Tentoraz nám chcem pripomenúť, čo to učeníctvo vlastne je. Viem, že to môže znieť zvláštne. Toto slovo používame stále.

Ja však tvrdím, že to, čo sa dnes vydáva za učeníctvo, v príliš mnohých prípadoch nezodpovedá skutočnému významu tohto slova.

STOJÍ TO VEĽA?

Vo svete Biblie bol učeníkom žiak, ktorý sa učil u učiteľa. Vzdelával sa prostredníctvom inštrukcií od učiteľa a napodobňovaním jeho spôsobu života. V gréckej Novej zmluve je učeník (μαθητής, mathétés; v latinčine discipulus) Ježišov nasledovník, ktorý sa učí, čo Ježiš hovorí, a potom to uplatňuje v praxi, čím sa mu stále viac podobá.

Mnohí z nás sa dnes aspoň z času na čas venujú „učeníctvu“. Rozprávame sa o svojom kresťanskom živote s ostatnými a navzájom si pomáhame vytrvať vo viere. Ale koľko z týchto rozhovorov zahŕňa skutočné vzdelávanie, nehovoriac o raste v zbožnosti? Koľko z toho nám pomáha spoznávať Pána a stávať sa mu podobnejšími? Tvrdím, že príliš málo.

Samozrejme, existuje mnoho spôsobov, ako spoznať Pána a napodobňovať jeho život. (Viacerým sa budeme venovať v nasledujúcich článkoch, ak Pán dá.) Ale najspoľahlivejším spôsobom, ako pochopiť, čo učí, a žiť život podobný Kristovi, je študovať, čo hovorí na stránkach Biblie. „Celé Písmo je Bohom vnuknuté,“ pripomína nám Pavol, „a užitočné na učenie, karhanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2. Tim 3:16–17).

Údaje z nedávnych prieskumov naznačujú, že aspoň niektorí z nás sú vášnivými čitateľmi Biblie. Americká biblická spoločnosť minulý rok uskutočnila prieskum a zistila, že 11 percent dospelých Američanov teraz číta Bibliu takmer každý deň. Jeden zo šiestich číta Bibliu väčšinu dní v týždni. Len polovica ju číta menej ako dvakrát ročne.

Koľkí z nás by však mohli pred Bohom dosvedčiť, že za posledných niekoľko rokov urobili významný pokrok v poznaní Biblie — a teda aj v poznaní Pána? Keby ste každých päť rokov absolvovali test zo svojich vedomostí o Božích veciach podľa Písma, dosiahli by ste dnes lepší výsledok ako naposledy?

LEKCIE Z NORTHAMPTONU

Pri príprave na vyučovanie predmetu o Jonathanovi Edwardsovi v tomto semestri opäť premýšľam o jeho metódach učeníctva. Edwards bol hriešnik, ktorý robil veľa vecí zle. Ale jeho vášeň pre poznanie a lásku k Bohu je inšpirujúca a poučná. Uvediem len jeden príklad: stretával sa s mladými ľuďmi v Northamptone v malých skupinkách, pravdepodobne vo svojom dome, aby ich učil viere. Na tento účel si viedol zoznam biblických otázok. Nie sú pre slabé povahy. Tu je ukážka otázok, na ktoré očakával od mladých ľudí odpovede:

1. Ktorý z izraelských a judských kráľov vládol najdlhšie?

2. Ako sa volal Dávidov predok, o ktorom čítame, že bol na púšti s Mojžišom?

3. Ako často sa menil rod izraelských kráľov alebo ako často prechádzala koruna desiatich kmeňov z jedného rodu do druhého pred zajatím desiatich kmeňov?

8. Kto bol otcom Chetitov, odkiaľ mali svoje meno?

54. Kto je posledným prorokom pred Kristom, o ktorom máme správu a ktorého službu sprevádzali a potvrdzovali zázraky?

105. Ako často nachádzame záznam o tom, že Kristus urobil zázrak a otvoril oči slepých?

106. Ako často nachádzame záznam o tom, že Kristus utíšil vietor a more?

133. Aký bol najväčší počet tých, ktorí videli Krista po zmŕtvychvstaní?

139. O koľkých mužoch máme v Písme správu, že boli nazarejci?

Nerád to hovorím, ale je to pravda: len máloktorí z našich najvernejších členov cirkvi by si s týmito otázkami poradili. V skutočnosti by si s nimi poradilo iba málo našich kazateľov.

Viem, čo si možno myslíte. Prečo ten dôraz na faktografiu, detaily Písma? To nie je najlepší spôsob, ako pomôcť ľuďom rásť v milosti. Nemali by sme radšej klásť dôraz na celkový dej Písma, na samotné posolstvo evanjelia alebo na etiku Biblie?

Máte pravdu, keď si kladiete takéto otázky a keď sa snažíte, aby „hlavné veci zostali hlavnými vecami“, ako to zvykneme hovoriť. Edwards s tým bezvýhradne súhlasil. Pre neho a ďalších, ktorí poznali Pána, si však skutočné poznanie podstatných vecí — akcieschopná inteligencia o Božích veciach — vyžaduje pozornosť aj na ich detaily. Biblický príbeh obsahuje postavy, udalosti, podzápletky, zvraty, ktoré ho zakotvujú v dejinách a zdôvodňujú jeho dej. A biblická etika nie je blesk z jasného neba; vychádza z dejín Božieho spásonosného diela medzi nami.

Autor Listu Hebrejom pri podrobnom rozpise evanjelia ponúka vedľajšiu myšlienku:

O tom by sme mohli veľa hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste leniví počúvať. Veď hoci by ste už po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil základné pravidlá Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie tuhý pokrm. Lebo ten, kto ešte potrebuje mlieko, je neskúsený v slove spravodlivosti, keďže je ešte dieťa. Tuhý pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo majú návykom vycvičené zmysly na rozlišovanie dobrého a zlého. (Heb 5:11–14)

Edwards na tento oddiel Písma kázal kázeň s názvom „Dôležitosť a výhoda dôkladného poznania Božej pravdy“ (1739). Svojmu ľudu povedal, že biblické učenie je určené pre všetkých — nielen pre duchovných a „učených mužov, ale… pre ľudí každého charakteru“. Boh vyzýva všetkých, aby hľadali poklad ukrytý vo svätom písme, a to „učených aj neučených, mladých aj starých, mužov aj ženy“. Ani ten najbystrejší učenec ho nenájde celý.

V skutočnosti tí, ktorí „študovali najdlhšie a dosiahli najväčšie úspechy“, ako Edwards priznal na základe dlhoročných skúseností, „vedia len málo z toho, čo treba vedieť“. Biblický „predmet je nevyčerpateľný“, pretože Autor „je nekonečný a sláva jeho dokonalosti nemá konca“. Všetci by sme teda mali svoje srdce a myseľ upriamiť na jeho Slovo a urobiť zo štúdia jeho kníh „dôležitú náplň svojho života“.

Edwards tento bod zavŕšil odporúčaním, aby ľudia venovali toľko času hľadaniu Boha ako hľadaniu mamony, čo je výzva, ktorú by sme dnes mali dobre počúvať:

Neuspokojte sa s tým, že máte toľko vedomostí, koľko vám hodia do cesty a koľko v istom zmysle nevyhnutne získate častým… kázaním slova, ktorého ste povinní byť poslucháčmi, alebo ktoré náhodne získate v rozhovoroch; ale nech je vašou veľkou úlohou hľadať ho, a to s rovnakou usilovnosťou a námahou, s akou ľudia kopú v baniach… zlato.

Aby si nikto nezúfal, uvedomme si, že o svete vo všeobecnosti vieme oveľa viac ako Edwardsovci. V skutočnosti naši najvzdelanejší členovia poznajú všeobecné zjavenie lepšie ako samotný Edwards. Napriek tomu najzásadnejšie poznanie Pána a jeho vôle pre náš život pochádza zo zvláštneho zjavenia. A priznajme si, že hoci mnohí z nás hovoria, že Pána milujú, v skutočnosti ho veľmi dobre nepoznajú. Aká škoda.

ŽIADNY ČAROVNÝ PRÚTIK

Usilujme sa o deň, keď bude viac Ježišových nasledovníkov túžiť napredovať v poznaní Pána — keď ich vyznania náklonnosti k Bohu a jeho Slovu budú sprevádzané skutočným úsilím o poznanie božskej pravdy. To sa ľahšie povie, ako urobí. V priebehu rokov som sa zúčastnil mnohých rozhovorov o tom, ako vzbudiť hlbokú túžbu po poznaní Boha. Neexistuje žiadny zázračný prostriedok. Boh je nekonečný, nie je ľahké ho pochopiť.

V júli 2020 spoločnosť LifeWay Research uskutočnila prieskum medzi protestantmi, ktorí chodia do kostola, a zistila, že viac ako polovica z nich má problém porozumieť tomu, čo čítajú v Písme. Potrebujú pomoc s učeníctvom. Preto je tu výzva: Urobme všetko, čo je v našich silách, aby sme ju poskytli. Nečakajme na neexistujúce zázračné riešenie výzvy učeníctva. Namiesto toho napodobňujme Filipa s etiópskym eunuchom: poslúchnime Božie volanie, horlivo bežme k tým, ktorým slúžime, pýtajme sa, ako im môžeme pomôcť, a čo najlepšie ich veďme k poznaniu Pána a jeho Slova. Ak to budeme robiť verne, pokorne a s láskou, som presvedčený, že aj oni pôjdu svojou cestou s radosťou (Sk 8:26–39).

Douglas A. Sweeney. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Hovorím to aj ako historik kresťanstva. Stále učím študentov o obdobiach zúfalstva a obnovy v cirkvi. Nie som prvý, kto poukazuje na problémy Božieho ľudu. Cirkevné dejiny sú plné „prorokov“, ktorí tlačia pochmúrnosť a skazenosť na iných a prehnane hovoria o hriechoch svojej generácie.

Naše zbory sú v kríze

Napriek tomu naše zbory v posledných rokoch utrpeli zranenia. A dokonca aj tradicionalisti ako ja si myslia, že potrebujeme prebudenie, keď toľkí z nás trpia lacnou milosťou, kmeňovým systémom, duchovnou lenivosťou a „evanjeliami“, ktoré nahradili kríž sebastrednosťou. Od čias reformácie diskutujeme o tom, kedy a v akých podmienkach potrebujeme zmenu — náročnú zmenu, ktorá si vyžaduje tvrdú prácu a riskantný druh svedectva. Prišli sme k záveru, že v časoch vážneho prenasledovania, keď je evanjelium v stávke, keď je cirkev v koncoch, sa musíme postaviť a bojovať za učeníctvo, ktoré niečo stojí.

Táto diskusia začala v polovici 16. storočia, keď sa najmä luteráni pýtali, či dospeli k status confessionis („situácii vyznania“). Teraz je taký čas. Mnohé zbory prežívajú krízu — najmä na Západe, ale aj na iných miestach. Návštevnosť klesla. Alarmujúci počet mladých ľudí pochybuje o tom, či má členstvo v cirkvi vôbec význam. Zdá sa, že niektorým starším záleží viac na bohatstve a moci, na ich postavení a kontrole svetských príbehov a systémov než na nasledovaní Ježiša. Samozrejme, modloslužba sa netýka len starších. Jej chápadlá zasahujú do každej generácie.

Mnohí kresťania, mladí aj starí, majú nesprávne nastavené priority. Mnohí z nás trávia viac času športom ako čítaním Biblie. Viac času venujeme médiám ako napĺňaniu potrieb druhých. Modlíme sa veľmi málo a nie veľmi intenzívne. Naše plány na dôchodok sa väčšinou týkajú oddychu a rekreácie. Zabezpečujeme sa do budúcnosti, viac voľného času a nadbytočných príjmov investujeme do všedných zábav ako do Božieho kráľovstva. Mnohí z nás by dnes zaplatili toľko, koľko si môžu dovoliť, aby si predĺžili svoj pozemský život čo i len o niekoľko mesiacov. Ak použijeme jazyk puritánov, zdá sa, že sme si neodvykli od sveta.

Ale nie všetci sú takí. Mnohí sa pýtajú, ako si vysvetliť rozpor, ktorý vidia medzi tým, čo kresťania vyznávajú a ako žijú. Pýtajú sa, ako hlboko veríme tomu, čo hovoríme. A ak tomu neveríme my, prečo by tomu mal veriť niekto iný? Možno zbory nestoja za všetok čas, ktorý si vyžadujú. V súčasnosti existujú lepšie spôsoby, ako žiť svoj najlepší život, než tráviť hodiny týždenne v inštitúciách, ktoré príliš často nanášajú tenký náter rečí o Bohu a vlažnej duchovnosti na slabé a hnijúce dosky.

V roku 2021 ma často strašil rovnaký sen. Snívalo sa mi, že naše zbory ponúkajú každých päť rokov komplexné zdravotné prehliadky. Preskúšali sme členov z ich poznania Boha, podrobností o Biblii, rastu v posväcovaní, služby núdznym, evanjelizácie a ďalších vecí. A zistili sme, že zatiaľ čo malá skupina za posledných päť rokov naozaj rástla v milosti, väčšina členov zboru nerástla. Samozrejme, bol to iba sen. Obávam sa však, že ak by sme takéto skúšky naozaj spravili, moja nočná mora by sa zopakovala aj v reálnom živote.

Znepokojuje ma, že veľmi málo kresťanov rastie. Veľmi málo z nás je pripravených na návrat Ženícha. Mnohí na Západe sú príliš pohodlní na to, aby sa zamýšľali nad budúcim svetom, mali zapálené lampy a túžili po večnosti.

Ale existujú skvelé výnimky, mnohé sú v zboroch, ktoré vedú ľudia zapojení do Spoločenstva evanjelia (The Gospel Coalition). Viacerí z vás žijete učenícky život, ktorý niečo stojí a robíte všetko pre to, aby ste povzbudili ostatných učeníkov. Napriek tomu vás určite odrádza to, čo sa v spoločnosti vydáva za učeníctvo. A dúfam, že budete súhlasiť, že je potrebné urobiť niečo radikálne — a že to nikto z nás nedokáže urobiť sám.

Ako sa začína reformácia

Biblia a dejiny cirkvi nám opakovane ukazujú, že keď sa Boží ľud spojí, vyzná svoje hriechy, volá k Bohu o milosť a očakáva, že odpovie, Boh si ho použije na uskutočnenie potrebnej reformácie. A keď ich vodcovia podporujú takéto správanie, Pán bude štedro žehnať. V dejinách spásy neexistuje niečo za niečo. Existuje však súvislosť medzi umŕtvovaním hriechu a kráčaním podľa Ducha, medzi ponížením sa v Božích očiach a povýšením.

Tento článok venujem učeníctvu, ktoré niečo stojí. V ďalších častiach budem písať o prísľube a nebezpečenstve nasledovania Ježiša; o kráčaní po ceste kríža; o skutočnom pestovaní túžby po zrelosti v zboroch a zrelom, zbožnom, víťaznom svedectve na verejnosti a o vzbudzovaní túžby po vodcoch, ktorí sú vzorom a vyzdvihujú takúto zrelosť.

Bonhoefferov príklad

Najznámejšia diskusia o potrebe učeníctva, ktoré niečo stojí, odvážneho kresťanského vyznania a reformácie v cirkvách po 16. storočí sa odohrala počas nástupu národného socializmu v Nemecku. Skupina cirkevných vodcov, najznámejší Karl Barth a Dietrich Bonhoeffer, sa postavila proti nacistom aj proti takzvaným nemeckým kresťanom (kresťanským nacionalistom, ktorí v Kristovom mene podporovali Hitlera). Nesúhlasím so všetkým, čo títo odvážni vodcovia povedali. Obdivujem však Bonhoefferovo svedectvo o evanjeliu až na smrť. Nacisti ho obesili v koncentračnom tábore, čo dodalo vierohodnosť jeho najznámejšej knihe The Cost of Discipleship. V nej píše:

Keď Kristus povolá človeka, vyzve ho, aby šiel a zomrel… Na každého kresťana sa kladie kríž. Prvým Kristovým utrpením, ktoré musí každý človek zažiť, je výzva, aby sa odpútal od tohto sveta. Umieranie starého človeka je výsledkom jeho stretnutia s Kristom.

Koľkí z nás dnes, najmä v Spojených štátoch, skutočne zomreli s Kristom? Koľkí z nás sa odpútali od tohto sveta? Potrebujeme znovu počuť tieto slová, keď sa usilujeme o skutočné učeníctvo uprostred falošných evanjelií.

Ak chceme prilákať a vychovávať skutočných učeníkov, musíme ponúknuť oveľa viac než inšpiratívne občianske náboženstvo, duchovné povzbudzovanie a slávu. Musíme preukazovať takú vieru, ktorá neprezentuje moc a „úspech“, ale slabosť, vieru, ktorá je škandalózna nie pre pokrytectvo, ale ťažkosti. Ako napísal apoštol Pavol:

Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných; Boh si vyvolil, čo je v očiach sveta neurodzené a opovrhované; áno, vyvolil si to, čo nie je, aby zmaril to, čo je, aby sa nik pred Bohom nevystatoval. Vy ste však z neho v Ježišovi Kristovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením, aby — ako je napísané, ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi. (1. Kor 1:27–31)

A ako vyzýva sám Kristus v Evanjeliu podľa Matúša:

Vtedy povedal Ježiš svojim učeníkom: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho, a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale uškodí svojmu životu? Alebo čo dá človek na výmenu za svoj život? Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odmení každého podľa jeho skutkov.  (Mt 16:24–27)

Pane, zmiluj sa. Prosím, pomôž nám, aby sme nestratili svoju dušu. Pomôž nám podporovať reformáciu v súčasnosti. Nech nás nájdeš pripravených, keď prídeš.

Douglas A. Sweeney. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK