Extrémny úradník

Komunistické väzenie: Florica

„… aby bol celý svet pred Bohom usvedčený z viny.“ (Rim 3:19)

Florica bola skeptická a na nádej ju opustila. Pred niekoľkými týždňami uvideli ženy, ktoré opúšťali väzenie. Nikto už ale nevedel, kam ich odviedli po tom, ako boli ich mená vyvolané a ony zhromaždené na väzenskom dvore. Možno boli naozaj prepustené.

A keď teda počula volať svoje meno, odovzdala sa do Božej vôle bez ohľadu na to, čo by to malo byť.

Veliteľ , ktorý sedel za stolom, povedal: „Na tomto mieste by ste mali vedieť, že som mocnejší než Boh. Prinajmenšom až doposiaľ tvoj Boh nezasiahol v tvoj prospech. Súhlasíš s tým? Myslím, že už si mohla pochopiť, že v komunistickej spoločnosti boh nie je potrebný! A ani ty by si nemala žiadneho potrebovať. Ak vôbec budeš niekedy odtiaľto prepustená, uvidíš na vlastné oči pokroky, ktoré sme dosiahli za posledných niekoľko rokov, a to všetko je len začiatok!“

Florica sa pozrela na dokumenty na jeho stole a odpovedala: „Vidím, že si mocný. A som si istá, že tam máš spis o mne, ktorý som nikdy nevidela a ktorý môže rozhodnúť o mojom osude. Ale Boh si tiež vedie záznamy. Nikto z nás by bez neho nemohol mať život. Takže ak ma On tu ponechá, či oslobodí, prijímam to ako najlepšie pre mňa.

O tri dni neskôr bola Florica prepustená.

Deti v škole sa rýchlo naučia, akú moc má zápis na tabuľu (u nás asi skôr do zápisníku učiteľa ako na tabuľu). V očiach dieťaťa je fakt, že učiteľ zapíše niekoho meno na tabuľu definitívnym uznaním viny neposlušného žiaka. Ako deti sme túžili po tom, aby boli na tabuli zapísané mená tých, ktorí nás trápili. Boli sme si istí, že trest bude nasledovať bezodkladne a spoľahlivo. Stratili sme kus takejto detskej dôvery? Sme tak otrávení bujnejúcim zlom v dnešnom svete, že už viac neveríme, že Boh si stále ešte „zapisuje mená“? Biblia nás učí, že celý svet sa zodpovedá Bohu. Takže neklesajte na mysli, keď vidíte zlo zdanlivo nepotrestané. Boh ho pridevie k spravodlivosti.