Každý dobrý príbeh a rovnako aj každý život začína práve touto otázkou v jej rozmanitých obmenách.

Aby bol príbeh vzrušujúci, musí sa spisovateľ pýtať túto otázku vždy, keď sa začne román vliecť. 

„Čo ak“ by sa stala nehoda, čo ak by môj hrdina vyhral v lotérii, čo ak by sa vrátil domov a opustila ho žena a zbalila by aj všetok nábytok? Séria týchto otázok naštartuje čokoľvek úžasné, čo sa práve ide v príbehu udiať.

Funguje to aj v živote.

Teraz, aby bolo jasné, nemáte moc len tak vyhrať v lotérii a neodporúčam ani búračku áut, no v rámci možností, otázka „Čo ak?“ dokáže meniť naše príbehy a naše životy radikálnym spôsobom.

Pred niekoľkými rokmi som si položil otázku: „Čo ak by každý z 360 000 zborov v Amerike mohol mať program mentorovania?“ A z tejto otázky sa zrodilo jedno z najvzrušujúcejších dobrodružstiev môjho života — The Mentoring Projekt (pozn. prek.: dobrovoľnícky projekt mentorovania mladých ľudí na ceste životom).

„Čo ak“ by si sa opýtal samého seba sériu týchto otázok?

• „Čo ak“ by si si vytiahol žltý zápisník a spísal zopár dejových zvratov, s ktorými sa vieš stotožniť?
• „Čo ak“ by si zabehol maratón?
• „Čo ak“ by ste si obnovili svoje manželské sľuby?
• „Čo ak“ by si dal v práci výpoveď?
• „Čo ak“ by si dnes domov doniesol šteniatko?
• „Čo ak“ by si tvoja rodina adoptovala dieťa?

Ak sa tvoj príbeh stal nudným, možno je čas opýtať sa samého seba „Čo ak?“.

Skús to napísať do komentárov pod článkom. Len tak spíš päť „čo ak“ otázok, ktoré ti napadnú ako prvé. Zober to zodpovedne, ale urob to rýchlo. To, čo sa začne diať, bude, že začneš snívať, prestaneš uvažovať o stagnujúcom živote a uvedomíš si, že život, teda jeho väčšia časť, je taký, aký si ho spravíš.

DONALD MILLER
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: STORYLINEBLOG.COM

Nikdy nie je príliš utrápený, keď veci nevychádzajú tak, ako by si prial, ale nie je ani radosťou bez seba, keď práve vychádzajú. Je ohromný poslucháč, väčšmi venuje pozornosť vám a menej rozpráva sám o sebe.

Hudbu zrejme vidí ako službu, ktorú môže ponúknuť, rovnako ako keď vám čašník prinesie ďalší pohár vody. Nemyslí si o sebe príliš veľa, ale ani príliš málo. Počas prvých rokov, čo som ho poznal, som nadobudol pocit, že patrí k tým pár ľuďom, ktorí dostali do vienka množstvo múdrosti a pokory. Myslím si to stále. Prednedávnom sa mi podarilo prísť na to, prečo je taký emocionálne vyrovnaný a schopný — stretol som jeho otca.

Chcel som si ísť na víkend oddýchnuť a zhodou okolností som natrafil na otca svojho priateľa. Napokon sme skončili na jednej izbe, a tak som mal možnosť stráviť s ním viac ako 48 hodín. Množstvo z tohto času sme strávili zabratí do skvelých rozhovorov. Nespomínam si na všetko, o čom sme vtedy rozprávali, ale pamätám sa na jednu vetu, ktorú vtedy povedal, a to že nikdy nemieni súdiť/posudzovať svoje deti.

Opýtal som sa ho, čo tým myslí. Po chvíľke premýšľania mi odvetil, že si vždy prial byť tým typom otca, ktorý bude deti viesť k tomu, aby za ním prichádzali a otvorene sa s ním zhovárali o čomkoľvek, čím práve prechádzajú.

Povedal mi, že má dojem, že sa mu to podarilo.

Tiež sa mi zdôveril, že je pre neho až prekvapujúce, ako často za ním jeho synovia prichádzajú, aby mu povedali o svojich životoch. Jedného dňa boli na pláži surfovať a jeden z jeho synov jednoducho prišiel a začal rozprávať — len tak, akoby nahlas myslel — o všetkom, s čím práve bojoval.

Povedal mi, že to dosiahol vďaka tomu, že svoje deti nesúdil. Keď boli mladšie, pravdaže ich aj karhal, ale snažil sa ich predovšetkým usmerňovať ako učiteľ a ochranca, a nikdy by si nedovolil považovať ich za menejcenné či dokonca dať im nejakým spôsobom najavo, že v jeho očiach strácajú svoju hodnotu. No priznáva, že boli časy, keď si musel zahryznúť do jazyka.

Jeho synovia sú dnes dospelí, ženatí, veľmi úspešní a k svetu pristupujú, akoby v ňom boli žiadaní, akoby svet o nich nezmýšľal ako o menejcenných preto, že nie sú dokonalí.

Napadá mi, či ja sám som dobrým poslucháčom.

Prečo vlastne niekedy zmýšľam o iných ako o menejcenných?
Nateraz by som chcel, aby sme vy aj ja viac dbali na to, kedy o iných zmýšľame podobným spôsobom. Teraz nechcem, aby ste sa za to, že to robíte, pokladali za menejcenných, len hovorím, aby ste dávali pozor, kedy začnete o niekom takto premýšľať. A potom sa spýtajte samých seba „Prečo?“. Prečo súdim tohto človeka? Je dobré alebo zlé to robiť? Ak je to v poriadku, čo dobré z toho môže vzísť? A ak je to zlé, aký mám na to dôvod? Je dôvodom to, že sa sám pred sebou chcem cítiť oproti inému lepším?

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Amerika miluje víťazov. Všetky kultúry ich milujú, ale my — Američania, ich milujeme obzvlášť a ja by som povedal, že ešte viac.

Pamätám sa na čas prežitý v Peru, kde tempo je pomalé, až je to nepohodlné. Denne som sa díval na farmárov, ako kráčajú na svoje polia z ich maličkých chatrčí a ja som sa pýtal nášho turistického sprievodcu, aké sú hodnoty tejto kultúry.

Pýtal som sa preto, lebo nikto sa skutočne neusiloval o „úspech“ v tom americkom slova zmysle. Oni sa snažili o vybudovanie malých obchodíkov a ich obsah bytia sa zdal z veľkej časti anonymný.

Môj sprievodca mi povedal, že hodnotou kultúry je viera a rodina.

Ak toto sú hodnoty tvojho života, definitívne nepotrebuješ veľa peňazí a ani veľa Twitter followerov. Potrebuješ len zostať dosť blízko k planéte, naučiť sa, ako Boh všetko urobil, a dosť blízko k rodine, aby si naplnil svoje srdce.

Amerika oslavuje víťazov až priveľmi.

Sme nimi skoro posadnutí.

Zatvárame oči nad morálnymi zlyhaniami našich športových osobností tak dlho, kým vyhrávajú. Neskórovať a nezbierať body je väčším zlyhaním než podviesť svojho partnera.

Ale toto nie sú hodnoty našej viery.

Aby bolo jasné, sú tu základy kresťanstva, ktoré túži rásť.

Bolo nám povedané, choďte a šírte evanjelium, takže naše ambície takto konať, sú ušľachtilé. Ale použiť Ježiša na vlastnú slávu, pri ktorom sa používa posolstvo evanjelia na vytvorenie „svojej úspešnej misie“, je v jadre vytunelovaním viery.

Otázkou teda je, aké sú naše motívy?

Sme spokojní byť anonymní pri šírení evanjelia?

Tu je pár otázok, ktoré môžu slúžiť ako osobný filter:

1. Keď zomriem a nikto nebude vedieť moje meno, ale viac ľudí bude poznať Ježiša, som s tým stotožnený?
2. Verím, že Boh chce, aby som uspel, alebo Boh chce, aby viac ľudí vedelo o Ježišovi?
3. Ako veľmi sa usilujem, aby som naplánoval a prezentoval sa na javisku pred cudzími, verzus — prípravu malých stretnutí v skupinkách, čo prispieva k zdravému spoločenstvu na čele s Ježišom?
4. Tým, ktorí sú blízko mňa sa javím takým istým človekom ako tým, ktorým blogujem, píšem, vediem pobožnosť alebo ktorým zvestujem slovo?
5. Som ochotný byť čestný o mojich chybách, aj keď ma to stojí trochu môjho postavenia?

A konečne, úspech je neutrálny.

Úspech nie je zlá vec, ale v našom úspechu, je dobré si uvedomiť, že naša kultúra nás povedie z cesty.

Keď oslava samého seba je temnota, kde je potom svetlo?

Úspechom môže byť aj pokojný život, komunikovať dôverne s ľuďmi, s ktorými sme si vybudovali dôveru.

Osoba, ktorá toto robí v Amerike, ide proti kultúrnemu prúdu.

Ako píšeme, blogujeme, spievame, svedčíme, začnime dávať „desiatok“ zo svojho času na to, aby sme sa ochránili pred úmyslami, ktoré by sa mohli ukázať ako zlé.

Inak všetok náš pozemský úspech bude pochovaný v našich hroboch a nikto nebude zmierený s Bohom preto, lebo nás poznal.

Ale keď spoznajú Ježiša, to bude iný príbeh.

Oveľa lepší príbeh.

My môžeme byť hrdinskí v našich vedľajších príbehoch, ale hrdina hlavného príbehu je len jeden, ten, ktorý môže zachrániť padlý svet.

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

A toto je skutočný problém.

Pred niekoľkými rokmi o mne jeden pastor vyslovil klamstvo — bol to verejne známy chlapík, ktorého som sotva poznal. Hodil ma do vody, aby prekryl niečo, čo poukazovalo na jeho bezcharakternosť.

Odvtedy som vyhľadával pomstu

Ale sotva mi to prinieslo niečo dobré. Ovplyvnilo to moje písanie a môj život. Mám toho chlapíka rád? Nie. Ale Boh prinesie spravodlivosť na všetko a mojou nádejou je, že aj jemu aj mne bude odpustené — mne, že som hľadal pomstu a jemu, že klamal.

Už si niekedy videl zápas amerického futbalu, kde nejaký hráč zapáral do iného, ale rozhodca rozhodol, že faulom bola reakcia druhého hráča a nie prvotná provokácia?

V mojom aj tvojom svete sa toto deje neustále. Ak do teba niekto zapára a ty mu to oplácaš, radšej ver tomu, že osoba, ktorá do teba začala zapárať, to narafičí tak, že ty si odnesieš všetku kritiku.

Nebudú sa zmieňovať o provokácii

Namiesto toho jednoducho každému povedia, čo si v tej chvíli povedal a urobil a tvária sa, akoby oni nezdvihli ani prst. Pokiaľ je niekto natoľko bezcharakterný, že do teba zapára, radšej uver tomu, že sa pokúsi vyhrať nekalo.

Ale toto vraví Ježiš: Nastav aj druhé líce. Šialené, však? Ježiš hovorí, že máš prijať úder a kráčať ďalej.

Zdá sa to nespravodlivé, viem. A nedá sa povedať, že je to taktika, ktorá nám z dlhodobého hľadiska pomôže vyhrať. Nepomôže. Ale zabraňuje to nárastu škôd, je to pokorujúce a dáva to svetu na známosť, že si nemyslíš, že si Boh.

Nastavením druhého líca sa vyhneme nekalostiam.

Sú tu však nejaké výnimky
Pokiaľ ťa niekto fyzicky napadne alebo ohrozí, zavolaj políciu. Môžeš nastaviť druhé líce a odpustiť, už keď je osoba za mrežami alebo bol vydaný súdny zákaz. Pokiaľ niekto o tebe klame a je členom tvojho cirkevného zboru, môžeš predložiť sťažnosť starším. Len to nerob kvôli pomste, urob to, aby prestal klamať. A snaž sa stále vo všetkom odpúšťať.

Ľudia majú tendenciu klamať o druhých a začínať si s nimi, keď ich považujú za silnejších, než sú sami. Snaž sa svoju silu využívať láskavým spôsobom.

Vo všeobecnosti napokon nevidím žiaden úžitok z pomsty. Nenapraví nespravodlivosť, nespraví veci lepšími a nevytvorí stabilný mier. Ak túžime po týchto veciach, potom budeme musieť prijať tie údery.

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Viem, je to schematické.

Ale funguje to.

Tú scénu, keď je všetko stratené, nájdeš skoro v každom filme, na ktorý sa teraz v jari pôjdeš pozrieť. Dôvodom je, že to zvyšuje dramatické napätie, ale tiež je to v tom príbehu, lebo sa s tým vie stotožniť tak veľa ľudí.

Spomínam si na tri také obdobia v mojom živote, v ktorých som mal pocit, akoby bolo všetko stratené. Dve z nich sa pritom stali v priebehu toho istého roka.

Keď sa však ohliadnem späť, priebeh toho roku ma vyformoval viac, než ktorýkoľvek iný. Som v každom ohľade lepším človekom, pretože som pretrpel tú bolesť.

Teraz som menej cynický.

Mám lepšiu pracovnú morálku, robím lepšie rozhodnutia a mám silnejšiu vieru. To celé kvôli tomu, že som raz stratil všetko.

Zatiaľ čo momenty, keď v živote stratíš všetko, môžu byť bolestivé, môže to byť na niečo dobré. V Písme nie je veľa hlavných postáv, ktoré by v nejakom bode svojho života všetko nestratili. A hovorím o tých najhrdinskejších postavách. Mária stratila svoju reputáciu. Jób prišiel o svoje zdravie a peniaze. Pavol prišiel o svoju pozíciu v spoločnosti, nehovoriac o jeho živote. Mojžiš takmer prišiel o rozum.

A zoznam pokračuje.

Ak prídeš do štádia svojho života, keď máš pocit, že si stratil všetko, možno si presne tam, kde ťa Boh chce mať.

Trik, ktorý ma cez to previedol (a naučil som sa to až pri tej tretej životnej situácii, keď som stratil všetko), bolo spýtať sa samého seba, čo som sa naučil, kým som ešte trpel.

Tretia strata bola podnikateľským neúspechom , takže som sa stále sám seba pýtal, ako mi tá strata poslúžila.

A poslúžila mi mnohými spôsobmi.

Zbavilo ma to mojej závislosti na majetku a statuse, naučilo ma to viesť lepšie svoj biznis, pokorilo ma to a pomohlo mi to stať sa disciplinovanejším v práci.

Psychológ Viktor Frankl povedal, že keď nájdeme v našom utrpení perspektívu vykúpenia, prestane byť utrpením. Verím, že je to pravda.

Boh používa čas, keď si stratil v živote všetko, na svoje vlastné zámery.

A keď sa podriadime jeho zámerom, môže byť každá smrť vykúpená. On je toho žijúci dôkaz.

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Okamžite mi tá pasáž začala dávať úplný zmysel. Veľmi jasne, a je pre mňa stále záhadou ako, som si uvedomil, že spôsob, ako spoznať Ježiša, je podniknúť akciu, nasledovať Ho a vôbec robiť niečo. Strávil som celé svoje detstvo, učiac sa o Ježišovi, učiac sa o správnej teológii a ešte viac o zlej teológii, ale ani raz som nič nepodnikol, aby som Ho nasledoval.

A tak som to spravil.

Šiel som von a pustil som sa kráčať po ulici. Potreboval som niečo fyzicky podniknúť.

Nedávalo to žiaden zmysel, vedel som len, že sa potrebujem hýbať. Mal som pocit, akoby Bohu bolo jedno, aký druh akcie podniknem, len som niečo potreboval podniknúť. Nemyslím, že som tej noci šiel spať pred piatou ráno. Kráčal som po uliciach a snažil som sa nasledovať Ježiša.

A na ďalšie dva roky sa z môjho života stal totálny kolotoč. Hltal som Bibliu, a tá kniha bola skutočne živá. Hoci som ju predtým čítal miliónkrát, čítal som ju len ako náboženský človek, nie ako niekto, kto skutočne pozná Krista. A keď som ju čítal nanovo, text ku mne prehováral spôsobom ako nikdy predtým.

Slová boli ako potrava, ako voda.

Podrobne som tie texty analyzoval a podčiarkoval som si celé sekcie. Písal som si pasáže na malé kartičky a nosil som ich so sebou vo vrecku.

Tiež som pokračoval v robení skutkov. Napísal som každý deň list, aby som niekoho povzbudil, stále som pritom na spodok listu vytlačil pasáže z Písma. Začal som navštevovať tábory, začal som čítať knihu za knihou, začal som vyučovať Bibliu vo svojom zbore a podobne.

Ba čo viac, začal som neprestajne hovoriť k Bohu. Nepoužíval som pritom bláznivý jazyk starej bibličtiny kráľa Jakuba, ani som sa ho nesnažil manipulovať emóciami, proste som k nemu hovoril a robil som to veľmi rád. Veril som, že počúva. Mal som pocit, že počúva.

Približne po dvoch rokoch ten lesk vybledol.

Aj dnes študujem Bibliu a istotne sa javí ako živá, ale nie je to už to, čo to bývalo. Stále považujem Bibliu za fascinujúcu a stále som tajomne priťahovaný k Ježišovi, ale už sa to skôr podobá na vzťah s niekým, s kým som strávil roky, než s niekým, koho som práve spoznal.

Raz som čítal, že keď sa niekto zaľúbi, mozog začne produkovať chemickú látku, ktorá tohto človeka púta k človeku, do ktorého sa zaľúbil. Nanešťastie, po dvoch rokoch tá chemická látka ustúpi a je nahradená inou chemickou látkou, ktorá to puto udržiava (pokiaľ sa oňho staráme a chránime si ho), ale to puto už nie je také vášnivé, ani také energické, je skôr ohľaduplné a má rodinný charakter.

Myslím, že takto sa teraz cítim s Ježišom.

Mám pocit, akoby sme boli rodinou.

Alebo vhodnejšie povedané, mám pocit, akoby som ja bol v jeho rodine. Cítim sa skoro akoby medzi nami kedysi bolo niečo vášnivé, ale teraz spolu už len starneme.

Často sa stáva, že keď sa vo mne ľudia snažia zapáliť vášeň a emócie k Ježišovi, necítim sa nevyhnutne vo svojej koži. Musel by som to predstierať, ak by som sa tak mal správať. Pre mňa je viera o udržiavaní a ochraňovaní vážneho vzťahu, v ktorom teraz máme už približne 15 rokov spoločnej histórie, priveľa spomienok, aby sa dali vymenovať, a veľa úžasnej a mravčej práce, ktorú ešte treba spraviť a množstvo ďalších ľudí, ktorým treba predstaviť Ježiša, aby s ním tiež mohli začať svoj vzťah.

Avšak za úplne úžasné a upokojujúce pokladám to, že som v mozgu zažil rovnakú chemickú reakciu, ako v intímnom vzťahu, len ja som to zažil s Bohom.

Celá tá vec mi pomáha veriť, že je skutočne tam. A to už je niečo, na základe čoho sa dá niečo podniknúť.

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Po prvé, Jozef vedel, čo je jeho a čo nie a Pótifarova manželka jeho nebola, a Jozef mal k Pótifarovi veľký rešpekt. Po druhé, a po druhé je dôležité, Jozef si bol vedomý svojho predurčenia.

V sne sa dozvedel, že sa z neho stane mocný muž. A to sa začínalo v Jozefovom živote pomaly uskutočňovať. Jozef riadil všetky Pótifarove záležitosti. Možno si to vtedy neuvedomoval, ale podstupoval výcvik pre riadenie celého Egypta.

Jeden z najdôležitejších prvkov každého príbehu súvisí s tým, o čo ide hlavnej postave. Túži po nejakom dievčati? Túži futbalový tím vyhrať národný šampionát? Ak nevieme po čom túži hlavná postava, príbeh nie je zaujímavý, je nudný a je utrpením pri ňom zotrvať.

To isté platí aj pre ľudský život.

Pokiaľ nevieme, čo chceme alebo kam smerujeme, je príbeh nudný. A čo je horšie, jeho protagonista robí otrasné rozhodnutia.

Ak by som ti ponúkol apartmán v New Yorku v hodnote miliónov dolárov a podmienil to tým, že ak máš mať naňho nárok, musíš prejsť cez krajinu, nechal by si sa zlákať ponukou rozpadávajúcej sa chatrče niekde na stredozápade? Jediný dôvod, pre ktorý by si sa tým nechal zlákať, je, že by som ti neponúkol ten apartmán.

Ak nevieme kam v živote smerujeme, podliehame ľahko pokušeniu.

Dobrá postava v dobrom príbehu vie, čo chce.

O čom snívaš cez deň?

Aké úspechy si dosiahol? V čom si myslia ostatní, že vynikáš? Aké iné životy ťa inšpirujú? Kedy máš pocit, že Boh a ty pracujete spolu na nejakom projekte?

Toto všetko sú náznaky, ktoré nám pomáhajú pochopiť, ako fungujeme a pomáhajú nám rozhodnúť sa, čo s našimi životmi. Napíš si ich a vyraz tým smerom. Daj tomu slobodu vyvíjať a meniť sa, pretože aj ty sa budeš vyvíjať a meniť. Jednoducho prestaň blúdiť v hmle bez smeru.

Spomenieš si na osobu, čo ťa inšpirovala a ktorá nebola nikde nasmerovaná? Aký by bol svet, keby Boh iba blúdil a nič nechcel alebo by sa nepokúšal zachrániť svet?

Donald Miller
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Prečo?

Dôvod ma vlastne dosť vytáča.

Je to spôsobené tým, že mi pred pár rokmi strážil psa človek, ktorý ju, nuž, naučil báť sa. Vlastne pochybujem, že to bol ten človek, pravdepodobnejšie je, že to bol niekto z jeho priateľov. Nemôžem nič dokázať a nikdy som sa neobťažoval nikoho v tomto ohľade konfrontovať, pretože to by bolo ako pichať do osieho hniezda, a toho sa dopustiť nechcem.

Skutočnosti sú jednoduché. Lucy zvykla byť úplne v poriadku a správala sa normálne, keď som varil. Bola niekde nablízku a čakala na kúsok jedla, ale nikdy nežobrala. Bola slušná, ale dávala svoje želania jasne najavo a vôbec jej neprekážalo, ak jedlo spadlo na zem. A potom som po niekoľkodňovom cestovaní prišiel domov k psovi, ktorý, keď som vstúpil do kuchyne, utekal do spálne a viditeľne sa triasol.

Bolo očividné, že niekto urobil niečo preto, aby „naučil Lucy zostať mimo kuchyne“. Cítil som sa zneuctený, samozrejme. A ten človek už nikdy nedostal Lucy na starosť. Ešte teraz, po rokoch, to Lucy stále robí.

Niekto sa dostal k môjmu psovi a naučil ho niečo, čo ho nemal žiadne právo naučiť.

Smutnou realitou je, že Lucy sa nemá čoho báť. Nemá žiadny dôvod s chvením utekať preč. Jej majiteľ ju má rád, keď je nablízku. Jeho majiteľa vôbec netrápi, že sa pohybuje v blízkosti kuchyne. Ide tu o to, že sa niekto dostal k môjmu psovi, aby ho naučil niečo, čo som nechcel, aby sa naučil. Že niekto ukradol časť Lucyinej radosti a prevzal vlastníctvo bytosti, ktorá mu nepatrí. Ale to zďaleka nie je pointa.

Pointou je, že v jeden deň, kým som upokojoval Lucy, som premýšľal, či sú v mojom živote veci, ktorých sa bojím, zatiaľ čo môj Stvoriteľ narieka, že „sa niekto ku mne dostal“.

Milujem, že nám Boh hovorí, že nás nikdy neopustí ani nezanechá, že On je vždy s nami.

Keď prenesiem Lucyin strach do svojho vlastného života, prepojenie je záhadné. Bojím sa napríklad intimity, bojím sa spojenia, bojím sa, že ma ľudia nebudú mať radi, bojím sa zlyhania, bojím sa izolácie a odmietnutia, bojím sa odhalenia.

Prečo?

Pretože niekto sa ku mne dostal, niekto, kto na to nemal právo, niekto, z koho je môj stvoriteľ frustrovaný. A ja som, samozrejme, nesprávne naučil tomu istému strachu ďalších. Ja som tiež vinný. Akokoľvek som sa snažil, nikdy som nebol schopný to Lucy odučiť. Namiesto toho vždy idem do spálne, sadnem si na posteľ vedľa nej a hladím jej uši. Stále má na tvári vystrašený výraz, ale už sa viac netrasie. Vie, že jej pán ju ľúbi.

Hovorím o tomto, pretože je to dokonalý obraz toho, ako niektorí z nás komunikujú s Bohom.

A je to dokonalý obraz toho, ako sa musí cítiť Boh preto, že sa k nám niekto dostal. Nenúti nás čeliť nášmu strachu ani sa z nás nevysmieva preto, že je náš strach nepodložený. Namiesto toho jednoducho je s nami. Sedí vedľa nás. Upokojuje nás, stará sa o nás, miluje nás. Po celý čas, čo sa bezdôvodne bojíme. Dokonca ani smrť si nezaslúži strach. Nie z Jeho pohľadu.

Takže čo s týmto všetkým robí Boh? Berie strach preč? Pravdepodobne nie, inak by nám v Biblii dookola nevravel, aby sme sa nebáli, jednoducho by ho od nás vzal. To, čo robí Boh s nami, nie je také odlišné od toho, čo robím ja s Lucy. Idem proste do izby, sadnem si na kraj postele a hladkám jej uši. Pár minút k nej láskavo hovorím, dávajúc jej najavo, že všetko bude v poriadku. Aj keď Lucyin strach pravdepodobne nikdy neodíde, trasie sa menej, ako zvykla predtým, a vie, že aspoň v spálni je v bezpečí.

Milujem, že nám Boh hovorí, že nás nikdy neopustí ani nezanechá, že On je vždy s nami.

Milujem, že nám posiela priateľov, pravdu, povzbudenie, starostlivosť a ochranu, akoby sedel na kraji našej postele a pripomínal nám, že sa nemusíme báť.

Čo vás zasahuje strachom a nemalo by? Čo vás núti bežať do spálne a schovať sa za vankúšmi? A dokážete tam pri sebe vnímať Boha, ktorý vás upokojuje, ktorý vám hovorí, že sa nemáte čoho báť?

Donald Miller. Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

Tento týždeň som pripravoval materiál na Deň otcov. Možno trochu skoro, ale prinútilo ma to rozmýšľať o mnohých skvelých otcoch, ktorých som vo svete videl. A videl som ich veľa. Môj priateľ Paul Young (napísal Chatrč a Križovatky), má neuveriteľnú rodinu a úžasné deti (dnes už dospelé). Môj drahý priateľ John MacMurray z Oregonu je pravdepodobne tiež jedným z najlepších otcov.

Chcem hovoriť o deťoch, ktoré výborne fungujú, nemajú problém zapadnúť, ľahko komunikujú a nevyzerajú, že by si potrebovali niečo dokazovať.

Tajne som si všímal takéto deti a zistil som, že dôvodom ich bezproblémovosti je toto: Skvelé deti pochádzajú z rodín, v ktorých sú rodičia úprimní ohľadom svojich nedostatkov. Pochádzajú z rodín, ktoré žijú v milosti a veria v ňu.

Všimol som si tiež opak. Mnohí z priateľov, ktorí sa mi zverili, že mali v živote problémy, pochádzajú z rodín, kde rodičia (a, úprimne, väčšinou to bol otec) mali problém priznať, že sa mýlia. Často pochádzali z pobožných rodín, v ktorých si rodičia mysleli, že musia hrať model dokonalosti.

Samozrejme, existuje mnoho dôvodov, prečo deti v živote bojujú. Ale ja v skutočnosti nehovorím o deťoch. Hovorím o dospelých. Lepšie sa darí ľuďom po tridsiatke a štyridsiatke, ktorí pochádzajú z rodín zameriavajúcich sa na milosť a majú rodičov, ktorí ich neovládali prostredníctvom viny a hanby.

Ľudia, ktorí sú v pohode, pochádzajú z rodín, v ktorých boli rodičia úprimní ohľadom svojich chýb a nedostatkov, kde sa rodičia dokonca vedeli pokorne ospravedlniť. Predstavte si, že máte otca, ktorý je ochotný povedať: „Vieš, svoju náladovosť preberáš odo mňa. Je to jedna z otrasných vecí, ktoré som ti odovzdal. Tak ma to mrzí. Toto je spôsob, ako som sa ju ja naučil zvládať. Povedz mi, ak potrebuješ pomoc. Tak veľmi ťa milujem. Nechcem, aby si kvôli mne cítil akúkoľvek bolesť.“

Keď sa rozprávate s Paulom Youngom alebo Johnom MacMurrayom, nemajú absolútne žiaden problém s priznávaním svojich chýb. Žiaden. A toto vám dodáva pocit pohody, pretože si uvedomíte, že byť človekom je v poriadku. Vlastne sa môžeme s týmito chlapmi skutočne spojiť, pretože sú zraniteľní, úprimní a otvorení. A vyzerá to tak, že veria, že Boh im skutočne odpúšťa, a to možno znamená, že Boh odpustil aj mne.

Skvelé deti pochádzajú z rodín, v ktorých sú rodičia úprimní ohľadom svojich nedostatkov. Pochádzajú z rodín, ktoré žijú v milosti a veria v ňu.

Na druhej strane je mnoho detí, ktoré sa stratené túlajú svetom. Často som si všimol, že ich otcovia sú mužmi, ktorí neustále prekrúcajú pravdu, aby sami vyzerali dobre. Ak sa v ich rodinách stane niečo negatívne, obviňujú z toho niekoho alebo niečo iné. Nikdy si nepriznajú svoje chyby. Stále sa snažia „dávať príklad“ tým, že skrývajú svoju naozajstnú ľudskosť. Deti vyrastajúce v takýchto domovoch necítia povolenie byť ľudskí, či robiť chyby a nedôverujú, že im Boh niekedy odpustí. Dokážete si predstaviť žiť v takej bolesti?

Mnoho moderných výskumov hovorí, že zdravie kvitne tam, kde je podporovaná morálka, sila, odvaha a ZRANITEĽNOSŤ.

Celá myšlienka ma núti premýšľať, ako sa toto dá aplikovať na farárov a vedúcich cirkví. Veríme, že naše cirkevné zbory by boli zdravšie, keby sme poukazovali na Božiu milosť tým, že by sme slobodne priznávali svoje slabosti?

Akí úprimní ste voči ľuďom okolo vás? Bojíte sa byť človekom? Boja sa vaše deti byť ľuďmi?

Boh odpúšťa, tak odpúšťajme aj my. Povedzme svetu, že je v poriadku byť človekom.

Donald Miller

Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com