Ignác bol učeníkom apoštola Jána a verejne karhal antiochského cisára Trajána za jeho modloslužbu. Traján následne prisahal, že sa Ignácovi verejne pomstí za jeho zahanbujúce výčitky.

Ignáca zatkli a priviedli do Ríma. Ako ho viedli k jame s levmi, povedal inému veriacemu: „Môj drahý Ježiš, môj Spasiteľ, je v mojom srdci zapísaný tak hlboko, že som presvedčený, že ak by mi niekto rozrezal srdce a rozkrájal ho na kúsky, Ježišovo meno by sa našlo na každom jednom z nich.“

Keď sa zhromaždilo veľké množstvo ľudí, aby boli svedkami jeho smrti, Ignác odvážne prehovoril k hlasnému zástupu: „Ja som Božím zrnom. Uviazol som v zuboch beštie, aby som sa stal čistým chlebom pre Krista, ktorý je pre mňa Chlebom života.“

Hneď ako dopovedal tieto slová, zožrali ho dva hladné levy. Žil v súlade so svojím priezviskom — Theophorus — „posol Boží“. Až do konca nosil na perách meno Boha, svojho Spasiteľa. Často hovoril: „Ukrižovaný Kristus je moja jediná a najväčšia láska.“ A až do konca života nachádzal potešenie v tejto jednoduchej pravde: „Tak ako svet nenávidí kresťanov, tak veľmi ich Boh miluje.“

Manželská tradícia hovorí, že manželka by mala nosiť mužove meno ako symbol ich jednoty. Nie sú to už dvaja ľudia, ale jeden. Ako pár spolu starne, začne zdieľať viac ako len rovnaké  priezvisko. Majú rovnakých priateľov a záujmy. Začnú dokončovať vety toho druhého. A niektorí sa začnú dokonca fyzicky podobať… taká je ich dlhoročná intimita. Rovnako tí, ktorí nesú meno „kresťan“ alebo „malý Kristus“, si vybudujú podobnú intimitu — jednotu so Spasiteľom. Nosíš Kristovo meno správne? Inšpiruje ťa nosenie Ježišovho mena tak ako Ignáca, aby si zdieľal Jeho utrpenie, službu a život?  

V 16. storočí zaobchádzal kráľ Filip II. veľmi kruto so všetkými, ktorí sa sami pokúšali vykladať Písmo. Ak v tom čase našli niekoho študovať Bibliu, buď ho obesili, upálili na hranici, utopili, roztrhli na kusy, alebo zaživa pochovali.

Kráľovskí inkvizítori boli vyslaní, aby vykonali inšpekciu v dome starostu mesta Brugge, a zistili, či sa tam usporadúvajú nejaké stretnutia biblického štúdia. Počas pátrania našli Bibliu. Všetci prítomní popreli, že by o nej niečo vedeli. Potom vošla mladá chyžná. Keď sa jej pýtali na Bibliu, vyhlásila: „Ja ju čítam!“ Starosta sa ju snažil obhájiť a povedal: „Ó, nie, ona nevie čítať.“ No slúžka nechcela byť obhajovaná klamstvom. „Je to pravda, táto kniha mi patrí. Čítam si z nej a je pre mňa vzácnejšia než čokoľvek iné!“

Odsúdili ju na smrť udusením — zamurovaním v mestských hradbách. Tesne pred popravou sa jej spýtal istý úradník: „Taká mladá a krásna a už ťa vedú na smrť?“ Odpovedala: „Môj Spasiteľ za mňa umrel. Aj ja umriem zaňho.“ Keď nakoniec v múre chýbala už iba jedna tehla, opäť jej dohovárali: „Kajaj sa! Povedz len jediné slovo pokánia!“ Namiesto toho vyslovila jej jedinú túžbu, a to byť s Ježišom. Potom pridala: „Ó Pane, odpusť mojim vrahom!“

Pre niektorých je to len kniha — bestseller, ktorý je bestsellerom už roky. Pre iných je to iba rodinná tradícia — predmet, ktorý sa odovzdáva pri svadbách, narodeniach a pohreboch. No pre iných je to sväté, Bohom inšpirované Slovo. Títo veriaci visia na jej slovách, ako keby to bol list od milenca a čítajú ich znova a znova. Čo vidia v pravde Božieho Slova? Čo spôsobuje, že sú ochotní riskovať smrť kvôli tomu, aby ju mohli čítať? Pýtaj sa na odpoveď Boha. Ak pravdy v nej ostávajú pre teba záhadou, pros Boha, aby ti otvoril oči  a aby si bol schopný vidieť Jeho slová jasnejšie. Bez Jeho pomoci ostanú slová iba značkami na papieri. Boh ich však môže priviesť k životu.