John a Teresa to poznajú. Svoje áno si povedali pred 13 rokmi, no pri otázke ako často si nájdu čas pre seba teraz, priznajú, že nenájdu. Rozdiel medzi tým, v čo dúfali pred manželstvom, a tým, v akej manželskej realite sa ocitli, sa ťažko porovnáva. Manželstvo sa stalo miestom, kam chodia umierať ich sny. Myslel/a som si, že teraz to už bude iné, uvažujú obaja.

Čo spravíte, keď vám manželstvo začne pripadať ako náhoda — ako chyba, ktorá unikla vševidiacemu oku Boha? Ako môže byť nejaký pár spokojný a sebavedomý, keď sa ukáže, že ich manželstvo je oveľa menej než to, po čom túžili?

Odhalené sny

Túžiť po dobrých veciach v manželstve nie je, samozrejme, zlé. Chcieť prosperovať so svojím partnerom je znakom zdravia. Problémom je, aký máme vzťah s Bohom a ako reagujeme na nášho manžela/ku, keď sa naše sny neuskutočňujú — keď nedostaneme, čo chceme vtedy, keď to chceme.

Keď majú naše sny meškanie, bojíme sa, že nikdy nedostaneme naše najviac vytúžené veci — skvelý sexuálny život, zdravé deti, spoločnú víziu života a práce, manžela/ku, ktorí nás podporujú, namiesto toho, aby nás sekírovali (alebo možno, ktorí nás nechajú pár minút osamote). Obávať sa môžeme aj toho, že ostaneme trčať naveky s presným opakom toho, po čom túžime. V nejakej forme opačnej prozreteľnosti naše sny vypršia, zatiaľ čo naše najväčšie obavy ožijú.

Keď Kenesha snívala o manželstve, predstavovala si vždy hojnosť. Nikdy si nepredstavovala život z mesiaca na mesiac, alebo žeby lepila body na zľavové kupóniky v potravinách. „Nie je to len ťažké, je to ponižujúce,“ vraví svojmu manželovi. Peniaze sú medzi nimi zdrojom neustáleho konfliktu. Minulú noc sa prichytila pri myšlienke: „Milujem svojho manžela, no určite nemám rada manželstvo. Bola to chyba?“

Keď sa sny nenaplnia, z našich túžob sa zrazu nebezpečne stanú nároky pred Bohom. Potom zistíme, že slepo túžime po niečom, čo cítime, že nášmu životu chýba. Keď sa z túžob stanú nároky, nespokojnosť začne požierať naše sebavedomie v Božej láskavej suverenite. Veľkosť Boha sa scvrkne a manželstvo pociťujeme ako nešťastnú náhodu.

Prispôsobené sny

Predstavte si, že čítate túto pasáž prvýkrát:

„Nehovorím to preto, že mám nedostatok; lebo ja som sa naučil pristať na tom, čo mám. Viem sa aj uskromniť a viem aj v hojnosti žiť. Už som vo všetkom možnom pocvičený: sýty byť aj hladovať, hojnosť mať i núdzu trpieť. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (F 4:11–13).

Verte či nie, apoštol Pavol napísal tieto slová vo väzení. Bol spútaný a uväznený, no nebál sa povedať: „Nemám nedostatok.“ Ako to?

Pavol sa naučil prispôsobiť svoje túžby jeho okolnostiam. Či sa mal dobre, alebo, naopak, bol na dne, či už čelil dostatku alebo hladu, mal nadbytok alebo nedostatok, mohol byť spokojný. Neuvažoval — kvôli svojim neočakávaným stratám –, či jeho životná cesta bola kolosálnou chybou. Pre Pavla prosperovanie a šťastie nespočívali v naplnených snoch.

Ako to funguje? Som v pokušení myslieť si, že to dokázal len Pavol. „Samozrejme, ak by som mohol zaznamenať poobedie v treťom nebi, tiež by som bol spokojný!“ No nefunguje to takto. Pavlova spokojnosť nebola nejakou výnimočnou milosťou alebo duchovným darom nedostupným pre iných kresťanov. Dala sa naučiť: „… ja som sa naučil pristať na tom, čo mám. Viem sa aj uskromniť a viem aj v hojnosti žiť… “

Čo to znamená pre vaše manželstvo? Predstavte si spokojnosť ako srdce, ktoré dôveruje Bohu a sebavedomo sa prispôsobuje nenaplneným túžbam. Je to v poriadku, ak máte sny pre svoje manželstvo, veľkosť svojej rodiny, životný štandard, úrovne stresu a sexuálny život. Manželstvo sa však často zmení podľa toho, akým spôsobom spracovávame svoje oneskorené alebo nenaplnené sny. Čím viac rastie v duši spokojnosť, tým menej budú naše neopätované sny potláčať naše sebavedomie v Božej suverenite. Veríme, že Božia dobrota je zámerná a nie náhodná. Prispôsobujeme svoje túžby odkrývajúcej sa Božej vôli. Reagujeme na svojich manželov a manželky spôsobom, ktorý vraví: „Áno, je to náročné a neočakávané, ale Boh je verný a, mimochodom, ja ťa milujem!“

Richard Selzer bol chirurg, ktorý pozoroval manželov v mukách jednej takejto rozhodujúcej chvíli:

Stojím pri posteli, na ktorej leží mladá žena s tvárou po operácii. Jej ústa sú vytočené v paralýze, klaunovské. Maličký konárik jej tvárového nervu, ktorý prislúcha svalom úst, bol prerušený. Odteraz bude vyzerať takto… Aby som odstránil tumor v jej líci, musel som tento maličký nerv prestrihnúť.

Jej mladý manžel je v izbe. Stojí na opačnej strane postele a obaja vyzerajú, že sú tam v tom večernom svetle lampy jeden pre druhého, izolovaní odo mňa, v súkromí. Kto sú to, pýtal som sa sám seba, kto je on a tieto pokrivené ústa, ktoré som vytvoril. Kto sú tí, ktorí sa pozerajú jeden na druhého tak oddane, túžobne? Mladá žena sa ozve.

„Budú moje ústa takéto navždy?“ pýta sa.

„Áno,“ vravím, „budú, pretože nerv je prerušený.“

V tichosti prikývne. Mladý muž sa usmeje.

„Mne sa to páči,“ povedal, „je to roztomilé.“

Zrazu viem, kto to je. Chápem a sklápam svoj zrak. Človek nie je odvážny, keď sa stretne s Bohom. Muž si bez premýšľania kľakne, aby pobozkal jej popraskané ústa a ja som tak blízko, že vidím, ako krúti svoje pery, aby sa prispôsobil tým jej. Len aby ukázal, že ich bozk stále funguje (Mortal Lessons, 45 — 46).

Keď sa naučíme tajomstvo spokojnosti, nebudú nás viac rušiť nezdravé požiadavky alebo pokušenie brať naše manželstvo ako náhodu. Či už sme sýti, alebo hladujeme, v hojnosti alebo v núdzi ,bozk stále funguje.

Vykúpené sny

Niekto by sa mohol opýtať: „Takže sebaobetovanie je to najlepšie, čo nám vieš ponúknuť? Nejakú verziu manželského asketizmu? Vravíš, že by som mal potlačiť svoje sny, aby som sa cítil lepšie vo svojich chybách?“

Nie celkom. Namiesto toho chcem, aby ste zbadali, ako úzko ste prepojili svoju definíciu úspešného manželstva s uskutočnením svojich snov. Nechcem, aby vám ušiel fakt, že Boh často robí najlepšiu prácu v tých chvíľach, keď sú naše očakávania nenaplnené.

Títo sníval o rodine, ktorá by o ňom podávala svedectvo ako o múdrom manželovi a otcovi. Jeho tínedžeri však mali iné predstavy. Ich ľahkovážne správanie a jeho nekonečné konverzácie so ženou o tom, ako by mali ich správanie usmerniť, prinieslo do ich domova enormný stres a konflikty. Nebol to život, ktorý chcel. Bola to však skúška, ktorú potreboval — skúška, ktorú Boh milujúco riadil svojou neviditeľnou rukou. Táto skúška pomohla Títovi objaviť jeho sebectvo a čo je dôležitejšie, táto situácia ho zmenila a ukázala jeho dennú potrebu závisieť na Ježišovi a nie na sebe samom (2. K 1:9).

Tento svet nám vnucuje predstavu, že naše túžby existujú pre okamžité uspokojenie. Keď skočíme na túto lož, zameníme si súčasnosť s tým, čo príde. V tomto živote nie je Božou úlohou splniť každý jeden sen. Jeho ciele mieria oveľa vyššie, siahajú cez našu dušu až do večnosti. Pravdou je, že keď sme frustrovaní kvôli svojim snom o manželstve, je to zámerné. Boh nás pripravuje na ďalšiu svadbu, na ktorej sa vráti Ženích, aby získať späť svoju vzácnu cirkev (Zjav 19:6–9). V múdrosti Božej nevyspytateľnej vôle to znamená, že niekedy sa naše sny rozplynú priamo pred našimi očami.

Niekedy skazené žiadostivosti v našom srdci, hlavne nespokojnosť, zomrú len vtedy, keď budú pribité na náš nesplnený sen. Nejaký rast k Bohu môže prameniť jedine zo zamietnutých túžob.

Realizované sny

Thomas Watson napísal vo svojej knihe Umenie Božskej spokojnosti známu vetu: „Ak nemáme to, po čom túžime, máme viac, než si zaslúžime.“

V jadre všetkej nespokojnosti leží holé porovnanie toho, čo máme a čo si myslíme, že si zaslúžime. Vnímanie manželstva ako nešťastnej náhody vzbudzuje nespokojnosť: „Pod tento typ trápenia som sa nepodpísal. Mám naviac. Nedostávam to, čo si zaslúžim!“ Na tieto slová hovorí evanjelium súhlasne: „Máš úplnú pravdu. A môžeš sa za to ďakovať Bohu!“

Nie je žiaden dôvod na to, aby sme porovnávali našu hojnosť s tým, v čo sme dúfali a následne za nedostatok v tichosti obviňovali Boha. Spokojnosť nájdeme v inom porovnaní — keď si porovnáme, čo máme, s tým, čo si náš hriech zaslúži. Sme duchovne zničení, stratení a zlomení a zaslúžime si smrť a odsúdenie (Ef 2:1–3).  Ale Boh, ktorý je bohatý v milosti, z nás spravil objekt svojej nevysvetliteľnej lásky. Ježiš Kristus umrel smrťou, ktorú sme si zaslúžili my. Ponúka nám život milosťou a dáva nám dôvod na nádej (Ef 2:4–9).

Manžel alebo manželka, ak ste sa dnes zobudili s nezrealizovanými snami, ste v dobrej spoločnosti. Nech ste v akomkoľvek stave — pokorní alebo povýšení, v hojnosti alebo hlade, v spokojnosti alebo bolesti — Boh vie, čo robí. V Kristovi váš život a manželstvo nie sú nešťastná náhoda. Práve v tomto momente ste formovaní na život s Ježišom v krajine, kde sú túžby naplnené a sny sa plnia.

Dave Harvey  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Dostať ponuku napísať niečo k tejto otázke je podobné, ako dostať ponuku na zubársky zákrok zdarma. Toto gesto, aj keď si ho cením, zahŕňa vŕtanie a často aj nejakú bolesť. Hoci som už počul rozbiehanie vŕtačky, na um mi vzišlo niekoľko tém, ktoré stoja za zdieľanie.

1. Rodičovstvo neukáže predovšetkým vaše silné stránky, ale odhalí vaše slabosti

Mnoho rodičov vidí výchovu dieťaťa ako platformu na to, aby ukázali svoju vieru a múdrosť, dokonca aj Božie potvrdenie svojich rodičovských rozhodnutí. Presne takto som si to predstavoval, keď som sa doň púšťal. Rodičovstvo som vnímal ako značku, ktorá má vážne problémy a mohla by využiť nejakú mladú krv, nejaké inovatívne odhodlanie novej generácie. V mojej mysli bolo rodičovstvo jedinečnou príležitosťou na to, aby som predviedol svoje silné stránky.

Teda, to som si myslel.

Och, aké ilúzie som si robil. Rodičovstvo odhalilo každú duchovnú slabosť v mojej duši, v mojom manželstve a v mojej rodine, dokonca vytvorilo nové. Zoznámilo ma so zúfalstvom, podpichovalo ma strachom a ukázalo mi nespočetne veľa temných miest mojej duše.

„Rodičovstvo neukázalo moje silné stránky, odhalilo moje obmedzenia.“

Neuvedomil som si, že dieťa, ktoré „zdanlivo“ nenapredovalo, bolo tým miestom, kde sa rodičia skutočne stretávali s Bohom. Modlíme sa: „Bože, naprav ich!“ Boh potom odpovedá: „Áno, Dave, sú na mojom zozname. No poďme sa najprv pozhovárať o tebe.“ Rodičovstvo neukázalo moje silné stránky, odhalilo moje obmedzenia. Odhalilo tucty miest, kde som veril sebe a svojmu vedeniu namiesto Bohu. Napokon ma ponížilo a ukázalo mi, že verím sebe. Táto slabosť ma však viedla k Ježišovi, kde som bol vo svojom zúfalstve schopný vidieť, že On mal plány pre moje deti a silu pre mňa (2. K 12:9).

Rodičia, vezmite do úvahy toto: Slabosť je pre Boha tak dôležitá, že vezme tie najvyššie pozemské zážitky, veci, ktoré nás pozdvihujú (2. K 12:7), ako manželstvo a rodičovstvo, a použije ich, aby uvalil na nás ten druh slabosti, ktorý prináša Jeho moc.

2. Vaším najväčším bojom bude boj za vašu vlastnú vieru

Ako vaše deti rastú, menia sa ich preferencie, štýly a záľuby. Časť dospievania spočíva v rozhodovaní sa o tom, čo sa ti nepáči, alebo čomu neveríš, aby si mohol ísť za tým, čo sa ti páči a čomu veríš. Je to prirodzené a dobré, no niekedy to bolo pre mňa ako otca mätúce.

Keď jedno z mojich detí nadobudlo nejaké presvedčenie, zdalo sa mi to ako referendum o mojej výchove. Nájsť pôdu pod nohami, vedieť, kam sa postaviť, nebolo stále ľahké. Táto neistota vyústila vo mne do neočakávaného tlaku, ktorý sa potom musel preniesť na moje deti.

Mojím problémom neboli moje deti, bola ním moja viera. Nedôvera stavia vieru na zlé miesta — posúva nás preč od Božej milosti smerom k našej aktivite. Röntgenovým pohľadom premeriavame svoje deti a hľadámetie najmenšie znaky pozitívnych zmien. Trápime sa nad každým pochybným rozhodnutím, namiesto toho aby sme na modlitbách dôverovali Božím sľubom. To spôsobuje, že naším stredobodom sú okolnosti, a nie Boh. Keď si uvedomíme, že sme tu uviazli, môže nám pomôcť Abrahámov príklad.

„Strach spôsobuje, že v rodičovstve sú naším stredobodom okolnosti, a nie zasľúbenia.“

Zatiaľ čo čakal, kým sa narodí Izák, Abrahám „nezapochyboval v nevere, ale utvrdil sa vo viere, vzdával Bohu slávu a pevne bol presvedčený, že Ten, kto dal zasľúbenie, môže ho aj uskutočniť“ (R 4:20–21). Táto pasáž ma uchvátila na celé roky. Abrahám veril Bohu dávno predtým, než sa jeho okolnosti zmenili. Jeho vypestovaným zvykom bolo vzdávať Mu slávu, aj keď bola situácia v rodičovstve neúrodná.

Charles Spurgeon raz povedal: „Je to heroická viera, ktorá verí Kristovi tvárou v tvár tisícom rozporom.“ Premýšľal som, či mal na mysli výchovu detí. Viera je základom, keď je rast našich detí pomalý alebo možno nerozoznateľný. Viera spôsobuje, že sadíme, aj keď sad duše vyzerá úplne úrodne.

Abrahámova reakcia bola rásť pevne vo viere, pretože „vzdával Bohu slávu“. Jeho viera nebola zapálená okolnosťami. Veril Božím zasľúbeniam. Dvadsaťpäť rokov sa jeho okolnosti nezmenili, no jeho viera, zastrčená niekde v tej skúške, áno.

3. Keď si užívate svoje deti, tvaruje to ich vnímanie vášho rodičovstva rovnako ako hocičo, čo poviete

Zo začiatku mi to nebolo jasné. Predpokladal som, že väčšinu z tých najhlavnejších zodpovedností máme zvládnutú, no cestu sme si aj tak nie vždy užívali. Nikdy nezabudnem na ten pocit v žalúdku, keď sa jeden z mojich chlapcov zatváril prekvapene po tom, čo som mu povedal, že skutočne milujem, keď s ním trávim čas. Moja radosť sa nie vždy zhodovala s jeho skúsenosťami. Nebol to dobrý moment pre otca.

Odvtedy, keď mám šancu povzbudiť mladšieho pastora, aby miloval svoje deti, často mu poviem, aby si rozvrhol svoj čas, svoj život a svoje dovolenky tak, aby jeho deti vyrastali mysliac si: Otec si ma vždy užíval. Raduj sa vo svojich deťoch tak ako Otec, keď povedal: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3:17)

4. Niektorí kresťania môžu prehnane skúmať rozhodnutia rodičov a detí

V Evanjeliu podľa Jána, v kapitole 9 prešiel Ježiš okolo muža, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa Ho opýtali: „Majstre, kto zhrešil: tento, či jeho rodičia, že sa slepý narodil?“ (J 9:1–2) Ježišovi nasledovníci interpretovali trápenie slepého syna podľa rovnakého diagnostického vzoru, ktorý často používane pri neveriacich, nezvládnuteľných alebo rebelských deťoch v rámci zboru. Myslíme si, že tieto deti odhaľujú slabé stránky rodičov.

„Keď si užívate svoje deti, tvaruje to ich vnímanie vášho rodičovstva rovnako ako hocičo, čo poviete.“

V najhoršom prípade sa toto stáva formou evanjeliového determinizmu — bezbožnej viery v to, že správanie a duchovná budúcnosť detí je založená výlučne na vernom vedení rodičov. Ak má tínedžer problémy, rodičia len žnú, čo zasiali.

Druhá strana mince je rovnako nebezpečná. Domnieva sa, že ak sa naše deti majú dobre, je to vďaka našej pôsobivej výchove. Vďaka Bohu za Kristovi odpoveď na otázku učeníkov koho viniť: „Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale (stalo sa to preto), aby skutky Božie boli zjavené na ňom“ (J 9:3).

Na tento spôsob myslenia dokážu byť kresťania výnimočne citliví. Škoda, že som to nevedel ako mladý rodič. Pomohlo by mi to dať si primeranejšie očakávania od zboru a tiež slúžiť rodičom zaťaženým vinou s väčším súcitom, modlitbami a trpezlivosťou. Ak by som to vedel, pomohlo by mi to porozumieť, že kultúra evanjelia si nerobí také starosti z porušovania pravidiel alebo z neobjaveného hriechu, ale namiesto toho stojí vo viere a predvída vnútornú prácu Krista za vonkajšími, pozorovateľnejšími podmienkami.

Čo potrebujú počuť všetci rodičia

Raz mi jeden muž povedal o akcii pre rodičov s názvom „Neľutujem“. Myslel som si, že ju organizujú rodičia novorodencov. Rodič, ktorý nič neľutuje sa napokon pravdepodobne potrebuje zamyslieť trošku hlbšie. Ak vo výchove neľutujete nič, len sa opýtajte svojich detí.

Do tohto odsudzujúceho miesta ponoreného v chybách však prichádza evanjelium. Ježiš si vyberá za svoje nádoby tých, ktorých prenasleduje ľútosť a cez nich ukazuje svoju slávu. Peter zaprel Krista trikrát a utiekol od Neho v momente Spasiteľovej najväčšej núdze. Je ťažké si predstaviť, dokonca aj po odpustení a povolaní (J 21:15–19), že Peter nešiel ako učeník a priateľ cestou ľútosti. Ak chceme nájsť v evanjeliu zmysel, musíme v Petrovom zlyhaní vidieť samých seba. Rodičia, ktorí nerobia žiadne chyby, nepotrebujú dobrú správu. Ako povedal Ježiš: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí; neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych.“ (Mk 2:17)

„Ježiš si za svoje nádoby vyberá rodičov, ktorých prenasleduje ľútosť, cez ktorých ukazuje svoju slávu.“

Musíme si priznať, že ľutujeme, ale musíme aj vidieť, že nám Kristus ponúka niečo oveľa lepšie než len únik z ľútosti. Boh nám na kríži pripomína, že naše zakopnutia nie sú nikdy také veľké, aby narušili Jeho plán pre náš život. Pre Petra a pre nás všetkých je za ľútosťou nádej. Vďaka tomu, že náš slávny Náhradník zomrel a vstal z mŕtvych, „Neľutujem“ je prepísané na „Nemám záznam“.

Vidíte, ako by to mohlo zmeniť spôsob, akým uvažujeme o svojich rodinách? Dnes môžeme žiť a viesť s nádejou, nie preto, že to stále robíme správne, ale preto, že nasledujeme Spasiteľa, ktorý to správne spravil. Z tejto kolísky bezpečnosti môžeme uznať svoje chyby, ľútosť a slabé stránky. Z tohto pokorného postoja môžeme pozdvihnúť oči k realite, „keď som slabý, som mocný“ (2. K 12:9–10).

Dave Harvey © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG