„Plakal, keď mi to hovoril,“ pokračovala. „Ten kríž ho veľmi rozrušil.“ Chcel som s ňou súcitiť, ale bol som príliš nadšený. Zmyslom nášho program bolo, aby príbehy pre našich študentov ožili. Než som sa stihol zastaviť, povedal som: „Kiež by som aj ja ešte stále plakal, keď počujem ten príbeh.“

Cítili ste niekedy počas Veľkého týždňa ľahostajnosť? Možno vám kríž pripadá len ako slovo než ako udalosť. Skôr ako spôsob udeľovania odpustenia než hrôza, ktorú pre nás znášal náš Spasiteľ. Ako profesionálny vykladač Biblie vidím, ako môžeme počas najposvätnejšieho obdobia zažívať odstup. Pomoc som však našiel v krátkej básni Veľký piatok od Christiny Rossetti (1830 — 1894).

Nehybný ako skala

Báseň napísaná v roku 1866 ponúka úľavu úprimného realizmu a účinný liek na to, keď sa už nespájame so smútkom tohto dňa. Plná biblických zmienok nás stále mimoriadne oslovuje. Rosetti začína:

Som kameň, a nie ovca,

že môžem stáť, Kriste, pod Tvojím krížom,

aby som po kvapkách počítal pomalú stratu Tvojej krvi,

a pritom neplakal?

Tu je pravda. Tento týždeň budem spievať: „Pod Ježišovým krížom by som chcel stáť.“ Ale namiesto toho, aby sa moje srdce rozbúchalo bázňou, hanbou, smútkom a vďačnosťou, možno budem len prežívať.

„Dokážem sa pozerať priamo na Ježiša spod jeho kríža… a napriek tomu si zachovať tvár a svoj život nehybný ako skala.“

Ak sa nad touto ľahostajnosťou zamyslím, preberiem od Rossetti úvodnú otázku: „Som k Ježišovi chladný ako kameň? Nie som schopný dosiahnuť ani úroveň obyčajnej ovce?“ Hoci ovci chýba odvaha a zdravý rozum, aspoň pozná hlas pastiera a reaguje. Prostredníctvom Ezechiela nás Pán opísal ako ľudí s „kamenným srdcom“ (Ez 36:26). Pravdivosť tohto opisu cítim aj ako človek, ktorý má teraz v Kristovi nové srdce. Nie je to len tým, že som roztržitý. Dokážem sa pozerať priamo na Ježiša spod jeho kríža, dosť blízko na to, aby som videl, ako z neho odchádza jeho krv, a napriek tomu si zachovať tvár a svoj život nehybný ako skala.

Stojíme medzi plačúcimi

Rossetti ma usvedčuje, lebo viem, ako sa mi v srdci rozrastá kamenná bezcitnosť. Ale zároveň sa mi uľavilo, pretože vidím, že nie som sám. Jej priznanie ma vyzýva, aby som vyniesol na svetlo hanbu svojej apatie. Niekedy, keď si predstavím Ježiša na kríži, sa jednoducho necítim pohnutý. Na bohoslužbe čítame príbeh umučenia, a ja chcem ísť domov a pozerať televíziu. Tak. Povedal som to.

Rossetti to neustále zdôrazňuje, ale zároveň ponúka liek na moju ľahostajnosť. Jej stratégiou je priviesť nás k tým postavám, ktoré plakali. Možno nedokážeme nájsť hlboké city k Ježišovi v jeho utrpení. Môžu nás však dojať ženy a muži, ktorí plakali počas tých strašných hodín. Mohli by sme s nimi súcitiť, a tým oživiť naše city k Ježišovi. Rossetti nás teda zavedie hlbšie do biblického rozprávania tromi zmienkami o Lukášovom príbehu.

Nie však tie ženy, ktoré Ťa milovali

a ktoré nad Tebou nariekali s veľkým žiaľom.

Nie však padlý Peter, ktorý horko plakal.

Nie však zlodej, ktorý bol dojatý.

ŽENY SO ZLOMENÝM SRDCOM

Najprv sme sa obrátili na zástup „žien, ktoré žialili nad Ním a oplakávali Ho“ (L 23:27), keď Ježiš niesol svoj kríž smerom ku Golgote. Hlasné, nevýslovné náreky výstižne prehlasovali: „Toto nie je správne! Je to také smutné!“

Možno ste už boli na pohrebe mladého človeka. Pre mnohých tínedžerov je toto prvá strata rovesníka. Plačú otvorene a nahlas, pretože sa ešte nenaučili žiť s pretrvávajúcim smútkom. Ich čerstvé zdesenie robí smrť ešte ničivejšou. Áno, spomínam si na dievča, ktoré mi vzlykalo v náručí, a znova cez ňu cítim smrť. Mohlo by ma teda súcitenie s nariekajúcimi dcérami Jeruzalema nanovo spojiť s Ježišom?

NEVERNÝ PRIATEĽ

Lukášov jednoduchý, priamy jazyk o Petrovom zapretí zasahuje srdce. „Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra… [Peter] Vyšiel a žalostne zaplakal“ (L 22:61–62). Spomínam si, ako som jednému z našich detí povedal, že nemôžem urobiť to, čo som sľúbil. Bolesť v jeho očiach ma jednoducho ubíjala. Spomínam si na sklamanie v pohľade rodiča, ktoré ma zasiahlo hlbšie ako akékoľvek iné slová. Najhoršie zo všetkého je, že spomienka na smútok v očiach mojej manželky z niečoho krutého, čo som povedal, ma ničí dodnes. Cítim kúsok toho, čo cítil Peter.

Mohlo by ma to viesť k tomu, aby som videl bolesť na Ježišovej tvári z mojej účasti na tom, že ho svet zavrhol? A potom ho opäť ľutovať?

ODSÚDENÝ ZLOČINEC

Lukáš nám nehovorí o slzách lotra na kríži. Slová zločinca nás však spájajú so Žalmom 88, najbeznádejnejším biblickým nárekom. Tento lotor bolestne vedel, že čoskoro zomrie. Bol odsúdený Rimanmi, ale čo je horšie, cítil sa prekliaty Bohom. Cítil sa ako žalmista pred Pánom: „na ktorých si už nespomínaš, a odlúčení sú od Tvojej ruky… Ťažko dolieha na mňa Tvoj hnev“ (Ž 88:6, 8).

V obave z večného odlúčenia volal: „Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (L 23:42). Môžem sa spojiť s nepríjemným pocitom, že som prekročil bod, z ktorého niet návratu — mimo spásy –, a odtiaľ sa pozrieť na Syna človeka, ktorý sa chystá zomrieť a vedieť, že jeho trest je nespravodlivý. Bude ospravedlnený svojím Otcom. Môže ma teda preniesť so sebou cez smrť? Moja zúfalá nádej otvára cestu Ježišovmu utrpeniu.

Kým slnko a mesiac plačú

V tretej strofe si Rossetti predstavuje samotnú prírodu, ktorá sa zmieta nad krutým krížom. Lukáš hovorí: „A bolo už okolo šiestej hodiny. Tma nastala po celej zemi až do hodiny deviatej, slnko sa zatmelo“ (L 23:44–45). Preto píše:

Nie však Slnko a Mesiac,

ktoré si skryli tváre na bezhviezdnej oblohe,

hrôza veľkej tmy na pravé poludnie –

ja, len ja.

Rossetti dáva nebeským svetlám osobnosť, hoci vie, rovnako ako my, že to bol Stvoriteľ, kto spôsobil tento neprirodzený jav v jeho svete. Tento jav odrážal rozpor, že stvorenstvo zavesilo na kríž Stvoriteľa. Otroci hriechu zavraždili Vládcu. Spoľahlivý deň potemnel nad naším drzým útokom na Krista.

Opäť s tým rezonuje naša skúsenosť so silou prírody. Zľakneme sa, keď súčasne s bleskom zaznie aj burácanie. Pri zatmení slnka utíchneme. Trasieme sa vo vnútri, keď sa pevná zem chveje pri zemetrasení. Keď sa normálny stav, ktorý považujeme za samozrejmosť, náhle zmení, rastie zdesenie nad našou neistou pozíciou. Môžem teraz cítiť veľmi prirodzenú hanbu pri našej vražde Spasiteľa? Teraz by sa už do mojej utlmenej duše mal vrátiť nejaký záujem.

Odovzdaní ľahostajnosti

Rossetti nepoľavuje. Vyjadruje izoláciu, ktorú vytvára pretrvávajúca apatia. „Ja, len ja,“ zostávam ľahostajný, zatiaľ čo muži a ženy, učeníci a zločinci, slnko a mesiac plačú za Ježišom. Tento hriech otupenej pozornosti sa nebezpečne blíži k osamelosti samotného pekla.

Preto obracia našu pozornosť od rozjímania k vrúcnej modlitbe:

A predsa sa nevzdáva,

ale hľadá svoje ovce, pravý Pastier stáda;

väčší ako Mojžiš, obráť sa a pozri ešte raz

a rozbi kameň.

„Tento hriech otupenej pozornosti sa nebezpečne blíži k osamelosti samotného pekla.“

Sväté písmo ma nikdy neprestane vytrhávať zo spokojnosti, keď čítam: „Vydal ich Boh napospas… Božiu pravdu zamenili za lož“ (R 1:24–25, Ekumenický preklad). „Tak dobre, nech je po vašom,“ zdá sa, že hovorí Vládca. „Nechám vás v tom.“ Zrazu sa ako batoľa rozbehnem späť k Otcovi a prosím ho, aby neodchádzal. Modlitba od Rossettiho vychádza z toho, že je ako blúdiaca ovca: „Nenechávaj ma tu. Nájdi ma! Som tvoja ovečka! Prosím, nevydávaj ma napospas.“

Pane, rozbi kameň

Autorka básne vie, aká sila bude potrebná, aby prerazila cez tvrdé srdce. Pripomína Pánove pokyny Mojžišovi, keď jeho pochybujúci ľud volal a túžil po vode na púšti. „Potom udrieš na skalu, potečie z nej voda a ľud sa napije“ (2. M 17:6). Pavol nadväzuje na túto časť a spája Ježiša so skalou. Keď Ho pribili na kríž, vytekala z neho živá voda, aby napojila všetkých, ktorí chcú vo viere piť (1. K 10:4). Ale ďalší úder, tento do kamenného srdca, musí rozbiť ľahostajnosť, aby mohla prúdiť vrúcna citlivá viera v Krista.

Rossetti túži po tom, aby sa v nej nanovo naplnilo veľké Ezechielove proroctvo: „Odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra… budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ (Ez 36:26–28). Vie však, že transplantácia srdca sa musí začať silným prerušením. „Rozbiť kameň.“

Možno, že nakoniec liek na našu ľahostajnosť počas Veľkého týždňa spočíva v takejto prísnej modlitbe. Len otvor moje tvrdé srdce. Rozbi tento balvan duše. Vezmi ma k tým, ktorí pre teba plakali, a nech sa moje vyčerpané srdce pohne ich horlivosťou. Premeň ma z kameňa späť na ovcu. Dovoľ mi počuť tvoj hlas, aby som ťa mohol s čerstvými slzami milovať v tvojom utrpení.

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.OR

Robert Louis Stevenson uzatvára svoju báseň Vianoce na mori slovami:

Ale jediné, na čo som mohol myslieť v tme a chlade,

bolo to, že odchádzam z domu a moji rodičia starnú.

Túžba po domove

Vianoce v nás podnecujú tento oheň domova ako žiadne iné obdobie roka, ktoré zapaľuje nádej bez ohľadu na to, akými cynickými sme sa stali, že môžeme radostne sedieť pri stole s ľuďmi, ktorých máme radi, a cítiť sa pri tom dobre. Napriek sklamaniam, hádkam, osamelosti a narušenej dynamike sa niečo v našom srdci tvrdohlavo chytá spomienok, nech sú akokoľvek prchavé, na pocit hlbokého poznania, prijatia a bezpečia. Tieto chvíle destilujeme do čarovných chutí radostnej lásky. Každé Vianoce dúfame, že si vychutnáme ďalšiu kvapku. Je to však náročné hľadanie.

„Odkedy sme ako ľudia prišli o rajskú záhradu, sme preniknutí túžbou po domove.“

Odkedy sme ako ľudia prišli o rajskú záhradu, sme preniknutí túžbou po domove. Odchádzame z domu a hľadáme domov. Zdá sa však, že nám vždy uniká. Keď sa vrátime, už to nie je také isté. Naše vlastné nové vzťahy v nás stále zanechávajú starodávnu túžbu. Walesania používajú slovo hiraeth (hee′-ryth) na opísanie silného, neutíchajúceho volania po domove. Hiraeth evokuje bodnutie, ktoré tulák pociťuje, keď konečne príde späť: toto nie je ono. Je tu ešte vzdialenejší breh, ktorý je domovom viac než toto milované miesto. Môžeme o ňom snívať, ale nevieme, ako sa tam dostať.

Rád by som navrhol, aby sme tieto Vianoce dovolili tomuto hiraeth, aby nás pritiahol k jasličkám. Lebo tam prišiel náš skutočný Domov, aby nás znova zhromaždil. Ten, ktorý je pre naše srdce vlasťou, sa usídlil v rozbitej, zničenej krajine nášho osamelého vyhnanstva. Boží Syn prišiel, aby nás získal a priviedol späť do spoločenstva so svojím Otcom a Duchom.

Sledujte zlatú niť

Už ako dieťa a malý chlapec Ježiš priťahoval tých, ktorí túžili spoznať Boha a vidieť jeho slávu, či už to boli pastieri z okolitých polí, alebo mudrci z ďalekých východných krajín. Pre oči veriacich bolo dieťa v plienkach cieľom cesty. Títo prví ctitelia totiž tušili to, čo pravdepodobne nedokázali vyjadriť: pri vtelení z nás večný Syn urobil svojich bratov a sestry tým, že prijal pravú ľudskosť za svoju (Žid 2:11).

„V Kristovi môžeme teraz okúsiť domov, aj keď vieme, že ešte budeme túžiť po úplnom príchode.“

Toto dieťa znamená, že trojjediný Boh odmietol byť bez nás. Chce, aby Ho poznali, mali k Nemu vzťah a opätovali mu Jeho lásku tí, ktorí v Ježišovi vidia, ako veľmi nás miluje. Keď Mária drží Ježiša blízko pri sebe, stojíme v úžase, že sa Boží Syn s nami takto spojil. Prišiel nás zhromaždiť, aby mohol Otcovi opäť predstaviť tých, ktorí sú s ním spojení vierou. Tento Ježiš teda od svojho prvého príchodu privádzal mnohých synov do slávy (Žid 2:10). V Kristovi môžeme teraz okúsiť domov, aj keď vieme, že ešte budeme túžiť po úplnom príchode.

Základom tejto ohromujúcej udalosti vtelenia je prísľub, ktorý Boh dal svojmu ľudu už na začiatku. Ešte predtým, ako sme boli vyhnaní z Edenu, trojjediný Boh plánoval, ako nás privedie domov. Od 1. Knihy Mojžišovej až po Zjavenie Jána sa tiahne zmluvný prísľub nezlomnej lásky: „Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom“ (3. M 26:12). Túto zlatú niť môžete sledovať cez kaskádu pasáží (vrátane 1. M 17:7; 2. M 6:7; Jer 31:33–34; Ez 37:27; 2. K 6:16; Žid 8:10; Zjav 21:3). Trojjediný Boh sa čoraz dôvernejším a spásonosnejším spôsobom ukazuje ako náš tvorca domova, až napokon bývame priamo s ním, kde už niet vzdychov ani bolesti, ale iba večný život v spoločenstve.

Domov v našich srdciach

Boh odpovedá na naše volanie po domove v priebehu storočí príchodom Ježiša v plnosti času (G 4:4). Boží Syn chcel byť s nami tak veľmi, že vzal na seba telo a krv a prebýval medzi nami (J 1:14). Zakaždým, keď sa táto správa oznámi a uverí sa jej, Duch Svätý vlieva do srdca túžbu po domove, ktorá má teraz meno. „Poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!“ (G 4:6). Už teraz môžeme zakúsiť jeho prítomnosť, aj keď očakávame svoj úplný príchod. Je to, akoby nám trojjediný Boh hovoril: „Ja som tvoj Boh a ty si moje dieťa. Prídeš ku mne domov bez ohľadu na to, kde sa nachádzaš a čím prechádzaš. Lebo nakoniec všetko urobím nové.“

Tento Ježiš, ktorý prišiel medzi nás na Vianoce, vyrástol v muža, ktorého nazývajú „priateľom hriešnikov“ (L 7:34). Mysleli to pejoratívne, ale my to poznáme ako vzácny titul nášho Vykupiteľa. Ježiš, náš brat, je stále priateľom, „ktorý je oddanejší ako brat“ (Pr 18:24). Pretože On je aj jadrom nášho srdca. Skutočný tvorca domova.

Počas tohto adventu si môžeme predstaviť toto dieťa, tohto Boha s nami a to, ako veľmi nás musí milovať, aby nám priniesol nepolapiteľný Domov. Potom môžeme svoje srdcia naplno vložiť do kolied, ktoré spievame. Môžeme ho viac milovať, keď ho budeme viac uctievať. Môžeme čítať všetky veľké vianočné texty. Môžeme sledovať zlatú niť jeho zasľúbení o vytvorení domova. Môžeme byť dojatí a ponúknuť mu vianočný darček v podobe našej nadšenej túžby deň čo deň dodržiavať Jeho slovo. Toto sú cesty k veľkolepému sľubu, ktorý dal Ježiš: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo, a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a budeme prebývať u neho“ (J 14:23).

Naša pieseň o návrate domov

Hiraeth bude cez nás volať po domove po všetky naše pozemské dni. Ale keď vieme, kam nás toto volanie vedie, naše túžby nás nenechajú bez pomoci. Vieme totiž, že máme priateľa, nášho brata Ježiša, ktorý nám zabezpečil cestu domov. Jeho Duch práve teraz spieva skrze nás. Hiraeth je piesňou návratu domov a spája nás s našimi spolucestujúcimi v spoločenstve, ktoré je hlbšie, než sme možno kedy predtým poznali.

Hľa, Boží príbytok je u človeka! Domov vstúpil do ruín a opäť nám otvoril záhradu.

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.OR

O čo viac to platí pre Máriu, keď držala v náručí Ježiša. V obľúbenej vianočnej piesni sa Mark Lowery pýta: „Mária, vedela si… že keď bozkávaš svoje dieťatko, bozkávaš tvár Boha?“ Hoci by o tom musela premýšľať celé dni, anjel jej naozaj povedal: „Aj to, čo sväté narodí sa [z teba], bude sa volať Syn Boží“ (L 1:35).

Je to jeden z prvých a najväčších titulov, ktoré boli Ježišovi udelené. Čo však znamená? „Boží Syn“ má niekoľko významov.

Človek, Žid, Kráľ

Pri uvádzaní Ježišovho rodokmeňa nám Lukáš hovorí, že Adam bol „Boží“ (L 3:38). Bol jedinečne stvorený, ale bol aj otcom ľudského rodu. V istom zmysle sme teda všetci Božími synmi. Pavol potvrdzuje toto univerzálne synovstvo citátom gréckeho básnika: „Lebo aj my Jeho rod sme“ (Sk 17:28).

Písmo nám však dáva ešte jeden zmysel, v ktorom sú vyvolení a povolaní ľudia spoločne Božím synom. „Takto hovorí Hospodin: Izrael je mojím prvorodeným synom“ (2. M 4:22). Boh zrodil svoj ľud, keď ho vykúpil z otroctva v Egypte. O niekoľko storočí neskôr, počnúc Dávidom, boli izraelskí králi považovaní za Božích synov. Išlo o synovstvo na základe Božieho pomazania, ktoré viedlo k osobitnej dôvernosti: „Bude na mňa volať: Ty si otec môj, môj Boh a skala mojej spásy. Ba ustanovím ho prvorodeným, najvyšším pre kráľov zeme“ (Ž 89:27–28).

Ježiš naplnil všetky tri biblické významy pomenovania „Boží Syn“. 1) Narodil sa z Márie, a tak bol (a je) skutočne človekom, potomkom Adama a Evy, jedným z Božieho potomstva, ktoré nosí Boží obraz, rovnako ako každý z nás. 2) Ježiš bol tiež skutočným Židom. Lukáš pripomína, že bol obrezaný na ôsmy deň (L 2:21), označený za súčasť Izraela, za Božieho syna. Ale čo viac, Ježiš bol prvým z nového Izraela, zakladateľom ľudu vykúpeného milosťou a spojeného s ním vierou. 3) Ježiš bol Dávidov potomok a bol oslavovaný ako pravý dedič Dávidovho trónu (L 1:32). Pomazaný Duchom Svätým pri svojom krste je Ježiš Kristus Božím Synom, ktorý je večným Kráľom svojho ľudu.

Večný Syn v tele a čase

Objavuje sa však aj hlbší a starší význam, v ktorom je Ježiš jedinečným Božím Synom. Vďaka Jánovmu evanjeliu máme tú česť vypočuť si Ježišove osobné modlitby k nebeskému Otcovi krátko pred jeho zatknutím. Dozvedáme sa, aký veľký bol rozsah tejto ich dôvernosti.

„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta.“ (J 17:24)

Vzťah medzi Otcom a Synom je večný. Ešte pred stvorením čohokoľvek, Otec miloval Syna a Syn miloval Otca — všetko v osobnom, prúdiacom zväzku lásky, v spoločenstve Ducha Svätého. Hoci toto tajomstvo ohromuje našu myseľ, zisťujeme, že vzťah je v samom srdci bytia trojjediného Boha. Dieťa v Máriinom náručí bol večný Boží Syn, ktorý prijal naše človečenstvo v konkrétnej osobe Ježiša. Bol božským Synom Božím odjakživa a teraz je Božím Synom v tele a čase.

„Ešte pred stvorením čohokoľvek, Otec miloval Syna a Syn miloval Otca.“

V Matúšovom evanjeliu Ježiš odhrnie oponu tohto hlbokého tajomstva a dá nám nahliadnuť do večnosti, keď vyhlási: „Nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť“ (Mt 11:27). Poznanie je viac ako faktické vedomosti; toto poznanie je vzťahová intimita. Zahŕňa neustálu výmenu lásky medzi Otcom a Synom (opäť v Duchu).

Otec a Syn sú si takí blízki, že sa medzi nich nikto a nič nemôže dostať. Tento vzťah predchádza všetkému. Toto poznanie je základom ústredného kresťanského tvrdenia: „Boh je láska“ (1. J 4:7). V Ježišovi sme svedkami toho, ako sa vzťah, ktorý je základom celého stvorenia, zjavuje pred našimi očami v konkrétnom tele, krvi, postave a hlase.

Synovia v Synovi

Úžas sa prehĺbi, keď si uvedomíme, že vtelenie znamená, že Boh otvára tento úplne jedinečný vzťah, aby zahrnul aj nás. Tento úryvok z listu apoštola Pavla je úžasným vianočným textom:

„Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič. (G 4:4–7)

„Trojjediný Boh nás chce prijať do svojho večného vzťahu lásky.“

V Kristovi nás trojjediný Boh prijíma do svojho večného vzťahu lásky. Umožňuje to nielen legálne, prostredníctvom forenzného vykúpenia, ale aj skúsenostne, prostredníctvom zoslania Ducha svojho Syna. Večný Syn priniesol svoj vzťah s Otcom medzi nás vo vtelení. Teraz, keď sa vrátil do neba, uvádza nás do svojho vzťahu s Otcom prostredníctvom daru svojho vlastného Ducha v nás. Nedostávame len informácie o vykúpení. Keď sa v nás Duch prejavuje, voláme: „Abba! Otče!“

Všetci veriaci — či už muži, ženy, chlapci, alebo dievčatá — sú Božími synmi, pretože sú spojení s jediným večným a vteleným Božím Synom, Ježišom.

Spoločenstvo s Otcom a Synom

Môžeme si klásť otázku, či sme skutočne zahrnutí do takejto lásky. Patrím medzi tých, „komu by Syn chcel zjaviť?“ Aká je teda útecha, keď čítame hneď nasledujúce slová z Ježišových úst: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11:28) Ježiš nás chce zasvätiť do svojho vzťahu s Otcom.

Vo svojom prvom liste Ján hovorí, že píše čitateľom: „… aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami.“ Potom vysvetľuje, čo to znamená: „Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom“ (1. J 1:3). Ježiš je jedinečným Božím Synom tak, ako ním nikdy nemôže byť obyčajný človek, národ alebo kráľ. On sa však túži podeliť o toto synovstvo s nami, aby sme boli prijatí do samotného života Otca, Syna a Ducha Svätého.

A práve na Vianoce nám toto tajomstvo, ktoré sa teraz zjavilo, znie v srdciach:

Tichá noc, svätá noc.

V Ježiši — Dieťati

Boh sa láskavo usmieva nám,

anjel zvestuje: Buď pokoj vám!

Kristus je daný nám.

Kristus je daný nám.

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Problémom je, že Písmo podáva tento príbeh inak. Otec nevzkriesil Ježiša ihneď, ako zomrel na kríži. Prešiel celý deň, než sa to stalo. Bola prestávka. Akási medzera. V strede úplne prvého zhrnutia evanjelia sa usadilo ticho Bielej soboty. Pavol napísal Korinským: „Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený… “ (1. K 15:3–4) Predovšetkým — umrel. Bol pochovaný. Bol vzkriesený — ale až na tretí deň. Prečo tak dlho? Aký zmysel má táto sobota, ktorá uviazla na mŕtvom bode? Aký význam má pre nás pripomínať si tento mĺkvy sabat?

Spoľahlivým spôsobom, ako si uvedomiť význam Bielej soboty, je pristupovať k nej očami prvých učeníkov. Mnohí z nás každý rok spievame: „Bol si tam, keď ukrižovali môjho Pána?“ Do deja prenikáme prostredníctvom postáv príbehu o Utrpení Pána a vskutku tie udalosti spôsobujú, že sa chvejeme. Na veľkonočnú nedeľu mnohí z nás povstanú, aby zaspievali: „Ježiš Kristus dnes vstal z mŕtvych!“ hoci máme teraz rok 2021. Cítime, ako srdcia jeho učeníkov horeli na ceste do dediny Emauzy, či uslzenú radosť Márie a vieme, že Veľká noc je aj naším príbehom. Teda akonáhle uznáme fakt, že Biela sobota je historickou realitou, príbehom, ktorý sa nevyhnutne odohral, dokážeme k jej zmyslu pristupovať rovnako prostredníctvom tých, ktorí tam boli.

Čo sa stalo na Bielu sobotu?

Ježiš tento deň predpovedal týmito slovami: „Ako Jonáš bol vo veľrybe tri dni a tri noci, tak aj Syn človeka bude v lone zeme“ (Mt 12:40). Zbežný pohľad na Jonášovu modlitbu prezrádza toto: „Z útrob podsvetia som kričal, vypočul si môj hlas… Zostúpil som do zeme… jej závory sa zavreli za mnou na veky“ (Jon 2:3, 7). Po tom, keď Ježišovo ľudské telo skonalo na kríži, jeho ľudská duša vstúpila do ríše či stavu, duchov zosnulých.

V hebrejčine známy ako Šeol a v gréčtine ako Hádes, bol toto stav existencie tieňov bez tela. (Tento Hádes nie je to isté ako peklo, ktoré je v Zjav 20:10, 14–15 označené ako „ohnivé jazero“). Písmo ho opisuje ako hlbiny uprostred mora (Jon 2:4) či hlbiny podsvetia (5. M 32:22) a opisuje sa aj ako priepasť (R 10:7), či dokonca jama (Ž 30:3 podľa angl. prekladu ESV). Tieto biblické opisy sú napísané ako básnické narážky, pretože živí ľudia môžu o tejto neviditeľnej ríši len uvažovať. V Šeole je človek pri vedomí, ale je izolovaný, odrezaný od uctievajúcej komunity, na ktorého živí ľudia zabudli, bez nádeje na návrat. Toto bola smrť, a Ježiš do nej vstúpil. Tridsaťpäťkrát v Novej zmluve čítame, že Ježiš bol vzkriesený ek nekron, doslovne „z mŕtvych“ — zo stavu smrti a osamelej spoločnosti mŕtvych.

Niekde medzi krížom a prázdnym hrobom vstúpila Ježišova duša do stavu smrti. Westminsterský väčší katechizmus v odpovedi na otázku 50 výstižne opisuje túto realitu: „Kristovo poníženie po jeho smrti spočívalo v tom, že bol pochovaný, pokračoval v stave mŕtveho človeka, a pod mocou smrti až do tretieho dňa.“ Ježiš zostal pod mocou smrti. Nebol okamžite zachránený ani vzkriesený. Jeho ľudské telo ležalo v Jozefovom hrobe. Jeho ľudská duša bola v ríši mŕtvych.

V priebehu stáročí sa ukázalo mnoho otázok o tom, čo Ježiš prežíval v Šeole/Hádese. Spal tam, akoby odpočíval počas veľkého sabatu? Bol v „raji“ (L 23:43), blaženom stave, o ktorom si niektorí v Ježišovej dobe mysleli, že je súčasťou Šeolu, známom aj ako Abrahámovo lono (L 16:22)? Mučili ho aktívne, akoby bol v pekle? Oznamoval svoje víťazstvo duchom mŕtvych a dokonca anjelským bytostiam, ktoré boli „dolu“ zadržiavané? To sú úžasné otázky. Hľadanie odpovedí nás môže viesť k zdravým úvahám o Ježišovej osobe a jeho diele, ale tiež ku ostrej výmene názorov. Nemusíme však nájsť odpovede na naše dohady, aby sme mohli okúsiť biblický význam Bielej soboty.

Aký význam má pre nás Biela sobota?

Keď zvážime skúsenosť prvých učeníkov s Bielou sobotou, potom nám deň, ktorý presahuje teologické rozdiely, dáva zmysel. Predovšetkým, oni čakali. Sobota bola dňom odpočinku, sabatom. Nemohli sa postarať o Ježišovo telo, aby ho tak pripravili na pochovanie (L 23:54–56). Pociťovali neúplnosť.

Určite prežívali v sobotu pocity podobné tým, ako sú opísané v nedeľu predtým, kým si naplno uvedomili pravdu o Ježišovom vzkriesení. Znovu a znovu preberali, čo sa odohralo, a snažili sa tomu šoku porozumieť (L 24:15). Ich zronené tváre odrážali ich srdcia (L 24:17). Ježiš bol mŕtvy. Naozaj to mohlo znamenať, že toto je koniec? Áno, predpovedal, že vstane na tretí deň. Ale učeníci vo svojom zármutku na ten sľub buď zabudli, alebo mu už neverili (či azda mu nikdy naozaj nerozumeli). Odporný hluk Veľkého piatku sa neustále prelieval do strašidelného ticha jeho neprítomnosti. Čakali, ale mali malú, ak vôbec nejakú nádej. Tí, ktorí milovali Ježiša, sa v tento neplodný siedmy deň ukryli za zamknuté dvere zo strachu a zúfalstva (J 20:19).

Keď čelíme smrti, máme podobné pocity. Bez ohľadu na to, aká silná je naša viera, každý z nás prežívame bodavú bolesť z toho, že láska sa rozpadla predčasne. Tak to prosto nemá byť! Naše spojenie je prerušené. Uvedomujeme si, že čakáme na návrat našich milovaných, aj keď vieme, že sa to nestane. Prežívame osamelosť plynúcu z tejto neprítomnosti, a možno sa strachujeme, že náš zosnulý je tiež opustený, odrezaný od vedomia našej lásky. Znášame toto čakanie na opätovné stretnutie, a uprostred noci nás prenasleduje otázka: „Naozaj existuje niečo viac ako táto prázdnota?“

Biela sobota nám hovorí, že Ježiš vstúpil do smrti a zostal v hrobe. To prerušenie bolo dostatočne dlhé na to, aby vskutku okúsil smrť (Žid 2:9) a zakúsil bolesť zo zovretia smrti (Sk 2:24). Naplno vošiel do krajiny, z ktorej niet návratu. Vzal na seba veľkú osamelosť smrti ako súčasť nášho vykúpenia. A jeho učeníci prežívali jeho smrť tak, akoby bola trvalá. Je ohromné, že toto je pre nás dobrá správa.

Ani tma nie je dosť tmavá

Kvôli tomuto medziobdobiu, akým je Biela sobota, sa nádej Žalmu 139 teraz zakladá na Ježišovej vlastnej skúsenosti: „Keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty“ (Ž 139:8). Ježiš zostúpil do smrti. Tú celú temnotu urobil svojou. Smrť zajala Ježiša, keď do nej úplne vošiel. Ale potom, keď nastal ten veľký obrat, Ježiš zajal smrť. Pri svojom zmŕtvychvstaní Kristus vyplnil tú temnotu svetlom svojej prítomnosti. Navždy rozohnal tú temnotu pre tých, ktorí v neho veria. Keď teda uvažujeme o prekročení prahu smrti, môžeme sa pevne držať pravdy: „Ani tma nie je dosť tmavá pred Tebou“ (Ž 139:12). Tak ako Ježiš vzal na seba naše hriechy, tak si privlastnil aj celé naše osamelé zomieranie.

V cirkvi si teda dnes pripomíname Bielu sobotu. Máme oddelený čas na to, aby prerušenie zostalo prerušením. Strávime hodinu, počas ktorej budeme cítiť realitu tohto strašného medziobdobia, ktoré predchádzalo návratu nádeje. Spolu čítame žalmy a vieme, že Ježiš sa ich modlil, a veríme, že poskytovali scenár, ktorý vyjadroval, čo všetko podstúpi.

Počujeme, ako sa modlí: „Počítajú ma k tým, čo zostupujú do hrobu, som ako muž bez sily, ako pustený medzi mŕtvych, podobný pobitým, čo ležia v hrobe, na ktorých si už nespomínaš, a odlúčení sú od Tvojej ruky“ (Ž 88:5–6). Ježišovým hlasom sa modlíme Žalm 30, Jonáša 2 a Žalm 143, aby sme sa premodlili tým hrozným čakaním prvej Bielej soboty. Zvyšujeme napätie jeho smrti vytvorené týmto medziobdobím. Tým sa zosilňuje naša radosť na veľkonočnú nedeľu. Lebo v nedeľu pokračujeme v čítaní Žalmu 139 a predstavujeme si, ako sa Ježiš v hrobe posadí a pripravuje sa na vpadnutie do nášho sveta, chváli Otca a Ducha, ktorí mu boli počas celej smrti oporou: „Keď sa prebudím, ešte vždy som s Tebou“ (Ž 139:18).

Gerrit Scott Dawson © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG