Slovo Božie, ktoré bolo pre Jeremiáša, malo skutočné, ďalekosiahle dôsledky! On v oveľa väčšej miere, než mnohí iní nasledovníci Pána, zažil ponižovanie, odmietanie a prekážky. Meno Jeremiáš znamená „Boh je vyvýšený“, ale byť poslom Vyvýšeného, pre posla často znamená poníženie. Najmä, keď sa Božia správa má doručiť ľudu, ktorý sa k Bohu otočil chrbtom. Ľudu, ktorý si sám určil, ako má človek žiť. Jeremiáš teda žil v dobe, ktorá sa veľmi podobala tej našej. Preto pozorne študuj knihu Jeremiáš! Boh si povolal Jeremiáša, aby išiel s Jeho správou k ľudu, ktorý Ho opustil a išiel si vlastnou cestou. V prvých dvoch veršoch čítame: „Slová Jeremiáša a… ktorému zaznelo slovo Hospodinovo.“

Žijeme vo svete, v ktorom Boh hovorí a dáva sa poznať a to skrze Jeho slovo! Môžeme Ho nájsť skrze Božie Slovo, skrze prorocké knihy, skrze svedectvo apoštolov. Stretávame sa s Ním v Slove! A skrze Ducha Svätého nám zjavuje Krista, nášho Spasiteľa.

A svedectvo o Mesiášovi, Spasiteľovi, nachádzame v knihách Mojžišových, prorockých, v Žalmoch a v Novej zmluve. V Lukášovi 24 sa píše o pútnikoch do Emauz toto: „Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom.“

Pozrime sa trochu bližšie na proroka Jeremiáša, muža so zlomeným srdcom. Na pozoruhodného muža! Božieho nasledovateľa, ktorý naozaj vyplakal mnoho sĺz. Celá jeho dlhá služba bola plná nenávisti a odporu, s ktorými sa stretával. On však neodpovedal rovnakým spôsobom, ale zo srdca ronil slzy starostlivosti.

Pozrime sa trochu aj na historické pozadie, keď Jeremiáš stojí a hlása slová, ktoré mu do úst vkladá Pán. V roku 640 pred Kristom sa v Judsku stal kráľom len osemročný Joziáš. Prevzal vládu po svojom otcovi, Amónovi, ktorý vládol iba jeden rok. Pred jeho otcom vládol jeho starý otec, Menašše, ktorý v Jeruzaleme vládol celých 55 rokov. I keď Jeremiáš nežil v skutočnosti v čase pod nadvládou Menaššeho ani Amóna, môže byť pre nás užitočné vedieť, čo sa dialo v Jeruzaleme ešte predtým, ako Jeremiáš urobil krok vpred a kým začal svoje pôsobenie.

Menaššeho panovanie trvalo od roku 687 do roku 642 pred Kristom. Boli to časy mieru. Avšak mieru, založeného na podriaďovaní sa mocnej Asýrskej ríši. Toto sa píše o Menaššem v 2. knihe Kráľov 21:2: „Konal, čo sa Hospodinovi nepáči, podľa ohavností národov, ktoré Hospodin zahnal spred Izraelcov.“

V tej istej kapitole 2. knihy kráľov sa tiež píše o tom, ako Menašše zviedol ľud, takže konali ešte viac zla, ako krajiny, ktoré Hospodin vyhladil kvôli svojmu izraelskému dieťaťu. Počas panovania Menaššeho sa otvorili brány mnohým cudzím náboženstvám. Predstavte si, že národ mal dedičstvo a slávu, ktoré sú známkou Božej prítomnosti! Mali zmluvy, prikázania, bohoslužby a sľuby. Uprostred tohto ľudu boli postavené oltáre falošným bohom v Pánovom dome!

Modly, ohavnosť a nemorálnosť dovliekli do domu Pánovho a požehnávali ich. To, čo malo byť bohoslužbou, sa stalo modlárstvom! A uprostred takéhoto času, uprostred tohto úpadku sa Boh prihovára mladému Jeremiášovi z Anatótu. Je dôležité všimnúť si, že pozadím všetkého, čo sa deje v Jeremiášovom živote, je slovo od Boha!

Nikdy to nebol Jeremiáš, ktorý dostal myšlienku alebo si prial niečo povedať. Iniciatíva bola od Boha. A pre nás, ktorí žijeme v čase milosti, môže byť užitočné navzájom si pripomínať slová: „Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky.“ (Žid 1:1–2)

Ježiš je posledným slovom od Boha ľudstvu! Čo ty urobíš s Ježišom? Ako sa postavíš k tomu, čo pre teba urobil? Ako sa postavíš k tomu, čo Boh povedal skrze svojho Syna… ?

Otvoríš Bibliu, budeš ju študovať a zamýšľať sa nad ňou? Upokojíš sa a necháš Boha k sebe prehovoriť? Tak, aby si aj ty mohol zažiť to, že ti zaznelo slovo Hospodinovo… ?

Viera je niečo viac než naučená vedomosť a náboženská tradícia. Viera je život v blízkom spoločenstve s naším Spasiteľom a Pánom, Ježišom Kristom. Viera totiž nie je naše úsilie, niečo, čo sa nám musí podariť. Evanjelium je ponuka pomoci práve človeku, ktorému sa nedarí. Viera je z počutia: Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť. (Iz 55:3)

Hľadajte Hospodina, kým sa dáva nájsť, vzývajte Ho, kým je blízko! (Iz 55:6) Po prvom páde do hriechu máme my ľudia tendenciu hľadať odpovede niekde ďaleko namiesto toho, aby sme ich hľadali práve tam, kde sme. Naša nepokojná konzumná spoločnosť nám zaslepuje zrak a nevidíme, že Boh je blízko. Pavol Grékom na Areopágu hovorí: „… aby hľadali Boha, či by Ho azda nenahmatali a nenašli. Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás.“ (Sk 17:27)

Keď sme ľahostajní voči Bohu a na prvom mieste je všetko ostatné, začíname byť nepokojní. Srdce je prázdne a život bez zmyslu. Aj radosť a nádej sú preč. Nedostatok nádeje dusí život. Keď nemáme čas myslieť na Boha, naše myšlienky blúdia mnohými smermi. Vtedy je Boh tak vzdialený a všetko to viditeľné tak blízko.

Ročná pauza od všetkého kázania, seminárov a vzdelávania a viac času na rodinu a priateľov mi pomohla zachrániť život. Čas na štúdium Biblie bez toho, aby z toho musela byť kázeň alebo seminár, mi veľmi pomohol. Čas s ostatnými veriacimi v rozhovoroch mi len potvrdil pravdivosť prorockých slov: Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo… (Iz 9:1)

Keď nám vo vnútri zažiaria Božie zasľúbenia, zdvíhame zrak ponad prach zeme až ku kráľovstvu nádeje. Uvedomil som si, že Boh, ktorý mohol použiť Nehemiáša, Izaiáša, Jeremiáša, Eliáša, Pavla, Petra a iných, o ktorých čítame v Biblii, môže použiť teba aj mňa, ak Mu to dovolíme. Práve v čase krízy a temna môžeme očakávať, že všemocný Boh zasiahne a prinesie prúd svetla, nádeje a lásky. Modlím sa, aby si mohol zažiť, že keď je tvoj život v temnote, zažiaria nad tebou lúče Božieho svetla. Dovoľ Bohu, ktorému je všetko možné, aby zasiahol.

Keď hľadáme Boha čítaním Písma, modlitbami a rozhovormi s priateľmi, tak sa náš život premieňa. Učeníci na ceste do Emauz to vyjadrili slovami: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“ (L 24:32)

Pri hľadaní Boha a Jeho slova naše srdce horí, ale mení sa, keď je v ňom zapálená nádej a vidí perspektívu večnosti.

Apoštol Peter to vyjadruje takto: „Tým pevnejšie je prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti v tme, kým nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ (2. Pt 1:19)

Peter nám tým chce niečo povedať. Je niečo, čo musíme vedieť a týka sa to Božieho slova. Prorocké slovo, ktoré máme, je hodnoverné. Naplnilo sa príchodom, smrťou a vzkriesením Krista. Peter hovorí: „My sme to na vlastné oči videli, preto je to prorocké slovo také pevné.“

Ježiš hovorí: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ (Mt 24:35)

Modli sa, nech ťa Boh posilní, pomáha ti a chráni ťa v blízkom vnútornom spoločenstve s Ním, aby keď začnú viať temné vetry ducha tohto sveta, zostal si stáť až do dňa, keď sa ranné svetlo rozžiari v tvojom vnútri.

Záchrana spočíva v tichu a štúdiu Božieho slova. Vyhľadávaj spoločenstvo Božieho ľudu a duchovné rozhovory s priateľmi. Pomáhajme si navzájom na ceste…

Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť. Ako človek nachýli svoje uši k Bohu? Tak, že študuje Božie slovo, modlí sa a premýšľa. „Ak si to zvolíš, tak tvoja duša bude žiť,“ hovorí Boh.

Treba si uvedomiť, že toto nie je voliteľný predmet v Božej škole. Je to úloha učeníka v disciplíne vyhrať nad ľahostajnosťou a lenivosťou. Nejde to samo od seba a nie je to vždy ľahké. Vždy nás niečo stojí, keď uprednostňujeme Boha. Niečo z toho je práve v slovách: Poďte i vy, ktorí nemáte peniaze! Kupujte obilie, jedzte; poďte, kupujte bez peňazí, bez platenia víno a mlieko! (Iz 55:1)

Si pozvaný piť a jesť bez platenia. Keď ale nie je treba platiť, prečo to Pán nazýva nakupovaním? Kristus dal život a krv ako platbu za tvoj hriech. Dlh je zmazaný, celý účet zaplatený, aby si mohol prísť, aj keď nemáš čím platiť. Pán ale vie, že niečo ťa to predsa bude stáť. Čas na Bibliu a modlitbu si musíš vykúpiť.

Inými slovami: spása je zadarmo. Prijať tento dar však našu starú prirodzenosť stojí všetko. Obrátiť sa ku Kristovi znamená, že sa odvrátiš od niečoho iného.

Niečoho sa vzdávaš, keď uprednostníš čas s Bohom, čas v tichu, spoločenstvo s ostatnými veriacimi. Žijeme totiž vo svete, ktorý sa silno zameriava na svetské blaho a na to, ako sa vyhnúť ťažkostiam. Hľadať pozemské je viac a viac bežné. Sme nepokojní. Myseľ je rozpoltená, zamestnávame sa všetkým možným a nemáme čas na Bibliu a modlitbu. Pravdou je, že čas je nie problémom. Je to využívanie času. Na to, čo je pre nás dôležité, čas máme. Naša rozpoltená myseľ, ktorá sa zaoberá viditeľnými, pozemskými vecami, nemá čas na večné.

Čas ti nikto nedá. Čas si musíš vykúpiť. Vždy bude niečo stáť vyvoliť si chvíľu v tichu, modlitbe alebo chvíľu s Božím slovom namiesto sedenia pred televízorom alebo inými aktivitami… vy, ktorí nemáte peniaze! Kupujte…

Väčšina ľudí sa viac zamestnáva ponukami a lákadlami tohto sveta, než tým, ako rásť v milosti a poznaní Boha. Keď je myseľ uväznená v pochybnostiach ohľadom všetkého, čo sa nám zdá, že nám chýba, tak za chvíľu v nás nie je miesto pre nič iné, len pre závisť a sklamanie.

Keď Boh hovorí: „Nachýľte uši a poďte ku mne,“ nepozýva k náboženskej snahe, kde sa máš trápiť, potiť a bojovať, aby si si zaslúžil Boží dar. Nič z toho, čo ti Boh dáva, si nezaslúžiš. Začína to na opačnom konci. Začína to tým, že nachýliš svoje uši k Bohu a budeš počuť evanjelium o Božom Synovi. On prišiel, aby si mal podiel na večnom živote, ktorý dokáže nasýtiť najhlbšie potreby duše.

Nestane sa to ale samo od seba. Nie je to automatické… Musíš si to vyvoliť. Je dôležité uvedomiť si, že keď Boh hovorí: „Nachýľte uši a poďte ku mne,“ nie je to príkaz, ale ponuka, v ktorej ti chce otvoriť brány do zasľúbení, ktoré majú moc zmeniť tvoj život. Ty si ale volíš, čomu budeš načúvať, čím sa budeš napĺňať, čo je pre teba dôležité.

Jedného dňa to budeš ty, kto bude žať dôsledky.

Nachýľte uši a poďte ku mne… Týmto Pán hovorí: „Máš možnosť otvoriť sa Slovu, ktoré má moc zmeniť tvoj život.“ Božie slovo je živé, ostrejšie než dvojsečný meč. Má moc odhaliť náš hriech a nedostatky, ale má tiež moc uzdraviť a konať v živote nové veci. Aké rozhodujúce je, čím sa napĺňame, vyjadruje Ježiš takto: „Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu svojho srdca a zlý človek vynáša zlé zo zlého. Lebo z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“ (L 6:45)

V praxi to znamená, že je dôležité, čím si budeme napĺňať srdce.

Počujte Ježišove slová: „Nieto tajné, čo by sa nestalo zjavné; a nieto skryté, čo by sa nevyzvedelo a nevyšlo najavo. Hľaďte teda, ako počúvate. Lebo tomu, kto má, bude dané, tomu však, kto nemá, bude odňaté aj to, o čom si myslí, že má.“ (L 8:17–18)

„Hľaďte teda, ako počúvate,“ hovorí Ježiš. A Ježiš vie, čo hovorí. Hovorí v súvise so svojím Otcom, ktorý hovorí: „Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť.“

Tak daj prioritu načúvaniu Bohu!

Naša dôvera nie je niečo, čo stratíme náhodou. Je to niečo, čo od seba odhodíme. Niečo na, čo sa už nezameriavame, čo už pre nás nie je dôležité. Dôvera sa stáva niečím, čo už nepotrebujeme. Sme ako loď, ktorú unáša prúd, lebo nie je ukotvená. Prúdy sveta rozhodujú o smere našej cesty. Toto hrozilo veriacim, ktorých pisateľ Listu Židom silno povzbudzuje.

Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho bojov utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste (svetu) divadlom, inokedy ste spolucítili s tými, ktorých stihlo to isté. (Žid 10:32–33)

Veď ste spolu trpeli s väzňami a ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok, lebo ste vedeli, že vy sami máte lepší, trvanlivý. (Žid 10:34)

Človek, na koho tieto verše nespravia dojem, im asi dobre neporozumel. Veriacich hanobili a verejne sužovali. Všetci to videli. Trpeli pre svoju vieru. A keď iní kresťania boli vo väzení, tak pri nich títo veriaci Židia stáli. Mali svetlo, evanjelium o odpustení hriechov, o spáse a večnom živote a nikto im to nemohol vziať. Vidíme, že ich vyznanie nebolo len v slovách, ale aj v konkrétnych skutkoch. Takáto viera vždy narazí na ťažkosti. A všetci, ktorí chcú pobožne žiť v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní…  (2. Tim 3:12)

Ako ale dosiahli takú vieru, že boli ochotní vydržať tak veľa prekážok, odporu a utrpenia pre Krista… ? Pisateľ listu hovorí, že spasenie, ktoré najprv Pán zvestoval, bolo potvrdené tými, čo ho počuli a zároveň aj sám Boh ho potvrdil znameniami, divmi, prejavmi moci a udeľovaním Ducha podľa svojej vôle. (Žid 2:3–4) Výsledkom toho bolo, že veriaci vydržali utrpenie, v ktorom bojovali. Žiaden odpor im nemohol vziať odvahu. Žiadne prenasledovanie ich nemohlo umlčať. Keď prenasledovali a utláčali iných, podporovali ich, aj keď z toho mali ťažkosti. A tam to neskončilo. Pozrite:…  ochotne ste znášali, keď vás olupovali o majetok. Aké svedectvo!

Keby som trochu stratil z toho mála, čo mám, už by som sa sťažoval Bohu, že čo robím zle, čo sa mi to deje. Títo Židia ale mali v srdci takú vieru vo vzkrieseného Krista, že vlastnili odvahu viery a radosť v srdci, aj keď im brali majetok. Prečo ich ale pisateľ listu ešte povzbudzuje, aby nestrácali dôveru, keď toto všetko zvládli? Odpoveď vidíme v piatej kapitole. A stal sa pôvodcom večného spasenia, keď prešiel v dokonalosť k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú, keď Ho Boh vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedeka. O tom by sme mali čo povedať, a to také, čo je ťažko vysvetliť, keďže ste zleniveli počúvať. (Žid 5:9–11)

„Ale rozpomeňte sa na predošlé dni,“ hovorí pisateľ. Pripomína im aké to bolo, ale už nie je! Čo sa stalo? Hlavnou témou Listu Židom je Ježiš ako Veľkňaz. A práve skrze evanjelium o Ježišovi ako Veľkňazovi sa prináša Božie kráľovstvo na zem. Neexistuje nič iné, čo tvorí a chráni Božie kráľovstvo, len slovo o kríži! Avšak práve túto zvesť zleniveli počúvať. Zleniveli počúvať to najpodstatnejšie. Zvesť evanjelia, ktoré hovorí o Spasiteľovi, ktorý trpel za naše hriechy, vstal na naše ospravedlnenie a naplnil nás radosťou, pokojom, nádejou a mocou z milosti, tú sa im už nechcelo počúvať. Asi ju už príliš dobre poznajú. Potrebujú už niečo iné. Toto je kríza ich viery!

Ako je to s tebou? Zlenivel si počúvať? Netešíš sa už zo slova o Ježišovi a odpustení? Tvoja viera je teda v kríze, aj keď si v cirkevnom zbore aktívny.

Ak má človek takýto postoj k evanjeliu, je na ceste opačným smerom ku kresťanskej viere, ktorá už nemá nič spoločné s evanjeliom, aj keby o Bohu hovoril veľké veci. Je krízou, keď človek hovorí o Bohu veľké slová bez toho, aby vo svojom živote spravil Boha veľkým. Vtedy je viera v kríze a človek to ani nezbadá.

Azda si nezlenivel počúvať… ?

„Preskúmajte a rozmýšľajte,“ hovorí Boh. Viďte, ako život v hriechu vedie k úbohosti. Vaša duša je prázdna a chudobná kvôli hriechu. Napriek tomu pokračujete. Trápite sa a lopotíte, aby ste slúžili hriechu.

Predstavte si, Izrael opustil Boha, ktorý ich oslobodil od modloslužby, núdze a ponižovania v Egypte. Dal im Kanaán, krajinu mlieka a medu. Ale opustili Ho. Je to strašné, keď človek vymení živého Boha a Jeho blízkosť za krátkodobý pôžitok v hriechu. Potom kráča smerom k hrobu a smrti bez Boha a nádeje. Nanovo nás upozorňuje na fakt, že začať, neznamená dokončiť.

Môj ľud však svoju slávu zamenil za bôžikov, čo neosožia. (Jer 2:11)

Ide tu o ľudí, ktorí kedysi zažili Božiu blízkosť, ale v každodennom boji života, krok za krokom tú blízkosť opustili. Ide o ľudí, ktorí začali púť, ale postupne sa stále viac začali zaoberať viditeľnými vecami. Neviditeľné sa krok za krokom stalo neskutočné a cudzie. Človek stratil z dohľadu cieľ a tým pádom stratil smer. Na začiatku len trochu, ale postupne sa svedomie stále viac otupilo. A zrazu bol život v Bohu preč. Blízkosť bola preč.

Božia blízkosť bola preč. Moje myšlienky teraz smerujú k bratovi Samuelovi Lamovi v Číne, ktorého som navštívil koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Pre svoju vieru sedel vo väznici dvadsať rokov. Už len prežiť dvadsať rokov v čínskej väznici je zázrak. Sú tam podmienky, ktoré si len ťažko vieme predstaviť. Samuel však povedal: „Práve vo väzení, zvlášť, keď som bol na samotke, som sa naozaj naučil poznať Božiu ,blízkosť‘“. Jeho blízkosť je pre mňa viac než čokoľvek iné. Samuel len zriedka používal slovo Boh, hovorieval o „blízkosti“. S kolegom z Nového Zélandu sme k Samuelovi pašovali Biblie. Večer sme chodili na jeho biblické hodiny. Aj keď sme nerozumeli slovám, tá atmosféra na nás spravila obrovský dojem. Nikdy na Samuela nezabudnem. Práve takú blízkosť Izraeliti opustili. Ľudia dnes robia to isté.

… opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu.

Môžeme povedať, že podobne ako veriaci v Efeze, aj oni opustili svoju prvú lásku. A Pán v Zjavení Jána prorokuje: „Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať!“ (Zj 2:4–5)

Pán skrze Jeremiáša hovorí, že hriech Izraela je dvojaký. Odvrátil sa od prameňa živej vody a vykopal si deravé cisterny…

Vykopal — to znamená, že musel minúť svoj čas a peniaze a použiť silu. Je neuveriteľné, ako rozhodne dokáže človek pracovať, aby dosiahol cieľ svojich túžob. Luther povedal: „Je hanbou, že my Božie deti ledva dokrívame do neba, kým deti sveta si idú nohy zodrať, aby sa dostali do pekla.“

Deste sa, nebesá, nad tým… (Jer 2:12)

„Deste sa,“ hovorí Boh, „že hriech dokáže tak zaslepiť môj ľud, že zavrhnú prameň živej vody a vybudujú si cisterny, ktoré nakoniec nemajú ani vodu.“ Hriech Izraela bol dvojaký. Najprv zavrhol živú vodu, potom použil svoj čas a silu, aby si spravil chabé cisterny.

Človek kedykoľvek vsádza svoj život a budúcnosť na cisternu, ktorá je len ľudským dielom a tak ľahko sa vyprázdni! Človek žije ako keby v živote existovali tri cesty a nie dve. Brat z Latinskej Ameriky to vyjadril takto: „Hovoria: široká cesta je pre hriešnikov do pekla. Úzka cesta je pre farárov a misionárov. Domnievajú sa, že existuje ešte tretia cesta, ktorá nie je tak široká, ani tak úzka. Stredná cesta pre ostatných. Ale Božie slovo hovorí niečo iné. Sú len dve možnosti: večná spása a večná smrť.“

Biblia nehovorí o žiadnej tretej ceste. Vymysleli si ju ľudia.

Obráť sa k Bohu, ktorý ťa vie vytiahnuť z cisterny, kde nie je žiadna voda.

Chápem takéto falošné predstavy o Bohu.

Keď som bol mladý, bolo pre mňa ťažké veriť v Boha. Aj keď som zároveň tušil, že existuje „niečo“, takto som to nazýval. Tušil som, že existuje niečo, alebo niekto, čo je väčšie ako človek. Ale evanjelici hovorili jedno, katolíci druhé… nehovoriac o moslimoch, hinduistoch, budhistoch, animistoch a mormónoch. A čo ateisti? Ako si môžu protestanti myslieť, že práve oni majú pravdu? Biblia je predsa taká stará kniha! Nechápal som, že taká stará kniha má čo povedať modernému človeku. V informačnej spoločnosti, v ktorej vládne blahobyt, pôžitok a egoizmus, má väčšina právd veľmi krátke trvanie. Každé obdobie má svoje myšlienky a hodnoty, ktoré ovplyvňujú kultúru. Žijeme v dobe, kedy sa väčšina nepýta, či to, čo sa prezentuje, je trvalá pravda, ktorú naozaj overil čas. Človek sa radšej pýta: „Je to niečo nové, niečo, čo podnecuje zvedavosť?“ Netreba ísť ďaleko do minulosti, aby sme zistili, že tým najdôležitejším faktorom nebolo, či je niečo nové. Keď sa niečo povedalo, človek sa spýtal: „Je to naozaj overené? Skutočne to urobí, čo to sľubuje? Ako dlho to funguje? Ako dobre to otestovali? A kto to testoval?“

Dnes je však jediným kritériom, že to musí byť nové. Niečo, čo sme nevideli, o čom sme nepočuli, čo sme nezažili. Sme zaplavení dojmami, reklamou, hudbou, informáciami, propagandou a uniká nám ticho. V takomto hluku je ťažké načúvať tichému Božiemu hlasu. Náboženstvo bez Boha, kultúra bez morálky, životný štýl bez ticha a premýšľania. Ľudský rozum sa stáva bohom a odmieta rátať s tým, čo oko nevidí alebo rozum nevysvetlí. Človek teda opúšťa Boha, opúšťa pravdu s vysvetlením, že je to staré! Zrazu sa všetko točí okolo človeka, ktorý vždy túžil byť bohom. Keď sa už hovorí o Bohu, tak sa hovorí spôsobom, aký používa muž posadnutý nečistým duchom: Prišiel si nás zahubiť! Viem, kto si. V kultúre, kde človek nevidí viac, než len to, čo dokáže vidieť ľudským pohľadom, sa považuje Biblia za starú knihu, ktorá nemá čo modernému človeku povedať. Ja som tiež patril k moderným ľuďom. Lebo kto nebol moderný, bol nemoderný alebo „pozadu“.

Keď duch sveta rozhoduje v posudzovaní múdrosti, vtedy sa staré pravdy stávajú bláznovstvom! Lebo nikto sa už nepýta, či je to pravda, alebo či je to odskúšané. Dôležité je byť moderným. A tak sa odhadzuje pravda, aj keď je tu dlho. Lebo čo je staré, nie je dobré.

Móda je novým bohom, ktorého treba nasledovať… Móda v šatách, etike alebo morálke. Ďalší bohovia dnešnej doby sa volajú „Image“ a „Design“.

Nie si azda nemoderným človekom… ? Si moderný, však… ?

Každá nová generácia si o sebe myslí: Sme moderní ľudia. Aj ja som si to myslel, lebo som predsa chcel byť moderný. A moderný človek sa predsa neobracia na Boha. Tak ani ja som sa na Neho neobracal, lebo som bol píliš moderný a múdry aby som to robil. Ale počuj, čo Boh hovorí: „Vo svojom srdci blázon hovorí: Niet Boha!“ (Ž 14:1)

Bol som mladý a chcel som „žiť“. A naozaj som veril tomu, že keď budem sebe vlastným pánom a neodopriem si nič z toho, po čom túžim, budem sa mať dobre, budem šťastný a spokojný. Vtedy bude napĺňajúce byť človekom. Ale nebolo to tak!

Hriech nemohol naplniť moje najhlbšie potreby! Namiesto šťastia a pokoja bolo v srdci prázdno a smutno. Aj keď som už začínal tušiť, že možno existuje Boh, mal som v sebe tak pokrivený obraz Boha, ako muž posadnutý nečistým duchom. Prišiel si nás zahubiť! Viem, kto si. Mojím nešťastím a tým najväčším klamom v živote bolo, že som si myslel, že viem niečo o Bohu. Ale to, čo som vedel nebolo správne. Predstavte si toho jediného, kto mi mohol pomôcť, som vnímal ako hrozbu. Myslel som si, že záchranou je držať sa od Neho čo najďalej.

Predstavte si, aj tých zopár vecí, ktoré som o Bohu vedel, boli nesprávne. Takto je to dnes s mnohými. Vedia o Bohu málo a to, čo vedia, je chybné. Vnímajú Boha ako hrozbu. Čím je Boh pre teba? Hrozbou, alebo príležitosťou?

Áno, kde je to pravé miesto na modlenie? Kde sa má človek modliť? Na túto otázku hľadala odpoveď aj žena, ktorá stretla Ježiša pri studni. Všimnite si, čo Ježiš odpovedá: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať.“ (J 4:21–23)

Keď som si pred časom nanovo čítal knihu proroka Jonáša, cítil som sa, ako keby som ju pred tým nikdy nečítal. I modlil sa zvnútra ryby k Hospodinovi, svojmu Bohu: Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslyšal. Z útrob podsvetia som kričal, vypočul si môj hlas. (Jon 2:2–3)

Jonáš sa ocitol v núdzi, ktorú si sám zapríčinil. Utekal od Boha. Kvôli tomu sa v ťažkostiach ocitá mnoho ľudí. Keď sa ukázalo, že búrka na mori je kvôli nemu, hodili ho do mora. Neviem, či vedel Jonáš plávať. V skutočnosti to nie je až tak dôležité. Keď je silná búrka a prehltne vás ryba, vtedy je po všetkom. Viem si predstaviť ten pocit, keď sa Jonáš dostáva do brucha ryby. Ale na tomto mieste Jonáš volá k Bohu! Zaujímavé čítanie. Predstavte si, Jonáš sa modlí v bruchu ryby. To znamená, že žiadne miesto nie je také zlé, že by si sa na ňom nemohol modliť k Bohu. Žiadna situácia, žiadne vonkajšie okolnosti nie sú tak beznádejné, žeby si v nich nemohol volať na Boha.

Nič nie je nemožné, nič nie je nemožné,

nič nie je nemožné nášmu Bohu.

Prebudenie, spása, zdravie,

nič nie je nemožné nášmu Bohu!

Túto pieseň spievali pred časom moji dánski priatelia. Keď som čítal Jonáša spomenul som si na ňu. Jonáš si svoje ťažkosti zapríčinil sám. Vo svojej núdzi však volá k Bohu. Keď ho ryba prehltla a zhasla aj tá posledná nádej, Jonáš volá k Bohu. A Biblia hovorí: „I rozkázal Hospodin rybe, a tá vyvrátila Jonáša na suchú zem.“

Ak si v ťažkostiach, nech sa táto pravda dotkne tvojho srdca bez ohľadu na to, ako ťažko ti je a v akej bezvýchodiskovej situácii si.

Aj keď si v ťažkostiach, ktoré si si sám zapríčinil a okolnosti života sú ťažké, pamätaj: neexistuje také miesto, z ktorého by si nemohol volať k Bohu. Dovoľ Bohu nech nad tebou zvíťazí, aby si kráčal po Jeho cestách, lebo Jeho cesty a myšlienky sú také, ktoré vedú k požehnaniu. Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami — znie výrok Hospodinov — úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa modliť ku mne, vypočujem vás. (Jer 29:11–12)

Nie je načase, aby si bral Boha vážne a povedal: „Bože, nemám nič iné, len svoj hriech, ťažkosti, ktoré som si spôsobil sám, svoju bezútešnú situáciu — s týmto k Tebe prichádzam. Som bezmocný, ale volám na Teba. Ty si sľúbil, že odpovieš. Buď milostivý mne hriešnikovi.“

Obnova a zmena nezačínajú tým, že sa budeš snažiť zlepšiť sa. Začína to vždy tým, že voláš na Neho a prijímaš milosť a lásku, ktoré si nezaslúžiš. Boh ti ich chce dať, lebo ich potrebuješ. Pamätaj, že Bohu je všetko možné!

Ježiš sa zahľadel na nich a povedal: U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné. (Mk 10:27)

Čo máš robiť? Volaj na Boha…