Keď si na to spomínam, hlavným aktérom bola moja teta Nancy. Každoročná hra bol jej nápad, takže sme samozrejme očakávali, že sa ujme vedenia a bude nás usmerňovať, kedy sa máme slávnostne presunúť do obývačky na naše predstavenie. Ale nešlo len o to, nasledovali sme ju, pretože jej na tom záležalo. Bola nadšená príbehom, ktorý sme stvárňovali, a tak sme boli prirodzene nadšení aj my.

Moje najšťastnejšie spomienky z detstva, ktoré sa mi nezmazateľne vryli do srdca, sa zvyčajne týkali šťastných alebo nadšených dospelých — učiteľa, ktorý naučil moju triedu tancovať ľudový tanec Virginia Reel, softbalového trénera, ktorý vniesol zábavu do každého tréningu, a vedúceho kapely, ktorý miloval svoju prácu.

Ale tie najšťastnejšie chvíle sa vždy týkali mojich rodičov. Keď sa otec smial alebo sa mama pre niečo nadchla, čas sa zastavil a hrozilo, že mi vybuchne srdce. Tešila som sa, keď som ich videla, ako sa tešia; ich nadšenie a radosť sa okamžite a prirodzene preniesli na mňa, pretože som ich rada videla šťastných.

Deti sa naučia milovať to, čo prináša radosť ich rodičom.

Stále to vidím na mojich vlastných deťoch. Môj najstarší syn mi prinesie Nedeľný komiks, upozorní ma na dobrý vtip a čaká, že sa zasmejem. Všetci moji synovia neoblomne fandia môjmu univerzitnému tímu len preto, že vedia, že im fandím aj ja. A keď sa ich spýtam, za čo sú vďační, naučili sa pridať duchovný prvok, pretože vedia, koho milujem.

Čo to teda hovorí mne a všetkým matkám v tomto adventnom období?

Pre mladú mamičku, ktorá chce vytvoriť nezabudnuteľné Vianoce, je toto obdobie ako tlakový hrniec. Existuje nespočetné množstvo (úžasných) návodov na Pintereste, príspevkov, aktivít a kníh o tom, ako čo najlepšie využiť toto obdobie a sprostredkovať našim deťom význam Vianoc. A tento rok som tento tlak pociťovala veľmi intenzívne, pretože moji synovia už vyrástli z detských knižiek, tvorenia a Betlehemov. Chcem urobiť Vianoce výnimočnými a povedať im všetky správne veci, ktoré im vtlačia do srdca ich význam.

Predstavujem si však, že to, čo si budú pamätať z týchto Vianoc a zo všetkých Vianoc svojho detstva dohromady, nebudú maľovanky, knihy ani zapálená sviečka na adventnom venci. Ak sú ako ich mama, predstavujem si, že to, čo bude mať najväčší vplyv, sú šťastní a nadšení dospelí v ich živote, konkrétne ja a môj manžel, ktorým sa Ježišov príbeh radostne preháňa v srdci počas celého roka a vianočného obdobia.

• Som šťastná v Ježišovom príbehu?
• Uvažujem o tom, čo spôsobil jeho príchod?
• Očakávam jeho návrat?
• Hovorím o tom s nadšením, keď sedím so svojimi deťmi v našom dome, keď kráčame po ceste, keď ideme spať a keď vstávame?

Naše deti si budú z Vianoc pamätať moju radosť v Kristovi ešte dlho po rozbalení darčekov a odložení adventného kalendára.

Christine Hoover © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Naše túžby sa však rýchlo menia na posadnutia a vedú nás k neviazanej nadmernej konzumácii (Jk 4:1–3). Z našich silných želaní sa stávajú silné túžby, to, čo nás najviac poháňa a stáva sa samotným zmyslom života. Namiesto toho, aby sa stali signálmi, ktoré nás ženú na cestu objavovania pôvodného zdroja radosti (Ž 16:11), stávajú sa z nich zadávatelia úloh, ktorí si nárokujú našu úplnú oddanosť a zároveň nás oberajú o náš pokoj a radosť.

V našom nekontrolovanom nadšení niečo konzumovať sa sami stávame tými, ktorých konzumujú.

Moja primárna (nepravá) oddanosť

Keď našim túžbam nedovolíme vydať sa na cestu hľadania plnosti radosti od zdroja všetkej radosti — samotného Boha –, rozvinie sa u nás oddanosť falošným kráľom.

Moja primárna nepravá oddanosť patrí láske a obdivu, ktoré pochádzajú od iných ľudí. Dychtím po pocite uznania a zisťujem, že na to, aby som ho získala, podávam výkon ako zviera v cirkuse. Takto som spoznala, ako veľmi som tomuto nepravému kráľovi dovolila nado mnou vládnuť: posledných pár rokov bolo krutých, naplnených zmätkom a emocionálnou bolesťou.

Niekde po ceste začalo moje srdce, skláňajúce sa pred týmto falošným kráľom, prahnúť po pocite spolupatričnosti. Začala som uvažovať nad tým, či na mojej prítomnosti záleží preto, kým som, alebo preto, aký výkon podávam. Začala som uvažovať, či ma ľudia skutočne poznajú. Začala som uvažovať, či si niekto vôbec všimne moju potrebu. Moje hlboké zameranie na seba ma hnalo stále ďalej dovnútra a v určitom okamihu som svoje srdce jednoducho odpojila: Ak nemôžem mať, po čom dychtím, nebudem sa už viac rozdávať.

Začala som sa obzerať do minulosti, akým človekom som kedysi bola a s akým nadšením som druhých ľudí milovala, a tak strašne som chcela byť znovu tým človekom. Ale nedokázala som vyrobiť lásku, a začala som veriť tomu, že radosť sa už nevráti. Namiesto toho som cítila, že moje srdce je neľútostné a apatické, hľadá príležitosti, ako by mu mohli iní poslúžiť, všíma si každú urážku a druhým závidí pocit spolupatričnosti.

Falošní králi len berú

Problémom pre modlárske srdce (a darom pre kajúce srdce) je, že Boh bude vytrvalo prerušovať a zastavovať našu snahu o dosiahnutie radosti, keď ju budeme hľadať v čomkoľvek inom, a nie v ňom. Nedá nám trvalý pokoj z našich falošných podôb oddanosti, lebo žiarli na to, že by sme mali skutočný pokoj, ktorý sa snažíme dosiahnuť.

V tých ťažkých rokoch mi mohol celý spevácky zbor spievať chvály, a pokoj by sa v mojom srdci nerozhostil. Zakaždým, keď mi nejaký priateľ poskytol slovo povzbudenia, okamžite som vo svojich myšlienkach spanikárila: „Čo musím urobiť, aby som si tú lásku udržala?“ Alebo som si pomyslela: „A čo tá, ktorá povzbudenie nahlas nevyjadrila? Ako si ju získam?“ Bola som taká hladná a smädná, až som chradla a pohlcovalo ma, čo som sa sama snažila pohltiť.

Falošní králi nedávajú; oni len berú.

Králi, ktorí berú

Keď prorok Samuel zostarol, Izraeliti sa obávali o svoju budúcnosť. Samuel im dovtedy dobre slúžil ako kňaz a prorok pred Bohom, ale potrebovali nového vodcu a z ľudského hľadiska neboli na výber žiadne možnosti. Samuelovi synovia, nasledujúca istota pre národ, nekráčali po Hospodinových cestách, preto starší hľadali odpovede tak, že sa rozhliadli okolo seba a uvideli, ako boli zorganizované iné národy. Pristúpili k Samuelovi so svojím riešením: „Ustanov nám teraz kráľa, aby nás spravoval, ako je to u všetkých národov“ (1. S 8:5).

Na prvý pohľad sa to nezdá ako úplne zlá žiadosť, ale Písmo hovorí, že sa to nepáčilo Samuelovi a nepáčilo sa to aj Bohu, pretože starší nepomysleli zahrnúť do svojich výpočtov Boha (1. S 8:6–9). Nemali už predsa Kráľa? Oni prakticky zavrhli dokonalú vládu Toho, ktorý ich vyslobodil, staral sa o nich, viedol ich a ochraňoval. Vo svojej túžbe sa obrátili k inej možnosti. Neboli pripravení odmietnuť Boha úplne. Jednoducho chceli jeho pozitíva bezpečného, hmatateľného kráľa z plánu B, ako mali všetci ostatní okolo nich.

Samuelova odpoveď je aj pre nás férovou výstrahou, týkajúcou sa kráľov z plánu B: budú od vás len brať. Samuel varuje, že kráľ ustanovený ľuďmi berie synov a posiela ich do vojny, berie deti a mení ich na otrokov, berie dcéry do svojej služby a berie úrodu, aby nakŕmil svojich sluhov (1. S 8:10–17). Samuel vie, čo robia falošní králi: berú nám to najlepšie, a potom z nás urobia svojich otrokov.

Kráľovstvá s dvoma kráľmi

Máme sklon byť rovnako presvedčení ako starší Izraela: Komu to ublíži, keď budeme mať Boha a svoje stávky si aj trochu poistíme? Chceme veriť tomu, že môžeme sľúbiť oddanosť Kráľovi Ježišovi a pohodiť svoje srdce aj ľudským kráľom či ľudským veciam. Ale Biblia hovorí zreteľne: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom (Mt 6:24). Každé kráľovstvo rozdvojené… neobstojí (Mt 12:25).

Ježiš je našim kráľom, nie iba múdrym poradcom, na ktorého sa obrátime, keď potrebujeme vedieť, čo máme robiť. A tak, ako nám ukazujú vodcovia Izraela, rozdvojené srdce nie je v skutočnosti vôbec rozdvojené: už si vybralo, na ktorej strane bude stáť. Rozdvojené srdce je také, ktoré Boha už zavrhlo. Obraciame sa na nepravých kráľov, o ktorých si myslíme, že nám poskytnú útechu, bezpečie, pocit spolupatričnosti, schválenie, pocit uznania, lásku, sexuálne uspokojenie — ale nakoniec len zoberú.

Sľubujú život, ale dávajú smrť.

Pohltený, aby nasýtil

Ale Boh pre nás skrze Ježiša Krista pripravil východisko z tejto špirály smrti, dal nám smer, ktorým sa majú uberať naše túžby a zabezpečil niečo, čo môžeme konzumovať bez toho, aby to na oplátku skonzumovalo nás.

Keď prišiel Ježiš, vravel: Čiňte pokánie a verte (Mk 1:15). Jeho slová boli pozvánkou, vystretou rukou, otvorenými dverami, ktorými máme s ním vstúpiť do kráľovstva Božieho.

Keď prišiel Ježiš, vravel: Toto je moje telo, ktoré sa láme za vás. Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás (L 22:19–20). Kŕmte sa na mne (J 6:51–58).

Ježiša pohltila smrť práve preto, aby sme sa na ňom hostili. Tento kráľ sa volá Chlieb života (J 6:35) a Živá voda (J 4:13–14), aby sme vedeli, že môžeme jesť, keď sme hladní, a môžeme piť, keď sme smädní. Keď ho konzumujeme, zistíme, že konzumujeme jeho dobrú vládu, láskyplné zaopatrenie a pokojné panovanie. Nemôžeme ho vyčerpať, ale určite v ňom môžeme uspokojiť túžbu, ktorá je základom všetkých našich túžob: túžbu po radosti.

Kráľ, ktorý dáva

Izraeliti postavili pred moje srdce zrkadlo a pomáhajú mi jasne vidieť moje falošné podoby oddanosti. Moje počínanie sa podobalo na ich počínanie: obracala som sa na kráľov, ktorí nedokázali splniť svoje sľuby. Moje túžby a potreby neboli celkom nesprávne, ako ani ich; nesprávne bolo to, kde som sa s nimi obracala. Obrátila som sa v pokání na Ježiša a opäť našla radosť v tom, že som sa mu oddala.

Máš nejakú potrebu? Túžbu? Úplne ju odovzdaj Kráľovi Ježišovi. Našu oddanosť od nás nevyžaduje len tak, akoby poslušnosť bola nejakou formou trestu či niečím, čo musíme vydržať so zaťatými zubami. Jeho požiadavka bezvýhradnosti je pozvánkou prijať, čo mu patrí: samotné kráľovstvo (Mt 5:3). Otvára pred nami svoju pokladnicu a delí sa s nami o svoj pokoj, lásku, radosť, život a plodnosť.

A čo je azda najlepšie, na oplátku prijímame jeho oddanosť nám (R 8:38–39; Mt 28:20; Žid 13:5).

On je kráľom, ktorý dáva.

Christine Hoover © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Tento neustály boj, ktorý počas materstva prebieha, je omnoho nepatrnejší, omnoho všednejší a omnoho viac skrytejší. V jeho centre je otázka: Obetujem sa? Alebo ako Oswald Chambers v To nejlepší pro Jeho slávu píše: „Som ochotný stratiť a byť použitý? Aby mi nebolo len slúžene, ale aby som ja slúžil?"

Táto každodenná otázka sa nezodpovedá len raz, keď sa narodí dieťa, keď prvýkrát ide do školy, keď sa doma určujú pravidlá. Otázka — Obetujem sa? — je zodpovedaná každý deň.

Je zodpovedaná, keď sa dieťa zobudí skôr, prerušiac moje stíšenie s Pánom.

Je zodpovedaná, keď ma choré dieťa odlúči od chvál a od interakcie s dospelými v zbore.

Je zodpovedaná, keď som už emočne na konci svojich síl, no moje dieťa potrebuje trpezlivé, zmysluplné usmernenie správania.

Je zodpovedaná každú chvíľu, keď svoje dieťa učíte na nočník.

Je zodpovedaná, keď systematicky učím svojho syna, ako sa správať k druhým.

Počas materstva je táto každodenná otázka zodpovedaná zakaždým, keď musíte uprednostniť potreby dieťaťa pred vašimi vlastnými, čo je vlastne väčšinu času.

Často sa stáva, že odídem od sporáka, aby som pomohla s gombíkom na nohaviciach, skladám telefón, lebo musím pohľadať obľúbenú hračku, ospravedlním sa zo stretnutia v kostole, lebo beriem moje unavené dieťa domov, a pritom všetkom si často sama pre seba hundrem… Keby som len mala aspoň chvíľku, aby som dokončila, čo som začala, keby sa mi len podarilo porozprávať sa s niekým bez prerušenia…

Tá každodenná otázka sa nepýta len, čo robím, ale je aj na môj postoj. Som ochotná obetovať svoj život pred Pánom a venovať ho deťom? Budem deťom slúžiť aj mimo mojich povinností, tak ako slúžim Bohu samotnému? Som ochotná „zomrieť" sebe a žiť Bohu v povolaní matky, aké mi pripravil?

Táto každodenná otázka musí byť zodpovedaná každý deň.

Materstvo nie je len o veľkých a dramatických obetiach, ale aj o malých a neviditeľných skutkoch.

Pretože môžeme mať čistý dom a poslušné deti, no nemusí to byť obeta.

Pretože si myslíme, že môžeme jednoducho žiť sami pre seba a pritom byť aj verný Bohu v našej službe matky.

Ježiš povedal, že tí, ktorí žijú len pre seba, nebudú žiť naplnený život, ale tí, ktorí svoj život stratia, vtedy ten život skutočne „zažijú". Keď obetujeme svoj život v povolaní rodičov, nielenže sa dočkáme ovocia, ktoré bude dozrievať v našich srdciach, ale aj takého, ktoré bude v srdciach našich detí. Ovocie, ktoré dozrieva silou Boha. A preto s radosťou obetujme svoj život pre život našich detí.

Každý deň.

„My živí, sme ustavične vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele." (Druhý list Korintským, 4:11)

„Láska Kristova totiž spája nás, ktorí takto súdime, jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli, a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú, nežili viac sebe, ale tomu, kto za nich umrel a vstal z mŕtvych." (Druhý list Korintským, 5:14–15)

Christine Hoover © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org