Je úžasné a dobré učiť sa rôzne pravdy z Biblie — a je veľa dôležitých právd, ktoré sa treba naučiť –, ale nesmieme vynechať alebo podceňovať jedinú pravdu evanjelia, „slovo pravdy“ (Ef 1:13; Kol 1:5), posolstvo, ktoré je také ústredné a významné, že ho apoštol vo všetkých pastierskych listoch nenazýva len pravdou, ale základom pravdy (1. Tim 2:4; 3:15; 4:3; 6:5; 2. Tim 2:18, 25; 3:7, 8; 4:4; Tit 1:1, 14).

Dvanásť textov o pravde

„Samotná pravda to nedokáže. Naše duše zúfalo potrebujú evanjelium.“

Nedávno sme zostavili dva krátke zoznamy biblických veršov, ktoré obzvlášť odmeňujú snahu bdelo si ich ukladať do svojich sŕdc. Jedným z nich bolo desať úryvkov pre pastorov, ktoré si mali veľmi dobre zapamätať, druhým bolo desať jednoveršových zhrnutí evanjelia pre všetkých. Tu je dvanásť starostlivo vybraných „úryvkov evanjelia,“ ktoré sa v dvoch až štyroch veršoch dotýkajú samotného jadra biblickej dobrej zvesti.

Tieto krátke úseky sú vhodné na zapamätanie, a vyžadujú si dlhší čas na premýšľanie. Postavte na nich a okolo nich svoj život a nechajte ich, aby všetko formovali a ochucovali. Ponorte sa do nich — a nechajte sa nimi presiaknuť.  

Izaiáš 53:4–6

Ale on niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou. Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás.

Rímskym 3:23–24

Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi…

Rímskym 4:4–5

Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť…

Prvý list Korintským 15:3–4

Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem…

Galatským 3:13–14

Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal zlorečenstvom za nás. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve, aby v Ježišovi Kristovi prišlo na pohanov požehnanie Abrahámovo, aby sme skrze vieru prijali zasľúbenie Ducha.

Efezským 2:4–5

Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach — veď milosťou ste spasení!

Filipským 2:6–8

[Ježiš Kristus], ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.

Kolosenským 1:19–20

Lebo Boh za dobré uznal, aby v Ňom prebývala všetka plnosť a aby Ním zmieril so sebou všetko, aj čo je na zemi aj čo je v nebesiach, a priniesol pokoj v krvi Jeho kríža.

Kolosenským 2:13–14

Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v priestupkoch a neobriezke svojho tela, oživil spolu s Ním, keď nám odpustil všetky priestupky a dlžobný úpis, ktorý s predpismi (zákona) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž.

Títovi 3:4–7

Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, (a to) kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života.

Židom 2:14–17

A pretože deti majú účasť na krvi a mäse, aj On sám mal účasť na nich, a to preto, aby smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla, a aby oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život. Lebo skutočne neujíma sa anjelov, ale potomkov Abrahámových. Preto vo všetkom sa musel stať podobným bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom vo veciach Božích a odpykal za hriechy ľudu.

„Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti.“  Rímskym 3:23–24

Prvý list Petra 2:22–25

On [Ježiš] nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi; na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti; Jeho krvavé rany vás uzdravili. Boli ste ako blúdiace ovce, ale teraz ste navrátení Pastierovi a Biskupovi vašich duší!

DAVID MATHIS © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Neviem o žiadnom inom mieste v Písme, ktoré by tak výslovne hovorilo o tom, že Boh sa nehanbí.

List Židom 2:11 hovorí, že Ježiš: „sa nehanbí menovať ich bratmi“, čo je podobná myšlienka. Nenachádzam však žiadny iný text, ktorý by hovoril o tom, že Boh sa nehanbí.

Je to pozoruhodná myšlienka na zamyslenie. Čo mohol autor Listu Židom (aj hypoteticky) myslieť tým, že Boh sa nehanbí?

Po prvé, Boh je svätý a nikdy nerobí nič hanebné. On sám je konečným meradlom toho, čo je v Jeho stvorení hanebné a čo nie. V zásade, ako jediný pravý Boh, nemôže byť oprávnene zahanbený. Nie je podrobený krehkosti, slabostiam a hriechom svojich stvorení. Boh nemôže byť nikdy skutočne zahanbený.

Čo teda List Židom komunikuje popretím takejto nemožnej možnosti? Prečo tvrdí, že Boh sa nehanbí byť nazývaný naším Bohom, ak máme takú vytrvalú vieru v Neho, akú oslavuje 11. kapitola Listu Židom?

Dejiny viery

List Židom je písaná kázeň. Autor, ktorý zjavne disponuje schopnosťami skúseného kazateľa, pokorne nazýva svoj list „slovom napomenutia“ (Žid 13:22). A ak sa podobá kázni, môžeme očakávať, že jeho rečnícky vrchol nájdeme približne v troch štvrtinách textu — presne tam, kde sa nachádza 11. kapitola.

Tu, na vrchole svojho posolstva, sa ozýva kazateľský refrén: „Vierou… Vierou… Vierou“. Autor nás vedie od stvorenia sveta cez potopu až po vrcholné momenty dlhých a dynamických dejín Izraela. Jeden za druhým predkladá príklady milovaných predkov a vyvodzuje z nich ponaučenia o živote vytrvalej viery.

Keďže 11. kapitola Listu Židom predstavuje rečnícke vyvrcholenie a najpamätnejšiu časť celej kázne, prirodzene nás vedie k vrcholu vo veršoch 12:1–2, kde je Ježiš predstavený ako vrcholný muž viery, pôvodca a dokonávateľ tej našej.

„Kráľ nie je poctený apatiou svojich poddaných.“

Pri rozprávaní týchto veľkých dejín viery robí autor štyri redakčné poznámky (vo veršoch 6, 13–16, 32 a 38). Z nich je najdlhšia a najvýznamnejšia práve pasáž vo veršoch 13–16. Tu, vo svojej najrozsiahlejšej vsuvke, odťahuje oponu, aby odhalil samotné srdce kapitoly a to, čo si majú poslucháči odniesť z tohto pôsobivého rozprávania biblických dejín.

Verš 16 predstavuje posledný rečnícky vrchol tejto vsuvky. Tí, ktorí majú spasiteľnú a vytrvalú vieru, nie sú ľudia, ktorí spomínajú na minulosť a čoskoro sa vracajú tam, odkiaľ prišli. Naopak, tešia sa na budúcnosť. Túžia po niečom lepšom, to znamená po niečom nebeskom. Potom prichádza zaujímavé vyhlásenie:

„Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil (nebeské) mesto.“

Veľmi žiadaný, veľmi ctený

Jedným zo spôsobov, ako preniknúť do tohto úžasného tvrdenia, je opýtať sa: Čo je opakom hanby? Čo znamená, že Boh sa nehanbí? Odpoveď: je poctený. Prijímanie cti je opakom zahanbenia. Takže by sme to mohli otočiť a verš 16 sformulovať nasledovne: Boh je poctený tým, že je Bohom tých, ktorí túžia po Jeho nebeskom meste. Je poctený, oslávený a vyvýšený, keď si ľudia, ktorí nesú Jeho meno, želajú v Ňom niečo lepšie, než to, čo môže ponúknuť tento svet bez Neho.

Evanjelický preklad „túžia po lepšej vlasti“ vo verši 16 je zrozumiteľný. V kontexte ide o miesto: vlasť z veršov 14–15. Význam verša je však širší než len geografický. Grécky text by sme mohli preložiť ako „túžia po niečom lepšom“. A autor Listu Židom dodáva: „to znamená po niečom nebeskom.“ Túžia po niečom lepšom, než je dočasná, pozemská vlasť; hľadajú večnú, nebeskú. A ďalšia kapitola dopĺňa toto „mesto živého Boha“ nie z hľadiska neosobných budov, ciest a parkov (hoci budú materiálne!), ale veľmi osobne ako anjelov a svätých, so samotným Bohom a Ježišom (Žid 12:22–24).

Vráťme sa teda k pocte, ktorá patrí Bohu, ktorého nemožno zahanbiť. Boh je poctený ľuďmi, ktorí po Ňom túžia, berú Ho za slovo, prijímajú Jeho zasľúbenia, prijímajú Jeho Syna a vyznávajú, že sú cudzincami na tejto zemi a očakávajú príchod nebeského mesta. Boh je poctený svojím ľudom, ktorý túži po niečom lepšom — po lepších ľuďoch a lepšom meste, než aké dokážu vytvoriť ľudské ruky či spoločenské systémy.

Táto túžba Jeho ľudu nie je len prejavom viery, ale aj hlbokej úcty k Bohu. Boh nie je oslavovaný ľahostajnosťou voči sebe ani voči svojim zasľúbeniam. Kráľ nie je poctený apatiou svojich poddaných. Je poctený dušami, ktoré Ho hľadajú, túžia po Ňom, vítajú Ho a objímajú Ho. Ak si môžem dovoliť parafrázovať Božie srdce voči svojmu ľudu v Liste Židom 11:16, hovorí:

Som poctený, že môžem byť vaším Bohom, pretože túžite po Mne, nie po svete bezo Mňa s jeho prázdnymi sľubmi. Hľadáte vlasť a domov so Mnou, nie na tejto zemi a v tomto veku. Vidíte Mňa a Moje mesto z diaľky a nezostávate ľahostajní ani chladní. Pozdravujete ho, vítate ho, objímate ho. Túžite po Mne —  a tým ma ctíte. Tešíte sa zo mňa — a tým ma oslavujete. Nie, nehanbím sa byť vaším Bohom; takéto nádeje a sny mi prinášajú česť. A nebudete sklamaní, pretože som pre vás pripravil niečo oveľa lepšie.

Ako často, ako poznamenáva C.S. Lewis, Boh nepovažuje naše túžby za príliš silné, ale za príliš slabé. Je poctený nielen tým, že po ňom túžime, ale aj tým, že tieto túžby napĺňa a prevyšuje. Práve to je zmyslom záverečných slov verša 16: „veď im pripravil (nebeské) mesto.“

Naše hlboké túžby, ak smerujú k Bohu, nezostanú nenaplnené. On naplní všetky naše sväté nádeje a sny — a ešte viac. Živý Boh nesklame odvážne túžby svojho ľudu. Bude pre Neho veľkou cťou ukázať nám, ako On sám prostredníctvom svojho Syna naplní všetko, po čom sme tak veľmi túžili.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

„Prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“

Srdce a hlava

Pravé vzývanie, hovorí Ježiš, sa deje v duchu a pravde. Tá časť o „pravde“ je dostatočne jasná — s príchodom Ježiša sa centrom tejto pravdy stáva Jeho osoba a dielo. Ten, ktorý sám je „Pravdou“ (J 14:6) a posolstvo o Jeho spasiteľských schopnostiach pre nás, čo je „slovo pravdy evanjelia“ (Kol 1:5). Prostredníctvom tohto „slova pravdy“ (Jk 1:18) dostávame nové narodenie, s týmto „slovom pravdy“ (2. Tim 2:15) sa kresťanskí pracovníci usilujú správne narábať a touto pravdou sa pravé kresťanské vzývanie ukotvuje a je ňou nasiaknuté.

„Pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie.“

Ale čo „duch“? Ide tu o nášho ducha alebo Božieho Ducha? Pomáha Ježišov pamätný výrok v Evanjeliu podľa Jána 3:6: „Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ Nie je to buď-alebo, ale aj-aj. Pre tých z nás, ktorí sú novým stvorením v Kristovi, platí, že náš duch vďačí za svoju existenciu a vitalitu Božiemu Duchu. Podobne o tom píše John Piper: „Pravé vzývanie vychádza len z duchov, ktorých oživil a urobil vnímavými Boží Duch“ (Desiring God, str. 82). Boží Duch zapaľuje nášho ducha a dodáva mu energiu.          

Kosť a kostná dreň

Kresťanské vzývanie zapája aj srdce, aj hlavu. Vyžaduje pravé učenie o Otcovi a jeho Synovi, a ich partnerstve pri záchrane hriešnikov, a náležitú emóciu súvisiacu s týmto učením. Je aj vecou srdca, aj vecou mysle. Piper ho vystihuje ako „silnú náklonnosť voči Bohu, ktorá pramení z pravdy.“

Vzývanie musí byť v srdci živé a skutočné, a vzývanie musí byť založené na pravdivom vnímaní Boha. Musí tam byť duch a musí tam byť pravda. . . . Pravda bez emócie produkuje mŕtve pridržiavanie sa učenia a zbor plný (či poloplný) falošných obdivovateľov . . . Na druhej strane, emócia bez pravdy produkuje prázdne nekontrolované záchvaty a pestuje povrchných ľudí, ktorí sa odmietajú podriadiť prísnej disciplíne. Ale pravé vzývanie vychádza z ľudí, ktorí sú hlboko emocionálni a ktorí milujú dôkladné a zdravé učenie. Silná náklonnosť voči Bohu prameniaca z pravdy je kosťou a dreňou biblického vzývania. (81–82)

Čo ním nie je

Podstata pravého vzývania teda nie je vonkajšia, ale vnútorná — srdce a hlava, emócia a myslenie, duch a pravda — či už hovoríme o celom živote ako vzývaní (R 12:1), alebo o spoločných zhromaždeniach, na ktorých vzývame.

Máme však veľké sklony stotožňovať vzývanie s tým, čo sa deje navonok: aká pekná (alebo ošarpaná) je budova, aká je návštevnosť zboru, aká dobrá je hudba, aký obdarovaný je kazateľ, či sa niekto vedľa nás na svojom smartfóne venuje niečomu inému ako čítaniu biblickej aplikácie alebo písaniu poznámok, či jeden z vedúcich chvál máva rukou spôsobom odvádzajúcim pozornosť alebo má na tvári tie čudné výrazy, či sa kolíše alebo dokonca poskakuje. (Pre tých, čo plánujú viesť chvály sa dá čo-to povedať o tom „ako vynikať, a pritom neodvádzať pozornosť“, ale o tom inokedy.)

„Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce.“

Hoci vonkajšie prejavy, ktoré naše vzývanie obnáša, nie sú bezvýznamné, nie sú ani rozhodujúce. Nie sú najdôležitejšou vecou, a nemali by mu ani škodiť. Pravé vzývanie sa nesústredí na vonkajšie prejavy, ale prúdi zo srdca. Duch a pravda.   

Nech sú vaše okolnosti akékoľvek

Pripomeňte si tieto veci, keď sa budete vnútorne pripravovať a nahrniete sa na vaše najbližšie spoločné zhromaždenie. Na vonkajších prejavoch záleží, ale nie sú rozhodujúce. Nesmie sa im všetko podriadiť.

Či vám už vaše zborové okolnosti nádherne umožňujú prežívať tie najhlbšie emócie, alebo sa priečia všetkým vašim osobným preferenciám, vzývajúcemu srdcu sa nesmie brániť — pretože vzývajúce srdce je to, o čo tu ide.

V skutočnosti nejde o to, čo robíme (alebo nerobíme) so svojimi rukami (alebo čo niekto iný robí či nerobí), ale čo robíme so svojím srdcom a mysľou — kvôli Tomu, ktorý uchvátil naše srdce a myseľ. Vzývanie sa deje v duchu a v pravde.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

V istom zmysle bude Ježišovým učeníkom trvať celý život, kým pochopia veľkosť tejto noviny. Vstal z mŕtvych. Veru, už navždy bude jeho ľud žasnúť nad Božou láskou, ktorú prejavil Kristovou smrťou, a nad Božou mocou vytryskujúcou zo vzkriesenia. 

Ovce sa rozpŕchli

Okrem samotného Ježiša toto naozaj nikto nečakal. Jasne svojim učeníkom povedal, že ho ľudia zabijú a potom vstane z mŕtvych (Mk 8:31; Mt 17:22–23; L 9:22). Naznačil to už pri prvom vyháňaní kupcov z chrámu (J 2:19). Na súde proti nemu niektorí svedčili, že vyhlásil niečo také šialené (Mk 14:58; Mt 26:61; 27:63). Potom tu máme jeho narážky na „Jonášovo znamenie“ (Mt 12:39; 16:4) a na kameň, ktorý stavitelia zavrhli, no stal sa uholným kameňom (Mt 21:42).

I keď na to učeníkov pripravoval, ukrižovanie ako také bolo tak zásadne v protiklade s ich predstavou, že pre nich neexistoval nijaký zmysluplný spôsob, ako to pochopiť rozumom či srdcom. Pre dlhoočakávaného Mesiáša takto dopadnúť bolo predsa „kameňom úrazu a skalou na potknutie“ (Iz 8:14). Muži svojho Pána opustili v najťažšej chvíli a nechali ho samého s ťarchou hriechov sveta na pleciach. A s tým najväčším bremenom — opustil ho Otec.

Jeden z jeho vlastných ho zradil. Vodca jeho mužov ho trikrát zaprel. Po jeho smrti sa učeníci rozpŕchli. „Biť budem pastiera a rozpŕchnu sa ovce“ (Zach 13:7). Pozamykali si dvere (J 20:19). Dvaja z nich sa dokonca vydali na cestu a boli na odchode z Jeruzalema (L 24:13).

Keď ženy priniesli novinu, vyzeralo to ako úplný výmysel. „Ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im“ (L 24:11). Presahovalo to ich predstavivosť, nie však Božiu. Môže sa takýto sen stať skutočnosťou? Žeby predsa len existovali nejaké tajné čary, ktoré dokážu vrátiť čas? Respektíve, existuje sila dosť veľkorysá na to, aby priniesla úplne nový vek, vek vzkriesenia, a víťazstvo nad posledným nepriateľom — samotnou smrťou?

Zasiahnuté hrôzou

Úvodná správa ich ochromila. Marek hovorí, že ženy „vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba; a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli“ (Mk 16:8). Zmocnila sa ich hrôza. Keby táto novina nebola až taká úžasná, možno by ju oslávili ihneď. Toto však bolo príliš veľké a príliš prekvapivé na to, aby ich hneď zaliala radosť. Boli ohromené. Presne toto robí s ľudskou dušou Veľká noc, keď si uvedomíme hĺbku tohto posolstva. Takýmto výbuchom, prevratom, otrasom sveta je to, že Ježiš žije.

Táto radosť je priveľká na okamžitý pocit spokojnosti. Najprv príde úplný údiv. Potom prichádza zmes strachu i veľkej radosti a nakoniec sloboda radovať sa a rozpovedať to iným (Mt 28:8).

Smútok je zbytočný

Čo však jeho umučenie? Čo jeho neznesiteľné muky na Golgote? Áno, ako povedal C.S. Lewis, úsvit jeho vzkriesenia premení „všetku prežitú bolesť na slávu“. Teraz radosť víťazí nad smútkom. Deň konečne vládne nad nocou. Svetlo vyhráva bitku nad tmou. Kristus smrťou zničil toho, ktorý mal moc smrti (Žid 2:14). Smrť pohltilo víťazstvo (1. K 15:54).

Veľká noc je teraz pre nás každoročnou generálkou na ten veľký deň, ktorý sa blíži. Keď si naše porušiteľné telo oblečie neporušiteľnosť. Keď si smrteľné konečne oblečie nesmrteľnosť. Keď sa svojím hlasom pridáme k víťaznej piesni prorokov a apoštolov: 

„Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ (Oz 13:14; 1. K 15:55)

Tak ako nás pripomínanie si podrobností Ježišových posledných dní, vedúcim ku krížu, pripravuje na ohnivý súd, ktorý nás čaká, tak nás tiež Veľká noc pripravuje na následné víťazstvo. Veľká noc je pre nás predzvesťou Božej slávy.

Toto je pre nás každoročnou generálkou na ten veľký deň, ktorý sa blíži. Veľká noc je pre nás predzvesťou Božej slávy.

Kristus vstal z mŕtvych. Deň už nemizne v čierňave, ale prebúdza sa do jasu. Temnota nedusí slnko, ale svetlo odháňa tieňe. Hriech nevíťazí, ale smrť pohlcuje víťazstvo.

Viac než víťazi

Naozaj, aj utrpenie sa nakoniec premení na slávu, Veľká noc nám však bolesť neodníma. Nezmierňuje našu stratu. Usiluje sa udržať celú ťarchu tam, kde je, s celou váhou, so všetkými hrozbami. Tento zmŕtvychvstalý Kristus s nezničiteľnosťou života, ktorá mu srší z očí, hovorí: „Aj toto si na základe víťazstva vyžiadam. Aj toto prispeje k vášmu šťastiu. Dokonca aj toto môžem premeniť na dôvod na radosť. Premohol som smrť a z vás sa stanú viac než víťazi.“ 

Veľká noc nie je príležitosťou dusiť v sebe všetko, čo vás trápi, a tváriť sa šťastne. Práve naopak, veľkonočná radosť sa nežne prihovára bolestiam, ktoré vás mučia. Bez ohľadu na to, akú stratu oplakávate, bez ohľadu na to, aké bremeno vás ťaží, Veľká noc hovorí: „Nebude to takto navždy. Prichádza nová doba. Ježiš vstal z mŕtvych a kráľovstvo Mesiáša je tu. Porazil smrť a hriech a peklo. Žije a sedí na tróne. Vašich nepriateľov, všetkých vašich nepriateľov, si podrobuje.

Veľkonočná radosť sa nežne prihovára bolestiam, ktoré vás mučia.

Nielenže napraví všetko zlé vo vašom živote a vnesie do chaosu rajský poriadok a porazí vášho nepriateľa, ale tajomným čarom vzkriesenia premení vašu bolesť, smútok, stratu, ťarchu na ozajstnú prísadu do nekonečnej radosti. Jedného dňa, ktorý čoskoro príde, to všetko nielen víťazne prekonáte, ale stanete sa viac než víťazmi (R 8:37).

Keď nám zotiera všetky slzy, tvár sa nám leskne žiarivejšie, než keby sme nikdy žiadnu nevyronili. Takáto sila je priveľká na to, aby sme sa jednoducho vrátili do Getsemanskej záhrady. Vedie nás do záhrady — mesta, Nového Jeruzalema.Veľká noc hlasom zmŕtvychvstalého Krista ohlasuje: „Váš zármutok sa premení na radosť“ (J 16:20) a nik vám vašu radosť nevezme (J 16:22).

Veľká noc vraví, že Ježiš porazil smrť, a tá nám vďaka nemu teraz slúži na radosť. 

Veľká noc vraví, že Ježiš porazil smrť, a tá nám vďaka nemu teraz slúži na radosť.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Naším problémom môže byť to, ako o pôste premýšľame. Ak je dôraz kladený na abstinenciu a pôst je vnímaný len ako nejaká povinnosť, ktorú treba splniť, potom len tí najodhodlanejší z nás s pevnou vôľou prekonajú spoločenské prekážky a prekážky sebapohodlia, aby túto disciplínu skutočne uviedli do praxe.

Ale ak sa prebudíme a uvidíme pôst pre radosť, ktorú môže priniesť — ako prostriedok Božej milosti na posilnenie a zbystrenie našich túžob smerujúcich k Bohu — potom možno zistíme, že držíme v rukách nový mocný nástroj na obohatenie nášho potešenia z Ježiša.

Čo je pôst?

Pôst je výnimočné opatrenie, navrhnuté tak, aby usmerňovalo a vyjadrovalo našu túžbu po Bohu a našu svätú nespokojnosť v padlom svete. Je pre tých, ktorí nie sú spokojní so súčasným stavom (status quo). Pre tých, ktorí chcú viac Božej milosti. Pre tých, ktorí skutočne zúfalo túžia po Bohu.

„Pôst je pre tých, ktorí chcú viac Božej milosti. Pre tých, ktorí skutočne zúfalo túžia po Bohu.“

Písmo obsahuje mnoho foriem pôstu: osobný a spoločný, verejný a súkromný, zborový a národný, pravidelný a príležitostný, čiastočný a úplný. Zvyčajne vnímame pôst ako „dobrovoľné zrieknutie sa jedla kresťanom pre duchovné účely“ (Don Whitney, Duchovné disciplíny, str. 160).

Postiť sa môžeme aj od iných dobrých vecí, nielen od jedla a pitia. Martyn Lloyd-Jones hovorí: „Pôst by mal v skutočnosti zahŕňať abstinenciu od čohokoľvek, čo je samo osebe legitímne, a to v záujme nejakého osobitného duchovného účelu.“ Ale bežný kresťanský pôst znamená súkromné a príležitostné rozhodnutie zaobísť sa bez jedla (nie však bez vody) počas určitého obdobia (či už ide o deň, tri alebo sedem) s ohľadom na konkrétny duchovný cieľ.

Podľa Whitneyho medzi duchovné účely pôstu patria:

• posilnenie modlitby (Ezd 8:23; Joel 2:13; Sk 13:3)
• hľadanie Božieho vedenia (Sud 20:26; Sk 14:23)
• vyjadrenie zármutku (1. S 31:13; 2. S 1:11–12)
• hľadanie vyslobodenia alebo ochrany (2. Kron 20:3–4; Ezd 8:21–23)
• vyjadrenie pokánia a návrat k Bohu (1. S 7:6; Jon 3:5–8)
• pokorenie sa pred Bohom (1. Kr 21:27–29; Ž 35:13)
• vyjadrenie záujmu o Božie dielo (Neh 1:3–4; Dan 9:3)
• služba potrebám iných (Iz 58:3–7)
• prekonávanie pokušenia a zasvätenie sa Bohu (Mt 4:1–11)
• vyjadrenie lásky a uctievanie Boha (L 2:37)

Hoci potenciálnych účelov je mnoho, práve ten posledný môže byť najužitočnejší pre usmernenie našich úvah o pôste. Zahŕňa v sebe všetky ostatné a zasahuje samotnú podstatu toho, čo robí pôst takým mocným prostriedkom milosti.

Whitney to vystihuje takto: „Pôst môže byť vyjadrením toho, že svoje najväčšie potešenie a radosť v živote nachádzate v Bohu“ (str. 176). A cituje trefnú frázu Matthewa Henryho, ktorý hovorí, že pôst slúži na to, aby „naostril zbožné túžby“.

Ježiš predpokladá, že sa budeme postiť

Hoci Nový zákon neobsahuje žiadny príkaz, aby sa kresťania postili v určité dni alebo s konkrétnou frekvenciou, Ježiš jasne predpokladá, že sa postiť budeme. Je to príliš mocný nástroj na to, aby sme ho nechali ležať na polici a zbieral prach. Zatiaľ čo pôst spomína mnoho biblických textov, dva najdôležitejšie sa nachádzajú len pár kapitol od seba v Matúšovom evanjeliu.

„Ježiš nehovorí „ak sa postíte,“ ale „keď sa postíte.“

Prvým je Matúš 6:16–18, ktorý nasleduje po Ježišovom učení o štedrosti a modlitbe. Pôst je pre kresťanstvo rovnako základný ako dávanie druhým a prosenie Boha. Kľúčom je, že Ježiš nehovorí „ak sa postíte,“ ale „keď sa postíte.“

Druhým je Matúš 9:14–15, o ktorom Richard Foster hovorí, že je to možno „najdôležitejšie vyhlásenie v Novom zákone o tom, či by sa kresťania mali dnes postiť, alebo nie“ (Oslava disciplíny, str. 53). Ježišova odpoveď je jednoznačné áno.

„Vtedy prišli k Nemu Jánovi učeníci a hovorili: Prečo sa postíme my a farizeji, a Tvoji učeníci sa nepostia? Odpovedal im Ježiš: Či ženíchovi družbovia môžu smútiť, dokiaľ je ženích s nimi? Ale prídu dni, keď im ženích bude odňatý, a potom sa budú postiť.“ (Mt 9:14–15)

Keď bol Ježiš, náš ženích, tu na zemi medzi svojimi učeníkmi, bol to čas pre disciplínu hodovania. Ale teraz, keď je od svojich učeníkov „vzatý“, „budú sa postiť“. Nie „možno sa budú, ak sa k tomu niekedy dostanú“, ale „budú sa“, Čo potvrdzuje aj model pôstu, ktorý sa okamžite objavil v ranej cirkvi (Sk 9:9; 13:2; 14:23).

Dajte svojim pocitom nový rozmer

To, čo robí pôst takým darom, je jeho schopnosť — s pomocou Ducha Svätého — zamerať naše city a ich vyjadrenie smerom k Bohu v modlitbe. Pôst kráča ruka v ruke s modlitbou — ako hovorí John Piper, pôst je „hladnou slúžkou modlitby“, ktorá „odhaľuje aj prináša nápravu“.

„Pôst, podobne ako evanjelium, nie je pre sebestačných. Je pre chudobných v duchu.“

„Ona odhaľuje mieru moci, ktorú nad nami má jedlo — alebo televízia, počítače či čokoľvek iné, čomu sa znova a znova podriaďujeme, aby sme zakryli slabosť našej túžby po Bohu. A prináša nápravu tým, že zintenzívňuje vrúcnosť našej modlitby a celým telom vyjadruje to, čo modlitba hovorí srdcom: Túžim byť nasýtený jedine Bohom!“ (Keď netúžim po Bohu, str. 171)

To pálenie v útrobách, ten neutíchajúci oheň vo vašom bruchu, ktorý sa dožaduje ďalšieho jedla, signalizuje, že nastal čas využiť pôst ako prostriedok milosti. Až keď dobrovoľne prijmeme bolesť prázdneho žalúdka, uvidíme, do akej miery sme dovolili vlastnému bruchu, aby sa stalo naším bohom (F 3:19).

A v tej hlodavej bolesti narastajúceho hladu sa nachádza motor pôstu, ktorý nám pripomína, aby sme svoju túžbu po jedle nasmerovali k Bohu a vlieva nám intenzívnejšiu túžbu po Ježišovi. Pôst je, ako hovorí Piper, fyzickým výkričníkom na konci vety: „Tak veľmi Ťa, Bože, chcem!“ (Hlad po Bohu, str. 25–26).

Budete sa postiť?

Dalo by sa toho povedať ešte viac (napríklad, aby ste sa o akýchkoľvek zdravotných problémoch poradili so svojím lekárom), ale táto duchovná disciplína je v podstate jednoduchá. Otázkou zostáva: Využijete tento mocný prostriedok Božej milosti?

Pôst, podobne ako evanjelium, nie je pre sebestačných a pre tých, ktorí majú pocit, že majú všetko pod kontrolou. Je pre chudobných v duchu. Je pre tých, ktorí smútia. Pre tichých. Pre tých, ktorí hladujú a žíznia po spravodlivosti. Inými slovami, pôst je pre kresťanov.

Je to zúfalé opatrenie pre zúfalé časy medzi tými, ktorí vedia, že zúfalo potrebujú Boha.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Jeden z dôvodov by mohol byť ten, že žijeme v spoločnosti, v ktorej je jedlo tak všadeprítomné, že jeme aj keď nepotrebujeme a niekedy aj keď ani nechceme. Stolujeme, aby sme sa podelili o jedlo, vytvárali a upevňovali vzťahy (dobré dôvody), alebo len utiekli od povinností.

Samozrejme, sú tu aj naše vlastné túžby po komforte, ktoré nás chránia pred nekomfortným pôstom.

Nie tak rýchlo

Pôst je dobrovoľné odopretie si jedla — alebo iného dobrého daru od Boha, ktorý si pravidelne užívame — pre nejaký duchovný účel. Je výrazne v protiklade ku kultúre našej konzumnej spoločnosti , podobne ako aj zachovanie si čistoty až do manželstva.

Ak sa máme naučiť stratené umenie pôstu a užívať si jeho ovocie, nepodarí sa nám to načúvaním spoločnosti, ale čítaním Božieho Slova. Našou starosťou už potom nebude: či sa vôbec postíme, ale kedy. Ježiš predpokladá, že sa Jeho nasledovníci budú postiť a dokonca sľubuje, že sa to stane. Nevraví „ak sa budete“ ale „keď sa postíte“ (Mt 6:16). Nevraví, že sa Jeho nasledovníci budú možno postiť, ale že „sa budú“ (Mt 9:15).

Pôst je výrazne v protiklade ku kultúre našej konzumnej spoločnosti, podobne ako zachovanie si čistoty až do manželstva.

V tomto živote sa postíme, pretože veríme v budúci život. Nepotrebujeme dostať všetko už tu a teraz, pretože máme zasľúbenie toho, že to všetko dostaneme v budúcom veku. Pri pôste si odopierame veci, ktoré dokážeme vidieť a cítiť, pretože sme cítili a videli dobrotu neviditeľného a nekonečného Boha — a sme po Ňom až zúfalo hladní.

Radikálne, dočasné opatrenie

Pôst je určený pre tento svet, aby sme mohli nabrať druhý dych za hranicou bolesti a problémov, ktoré nás obklopujú. Je pre boj proti hriechu a slabosti v našom vnútri. Pôstom vyjadrujeme našu nespokojnosť s našou hriešnosťou a našu túžbu po Kristovi.

Keď sa Kristus vráti, pôst sa skončí. Je len dočasným opatrením pre tento život a vek, aby sme obohatili našu radosť v Ježišovi a pripravili naše srdce na niečo ďalšie — na stretnutie sa s Ním tvárou v tvár. Keď sa vráti, nezvolá pôst ale oslavu. Svätá abstinencia potom splní svoj nádherný účel a všetci budeme vidieť, akým bola ohromným darom.

Dovtedy sa budeme postiť.

Ako začať s pôstom?

Pôst je náročný. Teoreticky sa javí oveľa jednoduchšie ako je v praxi. Môže nás prekvapiť ako na hranici sa budeme cítiť, keď vynecháme jedno jedlo. Mnoho idealistických začiatočníkov v pôste sa ho rozhodlo vynechať  a zistilo, že nás náš žalúdok núti najesť sa oveľa skôr, než príde na rad ďalšie jedlo.

Pôst vyzerá tak obyčajne, a predsa sa svet, naše telo a diabol doň pokúšajú vniesť všetky druhy komplikácií, aby nám v ňom zabránili. Aby som ti pomohol vydať sa na cestu dobrého pôstu, predstavím ti šesť jednoduchých rád. Môžu síce znieť puntičkársky, no dúfam, že takéto základné rady poslúžia tým, ktorí s pôstom ešte len začínajú, alebo sa oň nikdy vážne nepokúšali.

1. Začni s málom

Ak si sa ešte nikdy nepostil, tak sa nepokúšaj o týždenný pôst. Začni s jedným jedlom, alebo si skús odoprieť jedno jedlo za týždeň počas niekoľkých týždňov. Potom skús dve jedlá a vydláždi si tak cestu k celodennému pôstu. Alebo vyskúšaj dvojdňový džúsový pôst.

Džúsový pôst znamená, že si okrem džúsu a vody odoprieš všetky ostatné jedlá a nápoje. Ak si dáš džús, dodáš telu cukor a živiny, ktoré ho udržia vo fungovaní, zatiaľ čo stále budeš cítiť, že si nejedol. Neodporúča sa, aby si počas akéhokoľvek dlhého pôstu nepil vodu.

2. Naplánuj si, čo budeš robiť namiesto jedenia

Pôst nie je len aktom odopretia, ale duchovná disciplína na hľadanie Božej plnosti. To znamená, že by sme mali mať plán na nejakú pozitívnu činnosť v tom čase, ktorý by sme obyčajne strávili jedením. Veľkú časť dňa strávime s jedlom rovno pred nosom.  Jednou významnou súčasťou pôstu je čas, ktorý vytvára na to, aby sme sa modlili a meditovali nad Božím slovom, alebo aby sme prejavili lásku iným.

Predtým, než sa strmhlav pustíš do pôstu, vytvor si jednoduchý plán. Spoj si ho s účelom tvojho pôstu. Každý pôst by mal mať konkrétny duchovný účel. Identifikuj ho a urč, akým spôsobom sa k nemu dopracuješ, aby si nahradil čas, ktorý by si inak strávil jedením. Bez účelu a plánu to nie je kresťanský pôst ale obyčajné hladovanie.

3. Vezmi do úvahy, ako tvoj pôst ovplyvní ostatných

Pôst nie je povolenie byť nemilujúcim. Bolo by smutné, ak by sme sa nestarali o ľudí vôkol nás kvôli tomu, že sa viac sústredíme na Boha. Láska k Bohu a láska k blížnemu idú ruka v ruke. Správny pôst zmieša naše horizontálne myslenie s vertikálnym. Ak už nič iné, tak aspoň ostatní by mali počas nášho pôstu ešte viac pocítiť, že ich milujeme a staráme sa o nich.

Ak teda budeš plánovať svoj pôst, vezmi do úvahy to, ako ovplyvní ostatných. Ak pravidelne obeduješ s kolegami, alebo večeriaš s rodinou alebo spolubývajúcimi, zhodnoť, ako ich tvoja abstinencia ovplyvní. Namiesto toho, že sa z ničoho nič neukážeš, alebo im v danej chvíli oznámiš, že nebudeš jesť, povedz im o svojom pôste vopred.

Zváž aj tento plán B: Ak zvykneš denne alebo týždenne jesť s určitou skupinou priateľov alebo rodinou a naruší to niekoho odcestovanie, dovolenka, alebo iné nezvyčajné okolnosti, pozri sa na to ako na príležitosť k pôstu a nie ako na jedenie osamote.

4. Vyskúšaj rôzne druhy pôstu

Medzi typické formy pôstu patrí osobný, súkromný a čiastočný pôst. V Biblii však nájdeme rôzne formy: osobný a spoločný, súkromný a verejný, kongregačný a národný, pravidelný a príležitostný, úplný a čiastočný.

Vezmi do úvahy najmä postenie sa spoločne s tvojou rodinou, skupinkou alebo zborom. Zdieľate spolu nejakú špeciálnu potrebu Božej múdrosti alebo vedenia? Je nejaký nezvyčajný problém v zbore alebo v spoločnosti, ktorý by si vyžadoval Boží zásah? Chceš očakávať druhý príchod Krista? Držiac sa za ruky s ostatnými veriacimi, proste úprimne o Božiu pomoc pri spoločnom pôste. 

5. Odopri si niečo iné ako jedlo

Odopretie si jedla nie je nevyhnutne vhodné pre každého. Zdravotný stav môže aj toho najpobožnejšieho človeka odchýliť z tradičnej cesty. Pôst však nie je obmedzený len na abstinenciu od jedla. Ako povedal Martyn Lloyd-Jones: „Pôst by mal zahŕňať abstinenciu od hocičoho, čo je samo o sebe opodstatnené v záujme špeciálneho duchovného účelu.“ 

Ak je kvôli tvojmu zdravotnému stavu pre teba lepšie nevzdať sa jedla, zváž odopretie si televízie, počítača, sociálnych médií, alebo nejakého pravidelného pôžitku, aby si nasmeroval svoje srdce na väčšie potešenie z Krista. Pavel dokonca hovorí o odopretí si sexu v manželstve „na čas, aby ste sa venovali modlitbe“ (1. K 7:5).

6. Nemysli na to, čo si odopieraš

Bez účelu a plánu to nie je kresťanský pôst, ale obyčajné hladovanie.

Keď ti začne škvŕkať v tvojom prázdnom žalúdku a ten začne odosielať tvojmu mozgu signály „nakŕm ma“, nedovoľ, aby sa tvoja myseľ  stále vracala k tomu, že si nejedol. Ak sa železným odhodlaním cez to dostaneš a povieš svojmu žalúdku nie, no tvoja myseľ na to neprestane myslieť, povie to viac o tvojej láske k jedlu než o láske k Bohu.

Kresťanský pôst upriamuje pozornosť na Ježiša alebo na Jeho väčšie ciele pre tento svet. Kresťanský pôst sa snaží vziať bolesť hladu a preniesť ho do večnej hymny boja proti hriechu, prosenia za spásu niekoho iného, príčin nenarodenia dieťaťa, alebo túžby po ešte väčšom poznaní Ježiša.

DAVID MATHIS © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Je to príjemný šok, ktorý začína úsmevom a potom prechádza do smiechu. Dostávam oveľa viac, ako som čakal!

Boh naberá a dáva

Ježiš nám v Lukášovi 6:38 ponúka práve takýto obraz nadmernej štedrosti. A prekvapujúce nie je to, že od svojich nasledovníkov žiada, aby išli za pult a naberali a dávali, ale to, že Ježiš dáva naberačku do rúk svojho Otca. Sľubuje, že „Najvyšší“ sa teší z toho, že môže štedro rozdávať svojim pokorným deťom, až kým sa na oplátku neusmejú a nezasmejú od radosti.

J.C. Ryle sa teší z tohto Ježišovho obrazu a komentuje:

„Nikto nikdy nebude v dlhodobom horizonte porazený skutkami sebaobetavého milosrdenstva a trpezlivej, dlho trpiacej lásky. Niekedy sa môže zdať, že svojím správaním nič nezískajú. Môže sa zdať, že zožnú len posmech, pohŕdanie a urážky. Ich láskavosť môže niekedy pokúšať iných, aby ich zneužívali. Ich trpezlivosť a zhovievavosť môžu byť zneužívané. Ale nakoniec sa vždy ukáže, že sú víťazmi — často, veľmi často víťazmi v tomto živote a určite víťazmi v živote budúcom.“ (Lukáš, 1:144)

Aby sme pochopili, ako budú Ježišovi nasledovníci nakoniec takými víťazmi, a to už aj teraz, musíme si vziať niekoľko podnetov z kontextu. Keď tak urobíme, nebudeme toto učenie považovať za prísnu požiadavku, ale prijmeme ho (slovami C. S. Lewisa) ako jedno z Ježišových „nehanebných sľubov odmeny“.

Dávajte, aby ste dostali

V šiestej kapitole Evanjelia podľa Lukáša Ježiš poučuje svojich učeníkov, ako majú zaobchádzať s ostatnými — s jasným pohľadom na to, ako s nami bude zaobchádzať náš Otec v nebi.

Ježišov vzor je tento: Správajte sa k druhým dobre, s jasným pohľadom na prospech, ktorý prichádza od Boha. Kristova etika zjavne nie je prirodzenou ľudskou etikou, ktorá hovorí: „Správajte sa k druhým dobre a oni sa budú správať dobre k vám.“ Vo verši 34 to výslovne popiera:

„A keď budete požičiavať tým, o ktorých sa úfate, že vám vrátia, čo to za milosť? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali svoje.“

Ježiš nie je učiteľom ľudskej múdrosti. Nedáva stratégie, ako dosiahnuť, aby vám ostatní ľudia oplácali vaše skutky. Ježiš skôr hovorí: „Ale milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre a požičiavajte, nič neočakávajúc za to, a vaša odplata bude hojná“ (verš 35). Odmena za vašu lásku a dobré skutky nepríde od vašich blížnych. Odmena príde od Boha.

„Najvyšší“ sa teší z toho, že môže štedro rozdávať svojim pokorným deťom, až kým sa na oplátku neusmejú a nezasmejú od radosti.“

„Odplata“ alebo „výhoda“ (grécky charis, v Novom zákone zvyčajne prekladaný ako „milosť“), na ktorú sa Ježiš výslovne odvoláva, nie je to, čo pre vás urobia ostatní na oplátku, ale to, čím bude a čo pre vás urobí váš nebeský Otec. Dávate druhým, neočakávajúc od nich nič na oplátku, pretože očakávate odmenu, ktorú dostanete od Boha.

Takže si to ujasnime: kresťania nie sú ľudia, ktorí nehľadajú odmenu. Kresťania, naopak, dôrazne hľadajú odmenu, ale nie od obyčajných ľudí. Neuspokojíme sa len tak ľahko. Hľadáme odmenu u Boha. A keď Boh dáva, nešetrí. Nešetrí na peniazoch. Nešetrí na materiáli. Nerozdeľuje obmedzené zdroje ako ľudia. Ako Boh môže rozdávať zo svojho nekonečného bohatstva.

Kto odpúšťa?

Ďalej nasleduje verš 37, ktorý bezprostredne predchádza nášmu textu:

„Nesúďte a nebudete súdení; nepotupujte a nebudete potupení; odpúšťajte a bude aj vám odpustené.“

Kľúčom je zapamätať si, kto je aktérom v druhej polovici týchto troch párov. Kontext to jasne vysvetľuje: Boh. Nesúďte a nebudete súdení Bohom. Nepotupujte a nebudete potupení Bohom. Odpustite a bude vám odpustené Bohom.

A tak — plynule prechádzajúc do verša 38 — „Dávajte a bude vám dané“ od Boha. „Akou mierou meriate, takou vám bude namerané“ nie od ľudí, ale od samotného Boha.

A keď vás váš nebeský Otec odplatí, pokryje každú štipku, ktorú ste dali, a preleje vás svojou milosťou: „Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona.“

Náš Otec v nebi nie je ako predavač v bežnej zmrzlinárni, ktorý dáva len jeden kopček na zjavne prázdny kornútik. On nám dáva svoju milosť v hojnosti. Stláča ju, aby urobil miesto pre ešte viac. Hromadí ju a my sa usmievame. A on ju hromadí ďalej, až sa veža zrúti do nášho lona a my sa smejeme od radosti.

Šťastnejší, keď dávate

Jasné posolstvo Lukáša 6:38, bezpečne ukryté v kontexte, je toto: Boh vás vždy prekoná v štedrosti. A keď to viete, ste oslobodení, aby ste dávali a milovali. S ohľadom na tento prekvapivý a úžasný sľub odmeny od Ježiša Ryle komentuje:

„Nikdy nebola väčšia chyba ako predpokladať, že skutočné kresťanstvo bráni ľudskému šťastiu. Nie je to príliš veľa kresťanstva, ale príliš málo, čo robí ľudí pochmúrnymi, nešťastnými a úbohými. Tam, kde je Kristus najviac známy a kde ho najviac poslúchajú, tam sa vždy nájde najskutočnejšia radosť a pokoj.“ (str. 145)

Ježiš nesľubuje takúto odmenu, aby sme ju ignorovali, zatínali zuby a vykonávali svoju povinnosť bez radosti. Učí nás tak, aby sme si pamätali jeho slová, pripomínali si ich a nechali sa nimi motivovať. Počúvajte jeho „nehanebné“ sľuby o odmene, opakujte si ich, žite podľa nich a pravidelne sa rozhodujte byť štedrí, nie lakomí. „Musíme pamätať na slová Pána Ježiša,“ hovorí Pavol: „veď On povedal: Blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20:35).

David Mathis © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Dynamika spoločenstva je pre život kresťana životne dôležitá a sme vďační, že rastúci počet hlasov sa v tejto generácii pripája k starovekému refrénu Listu Židom 10:25 o tom, aby sme neopúšťali svoje zhromaždenia.

Vo svojom novom odhodlanom úsilí zdôrazňovať, aké zásadné je pre život kresťana mať miesto v spoločenstve, je rovnako zásadné nezabúdať, že život kresťana nie je len o spoločenstve. „Čas strávený osamote s Bohom,“ ako to niektorí nazvali, je dnes dôležitý rovnako ako kedysi — a v dnešnej dobe, neustále rozptyľujúcej našu pozornosť, možno aj dôležitejší. Jedným z aspektov srdca zaľúbeného do Krista je nevýslovná túžba byť s ním osamote, ako to vyjadruje Jonathan Edwards a Písmo dokladá príkladmi.

Presne tak ako bude trpieť manželský vzťah, ak manželia nebudú nikdy spolu osamote, tak bude aj naše spojenie s Kristom, ak sa vo svojom duchovnom živote neutiahneme do ústrania pred spoločenstvom.

Jedným z aspektov srdca zaľúbeného do Krista je nevýslovná túžba byť s ním osamote.

Na skrytom, tichom mieste

Jednou z čŕt zdravého manželského vzťahu plného vrúcnej lásky je, že manželia urobia všetko pre to, aby si vybojovali čas, ktorý strávia osamote, aj keď majú dom plný detí a rýchlo sa striedajúcich hostí. To charakterizuje aj živý vzťah veriaceho človeka s naším Pánom. Jednou z viacerých radostí znovuzrodeného srdca (ktoré Edwards nazýva „pravým náboženstvom“) je mať za najvyššiu prioritu vytvárať si oddelený čas strávený s Bohom osamote, v ktorom bude načúvať Božiemu hlasu v jeho Slove a odpovedať naň v modlitbe. Asi pred 250 rokmi to Edwards zachytil nasledovne:

Pravý kresťan nepochybne nachádza potešenie v nábožnom spoločenstve a kresťanskom rozhovore, a v ňom dostatočný priestor na ovplyvňovanie jeho srdca; ale niekedy má potešenie aj z toho, keď sa vzdiali od všetkých ľudí, aby sa na osamelom mieste zhováral s Bohom. A to má tiež osobité výhody na nápravu a zapojenie jeho srdca. Pravá nábožnosť vedie osoby k tomu, aby trávili dosť času na osamelom mieste, vo svätom rozjímaní a modlitbe.

Prežívate „niekedy potešenie z toho, keď sa vzdialite od všetkých ľudí“ — osôb, obrazov i zvukov –, „aby ste sa na osamelom mieste zhovárali s Bohom“? Podľa Edwardsa také potešenie nie je jednoducho vlastné introvertným ľuďom, ale je túžbou, ktorú Boží Duch zasieva do každého, ním osvieteného srdca. Edwards pokračuje:

Prirodzenosťou pravej milosti je, že nech už akokoľvek miluje kresťanskú spoločnosť na konkrétnom mieste, predsa sa osobitým spôsobom raduje zo zátišia a rozhovoru s Bohom v skrytosti. Takže ak sa osoby veľmi zúčastňujú náboženstva cirkevného spoločenstva, ale iba málo náboženstva komôrky, a dajú sa veľmi ovplyvniť inými, ale ich vnútro sa pohne iba málo pri rozhovore so samým Bohom a Kristom, ich náboženstvo sa začína strácať v tme. (Religious Affections, 3:10)

Ako neochvejný zástanca kresťanského spoločenstva pokladám Edwardsov komentár za rozumný a dostatočne presvedčivý. Ale neuspokojil by sa tým, keby sme jednoducho verili iba jeho komentáru a čomu dáva prednosť. Naprieč celou Bibliou opakovane uvádza príklady o tom, ako sa Boh stretáva so svojím ľudom nielen v komunite, ale aj na osobnej úrovni, v ústraní — od Abraháma, Izáka a Jákoba, cez Mojžiša a prorokov, až po Máriu a Jozefa, a nakoniec apoštola Jána na ostrove Patmos.            

Nasýtená duša

Osobité požehnanie zo samoty s Bohom je obzvlášť mocné v knihe Žalmov, ktoré majú prekvapujúco rovnaký osobný aj spoločenský charakter. Jeden žalm sa zdanlivo začína osobne, potom nečakane vrcholí fanfárami spoločných chvál a povedomia komunity. A práve vtedy, keď očakávame, že bude celý o spoločenstve, dobre známe slová, ako sú tie v 63. žalme, nám ukážu moc skrytého spojenia s Bohom:             

„Tukom a olejom sa sýti moja duša, moje pery jasajú, moje ústa ťa chvália. Na svojom lôžku myslím na teba, pri výmene stráží o tebe rozjímam.“ (Ž 63:6–7)    

Ešte dôležitejší než samota v knihe Žalmov je však život samotného Boha medzi nami ako človeka, ktorý sa budí, spí a modlí ako my. Edwards zvoláva: „Ako len často čítame o tom, ako sa utiahne do hôr a na odľahlé miesta, aby mal svätý kontakt so svojím Otcom!“ Ak mal náš veľký Trpiteľ a Vzor takú radosť, že sa niekedy odobral preč od všetkých ľudí, ako by sme sa my, v ktorých pôsobí ten istý život, nepridali k nemu v tomto potešení? Samotného Ježiša „Duch vyviedol na púšť“ (Mt 4:1), „odišiel na osamelé miesto“ (Mk 1:35; Lk 4:42) a „vystúpil sám na vrch modliť sa… bol tam sám“ (Mt 14:23), aby si vybojoval „kontakt v skrytosti“ so svojím Otcom.

Slovo a Duch, vždy spolu 

Ale ako? Čo to v praxi znamená „byť osamote“ s Kristom a „zhovárať sa“ s ním? On sedí na nebeskom tróne; naše telo je tu na zemi. Ako vieme, že nehovoríme len do vzduchu, či si vo svojom podvedomí nedomýšľame v rozhovore jeho hlas?  

Rozhovor so vzkrieseným Kristom je v skutočnosti pravým opakom toho, čo si mnohí z nás inštinktívne myslíme. Nie je to o tom, že si jednoducho nájdete odľahlé miesto v súkromnej miestnosti či niekde v lese, odľahčíte si pred ním svoje srdce a potom čakáte, že vám zašepká odpoveď. Nedomnievajte sa, že hlasy vo vašej hlave patria Kristovi. Majte za to, že sú to vaše hlasy.

Nie, spojenie s Kristom sa uskutočňuje pomocou jeho zjaveného slova, prostredníctvom jeho apoštolov a prorokov vo Svätom Písme a pomocou neobyčajnej, záhadnej a dynamickej moci jeho Ducha. Jeho hlas, adresovaný nám, počujeme v jeho písanom, dostupnom, objektívnom Slove v Biblii, a jeho Duch ho aplikuje v našej duši osobne, súkromne, subjektívne a dáva nám prostredníctvom svojich Slov duchovný život.

Nedomnievajte sa, že hlasy vo vašej hlave patria Kristovi. Majte za to, že sú to vaše hlasy.

Pokiaľ nemáte pred sebou jeho slovo, ktoré si môžete prečítať, alebo ste sa ho nenaučili naspamäť a tak ukryli vo svojom srdci, nie ste osamote s Bohom. Ste iba osamote so sebou samým. Kristus s nami komunikuje prostredníctvom svojho slova, ktoré oživuje a pre naše duše robí skutočným jeho Duch.     

Tešte sa, keď s Ním môžete byť osamote

Majme na zreteli Edwardsov bystrý komentár a láskavé napomenutie. Seba samého sa opýtajte: „Mám radosť z toho, keď sa môžem odobrať na skryté, odľahlé miesto a vychutnať si chvíľu, sústredenú na svojho Pána prostredníctvom jeho slova?“ Ak je táto túžba v tejto chvíli malá či nebadateľná, teraz je čas poprosiť Boha, aby ju prebudil. A či je tam tá túžba veľká či malá, podniknite jednoduché, no často náročné kroky k tomu, aby ste inak dobrým veciam povedali nie, a dali prednosť svojej potrebe byť s Ježišom osamote.

Nielen vykúpení ľudia majú potešenie byť niekedy osamote so svojím Vykupiteľom, ale aj on má radosť z toho, keď má obecenstvo vo svojom ľude — nielen verejne, ale aj v skrytosti. 

David Mathis © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V roku 2006 som nastúpil do svojej prvej kancelárskej práce na plný úväzok. K práci som dostal notebook a mobilný telefón. Nasledujúci rok som sa oženil, môj životný štýl sa zmenil a čoskoro som prestal pravidelne cvičiť. Trvalo mi roky, kým som si uvedomil, že to musím zmeniť.

V lete 2015 som s podporou mojej ženy začal asi trikrát týždenne ráno behať. V nasledujúcich mesiacoch a rokoch som s radosťou pridal aj ďalšie nenáročné fyzické aktivity. Vďaka tomu som sa veľa naučil o Božom svete, ľudskom tele, hľadaní radosti a o svojej vlastnej duši a motivácii.

Takmer po dvoch rokoch mojej cesty som napísal článok, o ktorom som si myslel, že bude len jediným článkom o cvičení. O niekoľko mesiacov neskôr mi priateľ navrhol, aby som na túto tému napísal krátku knihu. Možno niekedy, pomyslel som si. Potreboval som sa ďalej učiť a vydržať ešte niekoľko rokov.

Teraz, takmer o desať rokov neskôr, nastal ten správny čas. Krátka kniha je napísaná a teraz je k dispozícii pod rovnakým názvom, ktorý mi pred ôsmimi rokmi navrhol môj priateľ: A Little Theology of Exercise (Malá teológia cvičenia).

Som pastor, nie osobný tréner. Môj hlavný záujem o fyzické cvičenie nie je chudnutie, sebavedomie, dlhý život alebo lepšia kvalita života. To môžu byť dobré veci. Ale mojou hlavnou starosťou je, ako môže cvičenie slúžiť duchovnej radosti, a tak oslavovať Boha a robiť z nás ľudí, ktorí ho ctia tým, že robia dobro pre druhých.

V tomto duchu zvážte zoznam desiatich kľúčových princípov, ktoré som si osvojil na svojej ceste cvičením.

1. Boh nás stvoril, aby sme sa hýbali a meditovali

Boh nás stvoril ako ľudí mimoriadne flexibilných. Sme stvorenia, ktoré myslia a cítia, ale sa aj hýbu a konajú. Na rozdiel od iných stvorení nás Boh stvoril pre rozjímanie a námahu, pre zastavenie sa a premýšľanie a potom pre konanie vo svete, aby sme splnili úlohy.

Boh nás stvoril pre rytmy života: nie vždy byť v pohybe, nie vždy byť v pokoji. Oslavujeme Boha tým, že o ňom premýšľame, tešíme sa z neho a reprezentujeme ho vo svete. Meditujeme a pohybujeme sa. Typický ľudský život zahŕňa oboje. Boh nás stvoril, aby sme boli premýšľaví a plodní, aby sme prežívali emócie a konali vo svete.

2. Žiadne telo nie je dokonalé

Všetci sme hriešnici. Hriech prebýva v nás a ovplyvňuje nás, dušu i telo, vo všetkých našich schopnostiach. Nikto teda nie je dokonalý. A žiadne telo nie je dokonalé: Nikto nemá dokonalé fyzické telo. Kvôli ľudskému hriechu žijeme v prekliatom svete a v tomto prekliatom svete nikto z nás nie je bez chorôb alebo zraniteľnosti voči úrazom a chorobám.

Väčšina z nás až príliš dobre a bolestivo vie, ako ďaleko majú naše telá od dokonalosti. A o to viac to platí pre naše nestále, menej viditeľné srdcia. Všetci máme slabosti a rôzne nedostatky, niektoré väčšie, mnohé veľmi malé. V tomto padlom svete by sme mali pravidelne ďakovať Bohu za akékoľvek telesné schopnosti, ktoré máme.

3. Náš moderný život je oveľa sedavejší než život našich predkov

Prečítajte si staré knihy a uvidíte, aké nadčasové sú pohyby ľudského srdca a duše. Náš vnútorný život stále hlboko rezonuje so žalmami spred troch tisícročí. Ale ako veľmi sa líši náš vonkajší život! Hlavne vďaka technológiám dnes žijeme oveľa sedavejším spôsobom života v porovnaní s biblickými časmi, keď ľudia všade chodili pešo a nikdy nevideli obrazovku.

„Radosť z pohybu rastie časom.“

Toto je vhodné miesto na definovanie pojmu cvičenie, ktorý je moderným fenoménom (najmä posledných 150 rokov). Túto definíciu som prevzal z knihy Exercised od Daniela Leibermana. Cvičenie je „dobrovoľná fyzická aktivita vykonávaná v záujme zdravia a kondície.“

Ako pastor a redaktor mám veľmi sedavý pracovný život. Okrem kázania a vyučovania trávim väčšinu času pred počítačom alebo na stretnutiach. Ak sa nevenujem „dobrovoľnej fyzickej aktivite,“ takmer vôbec sa nehýbem a čoskoro stratím kondíciu potrebnú na niekoľko dôležitých fyzických aktivít, ktoré musím vykonávať.

4. Byť „fit“ je pojem, ktorý kresťania môžu oceniť

Keď premýšľame o kondícii, správna otázka znie: „Fit — ale načo?“ Pavol nám dvakrát dáva užitočnú frázu: „hotoví do každého dobrého diela“ (2. Tim 2:21; Tit 3:1). Ste pripravení — telom aj dušou — konať dobro, keď sa objaví potreba? Ste pripravení konať dobré skutky?

Zdravý kresťanský život nie je pasívnou existenciou; je dobré mať to na pamäti v dobe, ktorá nás neustále podmieňuje k väčšiemu a väčšiemu pohodliu a pasivite. Ako poznamenáva J. C. Ryle:

„Nebolo by ťažké nájsť aspoň dvadsaťpäť alebo tridsať rôznych pasáží v epištolách, kde sú veriaci jasne vyučovaní, aby vynakladali aktívne osobné úsilie, a kde sa k nim hovorí ako k zodpovedným za to, aby energicky konali to, čo by Kristus chcel, aby konali, a kde sa im nehovorí, aby sa „vzdali“ ako pasívni činitelia a sedeli nečinne, ale aby vstali a konali. Svätá násilnosť, konflikt, vojna, boj, život vojaka, zápasenie sú spomínané ako charakteristické črty pravého kresťana.“ (Holiness (Svätosť), xxiii-xxiv)

Kresťanský život vyžaduje rytmus činnosti a odpočinku. Boh nás nestvoril len ako bytosti schopné rozjímania a konania, ale nás v Kristovi aj nanovo formuje — aby sme boli ospravedlnení vierou a posväcovaní mocou Ducha.

5. Kresťanský prístup k cvičeniu sa nezameriava na to, aby človek vyzeral dobre, ale aby konal dobro

V Matúšovi 5:16 Ježiš hovorí: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli“ — videli čo? Vaše vyrysované brucho? Vaše telo pripravené na pláž? Nie — „aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ Konáte ich tak účinne a pokorne, že ľudia síce vidia vás, ale slávu vzdávajú Bohu.

Našou úlohou je urobiť z fyzickej námahy prostriedok, okrem iného, k duchovnému zdraviu a radosti. Mnohí z nás zistili, že pravidelný pohyb a fyzická námaha nám pomáhajú jasnejšie vidieť a hlbšie vychutnávať Boha v Kristovi a potom robiť dobro druhým, aby sme im ukázali Krista.

6. Cvičenie je nadobudnutá záľuba

Táto lekcia nevychádza len z osobnej skúsenosti, ktorú potvrdzujú aj svedectvá iných, ale aj zo zdravého rozumu. Radosť z pohybu rastie časom. Keď si vaše nohy a pľúca zvyknú, ich zaťažovanie prestáva byť nepríjemné a stáva sa príjemnejším. Nech je to pre vás povzbudením, ak ste vyskúšali cvičenie a cítili ste sa pri tom hrozne. Dajte tomu trochu času.

Boh navrhol naše telá tak, že tým, že vynakladáme energiu, získavame ešte viac. Svoju kapacitu zvyšujete tak, že vynaložíte energiu, ktorú máte, potom si oddýchnete, zotavíte sa — a tento cyklus opakujete. Prvé týždne bývajú najťažšie, ale časom sa to zlepší, ak vytrváte. Pre mnohých sa výhody cvičenia prepoja so samotnou aktivitou natoľko, že pohyb začne byť radosťou.

7. Cvičenie zlepšuje funkcie mozgu

Ako starnem, toto bolo moje najväčšie poznanie — nielen z vlastnej skúsenosti, ale aj z odbornej literatúry, ktorú som čítal. Ako píše harvardský psychiater John Ratey:

„Všetci vieme, že pohyb nám zlepšuje náladu, no väčšina z nás netuší prečo. Predpokladáme, že je to preto, že odbúrava stres, uvoľňuje svalové napätie alebo zvyšuje hladinu endorfínov — a tým to pre nás končí. No skutočným dôvodom, prečo sa cítime dobre, keď rozprúdime krv, je ten, že pohyb uvádza mozog do optimálnej funkcie. Podľa mňa je tento účinok fyzickej aktivity oveľa významnejší — a fascinujúcejší — než to, čo robí s telom. Budovanie svalov a zlepšovanie kondície srdca a pľúc sú v podstate len vedľajšie účinky. Svojim pacientom často hovorím, že zmyslom pohybu je budovať a formovať mozog.“ (Spark (Iskra), str. 3)

Cvičenie zvyšuje bdelosť, jasnosť myslenia a bohatstvo i hĺbku cítenia. Aj keď samo osebe nevytvára duchovnú radosť, výrazne napomáha jej dosiahnutiu tým, že zdokonaľuje myseľ a naladí naše srdce.

8. Tlačenie tela do výkonu formuje vôľu

Tlačiť na seba v nepohodlí cvičenia trénuje vôľu neustúpiť tak rýchlo, keď zažívame odpor. Kopce, na ktorých v živote najviac záleží, sú zvyčajne tie najťažšie na výstup — a keď nútime telo zdolávať diaľku či behať do kopca, formujeme svoju vôľu angažovať sa a vytrvať v emocionálnych a vzťahových výzvach, ktoré prichádzajú v živote, práci a kresťanskej službe.

9. Máme tendenciu preceňovať to, čo sa dá dosiahnuť v krátkodobom horizonte, a podceňovať to, čo sa dá dosiahnuť v dlhodobom horizonte

Tento princíp platí pri trénovaní tela — a možno ešte viac pri formovaní vnútornej osobnosti. Telo je veľmi poddajné. Len to nemôžete urobiť naraz. Ak nie ste v kondícii, nemôžete sa do budúceho týždňa pripraviť na maratón. Ale je úžasné, ako môžete za šesť mesiacov pretvoriť, formovať a zmeniť svoje telo. A potom si predstavte, čo môžete dokázať za šesť rokov.

Sila zvyku sa prejavuje prostredníctvom malých, zvládnuteľných každodenných krokov a postupnej starostlivosti v priebehu času — nie prostredníctvom drastických diét a neudržateľných predsavzatí.

10. Boh chce, aby sme sa k nemu modlili za naše cvičenie

Boh chce, aby sme posvätili náš telesný život tým, že budeme počúvať, čo Boh hovorí vo svojom Slove, a odpovedať mu v modlitbe. Pavol píše v 1. Tim 4:4–5:

Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré, a nič nie je na zavrhnutie, čo ľudia prijímajú s ďakovaním, lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou.

Svätosť telesného života začína počúvaním Božieho slova o našom tele a jeho pohybe, a pokračuje modlitbou ako odpoveďou naň. Spomínajú sa dva druhy modlitby:

1. prijímanie jeho daru telesného života a pohybu s vďakou a 

2. prosba, aby Boh posvätil naše telesné aktivity, aby ich zasvätil svojmu zámeru a svojej sláve v našom živote.

Modliť sa pred jedlom je dobrý zvyk. Boh by chcel, aby sme sa modlili aj za ostatné aspekty nášho telesného života vrátane cvičenia.

Či už vediete úplne sedavý spôsob života, alebo ste svetovo uznávaný športovec, možno je modlitba vaším ďalším krokom. Začali by ste modlitbou za svoje telo a cvičenie? A keď vás Boh povedie ďalej, zamyslite sa nad tým, ako by ste mohli posvätiť svoj telesný život pre svoju radosť v Bohu a dobro druhých.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Je to Boží smiech. Áno, On sa smeje. A ako sa smeje! „Ten, ktorý býva v nebesiach, sa smeje“ (Ž 2:4). Všemohúci Boh, vysoko na svojom nebeskom tróne, pevný vo svojej absolútnej zvrchovanosti, otcovský vo svojej sile, nežný vo svojej láske a súcite so svojou rodinou, sa nahlas smeje, aby upokojil svoje deti.

Jedným zo spôsobov, ako si vychutnať úsmev nášho neskutočne šťastného Otca, je naladiť svoje uši na zázraky jeho smiechu.

Z bezhraničnej radosti

Samozrejme, Boží smiech nie je taký istý, ako keď sa pubertiak smeje na lacnom vtipe. Nie je to ani zlovestné rehotanie sa masochistu, ktorý si vychutnáva spôsobovanie bolesti. Nie je to ani chichot nervózneho pritakávača, ktorého zastrašuje jeho šéf.

Je to smiech Boha všetkej milosti. Je to bohatý, hlboký, zrelý, nákazlivý, stabilný smiech nášho nekonečne šťastného Otca — toho, ktorého smiech je vždy svätý, spravodlivý a dobrý. Smiech dobrého otca, ktorý sa ozýva v jeho domácnosti, je zvukom istoty a radosti. Jeho smiech, ktorý sa dá počuť, utíši obavy celej rodiny.

Odkiaľ pochádza Boží smiech? Z jeho stáleho, energického šťastia. Z jeho nezničiteľnej božskej radosti. Z jeho nekonečne plnej, neotrasiteľne odolnej blaženosti.

Jeho nepriatelia sa proti nemu môžu sprisahať a cestou sa smiať. Ale nakoniec sa smiať nebudú. Dokonca, aj keď sa proti nemu sprisahali, Boh sa smeje ich nápadnej hlúposti: „Ale Pán sa mu smeje, lebo vidí, že príde jeho deň“ (Ž 37:13). Smeje sa tým, ktorí sa stavajú proti jeho pomazanému (Ž 59:8).

„Boží smiech nám pripomína, že si nikdy nerobí starosti. Nikdy sa nebojí. Nikdy nie je v ohrození.“

Zatiaľ čo sa Boh smeje hriešnikom, spravodliví sa učia smiať sa so svojím Bohom. Jeho smiech nám pripomína, že si nikdy nerobí starosti. Nikdy sa nebojí. Nikdy nie je v ohrození. Jeho smiech vzbudzuje našu dôveru a napĺňa naše srdcia obdivom a odvahou.

Keď sa Boh smeje, robí to kvôli nám, aby to oznámil všetkým, ktorí to môžu počuť. Smeje sa, aby naznačil prichádzajúce hrôzy pre svojich nepriateľov a prichádzajúcu slávu pre svojich priateľov. A zo všetkého smiechu, ktorý môžeme počuť v jeho slove, najpamätnejší prichádza v Druhom žalme.

Keď sa Boh smeje

Situácia je čiernobiela: Na jednej strane stoja Boží nepriatelia, na druhej strane jeho priatelia. Jeho „pomazaný“ je vyvolený ľudský vládca jeho ľudu, na ktorého on položil svoju priazeň (Ž 2:2). S Božím pomazaným sú jeho verní poddaní — pôvodne izraelský ľud prvej zmluvy, dnes novozmluvná Kristova cirkev.

Najprv počujeme, ako sa hnevajú Boží nepriatelia. Nešťastní, hľadajúc spoločnosť, sa spolu radia. Kujú pikle proti Kristovi a jeho cirkvi (Ž 2:1–2). Ale potom… počujete to? Príval ich sprisahaneckého jedu prekoná najšťastnejší a najviac upokojujúci zvuk na svete, ktorý sa ozýva zo samotného neba: mohutná Božia radosť v spravodlivom smiechu.

„Ten, ktorý býva v nebesiach, sa smeje.“ (Ž 2:4)

Pre Boží ľud znie jeho smiech ako veľká útecha. On sa smeje nahlas, aby rozptýlil naše obavy. Smeje sa, aby nám pripomenul, že žiadny jeho zámer nemôže byť zmarený. My, jeho ľud, sa nebojíme spolu so vzbúrenými národmi, pretože sme počuli jeho neskutočne šťastný hlas. Dostali sme jeho prísľub. Čuduj sa svete, nezaslúžime si to, ale on nám vo svojom Synovi preukázal svoju priazeň, a kto sme my, aby sme ho zneuctili tým, že neprijmeme prísľub jeho slova?

Čoskoro budú aj naši nepriatelia počuť jeho hlas tak ako my, ale namiesto útechy od Otca ich bude desiť božský hnev (Ž 2:5). Nebudú len porazení, ale poslúžia jeho zámerom, aby sa jeho ľud stal niečím viac než len víťazmi (Ž 2:8; R 8:37).

Bozkávajte Mu nohy

Tým, ktorí sa stavajú proti Božiemu vyvolenému, jeho Synovi, oznamuje blížiaci sa zvuk božského smiechu ich úplnú hlúposť. Nadchádzajúci súboj nebude tesný. V skutočnosti to ani nebude súboj. Jeho nepriatelia nemajú proti Vládcovi všetkého žiadnu šancu. Postaviť sa proti Božiemu pomazanému Kráľovi je smiešne.

Nepriateľom, ktorí v spravodlivom Božom smiechu počujú predtuchu blížiacej sa záhuby, ponúka únik. „Dajte sa poučiť,“ hovorí ten, ktorý sa smeje. „Slúžte Hospodinovi s bázňou a s chvením Mu bozkávajte nohy“ (Ž 2:10–11).

Takže ešte nie je neskoro, ale čoskoro už bude. Teraz však ešte nie je. „Bozkávajte Mu nohy“ (Ž 2:11) — to znamená, skloňte sa pred ním, dôverujte mu, tešte sa z neho, prisahajte mu vernosť zo srdca, oľutujte svoju vzburu a zmeňte stranu, a budete oslobodení od hrôzy jeho smiechu a prijatí do zázraku jeho radosti.

Smejúci sa Boh zatiaľ stále drží otvorenú náruč, aj keď sa vysmieva márnivosti svojich nepriateľov — je to úplné milosrdenstvo, ktoré ich varuje, že ich cesta vedie do spaľujúceho ohňa a že útočisko v Synovi je nekonečným útočiskom šťastia.

S úsmevom sa dívajte na budúci deň

Ešte chvíľu sa môžu Boží nepriatelia neveriacky smiať. Neveriaci sa smiali aj Ježišovi (Mt 9:24). Nebudú sa smiať aj jeho cirkvi?

Ale aj napriek tomu sa učíme smiať sa v súlade s naším Pánom. Ako výborná manželka z Prísloví 31:25, ktorá „s úsmevom sa díva na budúci deň.“ Ako bojový kôň, ktorý „pred mečom neustúpi,“ aj my sa naučíme smiať sa takýmto hrozbám a nezľakneme sa ich (Job 39:22). Ako Leviatan sa smejeme z nepriateľských šípov, prakov, palíc a oštepov (Job 41:28–29) — nie preto, žeby nemohli prepichnúť kožu, ale preto, že nad nami nemôžu zvíťaziť.

V tejto dobe to však nie je len o smiechu. Náš smiech sa tu často mení na smútok. „Aj pri smiechu môže bolieť srdce, ale koniec radosti býva zármutok“ (Pr 14:13). Ale nespútaný, nekonečný smiech bude našou skúsenosťou v budúcom veku. Ježiš hovorí: „Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať“ (L 6:21).

V ten deň sa budeme smiať. Budeme sa smiať s naším neskutočne šťastným Bohom a budeme sa smiať ako On.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org