V priebehu rokov vďaka Leeanninmu vedeniu a učeníctvu viaceré ženy dozreli a začali viesť biblické štúdium s ostatnými ženami v celom zbore. Jedna z týchto vedúcich sa volá Happy (ktorej osobnosť sa skvele hodí k jej menu). Happy sa odvtedy vrátila do svojho domova v Južnej Afrike a pokračuje tam v službe, ale počas prvého desaťročia nášho novozaloženého zboru Leeann viedla službu pre ženy a potom odovzdala štafetu vedenia Happy. Duchovné ovocie bolo hmatateľné a krásne.

„Bez ohľadu na to, aká generácia v zbore prevláda, staršie ženy sú vždy požehnaním.“

Ani jednu z týchto žien by som nikdy nenazval „starou“, ale určite sú staršie ako ja a staršie ako väčšina ľudí v našom zbore. V prostredí, kde prakticky všetci emigranti odchádzajú z nášho mesta na dôchodok do svojej domovskej krajiny, sú starší členovia pre náš mladý zbor osobitným požehnaním. Avšak bez ohľadu na to, aká generácia v zbore prevláda, staršie ženy sú vždy požehnaním.

Staršie ženy učia mladšie ženy

Leeann, Happy a mnohé ďalšie ženy sú vzorom toho, čo apoštol Pavol napísal Títovi:

„Podobne aj staršie ženy nech sú v správaní také, ako sa patrí na sväté, nie ohováračné, ani nie otrokyne mnohého vína, (ale) učiteľky dobra, aby poučovali mladé ženy, ako byť milými k (svojim) mužom a láskavými k deťom, miernymi, cudnými, domáckymi, dobrými, poddanými svojim mužom, aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu.“ (Tit 2:3–5)

Ani starší muži, ani kazatelia, ani samotné Božie slovo nepopierajú potrebu starších žien učiť mladšie ženy v cirkvi. Každý zbor potrebuje staršie ženy, ktoré budú vzorom zbožnosti a budú učiť mladšie ženy, aby nasledovali ich príklad.

Vzor zbožnosti

Po prvé, verné staršie ženy sú vzorom zbožnosti a Kristovej pokory. Ich správanie je úctivé. Kráčajú s Bohom a svoj vzťah s Bohom dávajú ako príklad ostatným ženám v zbore. Popri týchto pozitívnych opisoch Pavol uvádza dva príklady neúctivého správania, ktorému sa majú vyhýbať. Obe oblasti poukazujú na nedostatok sebaovládania.

Staršie ženy nemajú byť ohováračné. Staršie ženy sú vzorom toho, čo znamená strážiť si ústa tým, že nebudú ohovárať a škodiť cirkvi. Naše slová majú veľkú moc a múdra staršia žena pripomína mladším ženám pravdu z Prísloví 12:18: „Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych lieči.“ Staršia žena oslavuje svojho Spasiteľa a je milostivá k tým, ktorí ju počúvajú, keď zo svojich úst nevypúšťa žiadne nevhodné slová, ale len to, čo buduje, kde treba (Ef 4:29).

Staršie ženy nemajú byť otrokyne veľkého množstva vína. Inými slovami, staršie ženy sa majú ovládať. Alkohol ich nezotročuje, rovnako ako typické záľuby tohto sveta. Žijú striedmym, chvályhodným životom, ktorý môžu ostatné ženy v cirkvi napodobňovať.

Vyučovanie zbožnosti

Po druhé, staršie ženy majú učiť mladšie ženy to, „čo je dobré“ (Tit 2:3, Ekumenický preklad). Namiesto toho, aby hovorili hanlivé slová, vychovávajú mladšie ženy, aby sa dobre starali o svoju rodinu a domov. Staršie ženy majú množstvo múdrosti, o ktorú sa môžu podeliť s mladšími ženami o slobodnom živote, manželstve, rodičovstve a ďalších aspektoch života. Bez ohľadu na situáciu, v ktorej sa človek nachádza, staršie ženy pravdepodobne prešli rovnakými cestami, po ktorých teraz kráčajú mladšie ženy. Toto vyučovanie zahŕňa štúdium o tom, ako milovať svojich manželov a deti a ako vyzerá skutočná biblická podriadenosť. Takéto témy sa nedajú presunúť do triedy, ale zahŕňajú učeníctvo v živote.

Toto učenie, ktoré má Pavol na mysli, zahŕňa aj oblasti, ako sebaovládanie a čistý život v láskavosti. A staršie ženy to všetko učia, „aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu“ (Tit 2:5) — aby zbožnosť žien v zbore ukazovala Božiu dobrotu.

Staršie ženy sú potrebné pre službu v celom miestnom zbore. Sú potrebné, aby sa stretávali s ostatnými ženami v ich domovoch na biblických štúdiách. Sú potrebné, aby vyučovali ostatné ženy na verejnosti i v súkromí. Sú potrebné pre individuálne stretnutia (alebo v malých skupinkách) v rámci zámerných vzťahov učeníctva. Jednou z mojich najväčších radostí v pastorácii je počuť, keď sa ľudia v zbore navzájom stretávajú, aby jednoducho otvorili Slovo a spoločne študovali.

Staršie ženy sú požehnaním pre celú cirkev

Zatiaľ čo Boh povoláva mužov, aby viedli a kázali v miestnych zboroch, zbožné staršie ženy vychovávajú celú cirkev svojou vernou službou, chvályhodným príkladom a ich slovami na základe Písma. Keď všetci sledujú ich zbožný príklad učenia a výchovy mladších generácií, výsledok je nákazlivý. Ostatní v zbore vidia ich službu a sú vyzývaní, aby kráčali po rovnakej ceste, keď nasledujú Krista.

„Zbožné staršie ženy vychovávajú celú cirkev svojou vernou službou.“

Staršie ženy svojím príkladom učia celú cirkev. Stále si pamätám, ako som sa od Leeann a Happy učil o zbožnej reči. Vždy hovorili pomaly, ale zároveň vedeli rýchlo pochváliť a povzbudiť. Ich príklad je pre mňa stále výzvou, aby som budoval svojich spolubratov v zbore pomocou Božieho slova. Popri týchto dvoch nedokážem spočítať, koľko rozhovorov alebo svedectiev som počul od starších žien v našom zbore, ktoré ma osobne povzbudili ako pastora a kresťana.

Som veľmi vďačný za Leeann a Happy a veľké dedičstvo a odkaz múdrych ľudí so šedivými vlasmi, ktorí boli pre náš zbor požehnaním. Som vďačný za ich službu mladším ženám, ale najmä som vďačný za ich vplyv na celý zbor. Naučili ma žiť zbožným životom a pripraviť a vyzbrojiť aj ďalšiu generáciu.

Pastori, vedúci cirkvi a členovia cirkvi, všetci by sme sa mali učiť od starších žien v našich zboroch. Môžu nás veľa naučiť o živote, službe a zbožnosti.

Dave Furman © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Nervovou poruchou v oboch rukách trpím už trinásť rokov. Spôsobuje mi to neustálu bolesť a v podstate som invalid. Nemôžem robiť „normálne“ veci — napríklad neviem podať ruku, jesť obyčajnou vidličkou, neviem sa sám pripútať a už vonkoncom nedokážem otvoriť dvere na aute či šoférovať. Keď som teda spadol na ruku, čo je pre väčšinu ľudstva síce trápny, no nepodstatný zážitok, presne som vedel, aká ochromujúca bolesť ma bude nasledujúce týždne či mesiace prenasledovať.

Je to veľmi prenikavá bolesť. Vždy. Depresia prichádza a odchádza, no rozptýlené čierne mraky sú neustále na obzore. Život v službe je poriadne nabitý a často sa cítim ochromený. Moja myseľ sa stráca v predstavách „Čo keby?“ Čo keby som mal viac sily, viac energie, viac času? Čo by mohol Boh konať vo mne a skrze mňa, keby som to všetko mal?

Boh vzkriesenia

Apoštolovi Pavlovi bolesť nebola cudzia. V 2. liste Korintským 1:8 píše: „Nechceme totiž, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii.“ Pavol nekonkretizuje súženie, ktorému čelil. Vieme však, že už predtým nesmierne trpel, čo opisuje ďalej v liste: päťkrát ho bili palicami, bičovali ho, kameňovali, stroskotal, hladoval, väznili ho, bol neustále v nebezpečenstve (2. K 11:23–29). Poznal utrpenie a ľudskú slabosť.

Pavol prežil všetko toto utrpenie ešte skôr, než napísal List Korintským. Keď na začiatku 2. listu Korintským spomína utrpenie, nehovorí o menovaných udalostiach. Čelil inému utrpeniu, o ktorom píše: „… nad mieru, nad (svoju) silu sme boli preťažení, takže sme si zúfali aj nad životom.“ (2. K 1:8)

„Ľudská slabosť neznamená duchovné znevýhodnenie.“

Pavol a jeho priatelia si mysleli, že zomrú. Na druhej strane však Pavol pochopil, čo Boh konal počas tohto utrpenia. Píše: „Veď my sami sme už vypovedali nad sebou výrok smrti, aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych.“ (2. K 1:9)

Pavol a jeho priatelia boli na pokraji smrti, no táto skúška mala význam. Aj apoštol Pavol sa potreboval naučiť dôležitú lekciu. Jeho utrpenie samo osebe nebolo dobré, no Boh skrze neho posúval Pavla od nepostačujúcej ľudskej sily k závislosti na Bohu, ktorý kriesi mŕtvych.

Výhoda slabosti

Všetci sme v pokušení vkladať dôveru v seba, a nie v Boha. Mohli by sme veriť v našu fyzickú silu, tréning, stravu, spánok, vzdelanie, obdarovania či skúsenosti. Potrebujeme však zásadnú zmenu v našich srdciach — ľudská slabosť neznamená duchovné znevýhodnenie. Pravdou je, že všetci sme slabí. No tí, ktorí sa zdajú byť slabými a spoliehajú sa na Boha, sú v skutočnosti silní, pretože ich sila pochádza od všemohúceho Boha!

Na konci 2. listu Korintským Pavol píše (pričom na začiatku cituje upokojujúce slová, ktoré mu riekol Pán):

„Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“ (2. K 12:9–10)

To je presný opak myslenia tohto sveta. Spokojnosť so slabosťou, súžením, prenasledovaním a úzkosťou, a to všetko pre Krista, je silou. Boh si nepoužíva slabých ľudí napriek ich slabostiam, On prejavuje svoju dokonalú moc skrze ich slabosti.

Boh si použil moju vlastnú slabosť mnohými spôsobmi. Tento príbeh však nie je iba o Pavlovi alebo o mne. Je to príbeh celej Biblie. Jozef, Mojžiš, Ester, Józua pri páde Jericha, Dávid proti Goliášovi. Boh si používa našu nedostatočnosť, aby tak poukázal na svoju výnimočnú moc.

Naše jazvy ukazujú na tie Jeho

Pravdu, že Božia moc sa v slabosti dokonáva, najlepšie vystihuje kríž. Keď v Zjavení Ján zazrie slávu a uvidí vzkrieseného Ježiša. Na rukách a nohách má stále viditeľné rany. Ján hovorí: „Potom som uvidel… Baránka, ktorý stál ako zabitý… a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne.“ (Zjav 5:6–7)

„Boh skrze naše utrpenie koná svoje dielo viac, než v tejto chvíli dokážeme vidieť.“

Ježiš sa stal obetným Baránkom, ktorý bol zabitý za naše hriechy. Rany na Jeho tele neboli deformitou. Neboli žiadnou nehodou. Neboli výsledkom porážky. Ozajstné jazvy na Ježišovom oslávenom tele sú výsledkom toho, čo urobil, aby vykúpil naše životy, ktoré boli zjazvené hriechmi. Všetci sme zhrešili voči svätému Bohu. Nik z nás nemohol urobiť nič, čím by splatil dlh voči Stvoriteľovi. No Boh našiel spôsob — skrze slabosť a utrpenie. A teraz očakávame Jeho návrat v moci.

Dovtedy nám však nikdy nesľúbil život bez bolesti. V hriešnom svete bude realita vždy plná bolesti. Počas skúšok sa môžeme držať Boha s vierou, že všetko, čo koná v nás a skrze nás, je nad naše porozumenie. Kým sa Pán vráti, je naším privilégiom ukazovať našimi jazvami na Ježišove jazvy.

Naše choré telá a skúšky môžu byť krásnym obrazom Božieho slávneho vykúpenia. Boh skrze naše utrpenie koná svoje dielo viac, než v tejto chvíli dokážeme vidieť — nie napriek našim slabostiam, ale skrze naše slabosti.

Dave Furman © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG