramenila z radosti, ktorú mal v Bohu, a ktorá nemohla byť ničím a nijakou inou službou prevýšená.

Ó, keby len tí pôžitkárski muži a ženy tohto sveta mohli ochutnať a pocítiť skutočnú radosť tých, ktorí poznajú a milujú pravého Boha — dedičstvo, ktoré im tento svet… nemôže dať, ale ktoré najchudobnejší a najpokornejší nasledovníci Ježiša Krista dedia a vychutnávajú! (s. 78)

Moje srdce sa často samo seba spytuje — kedy, kedy budú oči ľudí tam doma konečne otvorené? Kedy sa už bohatí a vzdelaní… zrieknu svojich plytkých ľahkomyseľností a začnú žiť medzi chudobnými, neotesanými, vyvrhnutými, stratenými a založia svoju večnú slávu na dušiach, ktoré boli skrze nich požehnané a privedené k Spasiteľovi? Tí, ktorí okúsili túto najvyššiu radosť, „radosť Pánovu", sa už nikdy viac neopýtajú: má život zmysel?

Ku koncu svojho života písal o radosti, ktorá ho niesla a o nádeji, že jeho vlastné deti sa dajú do rovnakej služby a nájdu rovnakú radosť:

Dovoľte mi zaznamenať moje neotrasiteľné presvedčenie, že toto je tá najvzácnejšie služba, v ktorej akýkoľvek ľudský tvor môže stráviť svoj život, a že ak by mi Boh dal môj život ešte raz, bez jediného zaváhania by som ho položil na oltár Kristovi, aby ho mohol použiť ako doteraz, na podobnú službu lásky, hlavne medzi tými, ktorí ešte doteraz nemali možnosť počuť meno Ježiš. Nič, čo som pretrpel, ani nič, čo ma ešte môže postihnúť, vo mne nevzbudzuje strach — naopak — cítim hlbokú radosť, keď vydychujem modlitbu za svoje deti, aby ráčil požehnaný Pán obrátiť ich srdcia k misii a otvoriť pred nimi túto cestu, aby cítili pýchu a radosť, že môžu žiť a zomrieť pri nesení Ježiša a jeho evanjelia do srdca pohanského sveta. (s. 444, dôraz pridaný autorom článku)

V čom teda spočívala hlboká radosť Johna Patona? Odpoveď, zdá sa, znie, že vyplývala zo skúsenosti osobného spoločenstva s Ježišom Kristom, sprostredkovaného cez zasľúbenie: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta. Preto by som za posledný zdroj jeho odvahy označil:

Jeho odvaha vyplývala z osobného spoločenstva s Ježišom skrze vieru v jeho zasľúbenie, a to najmä v situáciách na pokraji večnosti.

Toto zasľúbenie bolo dané v kontexte vyslania učeníkov: „Choďte teda a čiňte mi učeníkmi všetky národy… Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." (Matúš 28:19–20) Toto zasľúbenie robilo Ježiša Krista bližším a reálnejším v Patonovom živote viac než ktorékoľvek iné. Po epidémii osýpok na ostrove Tanna, keď tisíce domorodcov umrelo a tí, čo prežili, za ňu vinili misionárov, napísal: „Počas celej tej ťažkej situácie som mal v sebe pokoj, pevnú dušu, stojacu celou váhou na zasľúbení: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni. Vzácne zasľúbenie! Ako často zaň obdivujem Ježiša a teším sa v ňom! Nech je požehnané Jeho meno!" (s. 154)

Moc tohto prísľubu, v ktorom sa pre Patona zosobňoval reálny Kristus, sa nedala s ničím porovnať:

Bez tohto trvalého vedomia prítomnosti a moci môjho drahého Pána a Spasiteľa by ma nič v tomto svete neochránilo pred stratou zdravého rozumu či strašnou smrťou. V jeho slovách: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta, sa mi stal tak reálnym, že by ma neprekvapilo, keby som ho ako Štefan zbadal, ako hľadí nadol na zem. Cítil som jeho podporujúcu moc… je to triezvy fakt, ktorý sa rovnako sladko ku mne vracia aj po 20 rokoch — že ma počas tých najhorších momentov, keď strieľali muškety, lietali palice a oštepy, sprevádzal najbližší a najdrahší pohľad a úsmev jeho tváre. Ó, blaženosť žitia, keď vidíme toho, „ktorý je neviditeľný"! (s. 117)

Jedna z najsilnejších pasáží jeho autobiografie opisuje situáciu, keď sa, vydaný na milosť nespoľahlivému náčelníkovi, musel ukryť v dutine stromu, pričom o jeho život usilovali stovky domorodcov. To, čo tam zažil, bol najhlbší zdroj Patonovej radosti a odvahy. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že práve zdieľanie tejto skúsenosti bolo dôvodom, prečo napísal svoju biografiu. Kniha začína slovami: „To, čo tu píšem, je na slávu Boha." (s. 2) To je pravda. Ale Bohu vzdávame chválu, keď je jeho Syn oslávený. A jeho Syn je oslávený, keď ho povýšime nad všetko. A o tom je tento príbeh.

Keďže som bol vydaný úplne na milosť či nemilosť týchto pochybných a nestálych priateľov, hoci som bol zmätený, cítil som, že bude najlepšie poslúchnuť. Vliezol som teda do stromu a zostal v tom lese úplne sám. Hodiny, ktoré som tam strávil, sa predo mnou stále živo vynárajú, akoby to bolo iba včera. Počul som neustále výstrely, nabíjanie muškiet a pokriky divochov. Napriek tomu som sedel v tých vetvách tak bezpečne, akoby som bol v rukách Ježišových. Nikdy predtým, v žiadnych mojich utrpeniach, mi nebol Boh bližší a nehovoril k mojej duši chlácholivejšie, než vtedy za svitu mesiaca, ktoré sa trblietalo medzi gaštanovými listami; v tú noc, keď vzduch ovieval moje pulzujúce čelo a ja som všetko, čo bolo v mojom srdci, vyrozprával Ježišovi. Osamote, a predsa nie sám! Ak to má osláviť môjho Pána, neváham stráviť veľa nocí osamote v takom strome, aby som znovu cítil duchovnú prítomnosť môjho Spasiteľa a vychutnával si jeho budujúce spoločenstvo. Keby si sa ty takto ocitol, len sám so sebou, sám a sám, v noci, uprostred lesa, v objatí samotnej smrti, máš Priateľa, ktorý ťa vtedy nesklame? (s. 200)

By John Piper. © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

5/5 (2 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.