Predloha: R.J. Palacio (kniha)

ScEnáR: Steve Conrad, Stephen Chbosky, Jack Thorne

Kamera: Don Burgess

HrajÚ: Julia Roberts, Owen Wilson, Jacob Tremblay, Mandy Patinkin…

August (Auggie) Pullman je povahou úplne normálny chlapec. Je veľmi cieľavedomý, hravý, bystrý, plný ambícií. Na ceste za jeho snom mu bráni iba jedna vec. Auggie sa narodil s vrodenou poruchou, ktorá ho mohla stáť život. Vďaka okamžitej lekárskej pomoci sa im ho podarilo zachrániť, no jeho tvár ostala po mnohých operáciách „iná“ ako tie ostatné. Kvôli tejto odlišnosti sa Auggie vzdelával až svojho 10. roku života doma. Vďaka obetavosti celej rodiny, ale hlavne mamy, ktorá mu venovala časť svojho života, môže Auggie viesť normálny život. Nastal čas, aby sa Auggie zaradil aj do sociálneho života a začal sa vzdelávať v škole, spolu so svojimi rovesníkmi. Kvôli svojmu výzoru to však nemá v prvé dni školy jednoduché a jednoduché to nebude mať ani v živote.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o citovo „náročnejší“ film, ktorý na tvorbu napätia zneužíva malého chorého chlapca. No hneď od úvodnej scény je tu niečo iné, ako vo filmoch podobného žánru. Z Auggieho sa nestáva mučeník života, a ani bojovník za spravodlivosť vo svete. Jeho príbeh je príbeh chlapca, ktorý síce musí bojovať s tým, čo je mu od života kladené pod nohy, ale stále tu prevláda fakt, že je to obyčajný malý chlapec, ktorý sa chce hrať so svojimi kamarátmi a robiť veci, ktoré ho zaujímajú.

Ako je vo filme často spomínané: “Uvedom si, že sa celý svet netočí iba okolo teba!“ V tomto filme nejde ani tak o Auggieho samotného, ale o svet, ktorý ho obklopuje. Príbeh je vyrozprávaný z viacerých uhlov pohľadu. Či už ide o členov rodiny Pullmanovcov alebo o rôznych kamarátov, v každom jednom živote sa našli radosti, ale aj útrapy, s ktorými musí vo svojom živote bojovať každý.

Film poukazuje na problémy minulej, ale aj dnešnej spoločnosti. Na prvý pohľad sa zdá, že sa tvorcovia filmu najviac venoval problému šikany v školách, na základe viditeľných odlišností. Pravdou je, že sa taktiež venujú aj možným riešeniam problémov. Napr. myšlienke, že ak  nehľadíme iba na naše vlastné problémy, zistíme, že ostatní ich majú tiež a navzájom si môžeme pomôcť. Taktiež ukazuje na potrebu funkčnosti rodiny, ktorá je v dnešnej dobe dôležitejšia, ako hocikedy pred tým. Vo filme sa Julia Roberts a Owen Wilson, ako rodičia dvoch detí, snažia vytvoriť pevné základy rodiny a ich domov je vždy istým útočišťom.

Pri rozhodnutí ísť na tento film som bol trošku skeptický, ale nakoniec som rád, že som ho videl. Je príjemné pripomenúť si, ako vyzerá obyčajný život. Myslím, že by stálo za to aj prečítanie knihy od R.J. Palacio, podľa ktorej je tento film natočený.

Na rozmýšľanie:

• Pri pozretí filmu sa už ani nemusím pýtať na otázku ohľadom šikany, táto otázka napadla každému, kto tento film dopozeral do konca. Možno by som sa skôr zameral na niečo iné.
• Uvedomuješ si, dôležitosť rodiny v dnešnej spoločnosti? Chceš si raz založiť rodinu? Prečo áno? Prečo nie?
• Čo môžeš robiť preto, aby tvoja rodina držala viac po hromade?
• Ktoré z tvojich chýb narúšajú tvoje spoločenské vzťahy? Čo s nimi môžeš robiť?

ADAM VELEBÍR 2018. SLOVENSKÉ EVANJELIZAČNÉ STREDISKO.

Film propagovaný ako komédia plná čierneho humoru, ostrých slov a boja proti autoritám. To však nie je to, čo by ho dostatočne vystihovalo. Ako sme už mohli vidieť pri ostatných filmoch Martina McDonagha, vždy sa za tým všetkým okolo skrývalo niečo viac a tento film nie je výnimkou.

Príbeh sa točí okolo Mildred Haynesovej (Frances McDormand), matky, ktorej dcéra bola brutálne zavraždená. Od jej smrti už prešlo niekoľko mesiacov, no miestnej polícii sa nepodarilo postúpiť v riešení prípadu. Priam až upadol do zabudnutia a uzavrel sa ako nevyriešený. Matka túžiaca po spravodlivosti sa rozhodla konať a pokúsila sa vzbudiť u polície opätovný záujem o prípad jej dcéry tým, že na 3 billboardy neďaleko od mesta dala vylepiť kontroverzné otázky smerujúce na (ne)riešenie prípadu, na šerifa a priamo na celý policajný zbor. Týmto krokom sa rozpútal boj medzi Mildred a strážcami zákona, v ktorom nebolo jasné, kto napokon zvíťazí. 

Na prvý pohľad sa to zdá ako zaujímavá detektívka o hľadaní pravdy. No už po prvých pár minútach je jasné, že hlavnou myšlienkou filmu nie je nájsť vraha Mildretinej dcéry, ale je to dielo, ktoré sa zaoberá charakterizáciou postáv a ich postupným okresávaním udalosťami. Vo filme nenájdeme veľa hrdinských činov a každou minútou si uvedomujeme fakt, že s ani jednou z postáv nedokážeme na 100% sympatizovať. Vďaka tomu, že postavy nie sú idealizované (Až na čiastočne idealizovaného šerifa, ktorý je hýbateľom deja) si uvedomíme, že sú to ľudia, ako my, z mäsa a kostí. Robiaci chyby a snažiaci sa ich napraviť, aj keď to úplne nie je iba v našich rukách. 

To, že sa charaktery postáv v priebehu deja vyvíjajú, je vhodný prostriedok na to, aby režisér dokázal udržať diváka v očakávaní počas celého filmu. No jediným prostriedkom nebol precízne vypracovaný scenár. Perfektne zafungovali aj ostané prvky, ako na príklad kamera, ktorá vďaka Benovi Davisovi dokázala vyrozprávať aj to, čo nebolo povedané. Taktiež hudba, ktorá rovnako ako pri ostatných McDonaghových filmoch nebola až tak dominantná, ale stále podčiarkovala alebo tvorila kontrast s tým, čo sa práve dialo na plátne. Vynikajúcu prácu odviedli aj herci, ktorých výkony ešte zvýšili úroveň celého diela.

Možno by bolo vhodné si pred pozretím tohto filmu aspoň trošku pozrieť kto je vlastne Martin McDonagh. V dnešnej dobe je to jeden z nahranejších dramatikov divadelného sveta. A práve preto, že jeho hlavným pracoviskom je divadlo, je jeho rukopis vo filmovom svete taký viditeľný. V praxi to znamená, že v každom jeho diele pokladá divákovi otázky, nad ktorými je nútený rozmýšľať. Niekedy sa odpoveď dozvieme ešte v priebehu filmu, no častejšie na ňu musíme prísť sami. Taktiež veľmi často pracuje so symbolmi  a metaforou, takže na to, aby divák dokázal oceniť genialitu tohto diela, je nútený plne vnímať každý aspekt filmu a zamyslieť sa nad ním.

Vyššie ste mohli čítať iba maličkú časť z toho, prečo je tento film naozaj výnimočný a prečo sa oplatí ísť si ho pozrieť  priamo do kina. Odpoveď na otázku, či bude tento film ocenený Oscarom je skoro jasná, ale úplne istý si budeme až 4. marca 2018. No aj napriek tomu, je to jeden z tých najlepších filmov, ktorý som kedy videl.  

A čo sa týka toho „čierneho“ humoru. Myslím si, že toto označenie nie je až také pravdivé, len zatiaľ sme nenašli lepší názov pre tento špecifický typ humoru Martina McDonagha. 

Niečo na premýšľanie:

Film bol zameraný na životné príbehy jednotlivých postáv a na fakt, že všetko, čo sa stalo v minulosti (nešťastná udalosť, stretnutie, správne slová v správny čas… ) má dopad na náš terajší charakter. Aké udalosti vo vašom živote z vás urobili človeka, akým ste teraz? Čo by ste na svojich minulých zážitkoch, resp. na súčasnom charaktere zmenili a prečo?  

Často si nevieme vysvetliť, prečo ľudia v našom okolí konajú tak, ako konajú. Prečo sú tvrdohlaví, ich myseľ uzavretá hocičomu novému. Ako keby sa zasekli na určitom bode života. Niekedy je to spôsobené strachom alebo napr. hnevom (ako sme mohli vidieť vo filme Gran Torino Clinta Eastwooda), no dôvodov je veľa. Ako sa môže človek vysporiadať so svojou minulosťou? Kto vám pomohol, alebo pomáha reflektovať a vysporiadavať sa s tou vašou? 

Adam Velebír 2018. SLOVENSKÉ EVANJELIZAČNÉ STREDISKO.