Nepríjemná kázeň

Je ľahké porozumieť, ako má solenie prebiehať. Kazatelia majú vyjsť na verejnosť a povedať: „Všetko, čo sa narodilo a žije na zemi, je nepoužiteľné, pred Bohom je to skazené a v rozklade.“ Keďže Kristus jasne hovorí, že majú byť soľou zeme, teda všetkého vo svete, musí z toho vyplývať, že všetko vo svete, čo sa nazýva telom alebo človekom, musí byť pokarhané a dôkladne nasolené, aby bolo všetko: svätosť, múdrosť a obdiv sveta — vymyslené svetom bez Božieho Slova — odsúdené ako to, čo patrí diablovi a do priepasti pekla, ak sa nechytí Krista. To je nepríjemná kázeň. Spôsobuje, že nie sme svetu príjemní. Robí nás tými, ktorí si zasluhujú nenávisť a päsťou do zubov. Lebo svet by ešte ako tak vedel zniesť, ak by sme správne učili o Kristu i všetky články viery, ale keď ho chceme kritizovať a osoliť ho tým, že vyhlásime, že jeho múdrosť a svätosť bude nanič, že je slepá a zavrhnutá — toto svet nemôže strpieť, preto odpovedá tak, že obviňuje kazateľov, že nevedia nič iné, len nadávať a hrýzť. Ich kázanie musí nazvať rozoštvávaním celého sveta a vytváraním svárov, zneuctením duchovného úradu a dobrých skutkov. Ale čo môžeme robiť? Ak máme byť soľou, tá musí štípať. A aj keď povedia, že „štípeme“, vieme, že takto to má byť a že to Kristus prikázal. Chce, aby soľ štípala a pálila. To robil všade aj sv. Pavol — napomínal celý svet a karhal všetko, život aj skutky, okrem viery v Krista. A Kristus hovorí: Keď príde Duch Svätý, napomenie svet (Jn 16:8). To znamená, že Duch Svätý bude bojovať proti všetkému, čo nájde vo svete bez výnimky a bez rozdielu, nie proti jednému menej, druhému viac, ani napomínať len zlodejov a podvodníkov. Naopak, On má hodiť všetko, naozaj všetko na jednu kopu, jedného aj druhého bez ohľadu na veľkosť, malosť, zbožnosť, múdrosť, svätosť alebo čokoľvek iné — všetko, čo nie je Kristus. Lebo Duch Svätý nemusí prísť a poslať kazateľov do sveta, aby ukázal zjavné hriechy ako cudzoložstvo alebo vražda a pokarhal ich. Svet sám vie, že to sú hriechy a dokáže ich potrestať. Ale Duch a jeho kazatelia sú potrební, aby napomenuli svet tam, kde je najlepší, kde chce byť dobrý, svätý a slúžiť tak Bohu… To preto tu Kristus tak naliehavo vyzýva a upozorňuje učeníkov, aby o tom vedeli a aby sa také solenie vždy dialo, hovoriac: „Ak soľ stratí svoju chuť, ako môže niečo osoliť?“ Soľ bez chuti je soľ, ktorá prestala byť účinná a nepáli, takže už viac neochucuje ani neštípe. To hovorí o období, keď sa z kresťanstva vytratí táto služba, keď prestane napomínanie. Ľuďom sa už viac neukáže ich bieda a neschopnosť a nebudú sa udržiavať v pokání a poznaní samých seba — keď budú namiesto toho ponechaní na seba, ako keby boli na tom dobre. Tak dostane priestor ich vlastná vec, teda ich vlastná svätosť a nimi zvolené uctievanie, až kým čisté učenie o viere zasa nevymizne, nestratia Krista a veci sa nezhoršia až tak, že nebude rady ani pomoci.