Zrenovovali sme dom, aby sme ho mohli predať, kúpili sme si dom v novom meste a poslali sme syna na vysokú školu. Ak by som povedal, že to bol vyčerpávajúci rok, tak by to nebolo dostatočne silné slovo. Tento dlho plánovaný výlet bol prestávkou, ktorú sme potrebovali. 

V lietadle, vedľa mňa, sedel Tom z Lousville. 

Otec troch detí, ktorý mával v práci nočné smeny. Opisoval mi ako to funguje, ako dáva deti spať, predtým než ide do práce a ako ich víta, keď prichádzajú domov zo školy. 

Mohol som povedať, že je to dobrý otec, keď mi hrdo ukazoval fotky svojich detí na jeho telefóne. 

Keď som sa ho opýtal prečo ide na pláž povedal mi, že ho tam poslala žena, aby sa zúčastnil každoročného „Bike week celebration.“ Trvalo mi štyri sekundy kým mi došlo, že nehovorí o cestných bicykloch, ale o motorkách.  

Tisícky motoriek mierili tam kde aj my.  

Ak by to bol film, kamera by bola zameraná na moju tvár. 

Videli by ste ten výraz, ktorý bol zmesou hrôzy, strachu, ľútosti, hnevu a úzkosti — to všetko naraz. Popri tom všetkom aj otázka, ktorú som si v ten deň opakoval ešte mnoho krát: „Bože prečo ja?“

Úroveň hluku pochádzajúceho z ulice bola taká vysoká, že mohla rozbiť okná na našom byte. Netuším prečo títo ľudia musia vyburácať svoje motory do takých vysokých otáčok, oni to však robia. (Freud by to zistil!) Neustále niečo nahlas dunelo.

Prvých zopár dní som si nepočínal dobre.

Nite som hovoril veci ako: „Čo bude ďalej — stretnutie rezbárov motorovou pílou? Alebo inštitút testovania výbušnín?“

Ako som povedal, nepočínal som si dobre.

Na druhý deň som bol nahnevaný, odsudzujúci hundroš. 

Hovoril som si pre seba aj nahlas: „Títo ľudia sú drzí. Neberú ohľad na iných, pretože robia veľký randál svojimi strojmi a z ich rádii vyrevujú „Divoké veci“, aby to počul každý naokolo. Sú posadnutí lebkami, nevhodnými sexuálnymi nálepkami a ligotavými vecami.“

To nebolo všetko: „Sú to len veľké deti s veľkými hračkami. Nemajú nič lepšie na práci, napríklad čítať Wendella Berryho alebo niečo také?

Potom sme kráčali cez parkovisko plné obchodníkov, videl som chlapa, ktorý vyzeral ako pekelný anjel, ako sa modlí za iného chlapa, ktorý bol zavesený na jeho ramene, mal sklonenú hlavu a plakal.

Neskôr, keď som  sa vracal do bytu, šli spolu so mnou vo výťahu traja veľmi potetovaní chlapi a ich manželky/priateľky a boli tak milí, ako len mohli. Potom som si pomyslel na Toma z Louisville z lietadla — otca troch detí, ktorý pravdepodobne taktiež prešiel počas týždňa okolo mňa na motorke. 

Neznášal som, keď sa to stalo.

Práve vtedy, keď som sa usadil vo svojom hneve a odsudzovaní, Ježiš pozval objekty môjho opovrhnutia ku mne na večeru. 

Požiadal ma, aby som si sadol s nimi za stôl a jedol. Tu takmer vždy nájdem vnútorné volanie, ktoré chce aby som čelil farizejovi vo vnútri mňa, odložil svoju aroganciu a objal ľudskosť. Myslím si, že byť sudcom či posudzovačom nie je len nepotrebné, ale robí nás nešťastnými. 

Zvyšok týždňa bol hlučný, ale lepší. Nosil som štuple to uší, keď to bolo potrebné, užíval som si výhľad na oceán a čítal Wendella Berryho. 

Avšak aj keď môžem a budem pracovať na svojom postoji a odsudzovaní druhých, na budúce keď budem plánovať dovolenku pri pláži, budem hľadať medzinárodné stretnutie mímov. Zhromaždenie tisícok ľudí, ktorí nebudú vydávať žiaden zvuk. 

To je viac môj štýl. 

AL ANDREWS
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: STORYLINEBLOG.COM

Mohol som klamať.

„Áno, darí sa mi veľmi dobre! A tebe?“ A ona by povedala: „Áno, skvele!“ Potom by sme si zobrali svoje pečivo a každý by pokračoval vo svojom dni.

Alebo by som jej mohol povedať pravdu. „Vlastne, vôbec sa mi nedarí. Z jedného môjho auta vyteká olej a druhé vydáva hrozný zvuk. Môj pes našiel jed na myši, ktorý mu zachutil, čo znamenalo návštevu veterinára. Veverice prehrýzli kábel, ktorý vonku napája svetlá.

Pokazil sa mi gril. Nejaký zločinec mi ukradol identitu a stratil som cez 30 000 dolárov. A minulý týždeň som si v posilňovni poranil koleno a plece.

Takže, aby som odpovedal na tvoju otázku, nie, vôbec sa mi nedarí. A čo ty?“

Uvedomil som si, že ani jedna z týchto možností môj príbeh nereprezentovala dobre.

Prvá možnosť už nepripadala do úvahy.

Nedarilo sa mi. A povedať, že je všetko v pohode nebolo ani pravdivé, ani úprimné.

Priznávam však, že druhá možnosť bola trošku prehnaná a, úprimne, aj trochu drzá. Síce bola presná, no svoju energiu som zameral na to, aby som jej ukázal, že jej otázka bola, vzhľadom na moju súčasnú situáciu, plytká. Áno, viem byť aj trochu neslušný.

Nakoniec som povedal: „Rád ťa vidím. Vieš, tieto dni sa mi až tak nedarí, ale inak som celkom v pohode.“

Pozrela sa na mňa, ako môj pes Hobbs, keď sa s ním rozprávam. Pozrie sa na mňa s výrazom: „Viem, že hovoríš niečo, čomu by som mal rozumieť, ale nemám tušenia o čom je reč.“

Vymenili sme si zdvorilosti a išli ďalej.

Každý deň máme možnosť povedať náš skutočný príbeh alebo príbeh, ktorý chcú ľudia počuť.

Povedať pravdu alebo lož. Tieto dni som začal hovoriť pravdu.

Keď sa niekto pýta, ako sa mám — je to denná záležitosť, ktorá je väčšinou myslená úprimne — mám pripravené dve možnosti. Buď poviem: „Vo väčšine oblastí sa mi darí.“ Alebo odpoviem otázkou: „V akej oblasti?“, prípadne, čo presne chcú vedieť.

Väčšinou tieto odpovede vyvolajú chichot, pauzu a potom konverzáciu o tom, čo práve prežívam.

Nakoniec sa konverzácia otočí smerom k ich životu.

A tak nájdeme spojenie.

Na konci 19. storočia škótsky pastor a autor John Watson napísal: „Buď milý ku každému koho stretneš, lebo každý bojuje veľkú bitku.“

Čo keby sme žili s takýmto pochopením pre druhých? Každý deň máme možnosť nájsť s niekým spojenie vďaka veciam, ktoré prežívame. Hoci len na malý okamžik. Máme možnosť povedať: „Viem, že bojuješ vo veľkej bitke. Ja takisto.“ Alebo: „Tiež som v tom. Sme v tom spolu.“

Máme možnosť komunikovať so súcitom.

Každá interakcia je svätá.

Ak by sme vedeli, čím si skutočne prechádza človek v rade pre pečivo alebo kamarát, ktorého minieme na ulici, hovorili by sme spolu navzájom inak.

Ak ťa najbližšie niekto privíta so slovami: „Ako sa ti darí?“, urob to tak, aby to bolo opravdivé. Ten človek potrebuje počuť skutočný príbeh. A hlboko vo vnútri sa nemôže dočkať, aby ti povedal ten svoj. 

Al Andrews
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: STORYLINEBLOG.COM

Ak by ste ho videli, pochopili by ste prečo.

Niekoľko okien bolo rozbitých, v kuchyni bol len drez (žiadne skrinky) a podlaha sa zvažovala od múrov smerom k stredu domu (to preto, lebo predchádzajúci majitelia sa rozhodli odstrániť hlavný podlahový nosník a umiestniť tam vetraciu mriežku).

Hoci predchádzajúci majitelia odišli, dom obývala početná rodina myší a malý netopier.

Dal som mu meno Nikodém, lebo vychádzal len v noci.

Dom bol taký ako jeho okolie.

Ten môj patril na ulici k tým lepším. Bola to jedna z tých štvrtí, ktorú obchádza hlavná cesta aj pokrok. Keď som sa nasťahoval, zistil som, že mám tých najfascinujúcejších susedov. Čoskoro sa z nás stali priatelia.

Vedľa bývala „Sis“ a jej manžel Walter, tichý alkoholik. Jej mama „Mama“ bývala krížom cez ulicu. Požičiavala mi kosačku pod podmienkou, že pokosím aj jej trávnik.

Mary — operátorka v AT&T — bývala naľavo. Jej manžel Everett bol taxikár a radšej šoféroval, ako bol doma. Pani Nicholsová, ktorá pravidelne kandidovala za starostku, žila o niekoľko domov nižšie. (Vždy dostala len 8 hlasov, všetky od susedov.)

Oproti cez ulicu v bytovom dome býval Veľký Malcolm. Ten mal zjavne veľa priateľov. Deň čo deň sa uňho každých pätnásť minút striedali návštevníci a odchádzali s darčekovou taštičkou.

A potom tam bola žena, ktorej meno som nikdy nespoznal.

Tiež bývala v bytovom dome. Na ošľahanej tvári mala jazvy trpkého života a jej krehká postava pôsobila labilne. Tiež mala často návštevníkov — samých mužov. Všetci sme vedeli, ako si zarába, a nemali sme ju veľmi radi.

Raz večer sme sedeli s mojím spolubývajúcim Eddiem vpredu na verande tak, ako to robievajú správni južania. Začal hrať na gitare a zanedlho sa k nášmu večernému gospelovému koncertu pridali aj susedia. Prišli Sis, Mama, Mary, jej mama a niekoľko ďalších čudákov. Spievali sme spolu staré chválospevy.

Nakoniec sme došli aj k nášmu najobľúbenejšiemu — „Na vrchu vzdialenom“.

Zaspievali sme prvý verš, refrén, druhý verš, refrén a potom sa to stalo. Ku koncu refrénu sa k domu potme priblížila postava.

Bola to ona. Žena, ktorej sme sa vyhýbali.

Vyšla na verandu, usalašila sa na zábradlí a pri treťom verši sa pridala. A keď sme prišli k refrénu, od srdca zaspievala druhý hlas skoro ako Vince Gill.

Bola to tá najkrajšia a najpríjemnejšia harmónia, akú som kedy počul.

Preto milujem hrubý ten kríž,
dokiaľ života trvá mi čas.
Nikdy nepustím hrubý ten kríž,
až ho zamením v koruny jas.

Zaspievala štvrtý verš aj posledný refrén a potom tíško odkráčala do svojho bytu. Stratil som reč. Aký som bol nadutý a ako posudzoval. Z očí mi vyhŕkli slzy.

Kým som pohŕdal prostitútkou, úplne mi unikla hlbšia pravda — tá žena za cestou bola kedysi malé dievčatko, chodila na besiedku a spievala piesne o nádeji a vykúpení. No niekde stratila cestu a dlho-predlho blúdi.

Jediné, po čom túži, je vrátiť sa domov.

Spomenul som si na verš z Nového zákona z Listu Rímskym (4: 17). V podstate hovorí: „On je Boh, ktorý vidí to, čo nie je, akoby bolo.“ Inými slovami, Pán Boh má fantáziu, keď ide o ľudí.

Pán Boh pozerá za to, čo je, na to, čo by mohlo byť.

Zamysli sa nad tým. V Jeho očiach neboli Abrahám a Sára bezdetní manželia, ale videl v nich zakladateľov nového národa. V Pavlovi nevidel vraha kresťanov, v Mojžišovi koktajúceho človeka ani v Márii Magdaléne pobehlicu. Nie, On si ich predstavil takých, akí by mohli byť.

Od toho večera na verande sa učím takto myslieť. A povzbudzujem aj teba, aby si si to osvojil. Never tomu, čo vidíš. To je nuda. Radšej rozvíjaj svoju fantáziu, o sebe aj o ostatných. Tak sa naučíš súcitu a láskavosti.

Uvidíš, že každý má svoju pieseň, ktorú potrebuje spievať a ktorú pozná naspamäť.

Al Andrews
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com