Na prvý pohľad sa zdá, že tieto dve slová k sebe príliš nepasujú. Trpezlivosť vyjadruje schopnosť dlho znášať utrpenie, byť vytrvalý a konzistentný, mať pevnú stabilitu, byť schopný sedieť so založenými rukami. Naliehavosť evokuje pohyb; naliehaví ľudia sú poháňaní, nútení impulzom, tlačení do akcie. Pravdepodobne si predstavujete trpezlivosť a naliehavosť skôr ako olej a vodu než ako arašidové maslo a džem. A predsa v Písme znova a znova nachádzame, že verní, rozvážni muži a ženy sa vyznačujú šťastným spojením týchto dvoch vlastností. Plodný život sa vyznačuje trpezlivou naliehavosťou, akousi spokojnou nespokojnosťou.

Trpezlivá naliehavosť je ako behať maratón. Cieľ je motivujúci: 42 kilometrov. Vzdialenosť je ambiciózna. Len pocit naliehavosti vám pomôže pokračovať v ceste za touto odmenou. Bez pocitu motivácie by vás cieľ paralyzoval. A predsa nemôžete túto vzdialenosť odšprintovať. Naliehavosť 42 kilometrov musí byť vyvážená trpezlivým tempom. Jediná cesta, ktorá vás môže doviesť až k cieľovej čiare, vedie cez stabilné kroky. Aby ste vyhrali preteky, musíte byť trpezliví a naliehaví (1. K 9:24).

Verné, vytrvalé úsilie

Príslovia 28:19–20 nám ukazujú profil plodného človeka. Vo verši 19 verne obrába svoju zem. Na rozdiel od človeka, ktorý sa venuje márnostiam, plodný človek pracuje každý deň, za každého počasia, podľa toho, ako to vyžadujú ročné obdobia. Jeho ruky sú pokryté špinou a čelo zdobí pot. Nebojí sa dlhých dní. Vďaka svojej vytrvalej práci jedáva ovocie svojej práce; jeho komora je plná chleba.

Verš 20 dopĺňa tento obraz a hovorí nám, že plodný človek je dôveryhodný a spoľahlivý za každých okolností. Má akúsi duševnú stabilitu, ktorú Nový zákon nazýva triezvosťou mysle. Ako nám hovorí plačúci prorok, je dôveryhodný, lebo svoju dôveru vkladá do Pána (Jer 17:7). Je ako pomaly rastúci strom, „zasadený pri vode“, zakorenený v Bohu, ktorý „neprestajne rodí ovocie“ (verš 8). Na rozdiel od človeka, ktorý sa ponáhľa zbohatnúť, plodný človek postupuje pomaly a vytrvalo. Nepozná žiadne skratky. Je stabilný ako pevná loď na krištáľovo čistej vode. Výsledkom jeho vernosti bude, že získa hojné požehnanie a stane sa hojným požehnaním pre iných.

Princíp, ktorý tieto dve príslovia zdôrazňujú, je nasledovný: Plodné výsledky prináša (len) nepretržitá činnosť bez zbytočného stresu. Svedomité a vytrvalé úsilie je obvyklou cestou k požehnaniu. Alebo, aby som použil svoju úvodnú vetu, plodný život sa vyznačuje trpezlivou naliehavosťou.

Stabilný, nie stagnujúci

Ale možno sa pýtate, ako verný farmár stelesňuje trpezlivú naliehavosť? Ako sme videli, je trpezlivý v každodennej práci. Prijíma rytmus plodnosti. Nie je natoľko úzkostlivý, aby sa ponáhľal. A predsa je v jeho práci aj dlhodobá naliehavosť. Vie, koľko práce musí stihnúť pred zimou. Má svätú túžbu po žatve. Pracuje na vízii úrodnej farmy v nasledujúcich rokoch a desaťročiach. Je trpezlivý a naliehavý, stabilný a aktívny, spokojný a nespokojný.

„Stabilné kroky tvoria jedinú cestu, ktorá vás môže doviesť až k cieľovej čiare.“

Takáto trpezlivá naliehavosť charakterizuje všetkých, ktorí dobre bežia, ktorí sú verní a plodní. Charakterizuje človeka, ktorý vstáva pred východom slnka, aby sa stretol so svojím Bohom, ktorý vykonáva svoju prácu s každodennou dokonalosťou, ktorý verne kráča vpred, ktorý dodržiava Boží rytmus práce a odpočinku. Ale tento človek má aj zbožnú ambíciu do budúcnosti, nespokojný s tým, že premrhá svoj život. Podobne ako v podobenstve o talentoch túži rozšíriť kútik kráľovstva, ktorý mu dal do rúk jeho Kráľ.

Trpezlivá naliehavosť charakterizuje študentku, ktorá vždy včas dokončí svoje úlohy, usilovne pracuje na požadovaných úlohách a udržiava zdravé návyky tela i duše. Zároveň túži po rozvoji správneho uvažovania, hlbokých citov a disciplinovanej predstavivosti počas rokov štúdia.

Trpezlivá naliehavosť charakterizuje ženu z Prísloví 31, ktorá sa vyznačuje pokojnou činnosťou, je dostatočne stabilná, aby sa na ňu mohol jej manžel spoľahnúť, dostatočne naliehavá, aby nakŕmila a obliekla svoju rodinu, vybudovala domácnosť a vytvárala investície, ktoré budú prinášať ovocie desaťročia.

Stručne povedané, plodný človek je stabilný, nie stagnujúci. Dostatočne spokojný v prítomnosti, aby prijal Boží rytmus práce a odpočinku, dostatočne nespokojný, aby mal svätú ambíciu na roky, desaťročia a dokonca storočia dopredu.

Úzkostná nečinnosť

Ak ste aspoň trochu ako ja, váš život je často poznačený úzkostnou nečinnosťou namiesto trpezlivej naliehavosti. Namiesto toho, aby sme boli spokojní s dnešným „plodením“ (pomalou, usilovnou prácou) a nespokojní s mrhaním budúcnosti, sme nespokojní s malými vecami, a preto premrháme budúcnosť. Buď šprintujeme a omdlieme, alebo sme príliš vystrašení na to, aby sme vstali z gauča.

Čitateľ, do ktorého profilu v Prísloviach 28 zapadáte? Je váš život poznačený trpezlivou naliehavosťou? Robíte ťažké veci deň čo deň? Obrábate ten kúsok kráľovstva, ktorý vám Boh dal? Staráte sa o svoje talenty s dokonalosťou? Alebo sa naháňate za novinkami, zakopávate svoje talenty v hodinách nečinnosti, mrháte časom na prázdne (zbytočné) aktivity?

Považuje vás niekto za dôveryhodného človeka? Ste dostatočne verný, aby ste boli požehnaním pre ľudí vo vašom okolí? Alebo volíte skratky, ignorujete Božie dobré zámery v snahe rýchlo dosiahnuť úspech a neustále hľadáte ďalšie rýchle riešenia alebo triky?

Buďte si istí: Boh sa nenechá zosmiešňovať. Žneme to, čo sme zasiali. Ak nič nezasievate, nič nezožnete. Ak je váš život poznačený úzkostnou nečinnosťou, ak sa venujete márnostiam a volíte skratky, budete chudobní. Ale ak prijímate trpezlivú naliehavosť, ak ste dôveryhodní a stabilní, budete prinášať ovocie kráľovstva, ktoré prežije svet. Budete ako strom zasadený pri vodných tokoch, ktorý prináša ovocie v správnom čase a je stále zelený (Ž 1:3). Dosiahnete cenu (F 3:14). A od Kráľa budete počuť: „Správne, dobrý a verný sluha“ (Mt 25:21).

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.orgwww.desiringgod.org

Ako to na vás pôsobí? Neviem sa rozhodnúť, či to brať ako výzvu, alebo ako nárek. Možno sa nemusíme rozhodovať. Thoreau vystihuje skúsenosti väčšiny moderných ľudí. Sme uponáhľaní a polospiaci. Vyjadruje tajné podozrenie, ktoré nás tlačí v zriedkavých momentoch ticha: „Možno žijem rozptýlený život… Možno nežijem naplno.“

Pozornosť

Bohužiaľ, Thoreau nám nemôže ponúknuť konečné riešenie našej situácie. Thoreau nikdy nestretol človeka, ktorý by bol prebudený, pretože nikdy nestretol Človeka, ktorý prebúdza mŕtvych. Nikdy nebol úplne živý, pretože nikdy nestretol Život. Na rozdiel od neho, my máme očarujúcejšiu tvár, na ktorú sa môžeme pozerať, ako je tvár prírody.

Príbeh Marty a Márie dokonale zachytáva úzkosť, ktorú pociťujeme, a ponúka protiliek, ktorý Thoreau poskytnúť nedokáže. Ten príbeh poznáte (L 10:38–42). Ježiš sa zastaví na večeru. Marta pracuje, aby ho pohostila, zatiaľ čo Mária čaká pri jeho nohách. Marta slúži, Mária sedí. Nakoniec je Marta frustrovaná a podráždená, a Ježiš ju upokojuje a napomína.

Tento príbeh často vnímame ako kontrast dvoch pováh. Buď ste Marta, pragmatická a naklonená k práci, alebo Mária, ktorá si vychutnáva opojný nápoj rozjímania. Kontrast tu však nespočíva v osobnostiach, ale v prioritách. Ide o otázku pozornosti. Komu venujete prioritu svojej pozornosti? Voči čomu ste vnímaví? Ste prebudení pre to, na čom skutočne záleží? V tomto ohľade sme všetci Martami, ktoré sa potrebujú stať viac podobnými Márii.

Rozptyľovaní dobrom

S Martou súcitíme — však? Je zaneprázdnená. Lukáš nám hovorí, že bola „príliš zamestnaná posluhovaním“ (verš 40). Stovky vecí si vyžadujú jej pozornosť. Treba upiecť chlieb, prestrieť stôl, naliať nápoje, namiešať víno, umyť riad, pozametať podlahy — nekonečný rad úloh.

Na Martinom probléme je zaujímavé to, že ju od Ježiša rozptyľuje práve služba Ježišovi. Vo víre dobrých vecí sa jej pozornosť odvracia od jedinej dôležitej veci. Ako nám nedávno pripomenul jeden z mojich pastorov: „Tlak nás vždy núti k tomu, aby sa stredobodom stalo niečo iné než Ježiš“ — aj keby tým niečím iným mala byť služba Ježišovi.

Martinu skúsenosť — keď nás dobré veci rozptyľujú od toho najlepšieho — poznáme až príliš dobre. Každé jedlo, každý riad v dreze, každé vynechané zdriemnutie, každá školská úloha, každý pracovný termín, každý výbor, každý nový e-mail, každá kázeň sa stáva ďalším hlasom v kakofónii našej roztržitosti. Služba vytláča úžas. Výkon zatieňuje vychutnávanie si Božej prítomnosti. Ježiš nás pozýva, aby sme si sadli a nasávali jeho slová, ale my zdvorilo odmietame. „Prepáč, Ježiš. Som príliš zaneprázdnený prácou pre teba.“ Keď sa stávame efektívnymi služobníkmi, stávame sa nedokonalými učeníkmi.

„Koľkí z nás sú len napoly živí, pretože sú pre Ježiša prebudení len napoly?“

Nepochopte to zle. Ježiš neodsudzuje Martinu prácu. Nevyzýva nás, aby sme boli mnísi, ktorí sú niekde zavretí len s denníkom a Bibliou (aj keď to môže niekedy znieť lákavo). Náš Pán miluje plodnú prácu. „Choď a rob podobne!“ (L 10:37). Ale Ježiš konfrontuje Martine priority — a aj tie naše. Skôr ako chce moju prácu, Ježiš chce moju nerozdelenú pozornosť.

Nákazlivá nespokojnosť

Koniec koncov, môj problém s pozornosťou nikdy nezostáva len mojím problémom. A určite takým nebol ani problém Marty. Jej roztržitosť vedie k nespokojnosti a jej nespokojnosť je nákazlivá. Jej tornádo aktivít sa snaží vtiahnuť aj Máriu.

Predstavte si tú scénu. Marta skáče od úlohy k úlohe, zúfalo sa snaží všetko stihnúť. Toľko práce a tak málo času. Medzitým jej frustrácia začína vrieť. Ako môže moja lenivá sestra len tak sedieť? Keď po desiatykrát za pár minút kontroluje rúru, jej hnev stúpa. Pri miesení chleba sa rozčuľuje. Je taká sebecká! Keď napokon vo svojom zhone rozbije tanier, je to posledná kvapka. Vtrhne do obývačky. „Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže.“ (verš 40)

Samej — toto jedno malé slovo hovorí za všetko. Marta je frustrovaná, nie preto, že by sa chcela pripojiť k Márii pri Ježišových nohách, ale preto, že chce, aby sa Mária zapojila do jej zaneprázdnenosti. Keď nám rozptýlenie kazí radosť, nespokojnosť si vyžaduje spoločnosť. A Marta sa snaží využiť Ježišovu autoritu, aby vydala príkaz. Pretože Marta nevenovala pozornosť Ježišovi, predpokladala, že jej priority sú aj jeho prioritami. Ale neboli.

Vytrvalé uctievanie

Ježiš ide priamo k jadru veci, diagnostikuje problém a predpisuje liek: „Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme“ (verše 41–42).

Ježiš schvaľuje Máriine priority. Chváli jej neochvejnú pozornosť, ktorú mu venuje. Jej odhodlaná radosť vyjadruje srdce žalmov:

„Aj keď mi hynie telo i srdce, Boh mi je skalou srdca naveky a mojím údelom.“ (Ž 73:26)

„Hospodin je mojím dedičným údelom a mojím kalichom… a veľmi sa mi páči môj podiel.“ (Ž 16:5–6)

„Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“ (Ž 27:4)

Stručne povedané, Mária je kresťanská hedonistka a Ježiš to miluje, pretože jej upriamená pozornosť zväčšuje jeho hodnotu. On je hoden všetkej našej pozornosti — hoden našej večnej pozornosti. A Mária to vie. Nie je lenivá. Vytrvalo si váži Krista. Nie je úzkostlivá. Ako by aj mohla byť? Je prebudená pre Ježiša. Mária je plne nažive.

Prebudení a živí

Kresťan, netúžiš po tom aj ty? Koľkí z nás sú len napoly živí, pretože sú pre Ježiša prebudení len napoly? Koľkí z nás žijú rozptýlený život — plný úzkosti o mnohé veci, otroci tyranie aktuálnych kríz, prepracovaní, nedostatočne oddýchnutí, s roztrieštenou pozornosťou, s radosťou zmietanou víchricami a s láskou k Bohu, ktorá pripomína chladnúce uhlíky dávno hasnúceho ohňa? Až príliš často sme modernými Martami — rozptýlení, nákazlivo nespokojní a nekonečne podráždení.

A to všetko len preto, že nedokážeme venovať pozornosť tej jedinej veci, tej jedinej Osobe, na ktorej záleží. Náš každodenný čas pri jeho nohách sa odsúva na okraj. To, čo je pre našu dušu nevyhnutné, sa stáva voliteľným. Sme oveľa viac zaneprázdnení, než by sme chceli, pretože máme oveľa menej Ježiša, než potrebujeme.

Náš Pán nás volá k oveľa plnšiemu životu — k životu, ktorý si Thoreau nedokázal ani predstaviť (J 10:10). Každý deň vás Ježiš vyzýva, aby ste ožili. Vábi vás, aby ste prebudili svoje zmysly pre jeho zázraky, aby ste žasli nad jeho krásou, aby ste prebývali v jeho láske. Nalieha na vás, aby ste prvoradé veci kládli na prvé miesto — aby ste sa k nemu utiekali ako k lieku proti svojej úzkosti. Každé ráno vás volá k sebe, rozprestrie pred vami bohatstvo svojho slova a hovorí: „Priateľu, toto je len zlomok mojej radosti. Poď, sadni si. Ešte nie si plne nažive, a ja chcem, aby si bol.“

Ježiš otvoril dvere k radosti dokorán! Nezostávajme vonku, zahrabaní v rozptýlení. Mária počula jeho hlas a poslúchla. Poslúchneš aj ty?

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Rozdrvený na prah

Storočie predtým, než sa Abakuk stal prorokom, poslal Boh Asýriu, aby potrestala severné kmene Izraela tým, že ich násilím odviedla z krajiny, ktorú im Boh prisľúbil. Judsko zostalo, ale národ bol plný nespravodlivosti — zákon nebol účinnejší o nič viac ako bezmocný ochrnutý človek (Ab 1:4). Abakuk poznal nielen bolesť zo zmarených osobných nádejí, ale aj z národných túžob, ktoré boli vyrabované.

Možnože parafrázovaná verzia Abakukovho stretnutia s Bohom odhalí, že jeho bolesť nie je ďaleko od tej našej. V modlitbe, ktorá odráža naše vlastné výkriky zmätenia, Abakuk v podstate hovorí Bohu: „Prečo sedíš so založenými rukami? Prečo nás nezachrániš?“ (1:2) Božia odpoveď zničí prorokove túžby týkajúce sa Judska: „Žasni, človeče. Aj teraz konám zázraky. Použijem bezbožných Babylončanov, aby vykonali moju spravodlivosť nad Judskom“ (1:5–7). Tu je pre Abakuka žiaľ za žiaľom. Toto nebola odpoveď, v ktorú dúfal!      

Prorok sa bráni tomu, čo považuje za Božiu nespravodlivosť. „Nie si svätý Boh? Ako môžeš dovoliť — ba dokonca nariadiť –, aby sa bezbožní mali dobre a tvoj ľud čelil skaze?“ (1:12–13) Keď sa naše sny rozplynú, aké ľahké je obviniť Boha. Keď sa naše vzdušné zámky zrútia na zem, príliš často voláme na Skalu, aby sa zodpovedala.

Napriek tomu Boh odpovedá. Rovnako ako v prípade Jóba, aj na Abakukove obvinenia odpovedá uistením o svojej zvrchovanosti. „Ver mi. Spravodlivosť bude vykonaná. Spravodliví budú žiť vierou. Stále sedím vo svojom svätom chráme. Nech celá zem mlčí predo mnou“ (2:2–4, 20). V tomto momente nachádzame podstatu boja viery. Abakukove pôvodné nádeje boli rozbité a potom rozdrvené na prach. Všetko, čo mu zostalo, je Boh a jeho slovo.

Je radosť ešte možná, keď sa nádej zdá nemožná?

Nezlomná radosť

Abakukova odpoveď vyráža dych:

„Aj keby figovník nevypučal

     a vinič nezarodil,

hoci by oliva vyschla

     a na poliach sa nič neurodilo;

aj keby z ohrady zmizlo stádo

     a v maštali by nebol dobytok,

ja sa však budem radovať v Hospodinovi

     a jasať v Bohu mojej spásy.

Pán, Hospodin je mojou silou.

     Dal mi nohy lane

     a vyvádza ma na moje výšiny.“

(3:17–19, Ekumenický preklad)

Okolnosti sa nezmenili. Správa o zániku Judska stále desí proroka natoľko, že sotva stojí na nohách; má pocit, že jeho kosti sú tekuté (3:16). Boh mu neponúka žiadne superlepidlo, aby mohol znova poskladať svoje nádeje. „Ja sa však… “ To je spojenie trojjediného hedonizmu, slová, ktoré nesú váhu slávy. Ja sa však… prevracia naše prirodzené očakávania. Ako môže Abakuk vysloviť takéto vyhlásenie o vzdornej radosti? Ako môžeme my?

Súčasné Božie dobro

Abakuk sa raduje z Boha. Nachádza svoju radosť v Bohu. Možno je zbavený majetku a príbuzných, krajina je vyplienená Babylončanmi a zdá sa, že bezbožní prosperujú, ale radosť zostáva, pretože Abakuk má súčasné dobro Božie. Keď všetky jeho predchádzajúce nádeje položíme na jednu stranu váh a Boha na druhú, nie je čo porovnávať. Naučil sa, podobne ako Asaf v podobnej situácii, povedať: „Ale mňa blaží Božia blízkosť“ (Ž 73:28). Keď je naša radosť v Darcovi, a nie len v jeho daroch, dary môžu zmiznúť, ale naša radosť zostane nezničiteľná.

„Keď je naša radosť v Darcovi, a nie len v jeho daroch, dary môžu zmiznúť, ale naša radosť zostane nezničiteľná.“

Môžete spolu s Abakukom povedať: „Ja sa však budem radovať v Hospodinovi?“ Skúste si to porovnať so svojou situáciou. Hoci ma vyhodili z práce a nemám žiadny príjem. Hoci moje deti rebelujú a odvrátili sa od viery. Hoci sa mi v tele šíri rakovina a nie je na ňu liek. Hoci sme sa roky snažili a nemáme deti. Hoci ma opustil manžel. Hoci je moje auto na odpis. Hoci ma zradil priateľ. Hoci bolesť nepoľavuje. Hoci. Hoci. Hoci. Dokážete aj tak vysloviť Abakukovo ohromujúce „ja sa však“? Nič nezvelebuje Boha viac ako takáto neochvejná spokojnosť.

Nádej na šťastný koniec

Nezdolná radosť by však bola oxymoronom, keby nemala budúcnosť. Abakuk si cení Boha nad všetky jeho dary a teší sa na šťastný koniec príbehu. Naznačuje tento koniec, keď uznáva Boha za svoju silu, za toho, kto „jeleními robí moje kroky“ (Ab 3:19). Jeleň má istý krok, preskakuje prekážky a s ľahkosťou behá po horách. Abakuk je stále hlboko v údolí, ale je presvedčený, že Boh ho vyvedie na výšky. Podobne ako žalmista, pôjde ďalej hore a ďalej dovnútra (Ž 43:3–4).

Sám Boh sľúbil tento šťastný koniec: „Lebo zem bude naplnená poznaním slávy Hospodinovej tak, ako vody napĺňajú moria“ (Ab 2:14). Inými slovami, Boh zvíťazí. Jeho sláva zaplaví zem. Nakoniec sa jeho nesmierne krásny plán odhalí pred všetkými. Žiadne hoci to nemôže zastaviť. Podobne ako Abrahám pred ním, aj Abakuk veril, že keď Boh dal sľub, nezruší ho (a ani nemôže). Lev príde z kmeňa Júdu — aj keby Boh musel vzkriesiť národ z popola babylonských ohňov, aby sa to stalo. On urobí všetky veci nové. Abakuk vedel, že aj keby to za svojho života nevidel, koniec príbehu bude šťastný, a tak jeho radosť zostala nezlomená.

Priateľu, o tomto príbehu vieme oveľa viac ako tento svätec zo Starého zákona. Videli sme Leva z kmeňa Júdu triumfovať na kríži. Počuli sme jeho slová: „Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5). Poznáme jeho neochvejnú oddanosť, aby všetko pôsobilo na naše dobro (R 8:28). Takže aj keď je okolo nás veľa hrôz, keď sa znásobuje bolesť, keď sa rozplývajú sny, keď tečú slzy, keď sa okolo nás hromadia zničené nádeje, napriek tomu môžeme byť v Bohu neoblomne šťastní.

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.orgwww.desiringgod.org

Pomysli na to, aký Duch v tebe prebýva,

Pomysli, že úsmevy Otca patria tebe,

Pomysli na to, že Ježiš zomrel, aby ťa získal,

Dieťa nebeské, môžeš sa sťažovať?

Ako často uvažujete o Božom úsmeve? „Pomysli, že úsmevy Otca patria tebe,“ prosí nás pieseň. Ako často sa vyhrievate v žiarivom slnečnom svetle úsmevu nášho Otca?

Je pravda, že Boží úsmev je obrazom, metaforou jeho bezhraničnej blaženosti a spolupatričnosti. Otec nemá fyzický úsmev (hoci Ježiš ho má), ale realita je skutočnejšia ako obraz. A aký je to obraz.

Staroveké šťastie

Nad stránkami Starého zákona sa vznáša prísľub Božieho úsmevu. Je to nesmierna blaženosť raja. Od samého začiatku ho počujeme prenikať Božím hlasom v jeho sedemnásobnom schválení svojho sveta — dobrý, dobrý, dobrý, dobrý, dobrý, dobrý, veľmi dobrý. Vidíme to — aj dnes — v tejto divokej krajine zázrakov, v jesennom lístí a jarných kvetoch, v rozmarnej fantázii oblakov a východoch slnka, ktoré sa lámu s jasnou radosťou ženícha, v šialenom huncútstve veveričiek a v dlhej, pomalej osobitosti kráv, v snehu, kameni a hviezdach. Krása sveta je Boží úsmev vtelený do vecí. Cítime Otcov úsmev, keď dáva mužovi úžasný dar ženy a z Adama vystrelí poézia. Boží úsmev bol trvalou súčasťou sveta pred pádom. Je to obrovská blaženosť Edenu.

Ale keď sa svet ponoril do vzbury a skazy, Boží úsmev sa zahmlil. Ale stále tam bol. Radosť trojjediného Boha je nekonečná, nezávislá, nezdolná, neprekonateľná ako hora a väčšia ako vesmír. Ale nekajúci hriešnici s neodpusteným hriechom sa nemôžu tešiť z Božieho svätého šťastia. Aj po páde však Boží úsmev stále žiari v spoločnej milosti. A ešte skôr ako stihne dokončiť vyslovenie kliatby, tú zamračenú prozreteľnosť v 1. knihe Mojžišovej 3, jeho skrytý úsmev prerazí v prísľube príchodu Syna.

„Radosť trojjediného Boha je nekonečná, nezávislá, nezdolná, neprekonateľná ako hora a väčšia ako vesmír.“

Prvé náznaky tohto plánu vidíme, keď Boh prostredníctvom kňaza a krvi začína vytvárať cestu pre svoj ľud, aby sa opäť mohol tešiť z jeho prítomnosti a príkazov. Áron, prvý veľkňaz, požehnáva vyvolených prísľubom Božieho úsmevu: „Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!“ (4. M 6:24–25) Žiariaca tvár je usmievavá tvár. Ústrednou nádejou Starého zákona je teda to, že Boží ľud sa bude opäť tešiť z jeho blaženosti a spoločenstva.

Táto túžba sa stala obľúbeným refrénom starovekých svätcov, najmä v ich poézii:

„Mnohí sa pýtajú: Kto nám ukáže niečo dobré?

Hospodin, nech nás osvieti svetlo tvojej tváre!

Dal si mi do srdca väčšiu radosť,

     než majú oni z hojnosti obilia a muštu.“ (Ž 4:7–8, Ekumenický preklad)

Dávid naznačuje, že všetko dobré a krásne — radosť plná sily a neriedené potešenie — žiari v Božom úsmeve. V tejto tvári sa nachádza pravé šťastie človeka.

Radosť Otca

Keď Ježiš vstúpi na scénu, dozvedáme sa, že Boží úsmev nie je súhlasom nejakého všeobecného božstva, ale obrovskou radosťou šťastného Otca. Viete si predstaviť, ako Otec hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3:17), bez úsmevu? Tu je radosť staršia ako svet, oceán otcovskej radosti.

A — nech sa nám zatají dych — vďaka Synovi nie je Boh len otcom, ale naším Otcom. Prostredníctvom veľkňaza a jeho vlastnej krvi Boh vytvoril cestu, aby sa jeho úsmev opäť stal trvalou súčasťou jeho ľudu. Ježiš znášal strašnú búrku Božieho hnevu, aby sme my mohli žiť navždy v slnečnom svetle jeho úsmevu. Všetci, ktorí sú spojení so Synom, sa stávajú synmi, spoludedičmi obrovského Božieho šťastia. To je sláva evanjelia o šťastnom Bohu (1. Tim 1:11).

Ešte nie sme dosť živí na to, aby sme sa mohli pozerať do Slnka v jeho plnej sile. Stále hrešíme a musíme sa vyspovedať. Trojjediná radosť je príliš veľká a my sme príliš neistí na to, aby sme zvládli túto váhu slávy. Ale nebude to tak vždy. Jedného dňa, keď okúsime divokú slobodu dokonalej svätosti, budeme ohromení Božím úsmevom (Žid 12:14). Bude nám daná ranná hviezda a gigantická blaženosť zabitého Baránka rozžiari obnovený vesmír.

Ako hovorí Aslan svojim, tak hovorí náš Otec nám: Ešte nie ste takí šťastní, ako chcem, aby ste boli — ešte nie ste takí šťastní ako ja. Vstúpte do radosti svojho Stvoriteľa.

Vstúpte do radosti

Tak, dieťa nebeské, pomysli, že úsmevy Otca patria tebe!

Náš nebeský Otec v Synovi svojej radosti a v Duchu svojho potešenia vylieva svoju radosť na svoj vyvolený ľud. Niet nikoho, kto by ho nútil k radosti alebo obmedzoval jeho potešenie. Je úplne slobodný. Jeho úsmev je istý ako vychádzajúce slnko, pretože všetko, čo robí, vyviera z večného šťastia Trojice. Preplnený touto vzrušujúcou slobodou sa teší z toho, že dáva svojim deťom všetko, čo potrebujú, aby sa čoraz viac tešili z krásy jeho úsmevu.

A práve z tohto podnetu, aby sa podelil o svoju trojjedinú radosť, aby vrhol svetlo a lásku na svoj ľud, Boh stvoril svet a dal svoje slovo, aby zjavil svoju slávu. Jonathan Edwards to vyjadril takto:

„Je to radosť z jeho vlastnej vnútornej plnosti a slávy, ktorá ho vedie k hojnému vyliatiu a šíreniu tejto slávy. Tá istá vnútorná náklonnosť, ktorá ho vedie k tomu, aby sa tešil zo svojej slávy, ho zároveň vedie k tomu, aby mal potešenie v jej prejavoch, vyjadreniach a odovzdávaní.“ (God’s Passion for His Glory, str. 170)

Inými slovami, večná radosť Boha z toho, že je Bohom, sa prelieva do zjavenia tejto radosti stvoreným bytostiam. Pozýva nás, aby sme vstúpili do jeho nezlomnej blaženosti — aby sme poznali Boha a tešili sa z neho tak ako On.

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Môj trojročný syn sa rád hrá s kockami. Stavia s brilantnou pozornosťou architekta — asi desať minút. Potom záujem opadne a on sa vydá hľadať nové dobrodružstvá.

Avšak bezpodmienečne si tá horlivejšia z mojich desaťmesačných dcér nájde cestu k tým krásnym bielym borovicovým kockám, vyberie si náhodnú a snaží sa ju obhrýzť, až z nej zostanú len piliny. Keď Strider vidí svoju sestru, ako drží tú kocku — kocku, ktorá pred chvíľou nedokázala udržať jeho pozornosť –, nuž, som si istý, že dokážete uhádnuť, čo sa stane potom. Rivalita je skutočná. A na istý čas sa táto borovicová kocka stane cennejšou ako hromada zlata, ktorú stráži drak, a vojna, ktorá z toho vyplynie, je len o niečo menej intenzívna ako tie v Stredozemi.

Ako táto dynamika funguje? A čo je pre vás bezprostredne dôležitejšie, čo majú kocky na hranie a bitky medzi deťmi spoločné s vašou oslabenou túžbou po Bohu?

Niekoho napodobňujete

Aby som odpovedal na prvú otázku, Aurorina túžba po kocke podnecuje Striderovu túžbu, pretože nevyhnutne napodobňujeme ľudí okolo nás. Človek je mimetické stvorenie.

Človek je stvorený na Boží obraz (1. M 1:27). Čiastočne odrážame Boha v jeho svete tým, že ho napodobňujeme. Pavol túto súvislosť vyjadruje jasne: „Napodobňujte [mimētai] teda Boha“ (Ef 5:1). Človek je napodobňujúca bytosť v celej svojej podstate. Na to sme boli stvorení.

Ale Boh navrhol napodobňovanie iných, aby bolo prostriedkom napodobňovania Jeho. Sväté napodobňovanie je projektom spoločenstva. Pavol miluje najmä zbožné napodobňovanie: „Preto vás napomínam: napodobňujte ma!“ (1. K 1:11; 4:16) Keďže Pavol nám ukazuje, ako vyzerá napodobňovanie Krista, mali by sme napodobňovať Pavla. Ale on nekončí pri apoštoloch. V Liste Filipským nabáda svojich čitateľov, aby napodobňovali jeho a všetkých, ktorí ho napodobňujú (F 3:17). Autor Listu Židom zdvojnásobuje túto mimetickú reťaz a vyzýva nás, aby sme napodobňovali zbožných vodcov a všetkých, ktorí kráčajú vo viere (Žid 6:12; 13:7).

Ako konkrétny základ týchto výziev slúži biblický princíp: keď ide o napodobňovanie, otázka neznie či, ale čo. Ján varuje: „Nenasleduj zlé, ale dobré“ (3. J 11), čím naznačuje, že napodobňovanie je nevyhnutné. Otázka opäť neznie, či budete napodobňovať — budete. Ale čo budete napodobňovať? Zlo alebo dobro? Alebo ešte lepšie, koho budete napodobňovať?

Mimetická túžba

Skôr než sa vrátime k našej túžbe po Bohu, musíme pridať ešte jeden dielik do tejto skladačky. Na základe toho, čo som povedal, si možno predstavujete, že napodobňovanie je vždy zámerné a týka sa hlavne činov. My však napodobňujeme oveľa viac vecí.

Príslovia zdôrazňujú najmä to, že druhých napodobňujeme nevedome. Cnosti a neresti sú teda nákazlivé. Parafrázujúc Príslovia 13:20, múdro skončí ten, kto sa múdro spriatelí, a Príslovia 14:7, pred bláznom utekajte alebo ako blázon buďte. Prečo? Pretože napodobňovaniu sa nevyhnete. „Zlá spoločnosť… ,“ ako sa hovorí (1. K 15:33).

Napodobňovanie však siaha ešte hlbšie. Napodobňujeme túžby iných. Katolícky filozof René Girard to nazýva mimetickou túžbou. Po vytrvalom pozorovaní Písma, spoločnosti a literatúry si Girard všimol, že takmer všetky naše túžby sú podnietené, dané a sprostredkované inými ľuďmi. Pozeráme sa na to, po čom túžia iní, aby sme sa naučili, po čom by sme mali túžiť my. Väčšinu vecí teda chceme preto, lebo ich najprv chcú iní. V skratke, Girard dospel k záveru, že túžby si vyžadujú, aby ich niekto modeloval.

Moderná reklama tento poznatok využíva. Zobrazením príťažlivej osoby, ktorá si cení nejaký produkt, vo vás vytvára túžbu. Táto taktika je však stará ako rajská záhrada. Satan — prvý zadávateľ reklamy — využil nákazlivú túžbu a prinútil Evu, aby opakovala po jeho vlastnej hadej túžbe po božstve. Jozefovi bratia ho predali do otroctva, pretože kvôli nemu bola otcova priazeň neodolateľne príťažlivá. A samozrejme, Stridera priťahovala Aurorina kocka ako moľu svetlo, pretože jej túžba ju premenila na najžiadanejšiu kocku na svete.

Tieto príklady ukazujú, že keď sa s objektom mimetickej túžby nedá podeliť (alebo sa vníma ako zadržiavaný), vzniká závisť a rivalita. Ak sa však môžeme podeliť, mimetická túžba vytvára hlboké priateľstvá a posilňuje naše lásky.

Spoločnosť, v ktorej sa zdržiavate

Dúfam, že teraz vidíte, ako sa náš nezadržateľný impulz napodobňovať — najmä napodobňovať túžby — spája s túžbou po Bohu. Ak mimetická túžba formuje naše menšie túžby — čo si obliekame, čo pijeme, aké máme auto, kde jeme, kam chodíme do školy — prečo by neovplyvňovala našu túžbu po Bohu?

„Možno netúžite po Bohu, pretože len zriedka vidíte niekoho iného, kto túži po Bohu.“

Možno netúžite po Bohu, pretože len zriedka vidíte niekoho iného, kto túži po Bohu. Možno, že drevená kocka stratila vo vašich očiach svoj lesk, pretože sa ju nikto nesnaží rozhrýzť. Inak povedané, spoločnosť, v ktorej sa pohybujete, výrazne formuje to, po čom túžite. Budete sa podobať na toho, s kým sa stretávate. To, po čom túžite, závisí od toho, koho pozorujete.

C. S. Lewis tento princíp označil za základ priateľstva. 

Priateľstvo povstáva z takej družnosti, keď dvaja alebo viacerí zo spoločníkov zistia, že na rozdiel od všetkých ostatných zdieľajú nejaký spoločný záujem alebo vkus, o ktorom sa doteraz každý z nich domnieval, že je len jeho výlučným pokladom (alebo bremenom). Typickým výrazom takého vznikajúceho priateľstva je niečo ako: „Čože? Aj ty?“ (Štyri lásky, str. 75)

Podľa Lewisa priateľstvo vzniká zo spoločných záľub — ako je futbal, rozprávanie príbehov alebo teológia. Keď je táto láska rozpoznaná a vyjadrená — „Čože? Aj ty?“ — spoločná túžba sa vzájomne posilňuje a znásobuje. Lewis však upozorňuje, že tento mimetický efekt je dvojsečný, pretože „spoločný vkus alebo videnie, či názor, ktorý sa objaví, nemusí byť vždy pekný“ (str. 100). N.I.C.E. (Národný inštitút pre koordinované experimenty, fiktívna organizácia v románe Tá obludná sila, pozn. prekladateľa) podsúvala túžbu, ktorá by uvoľnila samotné brány pekla.

Nebezpečenstvo však vzniká práve kvôli ohromujúcej dobrote priateľstva — dobrote, ktorá nám môže dať viac Boha. Keď sa obklopíte tými, ktorých láska k Bohu jasne horí, túžba po ňom je nákazlivá. Postavte sa do blízkosti ohňa a vaše šaty sa chytia. A s každým pridaným priateľom požiar prerastie do rozpáleného uctievania, pretože každý človek môže prispieť jedinečným zápalným ohňom. Kresťanské spoločenstvo je spoločnosť vzájomného uctievania. Potrebujete ďalšie batoľatá, aby ste si mohli vážiť kocku.

Ukážte mi, v akej spoločnosti sa pohybujete, a ja vám poviem, čo budete už čoskoro chcieť.

Posvieťte si na svoje vzory

Takže, kresťania, kým sa obklopujete? Kto vám ukazuje, ako túžiť po Bohu? Kto sú vaše vzory?

Luke Burgis (ďalší filozof) varuje: „Vždy existujú vzory túžby. Ak nepoznáte tie svoje, pravdepodobne vo vašom živote spôsobujú chaos… Vzory sú najsilnejšie, keď sú skryté“ (Wanting, str. 21). V záujme svojej radosti v Bohu si na svoje modely posvieťte. Vypočúvajte zdroj svojich túžob (alebo ich nedostatok).

Aby ste mohli pomenovať svoje vzory túžby — dobré aj zlé –, zvážte tieto štyri kategórie:

1. Digitálna spoločnosť

Kde sa zdržiavate v krajine internetu? Kto sú vaše digitálne vzory? Koho počúvate a čo vás zaujíma?

Internet funguje ako mimetický zosilňovač. Namiesto toho, aby dve batoľatá túžili po rovnakej kocke, digitálne médiá umožňujú tisícom, dokonca miliónom ľudí bojovať o rovnaký status. Jediný rozdiel je v tom, že dospelí sa snažia schovávať napodobňovanie, ktoré moje deti neschovávajú.

Najmä sociálne médiá sú motorom túžby. Možno sa vám zdá, že vaša radosť z Boha je narušená, pretože digitálna závisť rozkladá vaše kosti (Pr 14:30). Možno po Bohu netúžite, pretože po ňom netúži ani podcaster, s ktorým trávite hodiny každý týždeň.

2. Dominantná spoločnosť

Komu venujete najväčší podiel svojho času? S akými priateľmi sa stretávate najčastejšie a čo je vaším spoločným putom — vaším „Aj ty?“ Lewis nielen vedel, ale aj dokázal, ako môže všadeprítomná skupina priateľov formovať dušu. Jeho diskusný klub nazývaný The Inklings zdieľal dve spoločné záľuby — kresťanstvo a kreatívne písanie — a svet sa ešte stále otriasa dôsledkami.

Kto je vo vašom živote najprítomnejším vzorom túžby? Rodina, kolegovia, spolužiaci? Vyostrujú vašu túžbu po Bohu alebo ju otupujú? Prevládajú vo vašom živote ľudia, ktorí sa podieľajú na vašej radosti a „denne sa vzájomne povzbudzujete,“ aby ste si vážili trojjediného Boha (Žid 3:12–14, Ekumenický preklad)? Zrelí muži a ženy sú vzorom, ktorý nám ukazuje nielen to, ako žiť, ale najmä to, čo milovať. A tieto vzory sa neobmedzujú len na živých.

3. Mŕtva spoločnosť

Stretávate sa s mŕtvymi? A ak áno, s kým a aké túžby majú? Ak ste čitateľ, na mŕtvej spoločnosti nesmierne záleží. Knihy nás uvádzajú do rozhovoru so svojimi autormi a mnohé z najdôležitejších kníh nás uvádzajú do rozhovoru s autormi, ktorí už nežijú. Učia nás — často explicitne — po čom túžiť.

Veľkou výhodou mŕtvych je, že často túžia po niečom inom ako moderní ľudia. A ich hlboké túžby môžu odhaliť naše vlastné túžby. Tu je opäť Lewis: „Skutočný spôsob, ako napraviť vkus človeka, nie je znehodnotiť jeho súčasné obľúbené veci, ale naučiť ho, ako si vychutnať niečo lepšie“ (Experiment v oblasti kritiky, str. 112). Augustín a Austen, Bunyan a Bavinck, Dante a Donne, Kalvín a Coleridge sú pre nás učiteľmi vkusu — a predovšetkým inšpiratívna skupina mŕtvych, ktorí napísali Písmo.

4. Spoločnosť s Bohom

Keď už hovoríme o chuti, ak chcete rozvíjať hlad po Bohu, nič túto túžbu nepodporí viac ako spoločnosť so samotným Bohom. Trojjediný Boh je dokonalým vzorom našich túžob a nikto nemôže milovať Boha viac, ako Boh miluje Boha. Na rozdiel od všetkých ostatných foriem sprostredkovania, ktoré na nás pôsobia zvonka, Boh nám svoje vlastné túžby sprostredkúva zvnútra, „žiadosti Ducha“ (G 5:17).

Tento proces však nie je automatický. Stávame sa podobnými Bohu, keď ho vidíme, a naplno vidíme Boha v tvári Ježiša Krista (2. K 3:18–4:6). Sme stvorení a pretvorení, aby sme ho napodobňovali (R 8:29). Jeho túžby po Bohu a dobre sú dokonalé, jasné, ohnivé — a nákazlivé. Ježiš je náš veľký mimetický vzor. Keď sa naučíme upierať na neho svoj zrak, jeho radosť roznieti tú našu (Žid 12:1–2) a zapáli divoký oheň svätej túžby.

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Izaiáš zaznamenáva jednu z Božích výziev k tichosti: „Lebo takto vraví Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v utíšení a dôvere bude vaša sila“ (Iz 30:15). Boh pozýva svoj ľud k tichu a spája toto ticho so silou, odpočinkom a nájdením nášho domova v ňom. Na druhej strane Izaiáš varuje: „Bezbožní sú ako búrlivé more, keď sa nemôže upokojiť. Jeho vody vyplavujú len kal a blato“ (Iz 57:20). Bezbožníci zúria ako oceán v búrke, nedokážu sa upokojiť.

Preto tí, ktorí sa chcú vyhnúť nešťastiu, ktoré opisuje Pascal, a usilovať sa o stabilné uspokojenie, ktoré sľubuje Boh, sa učia praktizovať zvyk tichosti.

Tichá duša, zatvorené ústa

Čo je podľa Boha tichosť? Po prvé, biblická tichosť nie je len nedostatok hluku. Vonkajšie ticho je často súčasťou zvyku mlčať, ale skutočná tichosť ide oveľa hlbšie. Biblická tichosť sa vzťahuje predovšetkým na tiché správanie alebo tiché srdce — pokojné ticho duše — pretože hlučné ústa často znamenajú aj hlučné srdce.

Príslovia preto hovoria, že múdry človek obmedzuje svoje slová a zároveň utišuje svoju dušu (Pr 17:27; 29:11), pričom jeho vonkajšie mlčanie zodpovedá jeho vnútornému pokoju. Blázon je však hlučný a nepokojný, miluje hluk (Pr 7:11; 9:13). Navyše, keďže sme stvorenia s telom a dušou, to, čo robíme navonok, nás ovplyvňuje vnútorne a naopak. Zvyk tichosti teda zahŕňa pestovanie vnútorného pokoja vytváraním rytmov vonkajšieho ticha.

Po druhé, biblická tichosť nevylučuje potrebu hovoriť. Písmo kladie veľký dôraz na správne načasované slová (Pr 25:11). Je čas byť horlivý. Je čas hovoriť s nadšením a presvedčivosťou. Je čas ohlasovať z vrcholov hôr. Je čas vyhlásiť: „Takto vraví Hospodin!“ A je „čas mlčať“ (Kaz 3:7).

Naša predvolená hlasitosť: nahlas

Potreba ticha nie je v modernej dobe ničím novým. Predvolená hlasitosť človeka bola vždy hlasná. Štyristo rokov pred Ježišom Platón lamentoval, že väčšina ľudí žije „rozptýlenú existenciu“ vedenú v kruhu piesní a zvukov spoločnosti (The Republic/Štát, str. 164). A ešte skôr Dávid vyjadril potrebu ticha slovami: „Veru, upokojil som si dušu, utíšil ju… ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša“ (Ž 131:2).

Rozptýlenie zvnútra i zvonka nie je ničím novým, ale moderná doba ho ešte zosilnila. Žijeme v spoločnosti, ktorá často nenávidí ticho, v ktorej najhlučnejšie srdcia získavajú najväčší priestor. Sme obliehaní najnovšími správami, prenasledovaní zaneprázdnenosťou, utápame sa v hluku, donekonečna nás sprevádzajú zariadenia, ktoré rozptyľujú našu pozornosť. A aj keď je veľká časť obsahu, ktorý konzumujeme, dobrá, stále je na dosah. Príliš často nepoznáme ani vnútorné, ani vonkajšie ticho.

Múdri ľudia však vždy oslavovali ticho. Charles Spurgeon približne pred 150 rokmi povedal: „Ticho, ktoré niektorí ľudia nemôžu zniesť, pretože odhaľuje ich vnútornú chudobu, je pre múdrych ako cédrový palác, pretože po jeho posvätných nádvoriach sa Kráľ vo svojej kráse rád prechádza“ (Lectures to My Students/Prednášky pre mojich študentov, str. 64). Kráľ skutočne posvätil tieto siene. Kráľ Ježiš počas svojho pobytu na zemi vytvoril rytmus ticha. Bolo jeho zvykom vytvoriť si priestor, aby mohol byť sám so svojím Otcom (L 22:39).

Ako budeme počuť spev vtákov, tú symfóniu Otcovej starostlivosti o stvorenie, ak nikdy nebudeme ticho? Ako môžeme venovať pozornosť tichému Božiemu hlasu, ktorý nám šepká múdrosť vo svojom slove, ak naše srdcia nikdy neprestávajú reptať? Veľmi potrebujeme ticho.

Volanie do hlbín

Predstavte si, že život je ako oceán. Vlny neustále zmietajú hladinou tohto mora a útočia na breh — vlny zvukov a starostí, vlny práce a zábavy, vlny termínov a udalostí, vlny tvrdohlavých detí a hriešnych rodičov. Vlny, vlny, vlny. A predsa, pokoj nikdy nie je príliš ďaleko. Ani tie najmocnejšie vlny, ktoré pochodujú po hladine oceánu, nedokážu narušiť vodu 45 metrov pod hladinou. V hlbinách vždy vládne pokoj. A práve do týchto hlbín nás Boh volá prostredníctvom ticha.

Spurgeon si tieto hĺbky užíval. Z bežnej skúsenosti poznal „potešenie zo samoty“, o ktorom hovorí Pascal. V jednej zo svojich prednášok pre začínajúcich pastorov Spurgeon dáva túto trvalú radu:

Som presvedčený, že… väčšina z nás príliš myslí na reč [a konanie], ktorá je napokon len obalom myšlienky. Tiché rozjímanie, pokojné uctievanie, nevyslovené nadšenie, to je moje, keď mám pred sebou svoje najlepšie klenoty. Bratia, neokrádajte svoje srdce o radosti, ktoré majú hĺbku; neprehliadnite hĺbku života kvôli neustálemu rozprávaniu medzi rozbitými mušľami a spenenými vlnami na brehu. (Lectures to My Students/Prednášky pre mojich študentov, str. 64)

Často sme zmietaní a unášaní vlnami, bití a bičovaní nárazovými vlnami života, pretože sa nedokážeme ponoriť pod hladinu s Bohom. Okrádame svoje srdcia o hlboké radosti, pretože nikdy neprestávame rozprávať.

Podľa Spurgeona však reč a konanie, nad ktorými trávime toľko času premýšľaním, vyrastajú z vnútra tichého srdca. A odmena za tento pokoj je v plnom zmysle slova nepochopiteľná — nevýslovné nadšenie, úchvatné uctievanie, poklad na rozjímanie a hlboký život. Ach, a hlboko-morské radosti! To určite stačí na to, aby sme kresťanských hedonistov motivovali k tomu, aby stáli v tichosti pred Pánom. Vskutku, Boh je zvelebený, keď sme v ňom ticho spokojní.

Za hrsť pokoja

Keď vidíme, čo všetko je v stávke, prirodzene sa vynára otázka: „Ako si môžem vytvoriť návyk mlčania?“ Ako sa zmocniť toho, čo Kazateľ nazýva „za hrsť pokoja“ (Kaz 4:6)? Celé kresťanské tradície sa venovali vytváraniu pokojného života. Ja však ponúknem len dva návrhy.

Najprv si vyhraďte niekedy tento týždeň pätnásť minút na vytvorenie vonkajšieho ticha, aby ste si vypestovali vnútorný pokoj. Pascalova rada, aby ste zostali v tichu vo svojej vlastnej komnate, je dobrým začiatkom, ale vnútorné miestnosti nemajú monopol na ticho. Odporúčam prechádzku v lese. Len málo miest rezonuje viac Božou prítomnosťou a piesňami tichej chvály. Alebo vstaňte dostatočne skoro, aby ste mohli pozorovať východ slnka. Ticho nastáva vtedy, keď väčšina ľudí spí. Alebo ak všetko ostatné zlyhá, nasaďte si slúchadlá proti hluku. Nech už musíte urobiť čokoľvek, vytvorte si priestor a čas na ticho.

Po druhé, cvičte sa byť v tichosti v nedeľu ráno. Môže to znieť paradoxne, ale pamätajte, že hlavným cieľom nie je žiaden zvuk, ale pokojné srdce. Ako často sedíte na bohoslužbe so srdcom, ktoré má bližšie k Platónovej „rozptýlenej existencii“ než k Dávidovej pokojnej a utíšenej duši (Ž 131:2)? Nenechajte si vziať radosť zo života, ktorý si užívate v kresťanskom spoločenstve tým, že máte nepokojné srdce. Namiesto toho nechajte svoje uctievanie prúdiť zo spokojného mlčania pred Bohom (Iz 14:7). Spievajte hlasno z tichého srdca. Keď váš pastor ohlasuje Božie slovo, upokojte svoju dušu a odložte telefón. Nenechajte sa rozptyľovať plánmi na obed, zajtrajšou prácou ani nekonečnými vlnami starostí. Buďte ticho, aby ste si vychutnali hĺbku.

A nakoniec možno Pascal nepreháňal. Ak odmietame praktizovať zvyk tichosti, prichádzame o veľa šťastia. Koniec koncov, náš Pán nám to prikazuje: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh“ (Ž 46:11). A keď tak urobíme, On nás utíši svojou nepochopiteľnou láskou (Sof 3:17).

Clinton Manley © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org