Keď pokoj sťa rieka na ceste ma sprevádza.

Keď trápenie sťa vlny mora na mňa sa valí.

Nech údel môj je akýkoľvek, vravieť si ma naučil:

„V bezpečí, v bezpečí je duša moja.“

Slová tohto chválospevu mi ako dieťaťu nedávali veľký zmysel. Nič som ešte nevedela o tom, keď sa v padlom svete ako vlny valia bolesti života. Ale myslím si, že teraz už rozumiem, prečo mal môj oco pieseň V bezpečí tak rád. Aj ja som už pocítila bolesť a smútok; aj ja som už zažila trápenie a stratu. Ale uprostred žiaľu som okúsila aj radosť. Zistila som, ako to určite vedel môj oco, že je možné pociťovať zároveň smútok aj šťastie; alebo ako to napísal apoštol Pavol, byť „smutní, ale vždy veselí“ (2. K 6:10).

„Náš nebeský Otec dáva každý jeden deň útechu uprostred súženia a dary, z ktorých máme dnes radosť.“

Ako sa dajú naraz prežívať tieto protichodné emócie? Ako sa dá naučiť byť „vždy veselý“ uprostred smútku? Niet pochýb, že na to potrebujeme moc Ducha Svätého. Ale Písmo nás učí, aby sme uprostred smútku rozvíjali radosť tak, že naším každodenným zvykom bude hľadať dobré Božie dary (Kaz 2:24–26). Náš nebeský Otec dáva každý jeden deň útechu uprostred súženia a dary, z ktorých máme dnes radosť. Šťastie v ňom prichádza osobitne každý deň.

1. Neželaj si, aby sa vrátil včerajší deň

Keď si budeme želať, aby sa vrátili „staré dobré časy“ alebo aby bolo „tak ako kedysi“, udusíme tým Božie dary radosti určené pre dnešný deň. Problém nostalgie spočíva v tomto: je často zásterkou nespokojnosti s dobrými Božími darmi v prítomnosti. Ak žijeme v minulosti, a chceme, aby bolo tak ako vtedy, túžime po nejakom požehnaní, ktoré už nemáme, nechávame si tak ujsť radosť a potešenie, ktoré má pre nás Boh dnes. Preto nás Šalamún upozorňuje: „Nehovor: Ako je to, že predošlé dni boli lepšie ako terajšie? Lebo nepochádza z múdrosti, ak sa tak pýtaš“ (Kaz 7:10).

Často zabúdame na to, že aj včerajší deň priniesol svoje trápenie. Máme sklon zabúdať na posilňujúcu Božiu milosť, ktorá nás cez to trápenie previedla. Ak na nás v prítomnosti doliehajú ťažkosti, možno sme v pokušení myslieť si, že život bol pred touto skúškou lepší. Ale túžba po minulosti nevedie k múdrosti ani radosti. Neželajme si, teda, aby sa vrátil včerajší deň, ale rozumne ďakujme Bohu za včerajšie prejavy milosti, ktoré sú nové aj dnes (Žalosp 3:21–23, EKP).

2. Netúž po zajtrajšom dni

Niekedy sa pred trápením dneška snažíme uniknúť tým, že si predstavujeme šťastnejší život zajtrajška. Máme nutkanie myslieť si, že okolnosti by sa mali čoskoro začať zlepšovať, a potom budeme opäť radostní. V mysli si vybavujeme predstavy, ako sa daný konflikt magicky vyrieši, daná choroba zázračne zmizne, práca dokončí, naše deti celkom dospejú.

Máme tendenciu myslieť si:

• Keď konečne doštudujem, potom budem šťastný.
• Ak sa ožením/vydám, potom budem spokojný/á.
• Ak budem mať dieťa, môj život bude potom naplnený.

• Keď sa postarám o naše malé deti, budem sa potom cítiť odpočinutá.
• Ak prežijem svoj život s tínedžermi, potom budem slobodný.
• Keď prekonám túto skúšku, môj život bude potom dobrý.

To nie je pravda! Zajtrajší deň možno neprinesie trápenie dnešného dňa, ale prinesie svoje vlastné trápenie (Mt 6:34). Ak si neustále predstavujeme budúcnosť bez trápenia, nechávame si tak ujsť tú radosť, ktorú má pre nás Boh dnes. Dosť má deň svojho trápenia, a dosť má deň milostivých Božích darov radosti (Jk 1:17).

3. Ži dnes s očakávaním

Ak budeme žiť pre budúcnosť, či túžiť po minulosti, dnešné trápenie nás ochromí a pripravíme sa o dary, ktoré sa nám dnes ponúkajú. Ľahko prehliadneme túto dobre známu biblickú výzvu: „Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom!“ (Ž 118:24).

Ako budeme jasať a radovať sa v tento smutný deň? Tak, že si vezmeme príklad od žalmistu, ktorý sa modlí a vyčkáva Božie dary: „Čuj, Hospodine, hlas môj zrána; zrána Ti robím prípravy a vyčkávam“ (Ž 5:4). Keď si uvedomím to množstvo problémov, a predložím ich Pánovi v modlitbe a celý deň vyčkávam na Jeho požehnanie, často ma prekvapí a poteší Božia dobrota a moje srdce sa naplní radosťou, ktorá ide za hranice mojich okolností.

„Zajtrajší deň možno neprinesie trápenie dnešného dňa, ale prinesie svoje vlastné trápenie.“

Smutná, a predsa vždy sa radujúca Elisabeth Elliot si z tohto brala ponaučenie počas celého života.

„Chcem to práve tu napísať, že som zaiste „okúsila radosť.“ Neviem si predstaviť život, ktorý by bol krajšie požehnaný než ten môj. Vernosť milujúceho Otca — je presne to, čo som našla, každý deň každého týždňa v každom roku, a zlepšuje sa to.“ (Keep a Quiet Heart, 73)

4. Nezabudni na ten najväčší deň zo všetkých

Ale čo ak sa modlíme a vyčkávame, a napriek tomu nevidíme žiadne požehnanie pre tento ťažký deň? Musíme sa vrátiť na miesto, kde sme prijali ten najväčší dar zo všetkých. V jeden deň, už pred viac ako dvetisíc rokmi, Boh poslal svojho dokonalého Syna, aby zomrel za naše hriechy. On vzal náš najväčší problém — Boží hnev, ktorý sme si zaslúžili — na seba. On niesol naše choroby a vzal na seba naše bolesti, presne tie, ktoré tak intenzívne pociťujeme v tento deň (Iz 53:4).

Bez ohľadu na to, akú bolesť možno dnes cítime, môžeme (s veľkou chuťou!) vyspievať túto radostnú pravdu:

Môj hriech — ach, myšlienky tej slávnej blaženosti –

Môj hriech, nielen časť jeho, ale celý úplne

Pribitý je na kríž, viac ho už nenesiem

Chváľ Pána, chváľ Pána, ó, duša moja

Carolyn Mahaney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Kazateľ mi ukázal tajomstvo radosti zo života, dokonca aj uprostred problémov. Zachránil ma od mylnej predstavy, keď som si myslela, že práca, ktorú robím, je plodná, no bola úplne na nič. Kazateľ mi pomohol bojovať proti zahorknutosti, keď sa mi priatelia otočili chrbtom. Zastavil ma od vkladania svojej nádeje do konkrétneho výsledku a ochránil ma od toho, aby ma zlé správy zarazili alebo odradili.

V skratke zo mňa kniha Kazateľa urobila realistu a odvtedy som šťastnejšia, než kedykoľvek predtým. Táto zbierka múdrostí sa pre mňa (ako aj pre J.I. Packera, ktorého spisy ma priviedli k čítaniu knihy Kazateľa) stala mojou najobľúbenejšou knihou Biblie a knihou, ktorú ľutujem, že som nezačala študovať už oveľa skôr.

Ak získaš múdrosť v období, keď si ešte mladý, budeš pripravený neskôr čeliť skutočnému životu. Zbúra naše mylné predstavy, s ktorými občas čítame aj zvyšok Písma. Keď objavíš knihu Kazateľa aj v neskoršom veku, určite sa ti mnoho vecí objasní. Učí, že život nejde po vedľajších cestičkách. Život ide po kľukatej ceste (Kaz 1:15). Kazateľ ukazuje obraz skutočného života bez pozlátka, no ktorého ťažobné tiene ti taktiež pomáhajú vidieť svetlo skutočnej radosti.

Ťažké dni sú normálne

Začala by som tým, čo nám Kazateľ hovorí, aký je v skutočnosti život. „Ťažkú úlohu dal Boh ľudským synom, aby sa ňou umárali” (Kaz 1:13). Takýto je život pre nás všetkých.

Kvôli prvému hriechu, ktorý mal a ešte stále má fatálne následky, Boh preklial pôdu a uvalil útrapy na Adamove potomstvo (1. M 3:16–19). Táto kliatba má vplyv na nás všetkých, ktorí žijeme „pod slnkom” (Kaz 1:3). Ani kresťania nie sú výnimkou. Kliatba nainfikovala aj ľudskú prácu: „Námaha, ktorou sa namáha” (Kaz 1:3). Život je obtiažnou úlohou, frustrujúcim povolaním, drsným obrusovaním. Je to námaha. A Boh to takto urobil.

Náš problém spočíva v tom, že my v skutočnosti neveríme tomu, že život je námahou. Myslíme si, že ak budeme tvrdo pracovať, nakoniec určite uspejeme. Domnievame sa, že utrpenie je krátkodobý proces, bolesť je výnimka potvrdzujúca pravidlo a zlyhanie len prvým krokom k víťazstvu. Tieto ilúzie nás nechajú zaslepených neúspechmi, zničených zlyhaniami, rozhodených skúškami a zmätených bolesťou. Toto nie je spôsob, akým by mali veci ísť! O „zlom dni” hovoríme, akoby to mal byť iba jeden zo sto dobrých dní, ale Kazateľ (a naozaj aj zvyšok Písma, keď ho čítame správne) nám hovorí, že každý deň je zlý. Každodenná práca pod slnkom je námaha.

Čím skôr začneme čeliť tvárou v tvár faktu, že žijeme a pracujeme vo svete, ktorý je prekliaty hriechom, tým skôr sa staneme realistickejšími a stabilnými. Prestaneme neustále čakať, že sa veci zlepšia. Nebudeme prekvapení, keď sa niekedy dokonca ešte viac zhoršia. Nebudeme sa viac obávať počuť zlé správy: nie preto, že by sme dúfali, že neprídu, ale preto, že vieme, že prídu (Ž 112:7; Kaz 12:1).

Vezmime si do rúk knihu Kazateľa a môžeme sa naučiť, ako sa vysporiadať so všetkou námahou v živote s odvahou a humorom. Nebudeme takí rýchli v okamžitom spochybňovaní Boha a konečne sa nám v srdci usídli pokoj. Keď v našej rodine čelíme nejakej namáhavej situácii, navzájom si pripomenieme (s úsmevom), že „to je Kazateľ!”. Inými slovami: „Môžeme dôverovať Bohu. Veď On nám povedal, že sa to bude diať”.

Požehnania, ktoré nevieš spočítať

Kazateľ nás učí, ako mať radosť zo života uprostred všetkej našej námahy. Zatiaľ celé ľudstvo pracuje a namáha sa pod ťarchou dôsledku nášho vlastného pádu. Tým však, ktorých povolal podľa svojho zámeru, dáva radosť. „Pre človeka nie je nič lepšie, ako keď je, pije a pri svojej námahe si dožičí dobré veci. Videl som, že aj to pochádza z Božej ruky… Človeku, ktorý sa mu páči, dal múdrosť, poznanie i radosť” (Kaz 2:24, 26). 

Boží dar radosti nie je náhodný. Pochádza z Jeho ruky. Ako Jakub hovorí vo svojom liste: „Každý dobrý údel a každý dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel” (Jk 1:17). Boh požehnáva námahu kresťanov tým, že im dáva radosť. Každý pocit uspokojenia z ustlanej postele, umytej podlahy a uprataného šatníka pochádza od Boha. Sme šťastní, keď dodržíme termín v práci alebo v škole; keď máme vyrovnaný rozpočet a vychádzame s financiami, alebo keď urobíme všetko, čo máme urobiť. Táto radosť pochádza zhora od Otca svetiel. Máš potešenie z vynikajúceho jedla a tešíš sa, keď je umytý a uložený všetok riad? Hádaj od koho pochádza táto obyčajná radosť: Od Boha.

A čo takto ten skvelý pocit úľavy, keď sa vyrieši nejaký problém; tá radosť z čítania knihy svojim deťom; to požehnanie, keď pomôžeš svojmu manželovi s jeho problémom? Ten čerstvý ranný vánok vchádzajúci cez otvorené okno; ten úžasne chutný obed s priateľmi; ten príjemný pocit ľahnúť si večer do pohodlnej postele — všetky tieto momenty radosti uprostred našej práce a námahy sú darom od nášho milostivého Boha.

Keď začneš vyhľadávať Božie dary radosti, tvoja racionálna ustarostenosť s problémami a radosť budú v nerovnováhe. Radosť bude prevažovať. Ako môj manžel rád hovorieva: dobré dary na nás pršia z Božej ruky každý deň a po celý deň. Radosť uprostred našej námahy môžeme nájsť, iba ak si nájdeme čas na to vidieť tieto malé radosti a ďakovať za ne Bohu. Premýšľaj nad tým: akým spôsobom by si si dnes mohol pripomenúť, aká radosť vychádza z Božích darov? Uvidíš, že je to radostná námaha, ktorú dal Boh tým, v ktorých má zaľúbenie.

Pochvala na konci

Na záver, Kazateľ nám pomáha hľadieť ďalej za hranice našej námahy. Aj vo chvíľach, keď tvoji priatelia odídu, celá práca sa ti zrúti, alebo si nútení sa presťahovať do menšieho domu, budeš schopný vytrvať, pretože konečná hodnota tvojej práce a námahy nie je v tomto živote. „Lebo Boh každé dielo privedie na súd, i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá” (Kaz 12:14).

Inými slovami, našou úlohou tu a teraz nie je určiť hodnotu našej práce. Ako hovorí Jeremiah Burroughs, sme povolaní jednoducho „vykonať povinnosti, ktoré vychádzajú z našich terajších okolností,” a dôverovať Bohu, ktorý bude na konci súdiť na základe ovocia našej práce a dá nám našu nebeskú odmenu.

To znamená, že nezáleží na tom, koľko srdca si vložil do rozpadnutého priateľstva, koľko kreativity si vložil do projektu, ktorý musíš odovzdať, alebo koľko snahy si vynaložil do renovácie domu, z ktorého musíš teraz odísť. Tvoja práca a námaha pre Pána nikdy nevyjde navnivoč. Preto nás Pavol úplne opodstatnene vyzýva: „Buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi” (1. K 15:58).

Život pod slnkom je brutálny a nepreukazuje žiadne znaky zlepšenia. Naša práca a námaha je prekliata a často zlyháva a bude zlyhávať na určitej ľudskej úrovni. Ale Božia žena je schopná čeliť budúcnosti s pokojom a istotou, dokonca „s úsmevom sa díva na budúci deň” (Pr 31:25). Preto ten istý Boh, ktorý nám povedal, že život je ťažký, nám taktiež povedal, že je blízko nás (Ž 34:19).

Skrze vieru v Krista si môžeme užívať a radovať sa z darov Boha Otca, obklopení námahou, do ktorej nás povolal a tešiť sa na deň, kedy z milosti obdržíme pochvalu od nášho Boha (1. K 4:5).

Carolyn Mahaney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Aby nás Boh vo výchove detí viedol a inšpiroval, milostivo nám dal dva živé obrazy mladistvej zrelosti v Žalme 144:12 (Roháčkov preklad):

„… aby boli naši synovia ako rastúce štepy podarené vo svojej mladosti, naše dcéry jako uholné stĺpy, krásne tesané, vzoru chrámu;“

Žalmista vykresľuje nádhernú komplexnosť dizajnu stvorenia tak, že opisuje synov ako „štepy podarené“ a dcéry ako „uholné stĺpy, krásne tesané, vzoru chrámu“. Tieto dva odlišné obrazy spolu odkrývajú jeden základný predpoklad: synovia a dcéry nie sú totožní. Deti nie sú len štepmi alebo len stĺpmi, alebo čímkoľvek, čím si myslia, že sú. Boh ich stvoril, aby boli mužmi alebo ženami.

Pozrime sa v tomto verši pozornejšie na dcéry. Ako by nás mohol tento obraz o „uholných stĺpoch“ viesť našou výchovu dcér? Čo tento obraz stĺpu znamená? Ako vyzerá výchova dievčaťa v mladú ženu, ktorú opisuje žalmista, v každodenných, praktických stránkach materstva?

Obraz krásy

Nejde o obyčajné stĺpy. Sú to stĺpy chrámu, ktoré sú vyzdobené tesaním a je radosť na nich pozerať. Jedným slovom: krásne. Môžeme sa snažiť urobiť repliku tohto obrazu tak, že vychováme naše dcéry krásne zvnútra aj zvonku. Ako kresťanské matky nemáme byť proti túžbam svojich dcér po kráse, mali by sme pestovať ich Bohom dané dispozície, aby znásobili svoju krásu, ale aj krásu všetkého okolo nich.

Skutočná krása sa, samozrejme, začína krotkým a tichým duchom so silnou povahou ženy, ktorá verí v Boha a koná dobro (1. Pt 3:3–6; 1. Tim 2:9–10). Môžeme svoje deti učiť, aby konali dobro. Môžeme im vytvoriť spôsoby, akými môžu slúžiť vo svojich rodinách, zboroch a spoločenstvách. Opýtajte sa matiek malých detí, či im vaša dcéra môže pomáhať, overte si, či váš miestny zbor alebo spoločenstvo nepotrebuje dobrovoľníčku, alebo vytvorte možnosti na „dobrú prácu“ u vás doma. Keď učíme svoje dcéry, aby pomáhali ostatným, pomáhame im, aby zároveň rástli do krásy.

Skutočná krása môže začínať s pokorným a bohabojným srdcom, avšak odráža sa aj na zdržanlivom a slušnom výzore (1. Tim 2:9). Namiesto toho, aby sme svojim dcéram vštepovali štandard krásy podľa vlastných predstáv, mali by sme chcieť pestovať ich vkus pre krásu spôsobom, ktorý je v súlade s Božím slovom. To zaiste zahŕňa učenie, ale tiež praktickú pomoc v tom, ako sa obliekať bohabojným spôsobom. Zvyčajne nie je jednoduché vyzerať štýlovo a slušne. Niekedy som so svojimi tromi dcérami nakupovala hodiny, aby sme nakoniec kúpili jednu blúzku. Táto snaha navyše však stojí za to, aby sme potešili Pána a poslúžili ostatným.

Svoje dcéry chceme povzbudiť, aby skrášľovali svoje okolie. Mali by sme im odovzdávať akékoľvek zručnosti v oblasti umenia a domácnosti, a ak nejaký talent nemáme (ako ja v mnohých oblastiach), môžeme poprosiť obdarované priateľky, aby naše dcéry učili ony. Nezáleží na tom, akú úroveň zručnosti máme, svoje dcéry chceme vychovať tak, aby z nich boli krásne tvorkyne krásy.

Obraz opory

Tieto stĺpy nie sú len atraktívne. Sú to uholné stĺpy: nosné stĺpy, ktoré sú oporou samotnej štruktúre chrámu. Byť uholnými stĺpmi naučíme svoje dcéry tak, že ich budeme trénovať, aby na seba vzali zodpovednosť, tvrdo pracovali s kreatívnosťou a dômyselnosťou, slúžili bez uznania a zvládali to pod tlakom a prenasledovaním vo svete, ktorý je nepriateľský voči biblickej ženskosti.

Rodičia, ktorí to myslia dobre, sa možno budú snažiť odstrániť prekážky a vyrovnávať cestu k naplneniu snov svojich dcér. Tento prístup však často vytvorí slabé ženy, ktoré nie sú schopné niesť ťažkú zodpovednosť dospelosti a rodinného života, alebo odolávať kultúrnym tlakom. Ako kresťanské matky sa máme snažiť vychovať dcéry, ktoré budú silné a budú udržiavať domov, cirkev a spoločnosti — budú im oporou a budú ich držať pohromade. Žena v Prísloviach, v kapitole 31 je obrazom takejto ženy, ale v širšom chápaní. Byť „uholným stĺpom“ si vyžaduje veľkú silu charakteru, ktorá pochádza z disciplíny a odhodlania, najlepšie vypestovaných v mladom veku.

Jeden spôsob, ako vychovať svoje dcéry na usilovné a silné mladé ženy, je učiť ich viesť domácnosť. Akonáhle boli moje dcéry dosť staré, začala som im dávať lekcie v rozličných stránkach vedenia domácnosti: plánovanie jedla, upratovanie, nakupovanie, pranie, žehlenie a organizácia.

Potom keď som mala pocit, že sú pripravené, poverila som ich vedením našej domácnosti na celý týždeň. Boli prekvapené, aké zradné a náročné môže byť viesť domácnosť. Každá z nich vyhlásila, že im tento skúšobný týždeň pomohol pripraviť sa na ťažké bremeno materstva a domácnosti. Bez ohľadu na to, čo budú mať naše dcéry na zodpovednosť v budúcnosti, naším konečným cieľom je vytrénovať ich, aby boli silnou oporou — fyzicky, intelektuálne a emocionálne — doma a v cirkvi.

Obraz spojnice

Nakoniec, uholné stĺpy sú spojnicami. Nielenže skrášľujú a podopierajú, ale aj spájajú chrámové múry. Mali by sme chcieť, aby naše dcéry boli podobným spôsobom spojnicami ľudí, aby ich zjednocovali a držali pokope (R 12:9–13; Ef 4:3).

Čo spraví z mladej ženy dobrú spojnicu? Keď sa vo svojich vzťahoch zameria na druhých. Namiesto toho, aby sa zaujímala len o seba a uzatvárala sa, alebo iný extrém, aby si vyžadovala pozornosť a bola márnivá, mala by sa sústrediť na milovanie ostatných spôsobom, ktorý ich bude spájať v Kristovi. Srdečnosť a priateľskosť, šikovnosť v kladení otázok, starostlivosť o potreby a pocity iných z nej spravia mladú ženu, ktorá bude ľudí zjednocovať a spájať.

Spôsob, akým môžeme pomôcť svojim dcéram vyrásť na silné spojnice, je  usmerňovať ich priateľstvá. Namiesto toho, aby sme im dovolili stretávať sa, s kým sa im zachce, mali by sme ich povzbudzovať, aby sa rozhodli pre tých osamelých, aby medzi seba vzali nové dievča a aby ostali blízkymi priateľkami tých, ktorí ich vedú k zbožnosti. Moje dcéry stále vedeli, že kedykoľvek chcú ísť na zhromaždenie, pustím ich s pripomienkami: „Slúžte, choďte za inými a klaďte dobré otázky,“ a neskôr sa ich budem pýtať: „S kým ste sa rozprávali? Komu ste mohli poslúžiť?“ Ak svoje dcéry usmerníme v tom, ako odolávať pokušeniam egocentrizmu (ktorý je v týchto mladých rokoch tak silný!), môžeme im pomôcť stať sa uholnými stĺpmi, ktoré budú ctiť Boha a spájať ľudí.

Modlitba matky

Vychovať dcéry, ktoré budú „uholné stĺpy, krásne tesané, vzoru chrámu,“ nie je len náročné, je to vlastnými silami úplne nemožné. Kvôli tomuto obrazu a jeho rôznym uplatneniam sa ľahko môžeme začať cítiť beznádejne, no tento verš je rovnako povzbudzujúci, ako aj náročný. Nie je len obrazom, ktorý treba napodobniť, ale aj modlitbou, ktorú sa treba modliť: modlitba k nášmu zvrchovanému, milujúcemu a všemohúcemu Bohu, ktorý s potešením odpovedá na modlitby matiek.

Táto modlitba by nás mala naplniť nádejou a dôverou. Boh nás nepovoláva len k tomu, aby sme verne vychovávali svoje dcéry podľa Jeho slova, ale pozýva nás, aby sme priniesli všetky svoje materské starosti a túžby k Nemu. Poďme sa modliť, aby spravil to, čo dokáže len On — mocou Ducha Svätého spôsobiť, že naše dcéry budú krásne, budú oporou a budú spájať ľudí pre slávu Kristovu.

Carolyn Mahaney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Jeden z mojich najobľúbenejších veršov je Žalm 37:3: „Dôveruj Hospodinovi a čiň dobre.“ Počas môjho každodenného materstva som si však poradie slov v tomto verši občas vymenila. „Čiň dobre“ som umiestnila pred „dôveruj Hospodinovi“.

Bola som posadnutá svojimi zlyhaniami a prehliadala som Božiu vernosť.

Nemôžem povedať, že som Bohu skutočne nedôverovala. No z času na čas sa „čiň dobre“ dostalo do popredia a „dôveruj Hospodinovi“ ostalo na druhom mieste. Sústredila som sa na to, čo robím (alebo nerobím) pre svoje deti a len málo som si bola vedomá toho, čo pre život mojich detí robil Boh. Dôverovať Bohu sa zmenilo len na nejakú myšlienku a svoje deti som vychovávala, ako keby to bolo celé len na mne. 

Prenasledovala ma vina

Keď som uprednostnila „činiť dobre“ namiesto „dôverovať Hospodinovi“, moje materstvo začala prenasledovať vina. Ak sa moje dieťa príliš veľmi hnevalo, myslela som si, že moja disciplína pri jeho výchove nie je dosť dôsledná. Ak bol môj tínedžer duchovne letargický, verila som, že moja disciplína nie je dosť presvedčivá. Ak moje dieťa meškalo, spravilo chybu, alebo nejakým spôsobom zhrešilo, vyčítala som si, že mu dosť nepomáham.

Strávila som bezsenné noci tak, že som si v mysli prehrávala moje nedostatky a plány, ako byť na druhý deň lepšou mamou. Bola som posadnutá svojimi zlyhaniami a prehliadala som Božiu vernosť. Ak som uprednostnila „činiť dobre“, nič dobré, čo som spravila, nebolo dosť dobré.

Prenasledoval ma strach

Keď som namiesto dôvery v Hospodina uprednostnila činiť dobre, moje materstvo začal prenasledovať strach. Bála som sa, že výsledkom mojej snahy bude zlyhanie. Bála som sa, že moje obmedzenia budú brzdiť moje deti. Bála som sa, že ich moje hriechy poznačia na celý život. Bála som sa, že moja nádej a moje túžby, ktoré som pre ne mala, skončia trpkým sklamaním.

Keď moju snahu „činiť dobre“ poháňal strach, mala som záchvaty paniky v prípade, že moji tínedžeri nedodržali pravidlá. Vytrvalo som ich karhala, kým neukázali ľútosť. Pre svoje deti som sa pokúšala byť Duchom Svätým a všetci vieme, ako dobre to funguje.

Čo by mala robiť unavená mama?

„Zaťažený vinou a strachom, letím k Tebe, môj Pán.“ Isaac Watts

Čo by mala robiť unavená, vinou a strachom prenasledovaná matka? Musíme spraviť to, čo Isaac Watts: letieť k Bohu. Musíme Bohu veriť počas toho, ako činíme dobre. Dôvera v Boha nevylučuje dobré činy, práve naopak, každý jeden zmocňuje. Dôvera v Hospodina ničí naše obavy a úplne premieňa našu snahu. Dôvera v Hospodina napĺňa naše dobré činy pokojom, radosťou a povzbudzujúcou nádejou. „Dôverovať Hospodinovi“ a „činiť dobre“ sú činnosti, ktoré idú v skutočnosti ruka v ruke. Nemôžeme robiť jedno bez druhého. Iba ak dôverujeme Bohu, dokážeme robiť pre naše deti dobro.

Musíme dôverovať Bohu, že aj keď máme ďaleko od dokonalosti, sme dokonalými matkami pre naše deti. Musíme dôverovať Bohu, že hoci naše dobré činy nestačia, Boh koná oveľa lepšie veci, ako si dokážeme predstaviť (Ef 3:20). Musíme dôverovať Bohu, že počuje plač biednych, vyzdvihuje pokorných a odmeňuje verných (Ž 34:18, Jk 4:10, Mt 25:21). Musíme dôverovať Bohu, že naša slabá snaha činiť dobre prináša ovocie len preto, lebo On pre nás aktívne a s veľkým nasadením koná dobro (Ž 23:6).

Čo vravím svojim dcéram

Ak moje dcéry nariekajú nad svojimi chybami a obavami v materstve: „Nie som dosť dôsledná v disciplíne pri výchove svojho dieťaťa,“ alebo „čo ak sa svojmu tínedžerovi nedokážem dostatočne priblížiť“, vravím im: „presne ako vaša matka! Tiež som sa z času na čas cítila prikrátka a strápená, no dobrou správou je, že náš milostivý Boh robí pre nás stále iba to dobré. Preto Mu dôverujte a čiňte ďalej dobre.“

Musíme dôverovať Bohu, že aj keď máme ďaleko od dokonalosti, sme dokonalými matkami pre naše deti.

Jedna z výhod starnutia je, že môžem nahliadnuť späť a vidieť, že Boh robil to, čo by som ja nikdy nedokázala. Verím, že Boh bude robiť ďalej nad rámec toho, čo by som mohla robiť ja. Teraz pozerám na svoje štyri dospelé deti a vidím, že prinášajú viac ovocia, než som kedy dúfala. Neznamená to však, že som nemusela prekonávať žiadne prekážky a neúspechy. Jedno ale viem: Boh je dôveryhodný.

Osemnásť rokov po tom, čo mi prvýkrát položili otázku: „Čo by si spravila inak?“, odpovedám stále rovnako, no dodávam ešte jednu vec: Chcela by som viac dôverovať Bohu, pretože On je dôveryhodný. Povedala by som to s oveľa väčším sebavedomím, pretože som presvedčená oveľa viac než kedykoľvek predtým, že Boh je verný. To vravím aj vám, drahé mamy, zaťažené vinou a strachom, leťte k Nemu už dnes. Dôverujte Mu.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                    

Carolyn Mahaney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG