Keďže žijem na Blízkom východe, počujem túto frázu každý deň niekoľkokrát. Je to odpoveď na mnohé otázky. „Ako sa máš?“ Mohla by byť šťastná alebo smutná a odpovie: „Al Humdulillah.“ „Ako sa ti darí v práci?“ Môže mať dobre platenú prácu alebo žiadnu a povie: „Al Humdulillah.“ „Ako sa cítiš?“ Mohla by byť zdravá, chorá alebo dokonca umierať a povie: „Al Humdulillah.“ Táto fráza slúži ako dobrá pripomienka, že náš život a blahobyt sú v Božích rukách. Niekedy ju však nepočujem rád.

Samozrejme, náš Boh je hodný všetkej chvály, ale náboženská kultúra islamu potláča prejavy skľúčenosti a skleslosti. Často, keď sedím s moslimskou rodinou a jeden z nich mi rozpráva o svojej strate a zármutku, lamentuje nad neuveriteľnými trápeniami, druhý ho preruší naliehavým: „Povedz: Al Humdulillah.“ Význam je jasný: „Netrápte sa. Chváľte Boha.“ To je to, čo nenávidím — odmietanie pripustiť nárek, pretože máme chváliť Boha vo všetkom.

To môžeme robiť aj my kresťania. Raz sme sa s jedným zborom podelili o mimoriadne ťažké obdobie služby na Blízkom východe. Hoci sme sa necítili beznádejne, určite sme nevideli všetko ružovo. Jeden z farníkov nám potom povedal: „Radujte sa v Pánovi vždy.“ Bola to jemná výčitka, ktorá mala naznačiť, že by sme sa nemali tak úprimne deliť o svoje ťažkosti, najmä nie ako „vyslaní“. Na to hovorím: „Al Hamdulillah, Pán nesúhlasí s touto averziou k nariekaniu.“ V skutočnosti v Žalmoch vidíme, že nás vyzýva, aby sme pred ním vylievali svoje trápenia.

Modlitba trpiaceho

Pri čítaní Žalmov príliš často ignorujeme malý kúsok textu na začiatku. Môže to byť niečo krátke, napríklad: „Žalm“ (Ž 98) alebo „Žalm Dávidov“ (Ž 25). Inokedy je tento malý kúsok textu súčasťou toho, čo robí žalm takým hlboko užitočným.

Prvý verš Žalmu 102 znie: „Modlitba biedneho, keď je zúfalý a pred Hospodinom vylieva si žiaľ.“ Pre mňa sú to jedny z najviac povzbudzujúcich slov v Biblii.

V našej práci v arabskom svete sme zatiaľ nezaznamenali ovocie, ktoré by sme chceli. Veľká časť našej služby sa podobala na ťažkú prácu. Život na Blízkom východe môže byť náročný — vojny, utečenci, nepokoje a extrémizmus. Môžem byť skľúčený, dokonca v depresii. Môj priateľ by nemal prísť vo vojne o 37 členov svojej rodiny v jeho rodnom regióne. Ďalší by nemal sledovať, ako všetkých jeho sedem detí zomiera v prvých rokoch života. A potom sú tu tí, ktorí si nemôžu dovoliť uživiť svoje rodiny alebo musia pokračovať v manželstvách, v ktorých sú zneužívaní, alebo ich deti musia v šiestom ročníku prestať chodiť do školy, aby mohli pracovať a uživiť rodinu.

Zoči-voči takémuto utrpeniu sa niekedy cítim beznádejne a skleslo. Žalm 102 však odhaľuje jednoduchú pravdu: je tu pre mňa modlitba. Predpokladám, že aj vy ste zažili podobné chvíle bolesti a skľúčenosti. Táto modlitba je aj pre vás.

Žalmista žil v rozbitom svete a potreboval „vyliať si žiaľ,“ ako sa píše v prvom verši. Človek niečo nevyleje, ak je toho len trochu. To neboli kvapky smútku, v jeho srdci ho bolo toľko, že ho musel vyliať. Obdivuhodné je, že sa cítil slobodný vyliať svoj žiaľ pred Bohom. Ešte pozoruhodnejšie je, že ho Boží Duch inšpiroval, aby vylial svoje trápenia. Potom Duch vzal toto trápenie a vložil ho do Písma, aby sme mali nielen povolenie robiť to isté, ale aj príklad, ktorý by sme mali nasledovať.

Žalm 102 je povzbudivý, pretože žalmista nás učí, ako byť úprimný, keď vyjadrujeme svoju bolesť; jedným dychom nás posúva k nádeji.

Jeho sťažnosť

Nepoznáme presnú povahu žalmistovej sťažnosti, ale vidíme jej účinky. Niečo ho núti volať k Bohu v jeho utrpení. Je na dne, a to v ňom vyvoláva pocit, že Boh nepočuje jeho modlitbu. Tma zakrýva Božiu tvár, čo ho vedie k presvedčeniu, že Boh možno neodpovie (verše 2–3).

Jeho srdce chradne, pretože má pocit, že jeho život je v peci. Jeho depresia je taká hlboká, že zabúda jesť. Nemôže spať. Plače tak veľmi, že sa mu slzy miešajú s nápojom (verše 4–10). To všetko preto, lebo na sebe cíti „hnev a prchkosť“ Boha (verš 11).

Žalmista je brutálne úprimný. Svoje trápenie neskrýva ani nezľahčuje. Skutočný vzťah si vyžaduje úprimnosť. Chce, aby ho Boh poznal, a nevyhýba sa svojej najhlbšej bolesti. Ani Boh to od neho nechce. Otec chce skutočný vzťah so svojimi deťmi. Jeho láska nie je krehká ani slabá. Znesie našu bolesť.

Jeho nádej

Podobne ako žalmista na tom môžem byť zle — nemôžem jesť ani spať, som plný skľúčenosti a beznádeje. Žalmista sa však odmieta utápať. Urobí zmenu. Obracia sa k Pánovi a vie, že tam je zdroj útechy a nádeje. „Ale Ty, Hospodine, tróniš naveky… Ty povstaneš a zľutuješ sa nad Sionom“ (verše 13–14).

Príliš často sa nám nedarí prísť na „ale“. Zameriavame sa na našu bolesť a robíme našu sťažnosť konečnou. Svoje trápenia vyvyšujeme nad toho, ktorý vládne naveky. Žalmista však robí zmenu. Mení smer svojho srdca a obracia svoj pohľad od všetkého zlého k tomu, v ktorom je všetko správne. Spomína a ohlasuje veľkosť Božej moci a majestátu: „Pohania sa budú báť mena Hospodinovho“ (verš 16). Spomína aj na Božie milosrdenstvo a súcit: „K modlitbe opustených sa obrátil a nepohrdol ich modlitbou“ (verš 18).    

Žalmista má takú veľkú dôveru v Boha, že hovorí: „Nech sa to zapíše pre budúce pokolenia a novostvorený ľud chváliť bude Hospodina“ (verš 19). Chce mať záznam o svojej bolesti a núdzi, po ktorom bude nasledovať záznam o Božej milostivej pomoci v čase núdze. Chce záznam o najzákladnejších skutočnostiach vo vesmíre: Potrebujeme pomoc a Boh je pomocník. Dostáva sa nám pomoci a Bohu sa dostáva slávy. Sme vyslobodení a Boh je chválený. Urobte záznam, aby „zvestovali na Sione meno Hospodina a Jeho chválu v Jeruzaleme, keď zhromaždia sa národy a kráľovstvá, aby slúžili Hospodinovi“ (verše 22–23).

Jeho nádej je istá, pretože vie, že Boh je verný vo svojom milosrdenstve. Božia pomoc pre žalmistu sa rozhojní na Božiu chválu medzi národmi.

Jeho napätie

V tomto bode sa žalm stáva najzaujímavejším a v istom zmysle aj najpovzbudivejším. Všetci si želáme, aby vyslobodenie bolo ľahké a bezproblémové. Potrebujeme pomoc. Voláme k Bohu. On nás zachraňuje. Sme potešení. Vzdávame mu chválu a uctievame ho. Ale málokedy je naša záchrana taká jednoduchá. Pre žalmistu to tak nebolo.

Zastaví svoju sťažnosť a zmení postoj, keď si spomenie, že Boh je na tróne. S dôverou vyhlasuje, že nové generácie uvidia Božie vyslobodenie a budú ho chváliť.

Vo verši 24 sa žalmista opäť sťažuje: „Cestou mi podlomil silu, ukrátil moje dni.“ Pozná pravdu. Dúfa v pravdu. S dôverou očakáva Božie vyslobodenie, ale stále sa cíti zlomený. Jeho bolesť nezmizne okamžite. Žije v napätí padlého sveta plného bolesti a súcitného Boha, ktorý sa zľutoval nad svojím ľudom.

Pravda o Božom milosrdenstve neodstraňuje všetku bolesť jeho utrpenia. Ale ani bolesť jeho utrpenia neodstraňuje jeho vieru a dôveru v Božie milosrdenstvo.

Jeho chvála

Bolesť žalmistu zostáva, ale jeho nádej je posilnená. Na začiatku prosí Boha, aby pred ním neskrýval svoju tvár (verš 3). Na konci vyznáva svoje presvedčenie, že hoci by svet mal zahynúť, Boh zostáva (verš 27). Jeho nádej sa dokonca vzťahuje aj na jeho deti a na ďalšie osoby: „Synovia Tvojich služobníkov budú mať svoj domov a ich potomstvo bude pevné pred Tebou“ (verš 29).

V našej zlomenosti sa modlíme modlitbu trpiaceho. Sme slabí a vylievame svoje trápenie pred Bohom. A podobne ako žalmista sa otáčame: „Ale Boh.“ Obraciame sa od svojho trápenia k tomu, ktorý je pravda — dokonca k Spasiteľovi, ktorý sa sám modlil túto modlitbu. Keď Ježiš vylieval svoje trápenie, jeho agónia bola taká veľká, že „vystúpil Mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem“ (L 22:44). Vtedy bol zlomený za nás, aby sme jeho ranami boli uzdravení. Jeho zlomenosť ruší tú našu.

Pohania sa budú báť mena Hospodinovho (Ž 102:16). Keď zhromaždia sa národy a kráľovstvá, aby slúžili Hospodinovi (verš 23). My, ktorí sme utrápení a zlomení, budeme uzdravení. A uprostred našej zlomenosti budeme dúfať v Boha, ktorý tróni nad nami. Al Hamdulillah.

D. Glenn © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Denne čelím potrebám, s ktorými sa my jednoducho nestretávame. Mnoho ľudí, ktorých poznám, čakajú až vycestujú na západ, a mnoho ich to už spravilo. Dúfajú v lepšiu budúcnosť.

Ježiš nás volá nasledovať Ho. Niekedy je jasné, ako to urobíme, a často zas nie je. V boji s tým, čo to znamená nasledovať Ježiša vzhľadom na momentálnu utečeneckú krízu, stojí za to zdieľať aspoň 8 vecí, ktoré Ježiš očakáva od tých, ktorí ho nasledujú. Nech nám dá všetku múdrosť, aby sme ich vedeli čo najlepšie použiť.

Miluj Boha a teda aj veci, ktoré On miluje.

„Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie.“ (Matúš 22:37–38) Milovať Boha znamená milovať to, čo miluje On. V 5. knihe Mojžišovej 10:18 sa píše, že Boh: „… prisluhuje právo sirote i vdove, miluje cudzinca a dáva mu chlieb i odev.“

Nie je veľkým prekvapením, že ďalší verš je: „Preto milujte cudzinca, veď aj vy ste boli cudzincami v Egypte.“ (5. kniha Mojžišova 10:19)

Miluj svojich blížnych, ako miluješ seba.

„Milovať budeš blížneho ako seba samého“ (Matúš 22:39). Ale kto je môj blížny? Toto je otázka, ktorú sa pýtali Ježiša v Lukášovi 10:29. Odpovedal príbehom o milosrdnom Samaritánovi a naučil nás, že blížny je každý, kto potrebuje pomoc, dokonca aj naši nepriatelia (ako boli Židia a Samaritáni).

Rob ostatným to, čo chceš, aby oni robili Tebe.

„Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci“ (Matúš 7:12).
Ak by si bol utečenec, utekajúci pred vojnou, chcel by si, aby Ti iné krajiny poskytli bezpečné útočisko?

Neočakávaj (alebo nepožaduj) väčšiu bezpečnosť, komfort, alebo zaobchádzanie, než som mal ja.

I prišiel jeden zákonník a povedal Mu: Majstre, pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel. Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. (Matúš 8:19–20)

Nie je učeník nad učiteľa, ani sluha nad svojho pána. 25 Dosť, keď je učeník ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán. Keď pána domu nazývali Belzebubom, o čo skôr jeho domácich! (Matúš 10:24–25)

Neboj sa.

Hneď potom ako Ježiš povedal, že nemáme očakávať lepšie zaobchádzanie ako s ním, nám hovorí, aby sme sa nebáli.

Preto nebojte sa ich… A nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle. (Matúš 10:26; 28)

Zaprite seba samých.

Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? (Matúš 16:24–26)

Ježiš nás povoláva, aby sme denne umierali sebe pre dobro ostatných. Nie je žiaden zisk z toho, že náš národ bude zabezpečený, ak stratíme naše duše kvôli láske k sebe (dávaním bezpečnosti najväčšiu prioritu).

Miluj svojich nepriateľov.

Je dôležité vedieť, kto sú naši nepriatelia. Nie sú to sýrski utečenci, ktorí sa snažia zabíjať a ničiť; je to ISIS. Avšak ak je ISIS naším nepriateľom, Ježiš hovorí jasne o tom, ako by sme sa k tomu mali postaviť:

Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia; aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach; veď On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci? A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštne robíte? Či nerobia to isté aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Matúš 5:43–48)

To je presne to, čo Ježiš spravil. „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás… Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou Jeho Syna už vtedy, keď sme boli nepriatelia, o čo skorej budeme zachránení Jeho životom, keď sme zmierení?! (Rímskym 5:8; 10)

Kráčaj v mojich krokoch.

Nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných. Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. (Filipským 2:4–8)

D. Gleen pracuje so Sýrskymi utečencami na Strednom Východe.

D. Glenn © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org