Zvláštne, neprijateľné ticho

https://www.pexels.com/photo/light-road-landscape-nature-35600/

Keď som prvýkrát čítal evanjeliá, ich opakovanie ma miatlo. Prečo sa ten istý príbeh opakuje štyrikrát?

Neskôr som si ale uvedomil, že práve vďaka tomuto opakovaniu som sa zaľúbil do Ježiša.

Evanjeliá ma pozvali dnu a povzbudzovali ma k tomu, aby som o Bohu kládol otázky. Aby som do príbehu zapísal seba. Chceli odo mňa, aby som bol k sebe aj k Bohu úprimný a otvorený ako nikdy predtým.

Dokonca som pochyboval aj o samotnom Tvorcovi. Ako to mohol urobiť? Ktorý otec by nechal, aby mučili, ponižovali a ukrižovali jeho syna? Asi najviac ma trápilo, keď Syn zvolal k Otcovi: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) A akú odpoveď dostal od Otca? Žiadnu.

Prijateľné ticho

Vykladači Biblie to ticho z neba niekedy vysvetľujú ako Otcovu nevyhnutnú reakciu na to, že sa Jeho Syn skutočne stal hriechom (2. Kor 5:21). Bezchybný Boží baránok sa stal hriechom za tých, ktorí ho zradili a ukrižovali. Stal sa hriechom za teba aj za mňa.

Toto bolestivé ticho môže takisto poukazovať na Otcovu nevysloviteľnú bolesť, kvôli mukám Jeho milovaného. Tak či onak, je to ticho, ktoré chápem a akceptujem.

Existuje však aj iný druh ticha. Ticho, ktoré je neprijateľné.

Cirkev, ktorú Západ nepozná

Viac ako dvadsať rokov sme, ja a moja žena, na ceste, kde sme prišli do kontaktu s najviac prenasledovanými kresťanmi našich čias. Cesta našej misie začala v Somálsku, na východnom pobreží strednej Afriky, kde národ ničí občianska vojna, ktorá začala v roku 1991. Vidieť, ako sa národ navzájom pohlcuje, bolo zlé samo o sebe. Byť svedkom prenasledovania Ježišových nasledovníkov bolo však neznesiteľné.

Štatistiky ma stále šokujú. Keď sme v deväťdesiatych rokoch prišli do Somálska, dozvedeli sme sa o približne 150 nasledovníkoch Krista s moslimským pozadím. Keď sme boli o osem rokov donútení odísť, len štyria veriaci zostali na žive.

Štyria.

Moja úprimnosť s Bohom ma strašila. Čo má človek robiť, keď je všade naokolo križovanie, ale žiadne zmŕtvychvstanie? Keď som čelil viac ako 97 %  úmrtnosti somálskych veriacich, nemohol som sa medzi ľuďmi modliť ani hovoriť o tom, že „… väčší je Ten, ktorý je vo vás, ako ten, čo je vo svete“ (1 Jn 4:4).

Musel som vyjadriť otázky, ktoré som mal v srdci. Dá sa Ježišovi ešte veriť? Je stále pánom nad oblasťami sveta, ktoré v tom, ako silno prenasledujú kresťanov, pripomínajú modernú Rímsku ríšu? Alebo je Ježiš obmedzený len na dobre oblečenú a gramotnú západnú cirkev?

Ja a moja žena sme strávili mnoho ďalších rokov medzi veriacimi, ktorí boli prenasledovaní. Väčšina z nich sa zhromažďovala v kostolných domoch, boli za oponou a skrývali sa. Navštívili sme viac ako 72 krajín a sedeli sme pri viac než 600 veriacich, ktorí žili a žijú v oblastiach prenasledovaných komunizmom, budhizmom, islamizmom či hocičím iným.

Títo velikáni Ježišovej viery nás viedli, učili a ukázali nám silu Ježiša. Boli to muži a ženy, mladí a starí, gramotní a negramotní, vidiecki či mestskí. Ich mená sú málokedy známe mimo ich komunít. Nepíšu blogy, nezdieľajú tweety ani nepíšu príspevky na Facebook. Ale naučili mňa a moju ženu, ako nasledovať Ježiša a hovoriť o ňom v prenasledovaných oblastiach. A preto, že sme ich prosili, ukázali nám nielen ako v takýchto podmienkach prežiť, ale ako aj prospievať.

V čase, keď v našom svete príliš dlho vládlo ukrižovanie, nám ukázali vzkriesenie.

V bývalom sovietskom zväze sme vyspovedali dvoch diakonov, ktorí boli tri roky uväznení v sibírskom pracovnom tábore. Povedali nám, že jedného dňa bolo do tábora privedených asi 240 pastorov. Mužov, ktorí odmietli zaprieť ich vieru.

Dali im nesplniteľnú prácu — poorať zamrznutú tundru vedľa tábora, len s palicami a pokazenými nástrojmi. Každý večer, ako trest za ich zlyhanie, boli vyzlečení do spodnej bielizne a poliati vedrami studenej vody. Do troch mesiacov všetci zomreli na následky rôznych ochorení. Všetci zostali verní až do ich smrti (Zj 2:10).

Toto nie je žiadna dávna história. Tento príbeh, a mnoho ďalších, sa stali počas môjho života. Niektoré sa dejú aj teraz. Dnes.

Prenasledovanie je pre slabých

Približne 70 % kresťanov žije v oblasti, kde sú prenasledovaní. Veriaci na západe sú šokovaní, niektorí ani neveria tomu, že nasledovníci Krista by mali čeliť prenasledovaniu. Dokonca, viac než 90 % veriacich na západe nezdieľa dobrú správu o Ježišovi s iným človekom. Ani len raz.

Evanjelium, ktoré milujeme, sme si nejako spojili so zdravím, bohatstvom a šťastím, a na prenasledovanie nezostalo miesto. Ak nad prenasledovaním rozmýšľame, myslíme si, že jeho absencia je znamením vyššieho postavenia s Bohom. Nie je divu, že sa tak málo modlíme za našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní. Nie je divu, že na nich skoro nikdy nemyslíme.

Málokedy nás kázne informujú alebo inšpirujú o prenasledovaných zboroch. Zriedka nás semináre pripravujú na utrpenie a prenasledovanie. Viac sa modlíme za našu armádu, ako za prenasledovaný zbor. Aj napriek tomu, že Ježiš povedal, že nás posiela von ako ovce medzi vlkov (Mt 10:16), je väčšina ľudí v seminároch či biblických školách cvičená na domácu službu, zostávajúc ako ovce medzi ovcami.

Zatiaľ čo inde na zemi, veriaci bratia a sestry žijú denne v kontexte útrap a prenasledovania, ukazujúc obrovskú silu vzkriesenia. A za odmenu im vezmú ich deti. Sú bití. Sú väznení. Sú mučení.

Ticho zo západu preto nechápem a neakceptujem.

Neprijateľné ticho

Čo naše ticho robí? Posilňuje trápenie prenasledovaných veriacich. Láme Bohu srdce. Ukazuje, že sme zabudli na členov našej večnej rodiny, ktorí sú denne prenasledovaní.

Taktiež to môže znamenať, že nás to jednoducho netrápi.

Moja žena dobre vystihuje podstatu problému, keď hovorí: „Neexistuje nič ako prenasledovaná cirkev a slobodná cirkev. Existuje len cirkev. Je len jedna cirkev, ktorá je zároveň slobodná a prenasledovaná.“ List Židom 13:3 krásne zachytáva naše volanie vo svetle tejto skutočnosti: „Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi väznení, a na trpiacich, veď aj vy ste v tele.“ — alebo ako hovorí nový preklad: „Ako by ste vy sami trpeli.“

Žiaden národ ani vláda tu nebudú navždy. Keď príde prenasledovanie na nás, budeme upokojení, že sa za nás modlia iní a že nás podržia tak, ako sa my modlíme a držíme našich bratov a sestry, ktorí sa trápia teraz?

Sú časy, keď je treba byť ticho. Ale teraz nie je ten čas.

Teraz je čas hovoriť pravdu, pamätať si, hovoriť príbehy.

Čas hovoriť o Bohu, šíriť evanjelium, spievať o Božích sľuboch.

Je čas modliť sa, volať k Bohu za našich bratov a sestry, spoliehať sa na Ducha Svätého, že za nás a za nich zakročí, keď slová nebudú stačiť.

Teraz je čas byť cirkvou — jednou cirkvou, ktorá je zároveň slobodná a prenasledovaná.

Každá vec má svoj čas, každá aktivita má svoje obdobie. Vskutku, je čas, keď treba byť ticho a je čas keď treba hovoriť.

Tento moment — moment, ktorý nám dnes patrí — je čas, keď treba hovoriť.   

NIK RIPKEN © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,5/5 (11 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.