„Ahoj. Ako sa máš?“

„Dobre. Ty sa máš ako?“

Ale najľahšia otázka sa stáva najťažšou, keď ste v procese smútku za milovanou osobou, ktorá zomrela.

Keď vám nie je dobre

Aj keď by ste najradšej dali krátku a jednoduchú odpoveď, ako napríklad „dobre,“ jednoducho to nemôžete urobiť, keď ste nedávno stratili niekoho blízkeho. Odpoveď „v poriadku“ by bola ako zrada voči tomu, kto vám chýba. A ani to nie je pravda. Určite nie ste v poriadku.

Na druhej strane, ak odpoviete pravdivo a poviete „nie veľmi dobre,“ budete zraniteľní pri vysvetľovaní svojich pocitov a druhá osoba sa môže cítiť trápne, že sa pýta. Potenciálne to môže viesť k novému prívalu smútku a bolesti srdca, ktoré — úprimne povedané — môžu byť vyčerpávajúce znova prežívať.

Chcete vedieť, ako sa majú smútiaci ľudia? Hrozne, presne tak. Veľmi im chýba ich milovaná osoba. Sú nesmierne smutní.

To, samozrejme, nie je všetko, čo cítia. Viem to, pretože som to zažil. My, ktorí sme stratili milovanú osobu, prežívame chvíle pokoja, dokonca radosti, ale viac chvíle smútku. Trpíme, ale zároveň sa učíme. Smútime, a predsa sa radujeme. Smútime a občas sa smejeme. Ale väčšinu času sme smutní.

Zasiahne nás to naozaj silno, keď to nečakáme. Malé míny, na ktoré šliapeme, plné spomienok. Takže ak nás náhodou zastihnete v takej chvíli a spýtate sa: „Ako sa máš?“ možno sa vám nebude páčiť, čo budete počuť a vidieť.

Boh je s nami

Ale vedzte, že Boh je s nami. Aj v smútku je požehnanie. Ježiš povedal: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“ K žiaľu však patrí hlboký smútok, slzy a bolesť. V živote človeka, ktorý stratil milovanú osobu, bude vždy existovať prázdne miesto.

Biblia hovorí, že je „čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa… čas roztrhať i čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť“ (Kaz 3:4, 7). Po Štefanovej mučeníckej smrti prišli niektorí zbožní ľudia a s hlasným plačom Štefana pochovali (pozrite Sk 8:2). Keď zomrie milovaná osoba, býva veľa plaču, najmä ak to bolo nečakané. Nikdy sa s tým „nevyrovnáte“.

Keď je človek súčasťou vášho života, ako bol náš syn Christopher pre mňa a moju manželku 33 rokov, nemôžete ho len tak vyškrtnúť zo scenára a tváriť sa, že život je normálny. Všimnete si tú prázdnu stoličku pri stole. Vidíte niečo, čo by sa mu páčilo, a pripomína vám to, že odišiel. Na chvíľu zabudnete, že nemôžete len tak zdvihnúť telefón a zavolať mu alebo napísať správu. Stále je vašou súčasťou, a predsa je jednoducho preč. Je veľmi ťažké sa s tým vyrovnať.

Čo nehovoriť

Niekedy, keď nevieme, čo povedať, povieme nesprávnu vec. Je lepšie mlčať, ako spôsobiť niekomu väčšiu bolesť alebo nepríjemnosť. Po odchode môjho syna do neba sa našla hŕstka ľudí, ktorí mi povedali niekoľko dosť hlúpych vecí. Som si istý, že ich úmysly boli dobré, ale keď smútite, ste zraniteľní. Pancier je spustený a vy ste citliví na to, čo vám ľudia hovoria. Ľahko sa vám môže stať, že vás niekto zraní, pretože vaše pocity ste ešte nespracovali.

Aby ste niekomu nespôsobili ďalší zármutok, poskytnem vám niekoľko pokynov, čo nehovoriť niekomu, kto práve stratil milovanú osobu:

• Neporovnávajte ich bolesť s vašou vlastnou.

„Viem, ako sa cítiš.“

„Aj moja babička zomrela, takže to chápem.“

• Neponáhľajte sa na koniec procesu smútenia.

„Čoskoro sa z toho dostaneš.“

„Čas zahojí všetky rany.“

• Nesnažte sa vysvetliť Božie konanie.

„Boh vždy vyberá tie najkrajšie kvety ako prvé.“

„Boh ju zrejme potreboval mať blízko seba.“

• Nenahradzujte.

„Buď vďačná, že máš ešte ďalšie deti.“

„Musí byť pre teba útechou, že tvoj druhý starý otec ešte žije.“

• Nebuďte príliš teologický.

„Všetky veci slúžia na dobro; Boh z toho vyvodí dobro.“

„Boh nám nikdy nedáva viac, ako môžeme zvládnuť.“

• Nebuďte fatalistický.

„Zrejme to bol jeho čas odísť.“

„Toto bola očividne Božia vôľa.“

Lepšie veci, ktoré môžete povedať

Niekedy je najlepšie nepovedať vôbec nič, a len byť prítomný. Slzy sú normálnou a správnou reakciou v čase smútku. Je dobré plakať s tými, ktorí prežili stratu.

Rovnaká citlivosť, ktorá spôsobuje rozčúlenie, keď niekto povie niečo zlé, funguje aj opačne. Je pozorná na povzbudzujúce a povznášajúce slová. „Ako zlaté jablká na strieborných podnosoch je slovo povedané v pravý čas“ (Pr 25:11). Vaše slová môžu byť veľmi užitočné a uzdravujúce.

Tu je niekoľko zásad, ktoré treba mať na pamäti, keď niekto smúti za milovanou osobou:

• Zachovajte jednoduchosť.

„Neexistujú slová, ktoré by sa dali povedať.“

„Je mi to tak ľúto.“

„Milujem ťa.“

• Dajte im vedieť, že nie sú sami.

„Dnes na teba myslím.“

„Modlili sme sa za teba a budeme sa modliť aj naďalej.“

• Povedzte im, že tu budete pre nich.

„Ak môžem niečo urobiť, nech je to akokoľvek malé, chcem pomôcť.“

„Ak sa budeš chcieť niekedy porozprávať, či už cez deň alebo v noci, zavolaj mi.“

• Ponúknite nádej.

„Teším sa, že sa s ňou raz opäť stretnem.“

„Je väčšou časťou tvojej budúcnosti ako tvojej minulosti.“

• Nevyhýbajte sa rozhovoru o ich milovanej osobe.

„Bol to taký dobrý manžel a otec.“

„Vždy som obdivovala, aká bola milá, láskavá a odpúšťajúca.“

• Spomínajte.

„Spomínam si na časy, keď sme sa len ona a ja mohli rozprávať o… “

„Nikdy nezabudnem na ten deň, keď na mňa vytiahol ten vtipný žartík… “

Smútiť s tými, ktorí smútia

Ten človek môže chcieť o tom hovoriť, a ak chce, počúvajte ho, nehovorte. Jóbovi radcovia to vedeli hneď na začiatku. Práve keď začali hovoriť, začali sa problémy.

Nechcem vás vystrašiť, aby ste úplne mlčali. Len si uvedomte svoje slová. Poproste Ducha Svätého, aby vám dal svoje slová. Namiesto otázky: „Ako sa máš?“ možno bude lepšie, keď poviete len: „Je mi ľúto tvojej straty a modlím sa za teba.“ Alebo sa usmejte a povedzte: „Mám ťa rád!“

Možno sa obávate, že sa dotyčná osoba rozplače, keď spomeniete jej blízkeho. Ale môže sa stať, že ju to bude mrzieť, ak to neurobíte. Plač nemusí byť nevyhnutne zlý. Môžu to byť aj slzy radosti.

Musíte vedieť, že keď ľudia smútia, „nie sú sami sebou“. Môžu reagovať zvláštnym spôsobom. Aj to je v poriadku.

Prosím, buďte trpezliví k smútiacim ľuďom. Dajte im čas. A nezabudnite sa za nich modliť.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Jeho prítomnosť ma inšpirovala, pretože to robil jednoducho. Raz v rozhovore s Davidom Frostom povedal, že sa učil byť jednoduchý.

Myslím si, že jedným z tajomstiev jeho úspechu bolo podávať evanjelium zrozumiteľným spôsobom. Vždy bolo jasné. A kázal o rozhodnutí.

Billy mi raz povedal: „Nemyslím si, že som veľmi dobrý kazateľ. Ale verím, že Boh mi dal dar pozývať ľudí.“ Bol to jeden z mála prípadov, keď som s ním musel nesúhlasiť. Bol veľmi dobrým kazateľom a zároveň dostal tento dar od Boha.

Každý kresťan je povolaný evanjelizovať

Boh dáva dar evanjelizácie a Billy ho dostal. Ale hoci niektorí majú dar byť evanjelistom a niektorí možno nie sú povolaní byť evanjelistom ako takým, každý kresťan je povolaný evanjelizovať.

Ako povedal Pavol Timoteovi: „Plň povolanie evanjelistu“ (2. Tim 4:5). Všetci sme povolaní hlásať evanjelium.

Bolo nám zverené veľké poverenie — ísť do celého sveta, zvestovať evanjelium a získavať učeníkov zo všetkých národov, učiac ich všetkému, čo nám Kristus prikázal.

Mimochodom, evanjelizácia a učeníctvo sú naozaj neoddeliteľné. Naším poslaním od Krista je ohlasovať Ježiša, viesť k Nemu ľudí a potom ich upevňovať vo viere. Noví veriaci potrebujú starších veriacich, aby ich stabilizovali, ale starší veriaci potrebujú nových veriacich, aby im dodali energiu, však?

Preto vždy povzbudzujem starších ľudí, aby do svojho života zapojili mladších ľudí, pretože mladší ľudia potrebujú starších ľudí a starší ľudia potrebujú mladších ľudí.

Ako neevanjelizovať

Možno to práve teraz číta niekto, kto sa chce s niekým podeliť o evanjelium, ale cíti sa nervózny alebo sa dokonca bojí, že ho urazí. Dovoľte mi, aby som vám uviedol príklad toho, čo nerobiť.

Jedného dňa som bol v burgrárni a jedna pani ma spoznala. Opýtala sa: „Vy ste Greg Laurie?“ Odpovedal som: „Áno, som.“ A ona povedala: „No, rada vás spoznávam.“ A potom gestom ukázala na svojho manžela: „Toto je môj manžel, je to pohan. Môžete mu niečo povedať, aby ste mu pomohli uveriť v Ježiša?“ A ten chudák sa práve chystal zahryznúť, keď sa to stalo. Len zastal a pozeral na mňa ako jeleň, ktorý sa ocitol vo svetle reflektorov. Bolo mi ho veľmi ľúto. Povedal som: „Hej, človeče, vychutnaj si svoj hamburger. Boh ti žehnaj.“  

Takže, takto sa to nerobí. Neprivádzajte človeka do rozpakov. Nevytvárajte zbytočné konflikty. Keď ide o evanjelizáciu — a vy máte nejaký čas –, chcete postaviť most, nie ho spáliť.

Ako účinne evanjelizovať

Ježiš nebol len Mesiáš, Spasiteľ sveta a Stvoriteľ vesmíru, ale bol aj najväčším evanjelizátorom všetkých čias. A pozrite sa na spôsob, akým komunikoval s ľuďmi. Pozrite sa na Ježiša s Nikodémom v tretej kapitole Jánovho evanjelia. Pozrite sa na Ježiša so ženou pri studni v štvrtej kapitole. Nikodém je nábožný a morálny. Žena je nemorálna, žije s mužom, je viackrát vydatá a rozvedená. No Ježiš staval mosty s oboma.

Odrazový mostík, nie prekážka

Naším cieľom je byť odrazovým mostíkom, nie prekážkou. Ak chcete niektorých získať, musíte byť prívetivý. Preto sa s človekom rozprávajte. Obľúbenou témou každého z nás je on sám. Povedzte niekomu: „Povedzte mi o sebe… Čo si myslíte o tomto? A čo si myslíte o tom?“

Raz som sedel v taxíku na Havaji a vodič sa volal Tom. Cestovali sme a ja som sa modlil: „Pane, ak chceš, otvor mi dvere, aby som sa s Tomom podelil o evanjelium.“

Nakoniec sme narazili na niečo, čomu sa hovorí bicykel ducha. Je to bicykel namaľovaný na bielo a pred ním sú položené kvety. Bol tam umiestnený ako pamätník niekomu, kto zahynul pri dopravnej nehode na bicykli. Preto sa im hovorí bicykle duchov.

A tak som sa spýtal: „Tom, čo sú to za bicykle a prečo sú natreté na bielo?“ Odpovedal: „To sú bicykle duchov.“ A vysvetlil mi to. Povedal som: „To je také smutné. Tom, čo si myslíš, že sa stane, keď zomrieš?“ Trvalo mu asi päť minút, kým mi povedal svoju filozofiu. Myslel si, že zomriete a vrátite sa ako vyššia alebo nižšia forma života. V podstate je to reinkarnácia.

Počúval som ho, neprerušoval som ho a nepovedal som, že sa mýli. Keď skončil, spýtal sa: „No a čo si myslíš o posmrtnom živote ty?“ A vtedy som sa s ním podelil o evanjelium. Keď som skončil, povedal: „Tvoja verzia posmrtného života sa mi páči viac ako tá moja.“ Odpovedal som: „Vieš, Tom, toto nie je moja verzia. Toto je to, čo povedal Ježiš.“

Dávať a brať

Vidíte, je to dávanie a branie. Keď ste kazateľ, je to monológ. Ale keď sa rozprávate s ľuďmi, je to dialóg. Buďte teda dobrým poslucháčom. Zistite niečo o človeku, s ktorým hovoríte, aby ste potom mohli vhodne priniesť posolstvo evanjelia.

Keď ste povedali to najdôležitejšie, ide o to, aby ste sa podelili o posolstvo o Ježišovej smrti na kríži a jeho vzkriesení z mŕtvych.

Sila evanjelia

Vráťme sa k Billymu Grahamovi. Raz som sa ho opýtal: „Keby si sa mohol rozprávať so svojím mladším ja, čo by si povedal sám sebe? Čo by si si poradil, o čom by si mal kázať viac?“ A on povedal: „Aby som kázal viac o Kristovom kríži a krvi, pretože v tom je sila.“

Myslím, že to, čo platí o kázaní, platí aj o evanjelizácii medzi štyrmi očami. Sila evanjelia spočíva v tom, že sa dostanete k posolstvu o Ježišovej smrti a vo vysvetlení, prečo potrebujú odpustenie svojich hriechov.

Zanechám vám toto posledné povzbudenie: Mám priateľa, ktorý je pastorom, a ten jednoducho niekomu povie: „Dovoľ mi položiť ti otázku. Povedal ti už niekto, že v nebi je Boh, ktorý ťa miluje?“ Niekedy povedia nie a idú ďalej. Inokedy povedia nie a dotkne sa ich to. Videl som, že to otvorilo dvere pre naozaj zaujímavé rozhovory.

Možno budete prekvapení, kam vás takáto jednoduchá veta dostane. Najťažšie na evanjelizácii je začať. Je to prelomenie ľadov. Niekedy však jednoducho musíte urobiť ten malý trápny krok. A poviem vám, že ak ten človek odpovie, bude to pre vás oboch okamih, ktorý vám zmení život.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Výzva v dnešnej kultúre

Keď dnes prezentujem evanjelium — najmä mladým ľuďom –, už nemôžem predpokladať, že rozumejú, čo mám na mysli, keď poviem niečo v tomto zmysle: „Musíš činiť pokánie zo svojho hriechu, uveriť v Ježiša a stať sa jeho učeníkom!“ Možno sa čudujú, čo to znamená činiť pokánie alebo čo je to vlastne hriech.

Takže našou výzvou ako veriacich pri oslovovaní tejto generácie je byť zrozumiteľní bez toho, aby sme ohrozili naše posolstvo. Bez ohľadu na to, s ktorou generáciou sa delíme o evanjelium, posolstvo sa nemení. Evanjelium, ktoré prinášali apoštoli v prvom storočí, je stále to isté, o ktoré sa delíme aj dnes.

Ale aj tak sa musíme prispôsobiť a stať sa, ako povedal Pavol: „všetko vo všetkom.“

Nájsť spoločnú reč so svetom bez toho, aby sme sa mu prispôsobovali

Pavol povedal: „… dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal. Židom som bol Žid, aby som Židov získal; tým, čo sú pod zákonom, (bol som aj ja) akoby pod zákonom, hoci nie som pod zákonom, aby som získal tých, čo sú pod zákonom; tým, čo sú bez zákona, (bol som) akoby bez zákona, hoci nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým, aby som získal tých, čo sú bez zákona; slabým bol som slabý, aby som slabých získal; všetkým bol som všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu. A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom“ (1. K 9:19–23).

Všimnite si, že Pavol hovorí: „nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým.“ Keď sa nachádzate v blízkosti neveriacich, je potrebné určiť hranicu. Chceme byť opatrní a snažiť sa ich ovplyvňovať viac, než oni ovplyvňujú nás. Niekedy kresťania v snahe „nadviazať vzťah“ s neveriacimi urobia zbytočné kompromisy. Dávajte pozor, ak sa im budete príliš podobať, oni sa nikdy nebudú chcieť podobať vám.

Oslovme ľudí, ale stojme si za svojím a držme sa svojich zásad ako Ježišovi nasledovníci.

Bežná zámienka kresťana pre kompromis

Niektorí, ktorí by chceli vo svojom kresťanskom živote racionálne zdôvodniť kompromis, môžu proti tomu protestovať a povedať: „Veď Ježiš sa zdržiaval medzi hriešnikmi!“ To však nie je pravda. Ježiš sa väčšinou „nestretával s hriešnikmi.“ V skutočnosti sa „zdržiaval“ pri svojich učeníkoch.

Keď bol Ježiš s hriešnikmi oddelenými od Boha, nezostali tak dlho. Ženu pri studni konfrontoval s jej hriechom. Iste, miloval ju, ale upozornil ju, že v súčasnosti žije v hriechu s mužom. Aj ona potom prišla k viere. Áno, Ježiš odpustil žene pristihnutej pri cudzoložstve, ale bolo to až potom, čo ho nazvala „Pánom,“ a potom jej povedal: „Choď a odteraz viac nehreš… “ Keď vošiel do Zachejovho domu, do domu notorického hriešnika, ten malý chlapík vyšiel premenený. Vidíte, bol medzi hriešnikmi nie preto, aby sa im prispôsobil — alebo sa s nimi „stretával“ –, ale aby ich zmenil.

Pracujme teda na budovaní mosta do nášho strateného sveta, nie na jeho spálení. Zároveň neznižujme svoje štandardy, aby sme rozšírili svoj dosah.

Čo si o tom myslíte vy?

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Pavol vo svojich listoch mnohokrát použil prirovnanie bežca na pretekoch. Každý z týchto príkladov nám pripomína iný aspekt pretekov života.

Biblické lekcie o behu

Musíme bežať, aby sme zvíťazili

V Prvom liste Korintským 9:24 sa píše: „Či neviete, že tí, čo bežia na závodisku, bežia síce všetci, ale iba jeden cenu dostáva? Tak bežte, aby ste ju dosiahli!“

Musíte tiež bežať tak, aby ste vyhrali! Nemá zmysel bežať o druhé alebo tretie miesto. Choďte si pre zlato! Ako Ježišov nasledovník sa neuspokojte s priemernosťou.

Pochopte však, že jeho pointou nie je to, že len jeden kresťan môže duchovne uspieť. Vaši „protivníci“ nie sú ostatní kresťania. Nebežím preteky života, aby som porazil vás alebo kohokoľvek iného. Našimi súpermi sú svet, telo a diabol.

Dávajte pozor, aby ste nezišli z trate

V Liste Galatským 5:7 sa píše: „Dobre ste bežali! Kto vám zabránil naďalej poslúchať pravdu?“

Niekedy sa kvôli zlému výberu priateľov a spoločníkov dostaneme „mimo cesty“. Namiesto toho, aby nás povzbudzovali v našom odhodlaní, majú tendenciu nás od neho odvádzať. Prinajmenšom nás spomaľujú. V najhoršom prípade nás odsúvajú na vedľajšiu koľaj.

Neobzerajte sa späť

V Liste Filipským 3:12–16 sa píše: „Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou; cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi. Ktorí sme teda dospelí, takto zmýšľajme; a ak by ste v niečom inakšie zmýšľali, aj to vám vyjaví Boh. Len aj žime podľa toho, čo sme už dosiahli.“

Takže, ako sa vám darí?

Ako sa vám darilo v roku 2023? Zišli ste z cesty alebo si bežíte pre zlato?

Spomaľovali vás nejaké vzťahy alebo veci vo vašom úsilí pri hľadaní Boha?

V okamihu, keď ste uverili v Ježiša Krista, sa pre vás začal tento beh. Niektorí z vás práve začínajú, zatiaľ čo iní už bežia dlhší čas.

Môj syn Christopher už dokončil svoje preteky a jeho otec, ktorý je už starý, stále beží. S pribúdajúcim vekom myslím na dokončenie tohto behu viac ako kedykoľvek predtým.

A nie všetci končia dobre. Viem o niektorých, ktorí svoj beh nedokončili s radosťou (pozrite Sk 20:24). Ľudia, ktorí sa zdali byť silní vo viere, ale v pretekoch života „úplne zlyhali“. Zišli z cesty alebo sa v niektorých prípadoch dokonca sami zničili.

Vidíme to aj v Biblii.

Biblické postavy so zlým koncom

Na myseľ mi prichádza kráľ Saul. Bol by dobrým politikom: vysoký, pekný, charizmatický, a dodal by som, že aj Bohom pomazaný za kráľa. Prorokoval spolu s prorokmi a mal neuveriteľný potenciál.

Saulovi sa všetko darilo, a keby poslúchol Boha, bolo by to skvelé. Ale on opakovane neposlúchol Boha a dovolil, aby ho pohltila pýcha — a nakoniec paranoja a žiarlivosť. To viedlo k sérii hriechov, ktoré spôsobili, že ho Boh zavrhol.

Kedysi veľkého kráľa Saula čakal tragický koniec na bojisku, keď sám povedal: „veru nerozumne som si počínal, náramne som poblúdil“ (1. S 26:21).

Nakoniec si za to mohol len sám. Svoj beh začal dobre, no jeho koniec bola katastrofa.

Alebo si spomeňme na mocného Samsona, ktorý bol nadprirodzene obdarený nadľudskou silou a dokázal pomerne ľahko poraziť svojich nepriateľov.

Ale ako všetci ľudia, aj Samson mal svoje slabé miesta. Bol to „človek so slabosťou“. V jeho živote sa odohrala séria kompromisov, počnúc manželstvom s neveriacou ženou a končiac prostitútkou, ktorá ho úplne oklamala. Vyvrcholilo to jednosmernou cestou k Dalile.

Ani on nedokončil svoj beh dobre.

Biblické postavy s dobrým koncom

Mohol by som pokračovať príbehmi mužov, ktorí nedokončili životný beh dobre. Ale Pavol chcel byť v spoločnosti tých, ktorí „dokončili svoj beh s radosťou“ a pripojili sa k radom tých, ktorí skončili v Božom „kruhu víťazov“.

Muži ako Káleb, ktorého neuveriteľný príbeh sa nachádza v Knihe Józuovej, v 14. kapitole. Alebo Daniel, ktorý nechcel robiť kompromisy ani vo svojich osemdesiatich rokoch.

Zaviažme sa, že dokončíme, čo sme začali, a pamätajme na to, že životný beh nie je rýchly šprint, ale beh na dlhú trať.

Tak bežte dobre v novom roku!

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Po prvé, Jakub nám hovorí, že by sme sa mali modliť, keď nás niečo trápi: „Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí… “ (Jk 5:13)

Keď sa ocitneme v ťažkých okolnostiach, máme pokušenie vrhnúť sa na človeka, ktorý pomohol tieto okolnosti privodiť, obviňovať niekoho za našu situáciu, utápať sa v sebaľútosti alebo sa dokonca hnevať na Boha, že to dopustil v našom živote.

Čo nám však Boh hovorí, že máme robiť, keď sme v ťažkostiach a trápení? Modliť sa.

Prečo? Boh môže odstrániť naše problémy vďaka našim modlitbám. To neznamená, že Boh vždy odstráni naše trápenia, utrpenie alebo problémy, ale znamená to, že niekedy to urobí.

Jednoducho tým, že svoje problémy predložíme Bohu a uznáme, že ho potrebujeme a sme na ňom závislí, On môže tento problém, ktorému práve čelíme, odstrániť.

Modlite sa za múdrosť

Modlitba nám tiež môže dať milosť, ktorú potrebujeme, aby sme znášali svoje problémy a boli oveľa bližšie k Bohu.

Keď sa nám do cesty postavia ťažkosti, môžeme prosiť o múdrosť. Jakub nám na začiatku svojho listu hovorí: „Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej“ (Jk 1:5).

Prečo by sme mali prosiť Boha o múdrosť? Pretože problémy a ťažkosti môžu prísť do nášho života ako dôsledok našej neposlušnosti voči nemu.

Jonáš čelil mnohým problémom v dôsledku svojho hriechu. Keď neposlúchol, Boh spôsobil, že ho zhltla veľká ryba. Keď bol istý čas v bruchu tejto ryby, volal k Pánovi a povedal: „Keď prahla duša vo mne, na Hospodina som sa rozpomenul, a moja modlitba prenikla k Tebe, do Tvojho svätého chrámu“ (Jon 2:8).

Ak by Jonáš nečinil pokánie, možno by neprežil, aby zakúsil Božie odpustenie a návrat k užitočnému životu. Vďaka modlitbe sa teda spamätal a dostal lekciu, ktorú sa ho Boh snažil naučiť. Tak bol vyslobodený.

Niekedy, ak sa poučíme z lekcie, ktorú nám Boh dal, potom sa trápenie, problémy a ťažkosti zdvihnú a pretrhnú ako mraky, keď po búrke zrazu zasvieti slnko.

Niekedy však naše trápenia neprichádzajú kvôli našej neposlušnosti, ale práve naopak. Naše trápenia, problémy, ťažkosti môžu prísť preto, že sme poslušní Bohu. Všetky ťažkosti, ktoré prišli na Jóba, boli preto, že bol „bezúhonný a úprimný muž“ (Job 1:8).

Keď teda prídu problémy, modlite sa. Prinášajte svoje problémy a starosti k Bohu.

Modlite sa, keď ste chorí

Jakub nám tiež hovorí, že sa máme modliť, keď sme chorí: „Je niekto chorý medzi vami? Nech si zavolá starších zboru a nech sa modlia nad ním, keď ho v Pánovom mene pomazali olejom“ (Jk 5:14).

Verím v uzdravenie. Verím, že Boh dnes uzdravuje. Vieme, že existuje prirodzený proces, ktorý Boh zázračne zabudoval do ľudského tela a ktorý v priebehu určitého času uzdravuje. Verím však, že Pán môže proces uzdravenia urýchliť. Verím tiež, že môže urobiť zázrak aj vtedy, keď možno lekár povedal, že niet nádeje.

Boh sľubuje svoj uzdravujúci dotyk. Hovorí nám, že jeho ranami sme uzdravení (pozrite Iz 53:5). Mali by sme prosiť Pána, aby nás uzdravil, keď čelíme chorobe, ale musíme si tiež uvedomiť, že niekedy Boh povie nie. Možno má na mysli iný zámer.

Eliáš ako príklad

Potom Jakub uvádza príklad spravodlivého muža, ktorého jeho čitatelia veľmi obdivovali: „Eliáš bol človek podrobený utrpeniu ako vy. Ale horlivo sa modlil, aby nepršalo, a nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A zase sa modlil, a nebo dalo dážď a zem vydala úrodu“ (Jk 5:17–18).

Keď čítame o Eliášovi v Písme, vidíme, že predbieha vozy, kriesi mŕtvych, odpočíva na púšti a kŕmia ho havrany, ktoré mu zhadzujú jedlo.

Čítali sme o tom, ako svojimi modlitbami privolával oheň z neba a zastavoval dážď. Je pre nás ťažké považovať takéhoto muža za človeka. Zdá sa, že je nadčlovek. Je zaujímavé, že Jakub si vyberá práve jeho, jedného z najdramatickejších prorokov, a hovorí: „Eliáš bol človek podrobený utrpeniu ako vy.“

Zabúdame však, že po Eliášovom veľkom súboji s Baalovými prorokmi na vrchu Karmel, kde privolal oheň z neba, utiekol, keď sa dozvedel, že ho chce kráľovná Ízebel zabiť. Eliáš v podstate povedal Pánovi: „Vezmi si môj život. Nechcem žiť.“

Bol človekom rovnako ako my. Podliehal tým istým vášňam a zraniteľnostiam.

Ak takýto človek — dokonca aj so svojimi slabosťami — dokázal ešte pozbierať vieru a veriť Bohu vo veľkých veciach, potom to isté určite dokážeme aj my.

Jakub nám hovorí, že Eliáš „horlivo sa modlil, aby nepršalo, a nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A zase sa modlil, a nebo dalo dážď a zem vydala úrodu“ (verše 17–18).

Sucho, o ktorom sa tu hovorí, bolo dôsledkom neposlušnosti Izraela voči Bohu. Nastal však čas, aby sa dážď vrátil, a Eliáš sa po súboji s Baalovými prorokmi modlil za dážď. Jeho modlitba však nebola nejakou bezstarostnou prosbou. Vložil do nej svoje srdce. Eliáš zanietene vylial svoje srdce do neba.

Musíme pamätať na to, aby sme robili to isté. Väčšina našich modlitieb nemá žiadnu silu, pretože sme do nich nevložili svoje srdce. A preto potom nemôžeme očakávať, že Boh vloží svoje srdce do toho, aby ich vypočul a odpovedal na ne.

Modlite sa za konkrétne veci. Modlite sa vrúcne. Modlite sa neustále. Nevzdávajte sa.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Chceme však biblické chápanie toho, čo hovorí Biblia. Je iróniou, že slovo peklo je jedným z najčastejšie používaných slov, ale je to jedna z tém, o ktorej hovoríme najmenej.

Keď apoštol Pavol hovoril na Areopágu, svoje posolstvo zakončil slovami: „Ale na časy tejto nevedomosti nehľadí Boh, no teraz dáva zvestovať ľuďom, aby sa všetci všade kajali; lebo určil deň, keď spravodlivo bude súdiť svet skrze Muža na to ustanoveného, a všetkým pomáha veriť v Neho tým, že Ho vzkriesil z mŕtvych“ (Sk 17:30–31).

Ježiš hovoril o súde. Pavol hovoril o súde. Apoštoli hovorili o súde. Biblia hovorí o súde. A my o ňom musíme hovoriť a správne pochopiť o čo ide.

Niekto by povedal, že hovoriť o týchto veciach nie je láskavé. V skutočnosti je to tá najláskavejšia vec, ktorú môžeme urobiť. Povedzme napríklad, že idete po ulici a vidíte dom, ktorý horí. Vidíte ľudí vo vnútri, ale oni si neuvedomujú, čo sa deje. Bolo by láskyplné pokračovať v chôdzi? Samozrejme, že nie. Láskavé by bolo urobiť všetko, čo môžete, aby ste ľudí vnútri varovali.

Rovnako, ak veríme tomu, čo Biblia hovorí o pekle a súde, potom si uvedomíme, že ľudia budú čeliť súdu. A pretože ich máme radi, budeme sa s nimi o tom chcieť rozprávať a vysvetľovať im to.

Biblia veľmi jasne poukazuje na to, že v určitom okamihu sa náš život na zemi skončí. Písmo nám v knihe Kazateľ hovorí: „Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: Je čas narodiť sa i čas umierať“ (Kaz 3:1–2).

Čas smrti môže prísť oveľa neskôr, ako sme očakávali. Alebo môže nastať oveľa skôr. Preto nám Biblia pripomína, aby sme spočítali svoje dni a uvedomili si, ako málo ich máme (pozri Ž 90:12).

Smrť prichádza ku každému. A podľa Biblie sú po smrti dva ciele: nebo alebo peklo. O tom, kam pôjdeme, rozhodujeme teraz, nie neskôr. Po smrti už nebude žiadna šanca rozhodnúť sa. Predtým však máme tisíce šancí. A vy sa rozhodnete, kam pôjdete.

Ako kresťania by sme mali hovoriť o posmrtnom živote, nebi a pekle, pretože Biblia o tom hovorí. A ak naozaj veríme, že existuje posmrtný život a posledný súd, ak naozaj veríme, že budeme niesť zodpovednosť za veci, ktoré povieme a urobíme, potom to ovplyvní spôsob nášho života.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Mať nádej však neznamená, že nikdy nebudeme cítiť bolesť. Neznamená to ani to, že budeme chodiť s permanentným úsmevom, alebo že nebudeme schopní cítiť to, čo cítia iní ľudia. Nádej a bolesť môžu existovať súčasne.

Čo teda znamená mať nádej? Znamená to jednoducho dúfať v nádej?

Kde nachádzame nádej

Nie. Mojou nádejou je Boh. Pozerám sa na neho. A v jednom z mojich najobľúbenejších veršov sa píše, čo nám Boh hovorí: „Lebo ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás, hovorí Hospodin, myšlienky pokoja a nie zlého, aby som vám dal šťastnú budúcnosť a vaše očakávanie“ (Jer 29:11, Roháčkov preklad).

V tomto kontexte dal Boh tieto slová Izraelitom, keď žili ako zajatci v Babylone. Pre ich sklon k modloslužbe ich Boh na dlhých sedemdesiat rokov vyhnal do krajiny modloslužby, do Babylonu.

Prestali oslavovať Boha (pozrite Ž 137:1–2). Nekonali sa žiadne bohoslužby a chvály, pretože mali pocit, že Boh na nich zabudol a opustil ich. Práve na tomto pozadí im Boh hovoril: „Počúvajte ma. Vaše dni sa neskončili. Mám pre vás budúcnosť.“

A to isté hovorí Boh aj nám.

Páči sa mi, že Boh povedal: „Ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás.“ Stačilo by, keby Boh povedal: „Viem o jednej myšlienke, ktorú som o vás mal na krátky okamih.“ Neboli by ste šťastní, keby ste vedeli, že všemohúci Boh, Stvoriteľ vesmíru na vás aspoň raz pomyslel? Ja áno.

Ale to Boh nepovedal. Použil slovo myšlienky, množné číslo. Použil aj slovo myslieť v prítomnom čase. Biblia o Bohu hovorí: „Mnoho svojich divných skutkov a úmyslov voči nám si uskutočnil, Hospodine, Bože môj, niet Tebe rovného! Ak by som ich mal zvestovať a vyrozprávať, viac by ich bolo, než možno spočítať“ (Ž 40:6).

Všimnime si tiež, že myšlienky, ktoré Boh o nás má, sú „myšlienky pokoja a nie zlého.“ Jeho myšlienky sú dobré. A „budúcnosť“ by sme mohli preložiť ako „očakávaný koniec.“ Inými slovami, bude existovať výsledok. V našom živote dôjde k zavŕšeniu. Boh sa o všetko postará.

Ako nasledovník Ježiša Krista som v procese vývoja. Rád kreslím a ľudia ma občas požiadajú, aby som im niečo nakreslil. Tak vezmem ceruzku a papier a začnem pracovať. Po nakreslení niekoľkých čiar sa možno aj trochu usmejem, pretože si predstavujem, ako to dopadne.

Rovnako tak Boh pracuje na plátne nášho života. Možno vidíme len malý záblesk toho, čo robí, ale v Božej mysli je umelecké dielo hotové. Je už dokončené.

Hoci je to z nášho pohľadu ešte stále nedokončená práca, Boh presne vie, čo robí. Pre Božie dieťa je tu očakávaný koniec, a ten je dobrý.

Keď je život ťažký

Ale čo keď nič v živote nedáva zmysel? Čo keď ochorieme a modlíme sa, aby sme boli uzdravení, a nie sme? Čo keď niekto zomrie? Kde je potom dobro? Kde je očakávaný koniec?

Volá sa nebo. Na zemi to nebude vždy ružové. Samozrejme, budeme mať aj dobré chvíle. Budeme mať chvíle, keď sa veci spoja a budú dávať zmysel. Ale potom prídu chvíle, keď veci nebudú vôbec dávať zmysel.

Nakoniec, budúcnosť každého kresťana je v Božej prítomnosti v nebi. A Boh je ten, ktorému dôverujeme.

V žalmoch čítame: „Lebo na Teba čakám, Hospodine, Ty odpovieš, Pane, Bože môj!“ a „Na Hospodina očakávam, na Jeho slovo očakáva moja duša“ (Ž 38:16; 130:5).

Neviem prečo, ale niektorí z nás si myslia, že sa nám utrpenie vyhne a že životom prejdeme bez ujmy. A keď nás postihne tragédia, choroba alebo strata, sme šokovaní.

Nebuďte.

Apoštol Peter napísal: „Milovaní, nedivte sa ohňu (súženia), ktorý vás prišiel skúšať, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné“ (1. Pt 4:12). Stáva sa to každému.

Ježiš povedal: „… Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (J 16:33).

Boh miluje vás aj mňa. Ale nepochopte to zle. Všetko, čo robí alebo dovolí, aby sa stalo vo vašom živote ako jeho dieťaťa, je motivované jeho večnou láskou k vám.

Jeremiáš nám hovorí: „Z diaľky sa mu zjavil Hospodin: Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“ (Jer 31:3).

Keď Lazár ochorel, Mária a Marta poslali Ježišovi odkaz: „Pane, ajhľa, ten, ktorého miluješ, je nemocný“ (J 11:3). Svoju prosbu nezakladali na ich láske k Bohu. Ale založili ju na Božej láske k nim.

Ježiš plače s nami v čase našej bolesti. Ježiš chodil po tejto zemi ako Boh v ľudskej podobe a cítil našu bolesť a smútok.

Samozrejme, mysleli by sme si, že najlepším miestom, kde môžeme nájsť nádej, je život bez problémov. Biblia však hovorí niečo iné. Hovorí nám, že ako kresťania: „… sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný“ (R 5:3–5).

Nádej prichádza cez ťažkosti. Keď kresťan trpí a aj tak stále oslavuje Boha, uisťuje nás to, že žiadne údolie nie je také hlboké, aby nás Boh cez neho nedokázal preniesť.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Cirkev nezorganizovala bojkot ani demonštrácie. Namiesto toho sa modlili. Myslím si, že v dobe, v ktorej žijeme, cirkev stratila zo zreteľa niektoré z najdôležitejších vecí. Keď sa pozeráme na to, ako sa veci v našom národe vyvíjajú, a pýtame sa, čo by sme mali robiť, hovorím, že by sme sa za to mali modliť. Modlime sa za problémy, ktorým čelíme.

Boh dal svoj recept na prebudenie alebo na uzdravenie národa, keď povedal: „Ľud môj, ktorý je pomenovaný po mne, sa pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest: vyslyším ho z neba, odpustím mu hriech a jeho krajinu vyliečim.“ (2. Kron 7:14)

Toto je naša tajná zbraň ako cirkvi a my ju nevyužívame dostatočne. Musíme sa častejšie modliť. Potrebujeme častejšie predkladať svoje potreby Pánovi. Presne to robila cirkev v prvom storočí.

Dôležité zásady modlitby

Všimnime si niekoľko dôležitých zásad ich modlitieb. Ak sa vrátime k piatemu veršu 12. kapitoly Skutkov apoštolov, uvidíme, že ich modlitby boli predovšetkým adresované Bohu: „Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho.“

Možno si myslíte: „Nie sú všetky modlitby adresované Bohu?“

Nie nevyhnutne. Niekedy, keď sa modlíme, je naša myseľ zamestnaná myšlienkami na to, čo chceme alebo čo potrebujeme, a veľmi málo myslíme na to, ku komu sa obraciame. Keď Ježiš učil učeníkov modliť sa, začal: „Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“ (Mt 6:9)

Predtým, ako vyslovíme prosbu, mali by sme o Bohu rozjímať, premýšľať o ňom, chváliť ho a uctievať. V dôsledku toho sa zmení to, za čo sa modlíme. Modlitba nie je dosiahnutie našej vôle v nebi; je to dosiahnutie Božej vôle na zemi. Preto skôr, ako začneme Boha o niečo prosiť, musíme sa najprv zosúladiť s jeho vôľou.

A ako poznáme Božiu vôľu? Nájdeme ju v Božom slove, v Biblii. Čím viac ju budeme čítať, čím viac sa budeme učiť o Bohu, tým lepšie budeme vedieť, aká je jeho vôľa a ako sa máme v danej situácii modliť. Keď sa naučíme o Božej povahe a jeho charaktere, potom budú naše modlitby smerovať k Nemu.

Druhým princípom, ktorý nachádzame v Sk 12:5 je, že prvotná cirkev sa modlila bez prestania. „Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho.“ Pôvodný jazyk naznačuje, že sa modlili s agóniou.

Dôvodom, prečo mnohé naše modlitby nemajú žiadnu silu, je to, že v nich nie je srdce. Ak do svojich modlitieb vkladáme tak málo zo srdca, potom nemôžeme očakávať, že Boh vloží srdce do toho, aby ich vypočul. Ak ľahkovážne hovoríme: „Pane, zachráň svet. Amen,“ nevkladáme do svojich modlitieb žiadne srdce. Premýšľajme o tom, za čo prosíme.

Tretím princípom, ktorý vidíme, je, že prvotná cirkev sa modlila spoločne. A keď sa kresťania stretnú a modlia, niečo sa stane. O tom niet pochýb. Je dobré spojiť sily s ostatnými veriacimi.

Ježiš povedal: „A zase vám hovorím: Ak sa dvaja z vás dohodnú na niečom na zemi, že budú prosiť o to, dostane sa im toho od môjho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mt 18:19). Nepochopme to nesprávne. Ježiš nehovoril, že ak si vymyslíme čokoľvek, čo považujeme za skvelý nápad, a presvedčíme niekoho, aby s nami v tejto veci súhlasil, potom dostaneme to, o čo prosíme.

Ježiš mal skôr na mysli to, že ak dvaja ľudia zosúladia svoju vôľu s Božou vôľou, dohodnú sa v tejto oblasti a budú sa za to modliť, môžu vidieť výsledky.

Preto sa musíme modliť s našimi kresťanskými priateľmi. Preto im musíme zavolať a povedať: „Poďme sa za to spolu modliť. Prinesme to pred Pána.“

To je jeden z dôvodov, prečo sa musíme angažovať v cirkvi. Ak chcete duchovne rásť, musíte byť súčasťou spoločenstva veriacich. Nie je to dobrovoľné. Niektorí ľudia skáču po rôznych zboroch, jeden týždeň chodia do jedného zboru a na druhý do iného. Takto to ale nefunguje.

Kresťania sa potrebujú začleniť do skupiny iných veriacich, budovať vzťahy a priateľstvá a byť produktívnou súčasťou tohto tela. Boh má pre vás miesto. A ak nie ste pravidelne zapojení do diania v zbore, potom si dovolím tvrdiť, že duchovne tápete.

Tak ako musíme jesť, piť a dýchať, aby sme žili fyzicky, musíme čítať Bibliu, modliť sa a byť zapojení do cirkvi, aby sme žili duchovne. Tieto veci nikdy neprerastieme. Napriek tomu existujú kresťania, ktorí to vedia lepšie, ale stále tieto základné veci zanedbávajú.

Akosi si myslia: „Som kresťanom už tak dlho, takže už nemusím čítať Bibliu. Už sa nemusím tak často modliť. Už nemusím stále chodiť do kostola.“

Ale áno, musia. A ak tieto veci zanedbajú, som si istý, že sa duchovne zrútia. Nemusí sa to stať hneď zajtra. Nemusí sa to nevyhnutne stať budúci týždeň. Ale budú duchovne slabší a slabší a stále zraniteľnejší, až kým nepadnú.

Zaujímavé je, že aj keď sa prvotná cirkev spojila a neustále prednášala svoje modlitby Bohu, neodpovedal na nich okamžite. Niekedy, keď Boh neodpovedá na naše modlitby tak rýchlo, ako by sme chceli, myslíme si, že nás sklamal. Musíme však pochopiť, že Božie meškanie nemusí byť nutne odmietnutím.

Na konci Skutkov apoštolov 12 čítame, že Boh zasiahol kráľa Herodesa, a ten zomrel. Kapitola sa teda končí tým, že Herodes je mŕtvy, Peter je slobodný a Božie slovo triumfuje.

Preto sa nevzdávajte. Nenechajte sa odradiť. Ďalej sa modlite. Buďte vytrvalí a sledujte, čo Boh urobí.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Tu je však problém: Nech žijeme život akokoľvek, akokoľvek veľa zažívame, akokoľvek veľa vidíme, vždy sa nám zdá, že to nie je dosť. Máme vrodené poznanie, že tento svet nebude schopný splniť svoje sľuby.

Túžba po niečom viac

Keď uveríš v Ježiša Krista, staneš sa občanom neba. To je tvoj domov. Apoštol Pavol napísal: „Ale naša otčina je v nebesiach; odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista“ (F 3:20).

Preto túžime po niečom, čo nám táto zem nikdy nemôže poskytnúť. To dokáže len nebo. Aj preto budeme ako kresťania vždy trochu mimo tohto sveta a všetkého, čo oslavuje. Niektoré veci, ktoré nám svet predvádza, nás nechajú chladnými, pretože ako Ježišovi nasledovníci chceme niečo viac — oveľa viac.

C. S. Lewis to vyjadril takto: „Niekedy si myslím, že netúžime po nebi, ale častejšie sa zamýšľam nad tým, či sme v hĺbke srdca niekedy túžili po niečom inom.“ Lewis túto túžbu opísal ako „neutíšiteľnú túžbu“.

Mohli by sme si ju predstaviť ako domovský inštinkt. Zvieratá majú schopnosť prekonávať pri svojich migráciách veľké vzdialenosti, pretože Boh do nich takpovediac vložil zabudované GPS. Každú chvíľu vidíme v správach príbehy o mačkách, ktoré sa stratili, a po niekoľkých rokoch sa vrátili domov.

Jedného dňa sa aj my, ktorí sme uverili v Ježiša Krista, vrátime domov. Nebo je pre mňa teraz skutočnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože tam sú moji milovaní ľudia. Je tam môj syn Christopher. Je tam moja matka, ako aj môj otec, ktorý ma adoptoval. Sú tam niektorí moji priatelia a aj ľudia z nášho zboru.

O nebo som sa začal zaujímať ešte viac ako kedykoľvek predtým.

Ale myslím si, že všetci potrebujeme vedieť o nebi viac. Koniec-koncov, keď sa chystáte niekam vycestovať, je dobré si najprv urobiť malý prieskum. A Biblia nám vlastne hovorí, aby sme o nebi premýšľali.

Realita neba

V liste veriacim v Kolosách apoštol Pavol píše: „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi“ (Kol 3:1–2).

Pavol hovoril, že každý kresťan by mal usilovne a cieľavedome skúmať nebo. V pôvodnom jazyku Pavol použil prítomný čas, ktorý by sme mohli preložiť takto: „Neustále hľadajte nebo.“

Možno ste už počuli vyjadrenie: „Zmýšľajú tak nebesky, že nie sú dosť dobrí pre túto zem.“ Skutočnosť je však taká, že mnohí ľudia zmýšľajú tak pozemsky, že nie sú dosť dobrí pre nebo.

Ja chcem zmýšľať nebesky v pravom zmysle slova, a myslím si, že by sme po ňom ako kresťania mali túžiť všetci.

O nebi máme tendenciu uvažovať ako o neskutočnom a o zemi ako o skutočnej. Inými slovami, naším referenčným bodom je zem. Nebo je však skutočné a zem je dočasná. Preto C. S. Lewis opísal život na zemi ako krajinu tieňov. Zem je len nejasnou verziou neba, nie naopak.

Keď Boh prikázal Mojžišovi, aby postavil stánok na púšti, varoval ho: „Hľaď, aby si vyhotovil všetko podľa vzoru, ktorý ti bol ukázaný na vrchu“ (Žid 8:5). To preto, lebo to bola kópia, tieň originálu, ktorý je v nebi.

Keď vidíme krásny západ slnka alebo niečo v prírode, čo nám vyrazí dych, je to len záblesk toho skutočného, čo nás čaká v nebi.

Pisateľ Listu Židom nám hovorí: „Preto aj my, keďže máme toľký oblak svedkov okolo seba, zložme všetko, čo nám je na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva, a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou“ (Žid 12:1).

Toto tvrdenie nadväzuje na List Židom 11, ktorý je záznamom o veľkých mužoch a ženách viery, ktorí zomreli v službe Bohu. Niekedy ho nazývame sieňou viery. Práve tu čítame o Abrahámovi, Jozefovi, Mojžišovi, Rachab, Gideonovi, Samsonovi, Dávidovi a ďalších hrdinoch viery.

Jedným zo spôsobov, ako sa na to pozrieť, je, že nám dali príklad, ktorý môžeme nasledovať. Iný spôsob výkladu je, že boli nielen vzorom ako žiť, ale že nás aj pozorujú a možno nás aj povzbudzujú. Sú oni tým „obrovským zástupom svedkov,“ o ktorom hovorí pisateľ? Neviem. Ale viem toľko. Na tejto zemi sme na ceste naším životom. A viem určite, že Ježiš sa pozerá.

Vo svojom poslednom liste Pavol povedal: „Dobrý boj som dobojoval, beh dokonal, vieru zachoval. Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie“ (2. Tim 4:7–8).

Všetci máme pred sebou preteky, ktoré musíme dokončiť, ale nevieme, ako dlho budú trvať. Tak sa uistime, že to bude dobrý beh.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG

Čo budí ráno vás? Pre čo žijete? Niektorí ľudia by možno povedali: „No, žijem len preto, aby som žil. Beriem to deň po dni.“ Pre nich je život len existencia. Nemajú žiadnu filozofiu, pre ktorú by žili, žiadny cieľ. Žijú len pre tento okamih. Možno dokonca hovoria: „Jedzte, pite a buďte veselí.“ Ale to je zlá filozofia života.

Pre čo žijete?

Ježiš rozprával príbeh o mužovi, ktorý bol finančne veľmi úspešný. Mal toľko majetku, že nemal dostatok miesta, aby ho dokázal pojať, a tak si postavil budovy, aby do nich mohol umiestniť svoje veci. V skutočnosti si povedal: „Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa!“ (L 12:19)

Boh však povedal: „Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane?“ (verš 20)

Jedným z najbohatších mužov, ktorí kedy žili, bol kráľ Šalamún. Napriek tomu napísal: „Povedal som si: Nože, skúsim to s radosťou; užívaj dobré veci! A hľa — i to je márnosť… Čokoľvek si moje oči zažiadali, neodmietol som im; svojmu srdcu som neodoprel nijakú radosť; lebo moje srdce malo radosť zo všetkej svojej námahy; a to mi bolo odmenou za všetku moju námahu. Vtedy som obrátil pozornosť na všetky diela, ktoré moje ruky vykonali, a na námahu, ktorú som vynaložil na ich vykonanie, a hľa — to všetko bola márnosť a honba za vetrom; z ničoho niet úžitku pod slnkom“ (Kaz 2:1, 10–11).

Pre čo máte vášeň? Pre to budete žiť. Niektorí ľudia život len prežívajú, namiesto toho, aby si ho užívali. Ich najobľúbenejším dňom v týždni je „jedného dňa:“ „Jedného dňa sa to zlepší.“

Čítal som prieskum, v ktorom 94 % opýtaných uviedlo, že jednoducho len znášajú prítomnosť a čakajú na niečo lepšie. Problém je, že celý život môžete stráviť len čakaním. Potom príde smrť, potom príde posmrtný život a v skutočnosti ste svoj život premárnili.

Len ten, kto je pripravený zomrieť, je skutočne pripravený žiť.

V Liste Filipským 1:21 apoštol Pavol odhalil to, pre čo žil: „Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk.“

Ak by ste počuli niekoho povedať: „Žiť pre mňa znamená žiť pre Krista,“ môžete si pomyslieť: „Má hlavu v oblakoch a nie je v kontakte s realitou. Zmýšľa tak nebesky, že nie je dosť dobrý pre túto zem.“

Mimochodom, toto je jedno z najsmiešnejších prísloví všetkých čias, pretože poznám ľudí, ktorí zmýšľajú tak pozemsky, že nie sú dosť dobrí pre nebo.

Zmýšľať nebesky

Čo v skutočnosti znamená zmýšľať nebesky? Znamená to, že ste mimo reality a nezáleží vám na druhých? Myslím si, že je to práve naopak. Ak si preštudujete históriu, zistíte, že práve kresťania boli tými, ktorí viedli k otvoreniu veľkých nemocníc a univerzít, pretože verili v Ježiša Krista.

Keď žijete pre Krista, budete myslieť na druhých. A keď žijete pre Krista, je to praktická spiritualita.

V priebehu rokov som stretol veľa naozaj pôsobivých, veľmi zbožných ľudí a najzbožnejší, akých som kedy stretol, boli Billy a Ruth Grahamovci. Samozrejme, boli pôsobiví na verejnosti, ale boli pôsobiví aj v súkromí.

Vyznávali južanskú pohostinnosť a radi sa s vami rozprávali a počúvali o vás. Boli to jednoducho reálni ľudia. Ruth Grahamová sa rada smiala a tešila sa zo života. Keď ste zbožným človekom, budete prístupným a nie pokryteckým človekom. Zbožný človek, ktorý žije pre Krista, je starostlivý a milujúci, s praktickou spiritualitou.

Apoštola Pavla by sme mohli označiť za človeka, ktorému sa cnie za nebom, pretože povedal: „Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk.“ Pri jednej príležitosti bol apoštol Pavol ukameňovaný a ponechaný napospas smrti, pretože hlásal evanjelium. Ostatní kresťania sa však za neho modlili, aby ožil, a on ožil.

Napísal o tom v 2. K 12: „Poznám človeka v Kristovi, ktorý pred štrnástimi rokmi — či to bolo v tele, neviem, či mimo tela, neviem, Boh vie — uchvátený bol až do tretieho neba. A poznám toho istého človeka — či to bolo v tele, či mimo tela, neviem, Boh vie — že uchvátený bol do raja a počul nevysloviteľné reči, ktoré človek nesmie ani vysloviť“ (verše 2–4).

V podstate Pavol zomrel, odišiel do neba a vrátil sa na zem.

Žiadny človek, ktorý je práve teraz v nebi, by sa nikdy nerozhodol vrátiť na zem, keby mal na výber. Ale Pavol sa vrátil. A neskôr povedal: „Tiahne ma to z oboch strán: túžim už umrieť a byť s Kristom, a to by bolo iste omnoho lepšie“ (F 1:23).

Keď žijete pre Krista, nebojíte sa zomrieť, pretože keď veríte v Ježiša, keď príde deň, že máte ísť do neba, vydávate sa na cestu do posmrtného života. Samozrejme, keď stratíme milovaných ľudí, sme veľmi smutní, pretože nám chýbajú a želáme si, aby nás neopustili. Ale keď zomrú veriaci, odchádzajú na krásne miesto, ktoré je oveľa lepšie ako táto zem.

Pre čo teda žijete vy? Ak by ste povedali: „Život sú pre mňa peniaze,“ potom zomrieť pre vás znamená zanechať to všetko tu.

Ak by ste povedali: „Život je pre mňa slávu,“ potom zomrieť pre vás znamená, že budete zabudnutý.

Alebo ak by ste povedali: „Život pre mňa znamená moc,“ potom zomrieť pre vás znamená všetko stratiť.

Ale keby ste povedali: „Žiť je pre mňa Kristus,“ potom môžete povedať, že zomrieť pre vás znamená zisk.

GREG LAURIE. PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: HARVEST.ORG