Micheáš 5:1

„Ale ty, Betlehem Efrata,

hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami,

z teba mi vyjde ten,

ktorý bude vládcom v Izraeli.

Jeho pôvod je v praveku,

v časoch večnosti.“

Tieto slová naznačujú obnovenie kráľovskej moci. Efrata je názov okresu, v ktorom sa nachádza Betlehem a v ktorom sa narodil Dávid (1. S 17:12). Nepravdepodobná voľba Dávida za kráľa predznamenáva nepravdepodobnú voľbu Betlehema ako rodného mesta väčšieho Dávida. Matúš 2:6 (v kombinácii s Mich 5:4) ukazuje, že židovskí učenci Ježišovej doby to vnímali ako predpoveď miesta Mesiášovho narodenia (porov. J 7:42). Mesiášova vláda je na Boží príkaz (pre mňa) a jeho príchod (alebo „pôvod;“ množné číslo hebrejského motsa’ah — „vychádzanie“) je zo starých, dávnych čias. Toto sa chápalo buď ako označenie starobylého (Dávidovho) rodu, alebo ako označenie večného (a teda božského) pôvodu predpovedaného Mesiáša. Prvý výraz súvisiaci s časom („odpradávna;“ hebrejsky, miqqedem) sa vo všeobecnosti vzťahuje na staroveké historické časy (napr. Neh 12:46; Ž 77:5, 11; 78:2; 143:5; Iz 45:21; 46:10), ale môže odkazovať aj na večnú minulosť (napr. Ž 74:12; Ab 1:12). Druhý výraz súvisiaci s časom („od dávnych čias;“ hebrejsky — mime ‘olam) sa však vzťahuje na starodávne historické časy v Micheášovi (7:14; porov. 7:20) a aj inde (5. M 32:7; Iz 63:9, 11; Am 9:11; Mal 3:4); tento text teda odkazuje na Mesiášov starodávny rod Dávidov, čo potvrdzuje, že zmluvné sľuby dané Dávidovi stále platia.

Ján 1:9–10

„Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal.“

Jánova téma „svedectva“ je zasa súčasťou širšieho „motívu súdu,“ podľa ktorého to nebol Ježiš, kto bol postavený pred súd a odsúdený svetom, ale skôr svet, ktorý bol postavený pred súd Ježišom. Aby Ján dokázal Ježišovu nevinu a vinu sveta, predvádza pred čitateľa množstvo svedkov, ktorí dosvedčujú Ježišovu skutočnú mesiášsku identitu, a teda potvrdzujú vinu sveta, ktorý Ježiša odmietol.

Matúš 1:21

„Porodí syna a dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov.“

Nová éra v dejinách Izraela sa začína príbehom o Ježišovom počatí v malom mestečku Nazaret. Anjel oznamuje jeho počatie (Mt 1:18–21) a vysvetľuje, že je prorokovaným Emanuelom (Mt 1:22–23). Jozef okamžite poslúchne anjelov príkaz (Mt 1:24–25).

Meno Ježiš dostávali synovia v symbolickej nádeji na očakávané Pánovo zoslanie spásy prostredníctvom Mesiáša, ktorý očistí svoj ľud a zachráni ho pred útlakom. Anjel však poukazuje na dôležitejšiu tému: zachrániť svoj ľud od hriechov. Spasenie od hriechov bolo opakovaným prísľubom starozákonných prorokov (napr. Iz 40:2; Iz 53:6; Jer 31:31–34; Ez 36:25–27; Dan 9:24; Zach 13:1).

Lukáš 1:26–33

„Potom v šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta Nazareta k panne, zasnúbenej s mužom, ktorý sa volal Jozef a bol z domu Dávidovho; panna sa volala Mária. Keď anjel vošiel k nej, povedal: Buď pozdravená, milosťou obdarená, Pán s tebou! [Blahoslavená medzi ženami!] Ona, zarazená jeho rečou, premýšľala, aký to pozdrav. Ale anjel jej povedal: Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha. Ajhľa, počneš, porodíš syna a dáš Mu meno Ježiš. Bude veľký, Synom Najvyššieho sa bude volať a Pán Boh Mu dá trón Jeho otca Dávida. Bude kraľovať nad domom Jákobovým naveky a Jeho kráľovstvu nebude konca.“

Slovo „panna“ opisuje Máriin stav pred počatím aj počas tehotenstva (Mt 1:25). Zasnúbená. Právne záväzné zasnúbenie, ktoré sa dá zrušiť len rozvodom (Mt 1:19). Jozef je Dávidov potomok (porov. Mt 1:16, 20; L 1:32–33; 2:4; 3:23–38).

„Našla si milosť“ (grécky — charis) u Boha. Mária je príjemcom Božej milosti, nie jej darcom. (porov. 1. M 6:8.)

„Najvyšší“ je meno pre pravého Boha, ktoré pochádza z 1. M 14:18–22, kde Melchisedek, kráľ Sálemu, označuje Pána za „Boha Najvyššieho“ (porov. Bileám [tiež pohan], 4. M 24:16: „Najvyšší;“ „Všemohúci“). Medzi monoteistickými Izraelitmi sa to stalo bežným titulom pre Pána, najmä v žalmoch. (V Dan 3:26; 4:24, 34 je to titul pre Boha, ktorý majú spoločný Daniel aj Nebúkadnedar, a je obľúbeným menom v knihe Sirachovcovej.) Zatiaľ čo Ján je „prorokom Najvyššieho“ (L 1:76), Ježiš je „Syn Najvyššieho.“ Je zasľúbeným nástupcom Dávidovho trónu (pozrite 2. S 7:12–13, 16).

Lukáš 2:10–12

„Ale anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. A toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach.“

Zvestujem vám veľkú radosť, je grécky euangelizomai, slovesný tvar „evanjelia“. Veľká radosť. Lukáš 1:14.

Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán: tieto tri tituly odhaľujú veľkosť Máriinho syna. Pre „Spasiteľa“, porov. L 1:69; Sk 5:31; Sk 13:23. „Kristus“ je grécky výraz pre hebrejské slovo „Mesiáš“. Je to skôr titul ako meno (porov. „Kristus“, Sk 5:42; 17:3). Úžasné oznámenie, ktoré pastieri pravdepodobne úplne nepochopili, je, že tento Mesiáš, ktorý sa narodil ako dieťa, je zároveň sám Pán Boh.

Lukáš 1:50–52

„A Jeho milosrdenstvo s tými, čo sa Ho boja

z pokolení na pokolenia.

Dokázal moc svojím ramenom,

rozprášil tých, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca;

mocných zhodil z trónov

a povýšil ponížených.“

Máriin chválospev prechádza od Márie k tomu, čo narodenie jej syna znamená pre veriacich Izraelitov. Úctivú, pokornú poslušnosť, ktorá sa snaží páčiť Bohu. Druhý dôvod Máriinej chvály je uvedený slovami „ukázal silu svojou rukou“, čo je antropomorfizmus pre Božiu moc. Lukášovo použitie slovesného času aorist vyjadruje Máriinu istotu o tom, čo Boh urobí. Abrahámovi a jeho potomstvu zdôrazňuje naplnenie dejín spásy.

Ján 1:4–5

„(Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila.“

Zmienky o živote, svetle a tme naďalej čerpajú z motívov Prvej knihy Mojžišovej (porov. 1. M 1:3–5, 1. M 1:14–18, 1. M 1:20–31; 1. M 2:7; 1. M 3:20; porov. tiež Iz 9:2; Iz 42:6–7; Iz 49:6; Iz 60:1–5; Mal 4:2; L 1:78–79). Na tomto pozadí Ježiš ako „svetlo“ prináša do tohto temného sveta pravé poznanie, morálnu čistotu a svetlo, ktoré ukazuje samotnú Božiu prítomnosť (porov. J 8:12; 1. J 1:5).

Lukáš 2:7

„I porodila svojho prvorodeného syna, obvinula Ho plienkami a uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“

Najväčší zázrak v dejinách sveta, narodenie večného Božieho Syna ako človeka, sa odohráva v tichosti v maštali, v jednej neznámej dedine v Judsku. Lukášov popis je zdržanlivý, poskytuje len veľmi málo detailov.

V staroveku sa na zavinutie bábätiek používali pásy látky, aby boli v teple a bezpečí. Jasličky. Kŕmidlo pre zvieratá. Slovo nocľaháreň naznačuje, že išlo o konkrétne, verejne známe miesto na prenocovanie jednotlivých cestujúcich. Nocľaháreň bola plná, pretože mnohí prišli do Betlehema, aby sa zaregistrovali na sčítanie ľudu.

Matúš 2:11

„I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“

Mudrci neprišli v čase Ježišovho narodenia v maštali, ale až o dva roky neskôr, keď Ježiš býval v dome. Je otázne, či títo kvázi pohanskí náboženskí muži chápali Ježišovu božskú podstatu, ale ich konanie bolo nevedomky primerané a nádherne predznamenalo uctievanie Ježiša všetkými pohanskými národmi (porov. Mt 28:19; R 1:5; F 2:9–11; Zjav 7:9–10; 21:24). Počet darov prispel k tradícii, že išlo o troch mužov, ale skutočný počet nie je známy. Kadidlo je živica používaná obradne ako jediné povolené kadidlo na oltári (2. M 30:9, 34–38). Myrha je šťava používaná v kadidle a parfumoch a ako povzbudzujúce tonikum. Dary boli pravdepodobne použité prozreteľne na podporu rodiny pri úteku do Egypta (Mt 2:13–15).

Lukáš 2:14

„Sláva na výsostiach Bohu

a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“

Anjeli ohlasujú novinu o Ježišovi: večný, všemohúci Boží Syn „vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom“ (F 2:7), lebo „prišla plnosť času“ a „poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom“ (G 4:4–5). Pokoj spásy, ktorý Boh dáva skrze svojho Syna. Ježiš je „Knieža pokoja“, o ktorom prorokoval Izaiáš (Iz 9:6). Medzi tými, s ktorými má zaľúbenie. Boží dar „pokoja“ nepríde k celému ľudstvu, ale k tým, ktorých si Boh rád povolá k sebe.

Crossway © Pôvodný článok nájdete na: www.crossway.org

¹ Dávidov žalm. Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba.

² Vodí ma na zelené pastviny, privádza ma k tichým vodám. 

³ Obnovuje mi život, vodí ma správnymi cestami pre svoje meno.

⁴ Hoc by som šiel temným údolím, nebudem sa báť zlého.
Veď ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou. 

⁵ Prestieraš mi stôl pred mojimi protivníkmi,
hlavu mi natieraš olejom, môj kalich preteká. 

⁶ Áno, dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.
Vracať sa budem do Hospodinovho domu, pokiaľ budem žiť.

2. ZJAVENIE JÁNA 21: 1 — 7

¹ Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. ² A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, pripravené ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha. ³ Od trónu som počul mohutný hlas: „Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. ⁴ Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“

⁵ A ten, čo sedel na tróne, povedal: „Hľa, všetko tvorím nové.“ A dodal: „Napíš, že tieto slová sú verné a pravdivé.“ ⁶ A povedal mi: „Už sa vyplnili! Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa vody života. ⁷ Kto zvíťazí, zdedí toto všetko; ja mu budem Bohom a on mi bude synom.

3. ŽALM 121

¹ Pútnická pieseň. Svoje oči dvíham k vrchom.
Odkiaľ mi príde pomoc?

² Moja pomoc je od Hospodina,
ktorý utvoril nebo i zem. 

³ Nedopustí, aby sa ti noha zachvela.
Nedrieme tvoj strážca.

⁴ Nedrieme veru ani nespí ten,
čo stráži Izrael. 

⁵ Hospodin je tvoj strážca.
Hospodin je ti záštitou po pravici.

⁶ Slnko ti cez deň neublíži ani mesiac v noci. 

⁷ Hospodin ťa ochráni pred každým zlom,
on ti ochráni život. 

⁸ Hospodin bude chrániť tvoj odchod i príchod
odteraz až naveky.

---

4. IZAIÁŠ 12

¹ V ten deň povieš:
„Ďakujem ti, Hospodin, lebo hoci si sa na mňa hneval,
svoj hnev si odvrátil a potešil si ma.

² Veď Boh je moja spása, dôverujem mu a nezľaknem sa,
lebo moja sila a pieseň je Hospodin, Hospodin sa mi stal spásou.

³ S radosťou budete čerpať vodu z prameňov spásy.“
⁴ V ten deň poviete:

„Ďakujte Hospodinovi, vzývajte jeho meno,
zvestujte jeho skutky medzi národmi, pripomínajte, že jeho meno je slávne.
⁵ Ospevujte Hospodina, lebo veľkolepo konal, nech je to známe po celej zemi.
⁶ Plesaj a jasaj, obyvateľka Siona, lebo veľký uprostred teba je Svätý Izraela!“

5. ŽALM 84

¹ Zbormajstrovi. Na nápev: „Pri lisoch.“ Žalm Korachovcov.

² Aké milé sú tvoje príbytky, Hospodin zástupov! 

³ Moja duša sa umára túžbou po nádvoriach Hospodina;
moje srdce i telo plesajú v ústrety živému Bohu. 

⁴ Veď aj vrabec si nájde domov a lastovička hniezdo, kde si kladie mláďatá pri tvojich oltároch, Hospodin zástupov, môj Kráľ a môj Boh. 

⁵ Blahoslavení tí, čo bývajú v tvojom dome a ustavične ťa chvália.— Sela — 

⁶ Blahoslavený človek, čo má silu v tebe, ten, čo sa vydáva na púť. 

⁷ Keď prechádzajú vyschnutým údolím, menia ho na prameň, aj jesenný dážď ho pokrýva požehnaním. 

⁸ Cestou im stále pribúda síl, veď na Sione uvidia Boha. 

⁹ Hospodin, Boh zástupov, počuj moju modlitbu, načúvaj, Bože Jákoba! — Sela — 

¹⁰ Záštita naša, Bože, pohliadni, pozri sa na tvár svojho pomazaného! 

¹¹ Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než inde tisíc.
Radšej zostanem na prahu domu svojho Boha,
než by som mal bývať v stanoch bezbožníkov. 

¹² Hospodin, Boh, je slnkom a štítom, milosť a slávu dáva Hospodin;
neodopiera dobro tým, čo žijú bezúhonne. 

¹³ Hospodin zástupov, blahoslavený človek, čo dúfa v teba!

6. DRUHÝ LIST KORINŤANOM 4:13–18

¹³ Keďže však máme toho istého Ducha viery, ako je napísané: Uveril som, preto som hovoril — aj my veríme, preto aj hovoríme, ¹⁴ veď vieme, že ten, ktorý vzkriesil Pána Ježiša, aj nás vzkriesi s Ježišom a postaví pred seba spolu s vami. ¹⁵ To všetko sa deje pre vás, aby rozhojnená milosť rozmnožovala vzdávanie vďaky mnohých na Božiu slávu.

¹⁶ Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. ¹⁷ Veď toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy, ¹⁸ keďže nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné; lebo viditeľné je dočasné, neviditeľné však večné.

7. ŽALM 16

¹ Pamätný Dávidov zápis. Ochraňuj ma, Bože, k tebe sa utiekam!

² Hovorím Hospodinovi:
„Ty si môj Pán! Bez teba niet šťastia pre mňa.“ 

³ Vo svätých, slávnych tejto krajiny, nachádzam všetku svoju záľubu. 

⁴ Množia sa útrapy tých, čo bežia k iným bohom;
neprinesiem im krvavú obetu, ich mená ani na pery nevezmem. 

⁵ Hospodin, moje dedičstvo a kalich, ty si záruka môjho údelu. 

⁶ Na utešených miestach pripadla mi výmera, veľmi sa mi páči moje dedičstvo. 

⁷ Velebím Hospodina, ktorý mi radí, aj v noci mi to pripomínajú obličky. 

⁸ Stále si predstavujem Hospodina, keď mi je po pravici, neklátim sa. 

⁹ Preto sa srdce teší a duša mi plesá, ba aj telo bude v bezpečí, 

¹⁰ lebo ma nenecháš v podsvetí a svojmu zbožnému nedáš uzrieť porušenie. 

¹¹ Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť.

---

8. JÁN 14:1–4

¹ „Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa! ² V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? ³ Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. ⁴ A cestu, kam idem, poznáte.“ 

---

9. ŽALM 46:1–7

¹ Zbormajstrovi. Od Korachovcov. Pieseň pre vysoký hlas.

² Boh je naše útočisko a sila, osvedčená pomoc v súženiach. 

³ Preto sa nebudeme báť, hoci by sa zem prevrátila a vrchy by sa klátili uprostred mora, 

⁴ hoci by hučali a penili sa jeho vody a vrchy by sa triasli, keď sa vzduje more.— Sela — 

⁵ Rieka svojimi ramenami potešuje Božie mesto, sväté príbytky Najvyššieho. 

⁶ Boh je uprostred neho, nepohne sa; Boh mu pomôže na úsvite. 

⁷ Národy hučali, kráľovstvá sa otriasali. Vydal hlas a zem sa rozplynula.

---

10. IZAIÁŠ 43:1–7

¹ A teraz, takto hovorí Hospodin, tvoj stvoriteľ, Jákob, tvoj tvorca, Izrael:
„Neboj sa, veď som ťa vykúpil. Zavolal som ťa po mene, ty si môj.

² Keď budeš prechádzať cez vody, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa.
Keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň ťa nespáli.

³ Veď ja som Hospodin, tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj spasiteľ. Dal som Egypt ako výkupné za teba, Kúš a Sábu namiesto teba.

⁴ Pretože si v mojich očiach vzácny, drahý, milujem ťa,
ľudí dám namiesto teba a národy za tvoj život.

⁵ Neboj sa, veď som s tebou,
tvoje potomstvo privediem od východu, zhromaždím ťa od západu.

⁶ Severu poviem: ‚Vydaj!‘ A juhu: ‚Nedrž!‘
Priveď mojich synov zďaleka a moje dcéry od končín zeme,

⁷ všetkých, čo nosia moje meno, ktorých som stvoril na svoju slávu, utvoril a urobil.

Crossway. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

„Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; veru vám hovorím: Majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe. A keď sa modlíte, nehovorte mnoho ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní. Nebuďte im teda podobní! Veď Boh, váš Otec, vie, čo potrebujete, skôr, ako Ho prosíte.“

Modlitba bola pilierom židovskej zbožnosti. Verejná modlitba, ktorá sa odriekala nahlas ráno, popoludní a večer, bola bežná. Ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach. V stanovenom čase modlitby zbožní Židia prestávali robiť to, čo robili, a modlili sa. Niektorí diskrétne, iní však s okázalým prejavom. Ježiš neodsudzoval všetky verejné modlitby, ako to naznačujú jeho vlastné modlitby na verejnosti (napr. Mt 14:19; 15:36). Ústredným problémom je vnútorná motivácia človeka. Zamkni dvere. Hoci verejná modlitba má svoju hodnotu, modlitba úplne mimo dohľadu verejnosti umožňuje človeku (alebo skupine) sústrediť sa výlučne na Boha.

Nehovorte mnoho. Pohania bez rozmyslu opakovali mená svojich bohov alebo tie isté slová (porov. 1. Kr 18:26; Sk 19:34). Ježiš zakazuje bezmyšlienkovité, mechanické opakovanie, nie úprimné opakovanie, ktoré vychádza z prosiaceho srdca (Mk 14:39; 2. K 12:8; porov. Ž 136; Iz 6:3).

2. List Židom 4:16

„Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“

Pristupujme teda (gréc. Proserchomai: „pristupovať, ísť k, priblížiť sa“) sa v Liste Židom dôsledne používa na označenie osoby, ktorá sa približuje k Bohu (Žid 7:25; Žid 10:1, 22; Žid 11:6; Žid 12:18, 22; porov. 2. M 16:9; 34:32; 3. M 9:5; 5. M 4:11), čo je možné len vtedy, keď sú človeku odpustené hriechy prostredníctvom obetavej a príhovornej služby veľkňaza (Žid 7:25; Žid 10:22). Povzbudenie „priblížiť sa“ k Božiemu trónu znamená, že kresťania majú privilégium osobného vzťahu s Bohom. Dôveru prekladá grécke slovo parrēsia ako („smelosť,“ „istota,“ „odvaha,“ najmä v súvislosti s rozprávaním pred niekým vysokopostaveným alebo mocným; porov. Žid 3:6; Žid 10:19, 35). Naznačuje, že kresťania môžu predstúpiť pred Boha a hovoriť otvorene a úprimne (ale stále s primeranou úctou), bez obáv, že si tým spôsobia hanbu alebo trest. Trón milosti. Boh Otec s Ježišom po svojej pravici (Žid 8:1; Žid 12:2; porov. Žid 1:8) milostivo udeľuje pomoc z neba tým, ktorí potrebujú odpustenie a silu v pokušeniach.

3. Prvý list Tesalonickým 5:16–18

„Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“

Stále sa radujte. Radosť je v Pavlových listoch základným znakom kresťana (R 14:17) a ovocím Ducha (G 5:22). Často sa spája s pevnou nádejou kresťana (napr. R 5:2–5; 12:12). Neprestajne sa modlite naznačuje mentálny postoj modlitebnej aktivity, nepretržité osobné spoločenstvo s Bohom a vedomie, že sme v jeho prítomnosti počas každého dňa. Kresťania sa majú vyznačovať vďačnosťou (Ef 5:4, 20; Kol 2:7; Kol 3:15, 17; Kol 4:2). Pravdepodobne sa to vzťahuje na celý text 1. Tesalonickým 5:16–18.

4. Filipským 4:6–7

„O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“

Pavol opakuje Ježišovo učenie z Kázne na vrchu (pozrite Mt 6:25–34), že veriaci nemajú byť ustarostení, ale majú sa zveriť do rúk svojho milujúceho nebeského Otca, ktorého pokoj ich bude chrániť v Kristovi Ježišovi. Pavlovo použitie výrazu chrániť môže odrážať jeho vlastné uväznenie alebo postavenie Filipských ako rímskej kolónie s vojenskou posádkou. V oboch prípadoch to nie sú rímski vojaci, ktorí strážia veriacich — je to pokoj všemohúceho Boha. Keďže Boh je zvrchovaný a má všetko pod kontrolou, kresťania môžu zveriť všetky svoje ťažkosti jemu, ktorý vládne nad celým stvorením a ktorý je múdry a milujúci vo všetkom (R 8:31–39). Postoj vďačnosti priamo prispieva k tomuto vnútornému pokoju.

5. Prvý list Jánov 5:14–15

„A toto je dôvera, ktorú máme v Ňom, lebo o čokoľvek prosíme podľa Jeho vôle, počuje nás. A keď vieme, že nás počuje, o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že nám splnil prosby, ktorými sme Ho prosili.“

Prosiť Boha podľa Jeho vôle neznamená, že predtým, ako sa kresťania môžu účinne modliť, musia nejakým spôsobom odhaliť tajné Božie plány do budúcnosti (niekedy nazývané ako jeho „skrytá vôľa“ alebo „zvrchovaná vôľa;“ porov. 5. M 29:28). Skôr to znamená, že by mali prosiť podľa toho, čo Biblia učí o Božej vôli pre jeho ľud (niekedy nazývanej „zjavená Božia vôľa“ alebo „perceptívna vôľa“). Ak sa kresťania modlia v súlade s tým, čo sa páči Bohu, ako to nachádzame v učení Písma, potom sa modlia podľa jeho vôle (porov. Mt 6:10; Ef 5:17).

A keď vieme, že nás počuje, o čokoľvek prosíme, to stačí, pretože spoločenstvo s Bohom je cieľom modlitby. Prosby, ktorými sme Ho prosili. Ľudská skúsenosť svedčí o tom, že kresťania nie vždy dostávajú od Boha všetko, o čo prosia, dokonca ani to, čo zdanlivo zodpovedá jeho zjavenej vôli (pozri poznámku vyššie). Tento verš je potrebné chápať vo svetle iných pasáží Písma, ktoré ukazujú, že modlitba podľa Božej vôle zahŕňa potrebu modliť sa s vierou (Mt 21:22; Jk 1:6), s trpezlivosťou (L 18:1–8), v poslušnosti (Ž 66:18; 1. Pt 3:12), a v podriadenosti Božej väčšej múdrosti (L 22:42; R 8:28; 1. Pt 4:19).

6. Matúš 6:9–13

„Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach!

Posväť sa meno Tvoje!

Príď kráľovstvo Tvoje!

Buď vôľa Tvoja

ako v nebi tak i na zemi!

Chlieb náš každodenný daj nám dnes!

A odpusť nám viny naše,

ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!

I neuvoď nás do pokušenia,

ale zbav nás zlého!“

Ježiš dáva svojim učeníkom príklad, ktorý majú nasledovať pri modlitbe. Modlitba má úvodné zvolanie a šesť prosieb, ktoré uvádzajú správne priority. Prvé tri prosby sa zameriavajú na prvenstvo Boha, zatiaľ čo posledné tri sa sústreďujú na osobné potreby v kontexte spoločenstva.

Otec (gréc. patēr, „otče“) by v aramejčine, ktorou Ježiš hovoril každý deň, bol „Abba“ (porov. Mk 14:36; R 8:15; G 4:6). Bolo to slovo, ktoré používali židovské deti pre svojich pozemských otcov. Keďže však tento výraz v aramejčine aj gréčtine používali aj dospelí na oslovenie svojich otcov, tvrdenie, že „Abba“ znamenalo „tato,“ je zavádzajúce a hrozí, že bude neúctivé. Napriek tomu myšlienka modliť sa k Bohu ako „Otče náš“ vyjadruje autoritu, teplo a dôvernosť milujúcej otcovskej starostlivosti, zatiaľ čo v nebesiach pripomína veriacim zvrchovanú Božiu vládu nad všetkými vecami. Téma „nebeského Otca“ sa vyskytuje v celom Starom zákone (5. M 14:1; 32:6; Ž 103:13; Jer 3:4; 31:9; Oz 11:1). Ježišovi učeníci sú pozvaní do intimity Boha Syna s jeho Otcom. Záujmom tejto prvej prosby je, aby sa posväcovalo Božie meno — aby sa s Bohom zaobchádzalo s najvyššou úctou a aby bol oddelený ako svätý.

Kresťania sú povolaní modliť sa a pracovať pre neustály rozvoj Božieho kráľovstva na zemi (druhá prosba; pozrite poznámku k Mt 6:9–13). Prítomnosť Božieho kráľovstva v tomto veku sa vzťahuje na vládu Krista v srdciach a životoch veriacich a na vládnucu prítomnosť Krista v jeho tele, v cirkvi — aby čoraz viac odrážali jeho lásku, dodržiavali jeho zákony, ctili ho, konali dobro pre všetkých ľudí a ohlasovali dobrú správu o kráľovstve. Tretia prosba hovorí o Božej vôli. To znamená Božiu „zjavenú vôľu“ (pozrite poznámku k Ef 5:17), ktorá zahŕňa konanie, ktoré sa mu páči, ako je zjavené v Písme. Tak ako sa Božia vôľa dokonale prežíva v nebi, Ježiš sa modlí, aby sa prežívala aj na zemi. Božia vôľa sa v plnosti prejaví až vtedy, keď príde Božie kráľovstvo vo svojej konečnej podobe, keď sa Kristus vráti v moci a veľkej sláve (pozrite Mt 24:30; porov. R 8:18–25; Zjav 20:1–10), ale čoraz viac sa bude prejavovať aj v tomto veku (Mt 13:31–33).

Štvrtá prosba sa zameriava na každodenný chlieb učeníkov, čo je životná potreba, ktorá implicitne zahŕňa všetky každodenné fyzické potreby veriaceho. Odpusť nám viny naše (piata prosba) neznamená, že veriaci musia prosiť o ospravedlnenie denne, pretože veriaci sú ospravedlnení navždy od okamihu prvej spásonosnej viery (R 5:1, 9; 8:1; 10:10). Ide skôr o modlitbu za obnovenie osobného spoločenstva s Bohom, keď spoločenstvu bránil hriech (porov. Ef 4:30). Tí, ktorí takéto odpustenie dostali, sú takí pohnutí vďačnosťou voči Bohu, že ochotne odpúšťajú aj tým, ktorí sú ich dlžníkmi. Hriech ako „dlh“ voči Bohu rozoberá poznámka ku Kolosenským 2:14.

Táto posledná (šiesta) prosba sa týka boja učeníkov s hriechom a zlom. Neuvoď nás do pokušenia. Slovo preložené ako „pokušenie“ (gréc. peirasmos) môže označovať buď pokušenie, alebo skúšku. Význam tu s najväčšou pravdepodobnosťou znamená toto: Umožni nám, aby sme boli ušetrení od ťažkých okolností, ktoré by nás mohli zvádzať k hriechu (porov. Mt 26:41). Hoci Boh nikdy priamo nepokúša veriacich (Jk 1:13), niekedy ich privádza do situácií, ktoré ich „skúšajú“ (porov. Mt 4:1; a tiež Job 1; 1. Pt 1:6; 4:12). V skutočnosti do života veriacich nevyhnutne prídu skúšky a ťažkosti a veriaci by mali „pokladať za najväčšiu radosť“ (Jk 1:2), keď prídu skúšky, pretože ich posilňujú (Jk 1:3–4). Napriek tomu by sa veriaci nikdy nemali modliť, aby sa do takýchto situácií dostali, ale mali by sa modliť, aby sa z nich vyslobodili, pretože ťažkosti a pokušenia sťažujú poslušnosť a niekedy vyústia do hriechu. Veriaci by sa mali modliť, aby boli vyslobodení z pokušení (porov. Mt 26:41; L 22:40, 46; 2. Pt 2:9; Zjav 3:10) a vedení „po spravodlivých cestách“ (Ž 23:3). Zbav nás zlého. Výraz preložený ako „zlo“ (gréc. tou ponērou) môže znamenať buď „zlo“ alebo „zlý,“ teda satan. Najlepšou ochranou pred hriechom a pokušením je obrátiť sa k Bohu a spoliehať sa na jeho vedenie. „Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen“ je zrejme neskorší dodatok, pretože vo všetkých najspoľahlivejších a najstarších gréckych rukopisoch tieto slová chýbajú, čo je dôvod, prečo sa tieto slová vo väčšine moderných prekladoch vynechávajú. Na tejto formulácii však nie je nič teologicky nesprávne (porov. 1. Kron 29:11–13), ani nie je nevhodné, ak sa tieto slová uvádzajú vo verejných modlitbách.

7. Marek 11:24

„Preto vám hovorím: Všetko, o čo sa modlíte a prosíte, verte, že ste dostali a budete mať.“ (Ekumenický preklad)

Všetko, o čo sa modlíte. Boh s radosťou „dá dobré veci… tým, čo Ho prosia“ (Mt 7:11) a je schopný splniť každú modlitbu, ale musíme prosiť so zbožnými motívmi (Jk 4:3) a podľa Božej vôle (1. J 5:14). Verte, že ste dostali a budete mať. Tí, ktorí dôverujú Bohu v správnych veciach správnym spôsobom, môžu mať istotu, že Boh „uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša“ (F 4:19), pretože vedia, že „všetky veci slúžia na dobro“ a že nám „s Ním daruje všetko“ (R 8:28, 32). Niektorí zneužívajú tento verš tým, že ľuďom hovoria, že ak sa modlia za fyzické uzdravenie (alebo za nejakú inú konkrétnu prosbu) a ak majú dostatok viery, potom môžu mať istotu, že Boh už urobil (alebo urobí) všetko, o čo prosia. My však musíme mať vždy rovnaký pohľad ako Ježiš — teda dôveru v Božiu moc, ale aj podriadenosť jeho vôli: „Otče, Tebe je všetko možné… avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty“ (Mk 14:36).

8. Efezským 6:17–18

„Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie. V každom čase všetkých modlitieb a prosieb modlievajte sa v duchu; dbajte pritom vytrvalo a proste za všetkých svätých.“

Modlievajte sa. Zbrane na boj sú duchovné, pretože sú zakorenené v modlitbe, ktorá je najmocnejším zdrojom kresťana. Modlitba má preniknúť do života veriacich ako univerzálna prax, ako to vidno z použitia slov „každom“ a „všetkých“ niekoľkokrát v tomto verši: v každom čase… všetkých modlitieb… vytrvalo… za všetkých svätých. Modlitba v Duchu je forma uctievania (J 4:23–24), ktorú umožňuje Boží Duch, ktorý sa prihovára za toho, kto sa modlí (R 8:26–27).

9. Prvý list Timoteovi 2:1

„Predovšetkým teda napomínam, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a ďakovania za všetkých ľudí.“

Prosby, modlitby, príhovory a ďakovania. Pavol sa obracia k tomu, aby konkrétne vysvetlil, ako by mal vyzerať skutočný život podľa evanjelia (1. Tim 1:5). Vyzýva k modlitbe a venuje sa prekážkam v modlitbe (1. Tim 2:1–15). Pri opise života, ktorý správne vychádza z evanjelia, Pavol najprv spomína modlitbu za spásu všetkých ľudí. To vedie aj k diskusii o zbožnom živote a vhodnom správaní pri spoločnom uctievaní, najmä o jednote, skromnosti a správnej podriadenosti. Pavlovi nejde o to, aby vymenoval všetky spôsoby modlitby, ale o zhromaždenie rôznych pojmov týkajúcich sa modlitby pre ich kumulatívny účinok. Je to výzva na všetky druhy modlitby za rôznych ľudí.

10. Jakub 5:16

„Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Mnoho zmôže v účinkoch modlitba spravodlivého.“

Vyznávajte si navzájom hriechy. Niekedy je potrebné vyznanie v spoločenstve predtým, než môže dôjsť k uzdraveniu, pretože príčinou choroby môže byť hriech (porov. 1. K 11:29–30). Navzájom sa modlite za seba je adresované všetkým čitateľom Jakubovho listu a naznačuje, že neočakával, že modlitba za uzdravenie sa obmedzí len na starších (Jk 5:14). Spravodliví budú mať veľkú moc v modlitbe, pretože Boh splní ich prosby.

Crossway © Pôvodný článok nájdete na: www.crossway.org

„… ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou cirkvi. On je Spasiteľom tela. Ako je teda cirkev poddaná Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo, a postavil si cirkev slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony.“

Prvý príklad všeobecnej podriadenosti (Ef 5:21) je ilustrovaný tým, že Pavol nabáda manželky, aby sa podriadili svojim mužom (Ef 5:22–24, 33). Na druhej strane manželom nehovorí, aby sa podriaďovali svojim manželkám, ale aby ich milovali (Ef 5:25–33). Prvým Pavlovým príkladom všeobecnej podriadenosti z Ef 5:21 je správne usporiadanie manželského vzťahu (pozrite tiež Kol 3:18; 1. Pt 3:1–7). Podriadenosť manželiek nie je ako poslušnosť detí voči rodičom, ani tento text neprikazuje všetkým ženám, aby sa podriadili všetkým mužom (Vlastným manželom, nie všetkým manželom!). Obe pohlavia sú rovnako stvorené na Boží obraz (1. M 1:26–28) a spoločne sú dedičmi večného života (G 3:28–29). Táto podriadenosť je v úcte k najvyššiemu vedeniu manžela pre zdravé a harmonické fungovanie manželského vzťahu.

V týchto veršoch sa pozornosť sústreďuje na Krista, pretože manželia „neposväcujú“ svoje manželky ani ich „neumývajú“ od hriechov, hoci majú robiť všetko, čo je v ich silách, aby podporovali svätosť svojich manželiek. „Posvätiť“ tu znamená „zasvätiť do Pánovej služby očistením, obmytím vodou.“ Môže to byť odkaz na krst, pretože v Biblii je bežné hovoriť o neviditeľných, duchovných veciach (v tomto prípade o duchovnom očistení) poukazovaním na ich vonkajšie fyzické znamenie (pozrite R 6:3–4). Môže tu byť aj súvislosť s Ez 16:1–13, kde Pán obmyje nemluvniatko Izrael, pozdvihne ho a nakoniec povýši do kráľovského stavu a ožení sa s ním, čo by zodpovedalo predstaveniu cirkvi sebe samému v nádhere pri svadobnej večeri (pozrite tiež Ez 36:25; Zjav 19:7–9; 21:2, 9–11) bez poškvrny. Úplná svätosť a morálna dokonalosť cirkvi bude zavŕšená v sláve vzkriesenia, ale je odvodená od posväcujúcej Kristovej obety na kríži.

2. Prvá kniha Mojžišova 2:18

„Potom riekol Hospodin Boh: Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“

„Nie je dobré“ je v kontraste s 1. M 1:31; je jasné, že situácia tu ešte nedospela k „veľmi dobrému“. „Dám mu“ môžeme preložiť aj ako „urobím pre neho,“ čo vysvetľuje Pavlov výrok v 1. K 11:9. Aby Boh našiel človeku vhodného pomocníka, privádza k nemu všetok dobytok, vtáctvo a poľnú zver. Žiadne z nich sa však neukáže ako „vhodné“ pre človeka. „Pomocník“ (hebr. ‘ezer’) je ten, kto dodáva silu v oblasti, ktorá chýba „tomu, komu pomáha“. Tento výraz neznamená, že pomocník je buď silnejší, alebo slabší ako ten, ktorému sa pomáha. „Vhodný pre neho“ alebo „hodiť sa k nemu“ (porov. ESV poznámku pod čiarou) nie je to isté ako „podobá sa mu:“ manželka nie je klonom svojho manžela, ale dopĺňa ho.

3. Matúš 19:4–6

„Či ste nečítali, že Stvoriteľ stvoril ich od počiatku ako muža a ženu? A riekol: Preto opustí človek otca i matku a pripojí sa k manželke, i budú dvaja jedno telo, takže už nie sú dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!“

„Čo teda Boh spojil“ znamená, že manželstvo nie je len ľudská dohoda, ale vzťah, v ktorom Boh mení postavenie muža a ženy zo slobodných (už nie sú dvaja) na manželov (jedno telo). Od chvíle, keď sa zosobášia, sú zjednotení tajomným spôsobom, ktorý nepatrí k žiadnemu inému ľudskému vzťahu, majú všetky Bohom dané práva a povinnosti manželstva, ktoré predtým nemali. Byť „jedným telom“ zahŕňa sexuálne spojenie muža a ženy (pozrite 1. M 2:24), ale je to viac než to, pretože to znamená, že opustili domácnosť svojich rodičov („preto muž opustí svojho otca i svoju matku,“ 1. M 2:24) a založili novú rodinu, takže ich hlavná ľudská vernosť je teraz jeden druhému, pred kýmkoľvek iným. Ježiš sa vyhýba farizejskému argumentu o dôvodoch rozvodu a vracia sa k počiatku stvorenia, aby ukázal Boží zámer inštitúcie manželstva. Má to byť trvalé puto medzi mužom a ženou, ktoré ich spája do jedného nového zväzku, ktorý je posvätený telesným stykom (1. M 2:24).

4. List Kolosenským 3:18–19

„Ženy, poddané buďte mužom, ako sa sluší v Pánovi. Mužovia, milujte si ženy a nebuďte príkri k nim.“

Namiesto toho, aby Pavol manželkám povedal, aby „poslúchali“ (gréc. hypakouō), ako to bolo typické v rímskych domácnostiach, apeluje na ne, aby sa „poddali“ (gréc. hypotassō), vychádzajúc zo svojho presvedčenia, že muži majú v rodine Bohom danú vedúcu úlohu. Tento výraz naznačuje usporiadanie spoločnosti, v ktorom by sa manželky mali prispôsobiť a rešpektovať vedenie svojich manželov (pozrite Ef 5:22–33). Pavol neprikazuje manželkám, aby nasledovali prevládajúce kultúrne vzory tej doby, ale aby žili tak, ako sa sluší v Pánovi. Sedemkrát v týchto deviatich veršoch (Kol 3:18–4:1) Pavol zakotvuje svoje pokyny v „Pánovi“ alebo v rovnocennom termíne, čím zdôrazňuje dôležitosť posudzovať všetko vo svetle Krista a jeho učenia.

5. Prvý list Petra 3:7

„Podobne mužovia, uznanlivo nažívajte so ženským pokolením ako so slabším a uctite si ich ako spoludedičky milosti života, aby vaše modlitby neboli daromné.“

Petrove rady manželom sú skrátené možno preto, že sa obšírnejšie venuje tým, ktorí sú pod autoritou a u ktorých je väčšia pravdepodobnosť, že sa s nimi bude zle zaobchádzať (otroci a manželky). Slovo „podobne“ je len prechodom (porov. 1. Pt 3:1; 5:5); neznamená, že by sa manželia mali podriadiť svojim ženám, pretože Písmo to nikdy neučí (pozrite Ef 5:21–33). „Uznanlivo nažívajte“ sa pravdepodobne zameriava na život v súlade s Božou vôľou, čo zahŕňa aj porozumenie potrebám manželky. Vykladači sa rozchádzajú v názore, či slabšia nádoba znamená slabšia z hľadiska delegovanej autority, emócií alebo fyzickej sily. Peter pravdepodobne myslí na všeobecnú pravdu, že muži sú fyzicky silnejší ako ženy a môžu byť v pokušení ohrozovať svoje manželky fyzickým alebo slovným násilím. Ženy a muži majú rovnaký osud ako „spoludedičia milosti života.“ Peter si nemyslí, že ženy sú voči mužom menejcenné, pretože obaja sú rovnako stvorení na Boží obraz (porov. G 3:28). Ak sa manželia nebudú správať k svojim manželkám zbožne, Pán nebude venovať pozornosť ich modlitbám.

6. Židom 13:4

„Manželstvo všetci majte v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.“

Manželstvo má byť v úcte a vyzýva k cudnosti v manželstve s varovaním, že Boh bude súdiť každého, kto je sexuálne nemravný (gréc. pornos, všeobecný termín označujúci každého, kto sa venuje sexuálnemu správaniu mimo manželstva medzi mužom a ženou) alebo cudzoložný (gréc. moichos, označujúci každého, kto je neverný manželovi alebo manželke). Toto varovanie je adresované členom cirkvi a ak sú to skutoční veriaci kresťania, tento Boží súd by neznamenal konečné odsúdenie do pekla (porov. R 8:1), ale priniesol by disciplinárny súd v tomto živote (porov. Žid 12:5–11) alebo stratu odmeny v posledný deň, prípadne oboje. Vo svetle predchádzajúcich varovných pasáží (Žid 3:12–14; Žid 6:4–8; Žid 10:26–31; Žid 12:14–17) je však možné, že takáto sexuálna nemravnosť bude znamením, že osoba, ktorá sa jej dopúšťa, v skutočnosti nie je pravým veriacim a nie je znovuzrodená.

7. Kazateľ 4:9–10

„Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu za svoju námahu. Lebo ak padnú, jeden zdvihne svojho druha, beda však samotnému, ak padne! Nemá druhého, čo by ho pozdvihol.“

Múdry človek bude pracovať bok po boku s druhým, tešiť sa z dobrej odmeny a nachádzať pomoc v núdzi. Múdry človek sa bude usilovať o spoluprácu, namiesto toho, aby podľahol žiarlivej snahe byť prvý (pozrite kontrast v Kaz 4:8, 10, 11), snahe, ktorá ho izoluje od ostatných.

8. Prvá kniha Mojžišova 2:23–24

„Nato povedal človek: Toto je už kosť z mojich kostí

a telo z môjho tela.

Bude sa volať mužena,

lebo je z muža vzatá.

Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“

Keď sa medzi živými bytosťami nenájde vhodná partnerka, Boh vytvorí ženu z mužovho vlastného tela. Text zdôrazňuje pocit jednoty, ktorý existuje medzi mužom a ženou. Adam radostne vyhlasuje: „Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela.“ Táto terminológia sa používa aj na inom mieste v súvislosti s pokrvnými príbuznými (1. M 29:14). Táto veta a príbeh o stvorení Evy poukazujú na to, že manželstvo vytvára najbližší zo všetkých ľudských vzťahov. Dôležité je tiež poznamenať, že Boh stvorí pre Adama len jednu Evu, nie viaceré Evy alebo iného Adama. To poukazuje na heterosexuálnu monogamiu ako na božský vzor manželstva, ktorý Boh ustanovil pri stvorení.

Okrem toho príbuzenský vzťah medzi manželom a manželkou vytvára záväzky, ktoré prevyšujú dokonca aj povinnosť voči rodičom (preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene, 1. M 2:24). V starovekom Izraeli sa synovia po svadbe neodsťahovali, ale žili v blízkosti svojich rodičov a zdedili otcovu pôdu. „Opustili“ svojich rodičov v tom zmysle, že uprednostnili blaho svojej manželky pred blahom svojich rodičov. Výraz „priľne“ sa používa aj inde na praktizovanie vernosti zmluve (napr. 5. M 10:20; pozrite ako Pavol spája tieto texty v 1. K 6:16–17); preto aj iné biblické texty môžu manželstvo nazývať „zmluvou“ (napr. Pr 2:17; Mal 2:14).

Pavlovo učenie o manželstve v Ef 5:25–32 je založené na tomto texte. Zmysel stvorenia jeden pre druhého sa ďalej odráža v slovnej hre s pojmami „muž“ a „žena“; v hebrejčine sú to ’ish a ’ishshah. V dôsledku tejto osobitnej príslušnosti sa v 1. M 2:24 poznamenáva, že keď muž opustí svojich rodičov a vezme si ženu, stanú sa jedným telom, t. j. jedným celkom (spojenie muža a ženy, ktoré sa zavŕši pohlavným stykom). Ježiš sa odvoláva na tento verš a 1. M 1:27 keď vyjadruje svoj názor na manželstvo (Mt 19:4–5).

9. Izaiáš 62:5

„Lebo jako si mládenec vezme pannu za ženu,

tak si ťa vezmú tvoji synovia,

a jako sa ženích raduje svojej neveste,

tak sa bude tebe radovať tvoj Boh.“ (Roháčkov preklad)

„Naši synovia“ sú verní obyvatelia Sionu (večného Božieho mesta; porov. Žalm 87). Poetický obraz, ktorý naznačuje, že obyvatelia Jeruzalema budú milovať a opatrovať svoje mesto: obyvatelia Sionu budú navždy oddaní svojmu večnému príbytku a budú sa v ňom tešiť, lebo tam je Pánov ľud a sám Pán. Izaiášove básnické obrazy zanechávajú ohromujúci dojem radosti, potešenia, spravodlivosti, krásy, bezpečia a pokoja. Odvážne čerpajúc zo známeho ľudského obrazu nevýslovnej radosti a potešenia Boh hovorí, že jeho radosť z jeho ľudu bude ako radosť ženícha z jeho nevesty. Izaiáš vysvetľuje, že v Božom veľkom pláne spásy nielen odpúšťa svojmu ľudu, chráni ho, uzdravuje, zaopatruje, obnovuje jeho domov, zmieruje ho so sebou navzájom, premieňa ho, aby bol spravodlivý, ctí si ho, povyšuje nad všetky národy a robí ho požehnaním pre všetky národy, ako ho k tomu povolal — ale viac ako všetky tieto veci má v skutočnosti radosť zo svojho ľudu.

10. Prvý list Korintským 7:2–5

„Ale aby sa vyhlo smilstvu, nech má každý svoju ženu a každá vlastného muža. Nech muž plní svoje povinnosti k žene, podobne aj žena k mužovi. Žena nevládne svojím telom, ale (jej) muž; podobne ani muž nevládne svojím telom, ale (jeho) žena. Neodopierajte si manželské povinnosti, len ak so spoločným súhlasom na čas, aby ste sa venovali modlitbe, a zase sa zíďte, aby vás nepokúšal satan pre vašu nezdržanlivosť.“

Korinťanom prikazuje, aby boli verní vo svojich manželstvách, vyhýbali sa rozvodom a boli spokojní vo svojom povolaní. Pavol tu po prvýkrát používa slovné spojenie „pokiaľ ide o,“ aby naznačil prechod od záležitostí nastolených v ústnej správe od ľudí z domu Chloe (1. K 1:10–11) k otázkam nastoleným v liste z Korintu. Tá istá fráza sa opakuje na viacerých miestach vo zvyšku 1. listu Korinťanom (pozri 1. K 7:25; 1. K 8:1; 1. K 12:1; 1. K 16:1, 12; Ekumenický preklad), kde uvádza ďalšie témy z listu Korinťanom. Zdá sa, že niektorí korintskí kresťania prijali názor, že sa treba vyhýbať akýmkoľvek sexuálnym vzťahom, dokonca aj v manželstve. Pavol sa v celej tejto kapitole snaží tento názor starostlivo vyvrátiť (pozri 1. K 7:2, 5, 9, 10, 28, 36).

Boh stvoril manželstvo ako miesto na vyjadrenie ľudskej sexuality. Sex v manželstve má vzťahový aj duchovný prínos (1. M 2:24; Ef 5:31; pozrite tiež 1. K 6:17). Má tiež praktický prínos, pretože znižuje pokušenie zapojiť sa do sexuálneho hriechu (pozri 1. K 7:9).

Crossway © Pôvodný článok nájdete na: www.crossway.org